Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Modelka - 19. kapitola

Cullensprej


Modelka - 19. kapitolaKaždá pravda vyjde jedného dňa najavo. Otázne je, ako sa s ňou vyrovnáme.
Krásne čítanie praje Jessy.


19. kapitola

 

 

Zažmúrila som a v neďalekej diaľke si všimla novinára s úlisným úsmevom na perách.  

 

Edward si ma pohotovo stiahol na svoju hruď, oprel ma o zadné dvere auta, pričom sa otočil fotografovi chrbtom a tým medzi mnou a ním vytvoril akúsi bariéru. Bola som si plne vedomá faktu, že v momentálnej chvíli by bolo výhodnejšie, ak by som sa Edwarda pustila, ale nedokázala som sa k tomu kroku donútiť. Namiesto toho som ho objala ešte pevnejšie a hlavu si položila na jeho hruď, pričom som v duchu ďakovala za to, že je taký vysoký a mne teda nie je vidieť do tváre. Lenže teraz už bolo neskoro, pretože na fotkách, ktoré stihol ten idiot urobiť, ma bude určite ľahko rozpoznať. Srdce mi bilo až v krku a nasucho som prehltla.

„Čo urobíme?" zašepkala som naliehavo. Dúfala som, že celé je to len nepodarený sen, ktorý sa po pár sekundách rozplynie a ja sa zobudím. Bohužiaľ, párkrát som zavrela a opäť otvorila viečka, no stále som sa nachádzala na parkovisku a k mojim ušiam neprestajne doliehalo cvakanie fotoaparátu.

„Ja nechcem, aby tie fotky vyšli. Vieš, čo z toho bude? Neustále nás budú prenasledovať davy novinárov, nebudeme mať už ani len štipôčku súkromia, budeme sa musieť odsťah..." mlela som hystericky jedno cez druhé.

„Pst," utíšil ma Edward, jemnučko sa odo mňa odtiahol a na ústa mi priložil prst, „neboj sa, zastavím ho ešte skôr, ako tie fotky niekam stihne poslať. Ty choď teraz za Ruth a povedz jej, že odchádzame. Ak by som tu nebol dovtedy, kým sa vrátite, počkajte ma v aute."

„Edward, ale on sa nedá podplatiť prachmi, nechápeš? Ty mu nedokážeš dať toľko, koľko vyťaží zo zisku z fotiek, ktoré teraz získal. Paparazzi nie sú padnutí na hlavu," protestovala som, pričom som mu pozerala priamo do očí, v ktorých sa zrkadlilo odhodlanie. Tušila som, že moje šance na jeho presvedčenie nie sú, bohvieako, vysoké.

„Nehádaj sa so mnou, Bella, a urob to, čo som ti povedal."

Bojovne som vystrčila bradu a pokrútila hlavou. Zvláštne, že sme sa dokázali hádať aj v situácií, v akej sme sa práve nachádzali. Človek by si pomyslel, že vo chvíli ako je táto, toho schopná nebudem. Omyl. Swanová je od prírody tvrdohlavý tvor. Tak čo sa zabijem?! Edward si nahnevane povzdychol.

„Bella, nebuď ako malá a počúvni ma," prskol. „Prosím..." zašepkal po pár sekundách, tentoraz už pokojnejším hlasom. Zhlboka som sa nadýchla. Nechcela som, aby za ním šiel sám. Nemal šancu presvedčiť ho a primäť k vymazaniu tých fotiek. Práveže som sa obávala, že svojím konaním všetko ešte len zhorší a okrem fotiek vyjde aj pikantný článok, ako sa Swanovej frajer pokúšal „vymlátiť z fotografa dušu." Samozrejme, že by preháňali, lenže tak to v bulvári chodí, pretože práve vďaka správam ako sú tieto, sa časopisy predávajú. Ruku na srdce, kto by si kúpil časák za dva doláre, v ktorom by písali, že Nicole Kidman prispela na charitu? Takéto banality predsa nikoho nezaujímajú. 

„Viem, že máš pochybnosti, ale musíš mi jednoducho veriť, dobre?" pokračoval, pričom ma nežne hladil po líci. Veď už bolo aj tak jedno, v akej polohe nás hentá mátoha odetá v tridsaťročných šuštiakoch odfotí... V hlave som si Edwardove slová prehrala opäť a prišla som na zistenie, že aj tak už vlastne nemáme čo stratiť.

„Tak dobre, ale dávaj si pozor, hej?" kapitulovala som a pohľad uprela na jeho čiernu kravatu.

„Nemaj starosti," pousmial sa na mňa. Edward ma ešte potichu v rýchlosti inštruoval o svojom pláne a pripomenul mi, aby sme ho s Ruth určite počkali, pretože dlho sa zdržať neplánuje, a mne teda neostávalo nič iné, iba prikývnuť. Pomaly a neochotne som sa mu vykrútila z náručia, splňujúc podmienky jeho plánu. Kým som smerovala k výťahu, cítila som na sebe novinárov pohľad a premýšľala, čo tu ešte stále robí. Aj keď bola pravda, že môj a Edwardov rozhovor netrval dlhšie než päť minút, obyčajne sa novinári vytrácajú rýchlo. Získajú potrebný materiál a potom už po nich ostane iba dym a čiara. Tento možno patril k nováčikom. Privolala som si výťah, ktorý bol už o necelých dvadsať sekúnd pri mne. Nastúpila som, stlačila dvojku a predtým, než sa pred mojou tvárou zatvorili dvere, som pohľad venovala Edwardovi, ktorého som však už nikde nevidela, rovnako ako aj novinára. Nemala som však čas, aby som ich pohľadala, pretože dvere výťahu sa zatvorili a ten sa pohol.

V absolútnej tichosti som pozorovala tlačidlá na výber poschodia a o chvíľu svoj odraz v zrkadle, ktoré bolo primontované na jednej zo stien výťahu. Ako-tak som sa pokúsila o úpravu svojho zovňajšku; oprášila som si rifle - iba z princípu -, rukami som si prehrabla vlasy a nahlas zaúpela, keď som si ich kvôli laku, ktorým mi ich postriekali, poťahala.  Bella, upokoj sa, nakázala som si a skutočne sa o to pokúsila. Ihneď, ako som sa ocitla v hale, zahájila som pátranie po Ruth, ktorú sa mi, našťastie, podarilo za malú chvíľku objaviť. Sediac na koženom červenom kresle s jednou nohou preloženou cez druhú, popíjala kolu. Bolo to pochopiteľné, bola dnešným šoférom, čiže alkohol nepatril do jej nápojového lístka.

„Ruth, odchádzame," zavelila som hneď, ako som k nej pribehla. Dve mladé ženy sediace neďaleko nej, ktoré boli doteraz zahĺbené do vzájomného rozhovoru, sa na mňa kriticky pozreli, pričom jedna zdvihla dokonalo upravené obočie. Poznáte ten pocit, keď sa vám začne otvárať pomyseľná kudla vo vačku?!

„Počkaj, to už?" zamračila sa Ruth a dopila kolu. Iba som prikývla a hryzla si do pery; nervy na seba nenechali dlho čakať. Ruth pokrčila ramenami a bez slov sa zdvihla, pričom schytila svoju kabelku a prevesila si ju cez rameno. Počastovala ma vďačným pohľadom, podľa ktorého som vydedukovala, že som jej urobila láskavosť. Očividne tie dve holubičky zdvíhali tlak aj jej. Keď sme smerovali k východu, hlások v mojej hlave ma informoval o slušnom chovaní, ktoré zahrňovalo rozlúčku so zakladateľmi prehliadky, a mne neostávalo nič iné, iba ho poslúchnuť. V duchu som zaúpela a šla ich vyhľadať, aby som svoje poslanie splnila. Netrvalo to dlho, vyhovorila som sa na osobné dôvody a vo chvíli, keď ma „prepustili", som nečakala už ani o sekundu viac a mašírovala si to spoločne s Ruth k výťahu.

„Ozaj, kde máš Edwarda?" vypytovala sa Ruth cestou. Keby som vedela...

„Potreboval si ísť len niečo vybaviť. Počkáme ho v aute," snažila som sa pousmiať, ale vyšiel z toho len úškľabok, preto som natočila hlavu na druhú stranu a modlila sa, aby sa v tom Ruth nešprtala. Mohla som jej síce povedať, čo sa stalo, ale v hĺbke svojej duše som neustále živila nádej, že sa Edwardovi jeho plán skutočne vydarí a z fotiek-nefotiek nebude nič. Kým naozaj nebolo všetko stopercentné, nechcela som z toho robiť zbytočne veľké haló. Dokonca ani pred Ruth.

Bez slova sme smerovali k autu a ja som nenápadne pozorovala okolie. Nemohla som mať nikde istotu, že sa tu skutočne nejaký novinár nenachádza. Veď predsa aj ten predchádzajúci sa zjavil z ničoho nič. S Ruth sme sa posadili do auta - ona na sedadlo vodiča, ja vedľa nej. Nervózne som si prstami klopkala po kolene.

„Bola to dobrá prehliadka," spustila Ruth po minútach ticha nezaujato. Bez slova som prikývla a pokračovala v pravidelnom klopkaní, dokonca mi nepomohlo ani počúvanie rádia, ktoré Ruth zapla ihneď po príchode do auta. Pociťovala som obrovskú nervozitu, žalúdok som mala ako na vode. Kde toľko trčí?

Minúty ubiehali príliš pomaly a každá mi pripadala dlhšia než tá predchádzajúca. Zdesila som sa, keď som si uvedomila, že odvtedy, čo sme sa posadili do auta, ubehlo len päť minút. Ruth niečo neustále štebotala, ale počúvala som ju len jedným uchom. Nedokázala som sa sústrediť, myšlienky mi ubiehali k Edwardovi. Odkedy sme sa rozlúčili, muselo prejsť vyše pätnásť minút. O čom sa, preboha, dokáže s tým hlupákom toľko rozprávať?!

A vtom mi to došlo. Čo keď sa mu niečo stalo? Vedela som, že nemôžem dlhšie čakať. Môže byť zranený, dobodaný, postrelený... Možností by bolo nemálo.

„Idem za Edwardom... Počkaj nás, budeme sa ponáhľať," vychrlila som a nečakajúc na žiadnu odpoveď som pri vychádzaní z auta takmer vyvalila dvere. Tuším, že Ruth zašomrala niečo na spôsob „opatrne, prosím." Počastovala som ju ospravedlňujúcim pohľadom a zabuchla za sebou dvere o to opatrnejšie.

Keď som sa dostala na ulicu, ktorá sa počas dňa hemží stovkami ľudí, no teraz bola takmer prázdna, poobzerala som sa po okolí v snahe nájsť Edwarda. Nech som sa však snažila akokoľvek úporne ho vypátrať, nikde po jeho existencii nebolo ani najmenšej známky. Rýchlym krokom som sa vydala doľava a kým som kráčala po betónovom chodníku, v tme som si prezerala výklady obchodov. Hm, tieto šaty sú pekné... Swanová, sústreď sa! 

V momente, keď som sa dostala na roh ulice, znervóznela som oveľa viac než doposiaľ. Srdce mi ľakom nadskočilo, keď som začula šialený smiech pubertiakov prechádzajúcich na druhej strane ulice. Určite mali niečo vypité, ale báť som sa ich rozhodne nemusela. Boli to v podstate ešte len deti, vedela som, aké sú to stavy, keď si ako neplnoletý vypijete a máte pocit, že ste v tom momente kráľom sveta... Ešte raz som sa poobzerala po okolí a keď som ani tentokrát nepochodila, odbočila som do druhej ulice, ktorá viedla k veľkoskladom. Časť môjho ja sa chcela otočiť a vrátiť späť do auta, ale tá druhá zastávala názor, aby som pokračovala. Bola tu aj možnosť, že sa Edward už vrátil k autu a minuli sme sa, ale tejto možnosti som neprikladala veľké šance. Ak by to tak bolo, určite by mi zavolal. Táto myšlienka mi vnukla nápad. Že ma to doteraz nenapadlo... Z kabelky som vytiahla mobil, vyťukala Edwardovo číslo a následne si smutne povzdychla, keď sa ozvala odkazová schránka. Super, takže môžem pekne krásne pokračovať v ceste.

Nepríjemne som sa ošívala a na rukách sa mi objavili zimomriavky. Toto miesto som rada nemala; preslávilo sa ako sídlo ľudí bez domova, ktorí sa sem medzi hromady škatúľ chodievali skrývať a častokrát jednali násilnícky.

Všade bolo až mŕtvolné ticho, kvôli ktorému som sa necítila príjemne. Spomalila som a tentokrát postupovala ďalej po chodníku podstatne pomalšie. Neviem, aký dlhý úsek som prešla, keď som v diaľke zbadala siluety dvoch postáv. Črtali sa v zvláštnej pozícii. Jeden sa týčil nad tým druhým, pričom ho oboma rukami zvieral za lem trička a chrbtom ho silno prirazil na stenu budovy stojacu  za nimi.  Vyzeralo to, že majú medzi sebou isté nezhody. Srdce mi bilo až v krku. Premýšľala som nad alternatívou, že sa už skutočne otočím, aby som sa ešte aj ja nedostala do problémov, ale keď som svoj zámer chcela vykonať, začula som známy hlas. Ten, ktorý by som spoznala všade. Aj v tej najväčšej tme by som mu vedela priradiť tvár... Tak ako teraz.

„Takže ty si nedáš povedať, hej?!" zavrčal. Srdce sa mi rozbehlo ešte divokejšie, prudko narážalo do môjho hrudného koša až som mala pocit, že mi jeho šialené údery spôsobujú bolesť. Zrýchlila som, nie však smerom dozadu, ale práve naopak. Potrebovala som sa skutočne uistiť, že sa nemýlim, že nepočujem zle, že sa mi to nezdá... Aj keď som  v hĺbke duše dávno vedela, že sa mi to zdať nemohlo. Avšak obraz,  ktorý sa mi naskytol v momente, keď som stála v dostatočnej blízkosti, mi spôsobil šok. Najhoršie domnienky sa naplnili, nejestvovalo najmenších pochýb. Ani najhoršie nočné mory sa nedokázali vyrovnať pocitu, ktorý zachvátil moju dušu. Dlaň mi okamžite vyletela k ústam a oči sa mi zaplnili slzami. Neboli to však slzy úľavy, že ho vidím. Nepociťovala som úľavu z uvedomenia, že je v poriadku, že mu nikto neublížil, že je zdravý... Nepociťovala som nič, čo by mohla pociťovať žena, ktorá by sa ocitla v takejto či podobnej situácií. Lenže počet tých žien by sa dal vyrátať prstami na jednej ruke.

Boli to slzy nefalšovaného strachu. Bála som sa. Ale o čo? O svoj život? O život toho úbohého novinára, ktorého môj Edward v tejto chvíli držal pod krkom tak silno, že sa nemohol nadýchnuť a vďaka tlmenému svetlu z pouličnej lampy som zbadala, ako mu po brade tečie pramienok krvi? Alebo som sa, nebodaj, bála toho hrôzostrašného vrčania, ktoré vychádzalo z neďalekej diaľky a aj keď som nemala istotu, kto ho spôsobuje, predsa som to tušila? Ťažko povedať, ktorý strach prevládal, ale pravdepodobne z každého niečo.

Nedokázala som zo seba vydať ani hlásku, hrdlo som mala stiahnuté, pery vyschnuté a zuby mi drkotali o seba. Mala som pocit, akoby sa spomalil čas, všetko okolo mňa sa zastavilo, zamrzlo a pritom v skutočnosti ubehlo len pár sekúnd. Ako keď v akčných filmoch spomalia záber, keď niekto vystrelí zo zbrane. Pomaly sledujete, ako postupuje k svojej obeti, ako rotuje a pri výstrele zanecháva prach. Výstrel je neodvratný a nejestvuje sila ani spôsob ako ho zastaviť. Môžete sa len nečinne prizerať. Aj ja som bola schopná hľadieť na Edwarda bez toho, aby som čokoľvek urobila či povedala. Priala som si, aby všetko, čo som videla, nebolo skutočné. Priala som si mýliť sa. Radšej by som prijala húf novinárov, ktorí by ma sledovali až domov a nafotili sériu kdejakých pikantných fotiek, kvôli ktorým by som bola hlavnou témou bulváru ešte aspoň mesiac. Všetko by bolo lepšie a znesiteľnejšie než toto.

S vypúlenými očami som sledovala dianie predo mnou a v duchu prosila, nech sa čím skôr skončí. Nohy mi akoby vrástli do zeme, nedokázali sa pohnúť.

Všetko zapadlo do seba ako skladačka. Edward mal celú vec naplánovanú, naschvál chcel ísť sám, aby... Sťažka som prehltla... Aby mu ublížil. Cez zaslzené oči som už takmer nič nevidela a vzlyky sa mi hromadili v hrdle. Ak som si myslela, že horšie to už byť nemôže, bola som na omyle veľkosti Ameriky. Edward odrazu toho muža schytil a rýchlosťou, ktorú som takmer nezaregistrovala, ho šmaril do budovy na druhej strane cesty. Ústa sa mi otvorili dokorán a oči mi takmer vypadli z jamiek. Počula som, ako zo steny spadla prasknutá omietka a následne sa bezvládne mužské telo zosypalo k zemi. Nemusela som mať bohvieaké vedomosti, aby som vedela, že ľudská bytosť nie je schopná vynaložiť toľko sily, aby niečo podobné dokázala. To znamenalo, že... že som sa pomiatla.

Hlasno som vzlykla, nedokázala som vzlyky v sebe dlhšie hromadiť.

„Bella?!" zvolal, konečne si ma všimol... V jeho hlase sa miešalo zúfalstvo s prekvapením. Nezaslúžil si však viac moju ľútosť. Konečne som mala česť spoznať jeho pravú tvár. Pokrútila som záporne hlavou, donútila svoje nohy k pohybu a bola rada, keď ma poslúchli a rozutekali sa od neho preč. Nevnímala som jeho volanie a prosenie. Chcela som byť čo najskôr niekde ďaleko. Ďaleko od neho.

Bolesť na srdci ma pohltila, ťahala do pomyseľnej ničoty. Za prvou slzou, ktorá stiekla z môjho oka, sa spustil prúd ďalších. Nesnažila som sa ich zastaviť, pretože som si bola vedomá faktu, že aj keby som sa o to pokúsila, vyjde to navnivoč. Práve som pochopila, ako bolí uvedomenie, že muž, ktorého ste najviac na svete milovali, spravili pre neho čokoľvek, si vaše city vôbec nezaslúžil, pretože to bol iba bezcitný vrah.


Dnes to bola kratšia kapitola, ale je v nej všetko, čo som plánovala a viac sa tam, v podstate, ani nehodilo, čiže pokráčko bude nabudúce. (Aké nečakané, čo? )

Chcela by som sa vám však veľmi pekne poďakovať za nádherné komentíky pri minulej kapitole, neuveriteľne ma potešili, naozaj.  Ani si neuvedomujete, ako ma podporujete. Veľmi  vás ľúbim a prosím, nehnevajte sa na mňa za toľké čakanie, ale mám menšiu pisateľskú krízu. Asi na mňa ide jarná únava.


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Modelka - 19. kapitola:

 1 2   Další »
12. Petronela webmaster
04.05.2013 [14:45]

PetronelaTak, konečně jsem se dostala k tomu, abych si tuhle kapitolu přečetla a musím říct, že se ti skutečně podařila. To, jak Bella sledovala Edwarda v té temné uličce... páni, bylo to perfektně popsané, měla jsem z toho až husí kůži jak dokonalé to bylo.
Teď jsem jenom neuvěřitelně zvědavá, co bude dál Emoticon, tak doufám, že další kapitola bude hodně brzy Emoticon

11. denula
19.04.2013 [2:38]

skvela.poviedka...len jedno ma trocha nudi a to to ako Bella rozmysla,strasne komplikovane... Ved ona Edwarda uz spoznala a zase bez vysvetlenia ho odsudi...skoda reci,jedna ako 17 rocne decko..

17.04.2013 [19:46]

mima19974 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

17.04.2013 [17:00]

kikuskaJe trochu šialené, že sa Edward nechal tak vyprovokovať nejakým novinárom. Neviem, či sa tam udialo niečo, čo ho donútilo konať tak, ako konal, ale rozhodne mu toto neschvaľujem. A Belle sa teda rozhodne nemáme, prečo čudovať. Však on si to Edward nejako vyžehlí...

17.04.2013 [13:57]

daslli141Skvelá kapitola... som zvedavá ako sa to všetko vysvetlí... teším sa na ďalšiu kapitolu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

7. Niki
16.04.2013 [21:29]

Krásně napsané !!!! :))

6. Ajda
16.04.2013 [20:54]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

16.04.2013 [19:02]

jesikata Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

16.04.2013 [18:33]

kiki1Páni! Jsem zvědavá jak tohle bude pokračovat. Snad se to vysvětlí. Emoticon Ale Edward toho novináře taky hned nemusel zabíjet, snad by se to dalo vyřešit i jinak. Třeba by mu mohl Edward upíří rychlostí sebrat foťák. Emoticon Emoticon
Fantastická kapitola, těším se na další. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. Seb
16.04.2013 [14:32]

Super kapitola, jen jsem zvědavá, proč byl Edward tak drsnej jaestli si to ti dva nějak vysvětlí. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1 2   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!