Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Minulosť verzus prítomnosť - Prológ + 1. kapitola

22.01.2012 (15:00) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 2457×

Minulosť verzus prítomnosť

Prológ

Sedela som v svojej izbe na posteli a v rukách zvierala list. To je to jediné, čo mi po ňom zostalo. Obyčajný zdrap papiera. Aj keď je síce obyčajný, pre mňa je veľmi dôležitý. Už som ho toľkokrát čítala, že jeho znenie poznám už naspamäť.

Drahá Bella,

si svetlo môjho života. Len s tebou som spoznal, čo je to život. Neodsudzuj sa prosím za to, čo sa stalo, je to len moja vina. Ale už sa neviem pozerať ako ti stále ubližujem. Nedokázal som ti to povedať do očí, ale musím odísť. Nie som pre teba dosť dobrý. Máš na viac. Sľúb mi, že budeš žiť svoj ľudský život a na mňa zabudneš.

Navždy Tvoj Edward

Prešlo už veľa rokov a mňa to bolí stále rovnako. Tá bolesť v mojej hrudi neustáva, nezmenšuje sa. Ako možno zabudnúť na anjela, ktorý vám ukázal ako žiť? Veď to je nemožné. Ako si mohol myslieť, že zabudnem na to najlepšie, čo ma v živote postretlo?

Minulosť – Šoková terapia

1. kapitola

Už je to mesiac, čo sa mi zosypal život. Zostala som opustená. Z môjho života zmizla moja osudová láska, moja najlepšia priateľka a aj moja nová rodina. Všetci ma opustili. Nechali ma tu ako prebytočný kus nábytku. Nestála som im ani za rozlúčenie. Vlastne jedna osoba sa so mnou rozlúčila, Edward. Zanechal mi list, ktorý vôbec nechápem. Nič nevysvetlil, len zmizol z môjho života.

Prežila som štyri najhoršie týždne svojho života. Prežila... skôr preživorila. Neviem či sa tomu dá povedať život. Bolo to umieranie zaživa. Prvý týždeň som ani nevychádzala z izby, celé dni som preplakala. Druhý týždeň som vyšla jedného dňa v noci, len aby som sa presvedčila, že sú naozaj preč. Ich dom som našla prázdny a pozamykaný.

Moje súženie sa zmenilo na nenávisť. Začala som nenávidieť Edwarda Cullena, že bol tak sebecký a taký slaboch. Následný týždeň som strávila premýšľaním nad spôsobmi smrti. Hľadala som tú najúčinnejšiu a najspoľahlivejšiu. Posledný týždeň bol zatiaľ najhorší. Strávila som ho v neuveriteľných bolestiach, schúlená na posteli a nad toaletou.

Bude sa moja bolesť ešte stupňovať? Nemalo by to byť tak, že postupom času sa môj stav musí zlepšiť? Veď to tak býva, nie? Zvyknete si na bolesť a tá časom zmizne, alebo sa aspoň zmierni. Lenže kedy som ja bola ako všetci ostatní? Vždy som sa vymykala normálu. Bude to aj teraz také? Zabudnem niekedy?

Charlie chodil okolo mňa po špičkách, už ani nenadával, ani ma neľutoval. Všetko bolo zbytočné. Čakala som, kedy to vzdá, ale on sa prekvapivo držal. Ale aj jeho pohár trpezlivosti pretiekol. Bolo to práve mesiac po tom osudnom dni.

„Bella, takto to ďalej už nejde. Ja sa na teba už nemôžem pozerať. Je to čím ďalej, tým horšie. Nechápem, čo sa to s tebou stalo. Nikdy si takáto nebola. Vždy si bojovala. To z teba urobil takého slabocha? Prosím ťa, už sa spamätaj. Postav sa tomu. Čelila si iným problémom a ustála si ich a teraz sa zosypeš z jedného úbožiaka.“

Tak toto ma dostalo. Bol to asi najdlhší monológ, ktorý som od Charlieho počula. Nielen, že ma dokázal dostať z mojej apatie, ale ja som naňho dokonca pozerala s otvorenou pusou.

„Oci... nechaj ma, prosím. Ja už nie som tá stará Bella, ktorá sem prišla pred pár mesiacmi. Tá už je dávno preč.“

„Hej, máš pravdu, je preč. A vieš, čo tu po nej zostalo?“ Nechápavo som naňho pozerala. Schmatol ma za ruku a ťahal ma do kúpeľne. „Len sa pozri. Toto z nej zostalo. Obyčajná troska, ktorá sa mi stráca pred očami.“ Tvár mi pridŕžal rukou nasmerovanú na zrkadlo. To, čo tam na mňa zo zrkadla pozeralo, bolo niečo hrozné. Zľakla som sa toho obrazu. To nemôžem byť ja. Tvár bledšia ako stena, prepadnuté líca, opuchnuté červené oči, pod ktorými sa tiahli čierne kruhy. Vyzerala som ako živá mŕtvola. Zavrela som oči.

„Len sa dívaj. Si so sebou spokojná? Takto si si to predstavovala? Zničiť sa? A zničiť aj mňa?“ Poslednú vetu už len zašepkal, otočil sa a odchádzal z kúpeľne. Nezmohla som sa na slovo. Dívala som sa za ním.

„Oci, ja...“ Nemala som ani tušenie, čo povedať. Zrazu sa vo dverách otočil.

„Bella, povedz mi len jedno. Záleží ti ešte na mne? Máš ma ešte rada? Pretože tým, čo robíš, nezabíjaš len seba, ale aj mňa. Možno si to neuvedomuješ, ale si moja dcéra, milujem ťa a nechcem, aby si sa ničila.“

Nechápavo som na neho hľadela. Dnes som od neho prvýkrát počula, že ma miluje. Vedela som, že je to tak, ale Charlie nie je človek, ktorý rozpráva o svojich citoch. To, čo mi teraz povedal, bol preňho nadľudský výkon. Už len preto by som so sebou mala niečo robiť.

„Oci, je mi to tak ľúto. Prepáč, ja... ja... ja potrebujem pomoc. Sama to už nezvládam.“ Hodila som sa mu s plačom do náručia.

„Bells, som tu pre teba. Spolu to zvládneme. Pomôžem ti a ty sa z toho dostaneš. Sľubujem. A prvá vec, čo urobím je, že ťa beriem do nemocnice.“

„Nie, to nie. Nikam nejdem. Chceš ma zavrieť na psychiatriu?“ bránila som sa.

„Bella, nejdeme na psychiatriu, aj keď... niečo hovoríš... možno by ti to pomohlo. Ale nie, neboj, žartujem. Posledné dni v sebe neudržíš kúsok jedla. Chcem ťa zobrať na vyšetrenie. Pravdepodobne to budeš mať z toho stresu, ale chcem si byť istý, že to nie je nič vážnejšie. Bude to tvoj prvý krok do nového života. Súhlasíš?“ Len som prikývla.

„Dobre, takže sa nachystaj. Počkám ťa dolu.“ S týmito slovami odišiel a ja som sa šla nachystať.

Za hodinu sme už sedeli v ordinácii. Doktor Peterson bol milý človek. Po tom, čo mu otec vysvetlil situáciu, mi kládol rôzne otázky ohľadom môjho zdravotného stavu. Spravil mi odbery a rôzne vyšetrenia. Celý čas Charlie mlčal, ozval sa až keď sme sedeli pred ordináciou a čakali, kým nás doktor Peterson zavolá a oznámi verdikt.

„Neboj, Bells, všetko bude v poriadku. Spolu to zvládneme,“ usmial sa. Úsmev som mu oplatila a verila mu, že to bude fajn. Na to sa už otvorili dvere a mi sme vkráčali do ordinácie.

„Takže, Bella, Charlie. Ako by som začal?“ odmlčal sa, sedel v kresle a prezeral si ma divným pohľadom. Začala ma chytať panika. Môže to byť niečo vážne?

„Bella, tvoj zdravotný stav je dobrý, povedal by som uspokojivo dobrý, vzhľadom na prihliadnuté skutočnosti. Psychicky to síce nie je bohviečo, ale verím, že aj toto sa zmení. Prešla si si trápením, ale si silná osobnosť a nemám strach, že by ti to zanechalo nejaké následky.“ Čo už len on môže tušiť o tom, čo so mnou Edwardov odchod spravil? Ako si môže myslieť, že sa to zmení? Nie som ochotná naňho zabudnúť.

„Ale aby som povedal to najpodstatnejšie. Príčinou tvojej nevoľnosti je tehotenstvo. Čakáš bábätko,“ usmial sa.

„Čo?“ skríkol Charlie. „Ja toho parchanta zabijem, nech sa mi len dostane do rúk.“

„Charlie, to nie je tragédia,“ začal doktor. Zvyšok ich konverzácie som už nevnímala. Jediné, nad čím som uvažovala, bol ten zázrak pod mojim srdcom. Podvedome som sa chytila za brucho. Prvá reakcia bol šok. Tehotná. Čakám dieťa. Čo teraz? Ja budem mať dieťa. Edwardovo dieťa. On ma opustil, ale nechal mi tu kus seba. Teraz už som sa ale usmievala.

„Ja čakám Edwardovo dieťa,“ vzdychla som s úsmevom. Charlie sa na mňa otočil a nechápajúco pozeral.

„Bella, to nie je dobrý nápad,“ povedal zmučene a krútil pri tom hlavou.

„Čo nie je dobrý nápad, Charlie?“ zvrieskla som.

„Nemala by si...“ Ale iné už nestihol dopovedať. Skočila som mu do reči.

„Oci, ty to nechápeš? On síce odišiel, ale nechal mi tu kúsok seba. Nečakaj, že si to dieťa dám vziať. Ja Edwarda milujem a jeho dieťa budem milovať ešte viac, vlastne ho milujem už teraz. A to je jediný spôsob ako sa dostanem cez to trápenie. Mám dôvod žiť ďalej. Nosím pod srdcom zázrak a nevzdám sa ho.“ Charlie na mňa hľadel s otvorenými ústami. Jeho výraz sa stále menil - z nazlosteného sa po chvíli stal chápavý. Uvedomil si, že toto je jediný spôsob ako ma ešte donútiť žiť. Náhle sa usmial.

„Máš pravdu, Bell. Nečakal som síce, že budem tak skoro dedkom, ale už sa aj teším. Konečne si sa po mesiaci usmiala. Nemôžem ťa nútiť do ničoho a vidím, že si opäť šťastná a o nič viac mi nejde. Som rád aj za teba. Budem vás milovať oboch rovnako. Zvládneme to.“ Toto už vyzeralo akoby presviedčal sám seba, že život sa predsa jedným tehotenstvom nezrúti. Prežili to iní, prežijeme to aj my. S úsmevom na tvári a poďakovaním sme opustili ordináciu doktora Petersona.

Po tom, čo ma Charlie priviezol domov, musel odísť do práce. Ešte ma stihol poučiť, aby som sa nenamáhala a oddychovala.

„S večerou si starosti nerob, niečo si objednáme. Opatruj sa.“ A to už trielil do práce.

Zapadla som do svojej izby a ľahla si na posteľ. Hladkala som si bruško, ktoré bolo nepatrne vypuklé. Akože som si to doteraz nevšimla? Brucho sa nepatrne zavlnilo a ja som pocítila pohyb.

„Aaah...“ preľakla som sa. „Pokoj maličké, maminka je tu,“ prihovárala som sa mu. „Ale ako?“ Až teraz som si uvedomila, že to, čo som pocítila, boli vlastne pohyby. „To nie je možné.“ Začala som počítať. Veď je to len mesiac, čo sme s Edwardom... Ešte by som ho takto nemala cítiť. A náhle som si uvedomila jednu skutočnosť.

Som tehotná s upírom. Čo za tvora vlastne vo mne rastie? Ako to celé bude prebiehať? Som tehotná mesiac a cítim pohyby, to je nejako skoro. Čo keď to celé nebude obyčajné tehotenstvo? Ono to vlastne nemôže byť obyčajné, že? Čo by mi asi povedal Carlisle? Bol by asi veľmi prekvapený. Určite by ma skúmal ako pokusného králika. Jedno je ale isté, dieťa, ktoré vo mne rastie, je z polovice upír. Toto sama nezvládnem. Charlie sa musí dozvedieť pravdu.

Zrazu buchli vchodové dvere a domom zaznel Charlieho hlas. „Bella, som doma.“ Prekvapená som pozrela von z okna. Nad Forks sa stmievalo. Svojimi úvahami som strávila pol dňa. Teraz ma ale čaká dôležitý rozhovor. Vydala som sa dolu. Charlie už sedel v obývačke pri televízore.

„Tak ako? Už ti je lepšie?“ spýtal sa s úsmevom. Bože, toto nezvládnem. Len dúfam, že to prežije v zdraví.

„Oci, musíme sa porozprávať.“

2. kapitola

Je to vôbec prvá vec, prvá poviedka, ktorú som sem pridala. Preto vás prosím o komentáre. Prijímam hlavne kritiku. Ďakujem. GCullen

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Minulosť verzus prítomnosť - Prológ + 1. kapitola: