Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Minulosť verzus prítomnosť - 7. kapitola

19.02.2012 (07:30) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2012×

Minulosť verzus prítomnosť

Minulosť – Charlie

7. kapitola

Pohľad Charlie:

Hnal som sa úzkymi uličkami Vancouveru so zapnutým majákom na služobnom aute. Ten grázel sa nám vyšmykol priamo z rúk, ukradol policajné auto a snaží sa utiecť. Neviem, či si to neuvedomuje, ale veľmi nenápadný nie je.

„Ja ťa dostanem!“ skríkol som, stlačil plyn až na podlahu a hnal sa za ním. Kľučkoval tými uličkami v najvyššej rýchlosti. Bol som mu v pätách. Za sebou som počul autá svojich kolegov. Ten chlapík uteká s kopou prachov v kufri, toto sa mu nesmie podariť. Rútili sme sa do ostrej zákruty. To, že to asi nezvládnem, som si uvedomil príliš neskoro.

Auto sa vymklo z kontroly, dostalo šmyk a prevrátil sa. Predné sklo sa roztrieštilo. Ako sa šúchalo po vozovke, spod auta vyletovali iskry. Na to sa ozval náraz a autom trhlo. Pocítil som silnú bolesť. Plech z auta sa mi zatlačil na celú ľavú časť tela. Úlomky z predného skla som mal zapichnuté asi všade. Pokrývali celé moje ruky. Cítil som, ako mi tvár zalievajú teplé potôčiky – krv. Jej pach bol cítiť celým autom. Z diaľky som začul hlasy. Nerozumel som, čo vravia, ale zneli vydesene a bola z nich cítiť panika.

Posledné, čo som začul kým mi zrak a myseľ úplne pohltila tma, bolo moje meno.

„Charlie, vydrž to!“ kričal niekto zúfalo. Čo mám vydržať? Veď mi nič nie je. Veď už nič necítim. Tá počiatočná bolesť, ktorá sa pred chvíľou objavila, sa náhle stratila. Telo som mal úplne ľahučké. Jediné, čo mi na tom všetkom vadilo, bola tá prekliata tma rozprestierajúca sa všade okolo mňa. Kam som sa obzrel, všade len tma. Ani náznak svetielka.

Čo mám robiť? Mám sa v tej tme potácať? Hľadať svetlo? Čo sa to vlastne stalo? Ako som sa do tejto tmy dostal? Zavrel ma niekto do nejakej kobky bez okien? A potom to prišlo. Zasa som začul hlasy. Tá tma sa zmenila. Nebola už taká hustá, nepreniknuteľná. Bola akoby šedá. Akoby sa sem tam chcelo predrať nejaké svetielko, ale nemalo šancu.

Tie hlasy stále niečo mrmlali. Nerozumel som výrazom, ktoré hovorili. Chvíľu som ich počúval. Chcel som sa ozvať, že som tu v tej tme, zavretý v kobke. Nech otvoria tie prekliate dvere a pustia ma von. Ale nešlo to. Nemohol som povedať ani slovo, nič. A hlasy zasa stíchli a ja som bol zasa uväznený sám v tej odpornej čierno čiernej tme.

Bol v tom len malý rozdiel. No, malý... Skôr podstatný. Celým telom mi prechádzala znova tá neuveriteľná bolesť. Kŕče... Trhanie... Bodanie... A zasa kŕče... Chvíľami bolesť ustupovala, aby sa potom znova vrátila. Stále sa to striedalo. Čo sa to deje? Čo sa vlastne stalo? Nechápal som ničomu. Snažil som sa prísť na to, čo sa deje. Ale nešlo to. Nútil som svoju myseľ spomenúť si. Vracal som sa k tomu, na čo som si spomínal naposledy. Dnešné ráno a na to, ako sme sa s Bellou dohodli, že sa budem ponáhľať domov. Dnes má moja malá Nessie narodeniny. Musím sa ponáhľať. Ale niečo sa stalo a ja som domov nešiel. Ale čo?

A potom to prišlo. Boli to len záblesky. Šiel som autom... Letel som ulicami... Prišiel šmyk... Burácanie... Náraz...

Spomenul som si. Mal som nehodu. Nabúral som v služobnom aute pri prenasledovaní toho hajzla. Ale čo sa to deje so mnou teraz? Som v nebi? V pekle? Alebo je to očistec? Existuje vôbec niečo z toho? Zomieram? Bol som zmetený. A zrazu...

„Pán Swan. Počujete ma? Vnímate?“

„Hej, počujem. Tu som, ale je tu nejaká podivná tma. Dostaňte ma, prosím, odtiaľto,“ snažil som sa znovu ozvať. Mal som pocit, že už ma konečne tá osoba počuje. Chcel som jej vysvetliť, že tu nič nevidím, že ma tu zamkli, ale až po chvíli som pochopil, že to je zbytočné. Nikto ma nepočul. Nech som sa snažil akokoľvek.

„Stále nevníma, ale jeho stav sa ani nezhoršuje. Budeme s tým pokračovať. Zavoláme jeho dcére a urobíme ďalšie odbery. Časom uvidíme,“ znova prehovoril ten hlas. Aký stav? Aké odbery? Volať mojej dcére? Mojej Belle? Čo so mnou robia?

A vtedy mi to trklo. Som v nemocnici. Ten podivný vtieravý zvuk, čo sa mi spolu s tým hlasom dostával do uší, mohol byť jedine ten prístroj v nemocnici s odporným zvukom zachytávajúci činnosť srdca. Ešte som nezomrel! Začal som sa sústrediť na ten zvuk. Počúval som jeho pravidelný rytmus. No, nejaký super hit z toho určite nebude, ale mne znel príjemne. Bolo to moje spojenie so svetom. Moja nádej, že pokiaľ ho počujem, mám šancu sa vrátiť.

Neviem, koľko času ubehlo, ale po chvíli som mal pocit, že ho počujem jasnejšie. Ten zvuk sa nemenil – nezrýchľoval, ani nespomaľoval. Moje srdce tĺklo pravidelne, stále rovnako, len ja som ho počul lepšie. Zamestnávalo to moju myseľ a ja som sa sústredil len naň. Už som nerozmýšľal nad tým, kde som a čo sa so mnou deje. Jediné, čo ma zaujímalo, bolo to srdce. Nesmie prestať biť! Je to moja jediná šanca vidieť Bellu a Ness. Vrátiť sa k nim.

Zrazu som počul, ako sa otvorili dvere. Ten podivný zvuk – kov šúchajúci sa o kov. Niekto by mal premazať pánty. Potom som začul kroky. Bolo ich viac. Do izby nevošla len jedna osoba. To som vedel pekne rozoznať. Lepšie som sa započúval. Jedny kroky boli ťažké, ale pri tom také suverénne. Tento rytmus krokov som už počul. Ale kedy? Áno, už si spomínam. Bolo to ráno. Musí to byť niektorá zo sestier, už tu dnes bola. Ale teraz neprišla sama. Okrem nej sú tu ďalšie osoby. Dve osoby. Ale ich kroky sú ostýchavé. Akoby sa báli vstúpiť do miestnosti.

Majú strach. Z čoho? Z pohľadu na mňa? Kto to je? Prečo aspoň niečo nepovedia?

„Nechám vás na chvíľu osamote,“ prehovoril neznámy hlas, sprevádzaný ťažkými krokmi. A znova to vŕzanie pántov. Sestra odišla. Niekto tu ale zostal. Kto? Mojej ruky sa niečo dotklo. Bolo to pohladenie. Také jemné a také príjemné. Miestnosťou sa ozval povzdych.

„Mami?“ Oh, ten hlas by som spoznal vždy a kdekoľvek. Nessie, moja malá Nessie. Takže tu musí byť aj Bella.

„Bella, Nessie, prišli ste za mnou. Bella, som tu. Je tu tma. Nechcú ma pustiť. Bella, otvor tie dvere! Zavreli ma tu,“ prosil som svoju dcéru. Kričal som na ňu. Ale odpoveďou mi bol znova len povzdych a pohladenie ruky.

„Neboj, zlatko. Keď budeme veriť, dedko sa z toho dostane a všetko bude tak ako predtým.“

Zasa márna snaha. Už sa ani nebudem snažiť. Nikto ma nepočuje. Tak som len pokojne ležal, nechal sa hladiť a počúval. Počúval som znova ten prístroj, ale miešal sa doň ešte nejaký iný zvuk, veľmi podobný. Bolo to srdce. Ale iné, nie to moje. Počkať! Vlastne ďalšie dve srdcia. Boli to srdcia Belly a Ness. Prečo počujem ich srdcia? Ako je to možné?

Vtom sa ozvalo otváranie dverí, ten škripot mi už liezol na nervy, ale priniesol so sebou závan vzduchu. Do nosa ma udrela vôňa. Taká čudná. Boli to kvety, neviem aké, v tom som sa nikdy príliš nevyznal. Ale boli s niečím zmiešané. S takou podivnou sladkou vôňou. Niečo mi to pripomínalo. Niekde som túto vôňu už cítil, ale nie tak silno a intenzívne. Kedy to len bolo?

„Ahoj, ocko. Ešte sa zastavíme. Bojuj! Potrebujeme ťa!“ Na čele som pocítil niečo príjemné – bozk. Bella sa o mňa otrela perami.

„Ahoj, dedko. Uzdrav sa. Ľúbime ťa.“ Tentokrát ma niečo pošteklilo na líci. Nessie ma bozkala a znova tá vôňa. Len tentokrát silnejšie. A vtedy mi to došlo – to Nessie, tá tak krásne vonia. Ako kvety so sladkou príchuťou. Nikdy som si to neuvedomil. Cítil som tú vôňu vždy, keď som ju objal, ale nikdy to nebolo tak silné ako teraz.

A zasa som osamel. Miestnosťou znel len prístroj oznamujúci, že moje srdce to ešte nevzdalo. A ani to nevzdá. Ja sa nevzdám. Bella a Nessie ma potrebujú. Chcú, aby som bojoval. Ľúbia ma a ja ich tiež ľúbim. Majú len mňa. Kto sa o ne postará? Tak to teda nie! Charlie Swan, vzmuž sa! Poďme! Hľadaj ten poondiaty východ z tejto černoty a choď za nimi!

Začal som tápať v tej tme. Rukami som šmátral okolo seba. Pomaly som sa posúval v snahe dostať sa k stene. Ak nájdem stenu a pôjdem popri nej, musím naraziť na dvere. Potom to už bude jednoduché. Otvorím ich a som voľný. Stále som sa posúval, ale šlo to pomaly. V tej tme som nič nevidel, nevedel som, či sa mi pod nohy nedostanú nejaké prekážky, ktoré by mi zavadzali. A preto som šiel opatrne. Stále dopredu, kúsok po kúsku. Neviem ako dlho som takto šiel, ale na žiadnu stenu som nenarazil. Žiadny náznak toho, že by tu bola. Bol som na seba naštvaný. Ako môžem byť taký neschopný! Zúfalstvo prestupovalo celým mojim telom. Budem večne blúdiť v tejto temnote? Len občas začujem hlasy a pocítim dotyky? Už nikdy im nebudem môcť povedať, že ich počujem a cítim?

***

Tma. Stále tá prekliata tma. Blúdim tu, ani neviem ako dlho. Ako počítať dni, keď máte okolo seba len tmu, len noc. Ale nádej nestrácam, nesmiem. A preto chodím, stále len chodím. Necítim únavu, ani bolesť. Pred sebou mám len jediný cieľ – nájsť svetlo, nájsť východ, vyjsť z tmy, uvidieť Bellu a Nessie, objať ich. Len po tomto túžim a mne sa to podarí.

Pohľad Bella:

Dni ubiehali. Už je to týždeň, čo Charlie bezmocne leží na lôžku. Jeho stav sa nemení. Rany sa síce hoja, jeho telo bojuje, ako mi oznámil lekár, ale on sa nepreberá. Stále len leží napojený na prístroje. Už sa nezmieta v bolesti, len pokojne leží. Stále mu robia nejaké vyšetrenia. Dennodenne nájdem lekárov stáť pri jeho lôžku a zadumane krútiť hlavami zo strany na stranu. Nechcú mi prezradiť nič viac. Sami sa niečomu divia, ale mne to nepovedia. Vidím na ich tvárach prekvapenie a údiv. Včera mu dokonca dali dolu sadru z nohy a ruky. Vraj sa už kosti zrástli. Po týždni? Ako je to možné? Prečo pri tom tvrdili, že mal ťažké zranenia? Niečo tu nesedí, ale ja prídem na to, čo to je.

***

„Nessie, hore sa! Slniečko už je dávno na oblohe a moje srdiečko sa stále váľa v posteli, zachumlané pod perinou.“ Vošla som do izby a budila Ness.

„Mami, ešte chvíľu.“

„Ako chceš, tak spi ďalej. Za dedkom Charliem pôjdem sama.“

„Nie! Už som hore. A už tu ani nie som,“ kričala cestou do kúpeľne. Nachystala som jej šaty a pobrala sa do kuchyne prichystať raňajky.

Už sú to dva týždne od Charlieho nehody. Moju krv mu dali päťkrát, keď doktor usúdil, že to už nie je treba. Podľa nich je Charlieho telo už vyliečené. Všetky zlomené kosti sa zrástli, všetky rany a škrabance sa zahojili. Vôbec nevyzerá na to, že mal pred dvoja týždňami nehodu. Jediný dôkaz toho je len jeho telo, ležiace na nemocničnom lôžku. Lekári si to nevedia vysvetliť. Nedokážu pochopiť tú rýchlu regeneráciu tela a ešte väčšou záhadou je pre nich jeho bezvedomie.

Vošli sme s Nessie do jeho izby. Za tie dva týždne čo tu leží je veľmi zútulnená. Príčinou toho sú kvety, ktoré zaberajú každé možné miesto. Priniesli mu ich kolegovia a my s Ness si tiež neodpustíme každodennú návštevu bez čerstvej kytičky.

Charlie ako vždy ležal bez pohnutia na lôžku. Ako každý deň aj dnes som Nessie posadila k nemu a sama som si pritiahla stoličku. Vzala som jeho ruku do svojej. Bola chladnejšia ako zvyčajne. Doktori to pripisujú jeho dočasnej nepohyblivosti, vraj sa mu spomalil krvný obeh.

„Ahoj, dedko. Dnes mám pre teba obrázok celej našej rodiny,“ prihovorila sa mu Nessie. Každý deň mu opíše, čo mu nakreslila a čo všetko robila.

„Na tom obrázku som ja, vedľa mňa z jednej strany stojí mamička a vedľa nej si ty, dedko. A za druhú ruku ma drží môj ocko.“ Prekvapene som kmitala pohľadom z Nessie na ten obrázok. Naozaj na ňom boli štyri osoby. Toto asi Charlieho veľmi nepoteší.

„Prečo...?“ ozval sa zrazu Charlie.

„Ocko?“ vystrelila som zo stoličky a naklonila sa nad neho. „Ocko, počuješ ma? Prosím, povedz ešte niečo!“

„Prečo si nakreslila...?“ šepkal. Mala som sto chutí s ním zatriasť. Aby už konečne otvoril oči a prebral sa, ale on stále len niečo sepkal.

„Oci, čo hovoríš? Sestrička... sestrička,“ skríkla som na celú izbu.

Nessie len pozerala s vypúlenými očkami. Zrazu sa rozleteli dvere a vbehla do nich sestra. „Čo sa deje?“ spýtala sa udýchane.

„Otec...“ ukázala som naňho rukou a na viac sa nezmohla.

Sestrička k nemu priskočila. Zložila Ness z postele a začala ho prezerať. Na to sa znovu rozleteli dvere a dovnútra vbiehali dvaja doktori.

„Vyveďte ju!“ prikázali sestre. Tá na nič nečakala a už nás ťahala von z otcovej izby. Preplašene som kmitala pohľadom po chodbe. On sa prebral? Nebola som schopná uvedomiť si vzniknutú situáciu. Stále som dúfala, že tento deň nastane, ale navyknutá na to, že Charlie leží bez pohybu a slova, som zostala úplne vykoľajená.

Posadila som sa do kresla pred izbou a stiahla si Nessie do náruče. Tá bola, chúďatko, prekvapená rovnako ako ja. Sedeli sme tam asi desať minút, keď sa otvorili dvere a v nich stál usmiaty doktor.

„Poďte dnu, chce vás vidieť,“ oznámil mi a pri tom sa neprestal usmievať. Vošli sme s Ness dnu. Pomalým krokom sme sa blížili k posteli. Nevedela som ako sa chovať. Mám mu skočiť okolo krku od toľkého šťastia, že sa prebral, alebo mu mám dať čas, nech si zvykne, že už nie je v bezvedomí? Rozhodla som sa hneď ako som pristúpila k posteli a Charlie na mňa hľadel so šťastným úsmevom na tvári.

„Ocko,“ šepla som so slzami v očiach a hodila sa mu okolo krku.

„Dcérka. Bože, som taký rád, že som sa konečne prebral. Už som myslel, že sa mi to nepodarí,“ plakal mi do ramena.

„Ach, oci. Konečne,“ vzdychla som s úľavou. Odtiahla som sa a vyložila Nessie na posteľ. Tá sa hneď hodila Charliemu do náručia a bozkávala ho.

„Srdiečko moje, princeznička moja, tak rád ťa vidím.“ Bozkával jej tváričku a hladil ju po tele.

„Dedko...“ vzlykla Ness.

Objatia a bozky nemali konca kraja. Bola som taká šťastná, že sa Charlie prebral, že som ho nemohla prestať objímať. Keď som sa dostatočne nabažila jeho dotykov, odtiahla som sa a prezrela si ho.

„Ako sa cítiš?“

„No, aby som povedal pravdu, tak až prekvapivo dobre. Na to, že som po autonehode... Tak, ale musím brať v úvahu, že som spal dva týždne, ako mi prezradili doktori,“ prehlásil s úsmevom a miernym prekvapením. Otočila som sa a pohľadom som chcela vyhľadať doktorov, ale miestnosť bola prázdna. Museli odísť počas nášho objímania. Ani som si nevšimla kedy. Vrátila som sa pohľadom k Charliemu.

„Je to pravda. Už sú to dva týždne, čo si v nemocnici, ale som taká rada, že si sa už prebral. Z najhoršieho si už vonku,“ tešila som sa.

„Áno, cítim sa naozaj veľmi dobre. Nič ma nebolí, nie som ani unavený. Jediné, čo cítim, je akési podivné škriabanie v krku. Skúšal som to zahnať, napil som sa vody, ale neprešlo to. Vraj to môže byť z liekov. Dúfam, že to prejde,“ zveril sa mi otec.

„To dúfam aj ja. Už bude len dobre.“ Chcela som ho povzbudiť.

„A už pôjdeš s nami domov, dedko Charlie?“ pýtala sa Nessie.

„Dúfam, že ma pustia čím skôr. A mladá dáma, kde je ten obrázok, ktorý si mi nakreslila?“ Ness skočila z postele a zo stolíka vzala dnešnú kresbu. S úsmevom ho niesla Charliemu.

„Tu. A dnes som tam prikreslila aj ocka. On sa o teba bál a chcel, aby si sa rýchlo uzdravil.“ Charlie sa pozrel na obrázok a potom hodil po mne neveriacim pohľadom. Tá postava, znázorňujúca otca, sa až nápadne podobala Edwardovi.

„Čo to má znamenať, Bella? On je tu?“ Charlie začínal naberať červenú farbu. Musela som mu vysvetliť, ako sa veci majú, skôr než vybuchne. Takéto nálady mu na zdraví nepridajú.

„Nie, ocko. Nessie sa o Edwardovi sníva. Rozprávajú sa, hrajú na klavíri, kreslia si. Sú to len sny, nič viac.“

„Mne to pripadá až príliš reálne. Videla si vôbec ten obrázok? Vyzerá presne ako on. Ako sa jej môže o ňom snívať a pritom ho nikdy nevidela? Alebo?“ Otočil svoj pohľad k Nessie. „Ness, srdiečko, videla si toho chlapca len vo svojom sne?“ Nessie prikývla.

„Nikdy si sa s ním nerozprávala a ani si ho nevidela?“

„Len vo sne,“ vysvetľovala Ness. „Sníva sa mi s ním často. Je milý. Ukázala som ho mamičke a ona mi povedala, že to je môj ocko.“ Charlie si ma znova naštvane prezeral. Už-už som to chcela vysvetliť, keď Nessie pokračovala.

„Maminka mi to ale nechcela povedať. Najprv sa mi len priznala, že ho pozná a že boli kamaráti, ale ja som zistila, že on mamičku ľúbi a tak...“

„Spomaľ! Ako ľúbi?“ skočil jej Charlie do reči.

„No, povedal mi to. V tých snoch sa rozprávame aj o mamičke. Povedal mi, že ju veľmi ľúbil, ale že musel odísť. Vraj ju neprestane nikdy ľúbiť a potom povedal niečo, čomu som veľmi neporozumela. Vraj u mamičky nechal svoje mŕtve srdce, ktoré jej bude naveky patriť.“

Zalapala som po dychu a náhle si spomenula na deň, keď mi o tom Ness rozprávala. Celú noc som presedela s listom od Edwarda na posteli a snažila sa to všetko pochopiť. Opäť sa mi spustili slzy. Charlie len neveriacky pokrútil hlavou, odložil Nessiin obrázok na stolík a znovu sa otočil na Nessie.

„No, poď sem a porozprávaj mi, čo si celý ten čas robila. Poslúchala si mamičku?“ Nessie sa k nemu vyštverala na posteľ a začala mu rozprávať udalosti posledných štrnástich dní. Strávili sme s Charliem celý deň. Už sa pomaly stmievalo, keď sme sa dostali domov. Nevečerali sme sa a uložili sa spať.

Pohľad Charlie:

Týždeň po mojom prebratí sa z bezvedomia ma konečne pustili domov. Mal som sa ešte týždeň liečiť doma, potom prísť na kontrolu a ak bude všetko v poriadku, môžem znova nastúpiť do práce.

Bol som rád, že som konečne doma. Hoci Bella s Ness trávili v nemocnici so mnou čo najviac času, je to skľučujúce prostredie. Doma je len doma. Zasa sme sa vrátili do starých koľají. Teraz som s Ness trávil viac času. Keďže som ešte nemusel ísť do práce, chodili sme spolu na prechádzky a stále sa spolu hrali. Veľmi mi chýbali. Tie dva týždne, kedy som ich síce vnímal, ale nemohol som im to dať najavo, boli hrozné.

Po zdravotnej stránke som sa cítil veľmi dobre. Neviem ako sa cítia ľudia po autonehode, ale mne bolo fajn, až príliš fajn. Cítil som v sebe neuveriteľnú energiu. Jediné, čo mi vadilo, bolo to neutíchajúce škriabanie v krku, ktorého som sa nevedel zbaviť.

Ako každé ráno som zišiel za Bellou a Ness do kuchyne na raňajky.

„Čo to tu tak krásne vonia?“ spýtal som sa. Cítil som niečo ozaj lahodné. Pozrel som na stôl. Na tanieroch boli vajíčka so slaninou. Posadil som sa.

„Tvoje obľúbené vajcia so slaninkou,“ prezradila mi Bella to, čo už som vedel.

„To nie je to, čo som cítil,“ namietal som a obzeral som sa po kuchyni, či nájdem zdroj tej vône, ale nikdy som nič nevidel. Zhlboka som nasal do seba tú vôňu. Hrdlo mi zachvátil oheň. Bola to podivná bolesť. Inštinktívne som sa chytil rukou za hrdlo v snahe tú bolesž zmierniť.

Bella si ma premerala prekvapeným pohľadom. Oči jej kmitali medzi mojou tvárou a hrdlom. Obzrela sa okolo seba. Pohľadom prešla po kuchyni a znovu sa vrátila ku mne. Potom jej pohľad spočinul na šálkach, ktoré mali pred sebou. Zahľadela sa na stenu a pozerala na ňu dlhé minúty. Vyzerala, že o niečom ukrutne premýšľa. Potom schytila svoju šálku a strčila mi ju pod nos. Nespúšťal som oči z prekvapenej Belly. Nadýchol som sa a znovu som ucítil tú prekrásnu, lahodnú vôňu. Pozrel som na šálku.

„Pi!“ prikázala mi Bella. Neveriacky som na ňu hľadel, neschopný slova.

„Pi!“ zopakovala. Vedel som, čo je v tej šálke. Bol to ich pravidelný prídel krvi, ktorý potrebovali k svojmu životu. Prečo mi to dáva? A prečo tá krv tak nádherne vonia? Schytil som hrnček a položil si ho k ústam. Stále som váhal, ale oheň a bolesť v mojom krku bola už na nevydržanie. Hltavo som do seba nalial obsah šálky. Mojim hrdlom prechádzala tá najlahodnejšia a najchutnejšia tekutina, akú som kedy pil.

Až po chvíli som si uvedomil, čo som to spravil. Zdvihol som pohľad k Belle. Mal som strach z jej reakcie, ale ona sa na mňa usmievala.

„Čo to?“ šepol som prekvapene.

„Neviem. Len tak ma to napadlo. Pomohlo to?“ Len som horlivo pokýval hlavou na znak súhlasu.

„Ale ako to je možné?“

„Myslím, že si tým, čím my s Ness. Si poloupír, oci.“ Vypleštil som na Bellu oči.

„Ako?“ A potom mi Bella vysvetlila, čo sa stalo. Ako moje telo odmietalo transfúziu a ako jej doktori navrhli riešenie s jej krvou.

„Nevedela som, že ťa to zmení. V tej chvíli som nad tým ani neuvažovala. Tvoja záchrana bola prednejšia.“ Previnilo sklopila zrak.

„Bella, vieš, čo to znamená?“

„Čo?“

„No, sme rovnakí. To znamená, že spolu môžeme zostať navždy,“ tešil som sa. mal som z toho radosť. Predstava, že budem starnúť a moja dcéra s vnučkou sa nemenia, ma desila, ale teraz som sa tešil. Budeme navždy spolu. Od radosti som schytil Bellu do náručia a točil sa s ňou po kuchyni. Po chvíli som ju vymenil za Ness. Vrieskal som radosťou na celý dom. Odteraz sa zmení celý náš život. Máme toho ešte veľa pred sebou.

6. kapitola - 8. kapitola

Zachytila som komentáre ohľadom toho, či sa tu objaví Edward. Samozrejme, že tu bude. Ak si počkáte nejaké dve kapitolky, tak sa dočkáte. A možno to bude už skôr, záleží na tom, ako mi to vyjde. Môžete sa ale tešiť, bude to zaujímavé stretnutie. Od budúcej kapitoly sa môžete tešiť na zmenu. Minulosť sa nám zmení na prítomnosť. Budem rada každému komentáru. Ďakujem. GCullen.

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Minulosť verzus prítomnosť - 7. kapitola: