Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Minulosť verzus prítomnosť - 20. kapitola


Druhé okrúhle guľatiny sú na svete.
Dnešná kapitola má názov Otec a dcéra - časť prvá.
Kapitola prináša tri pohľady. Začneme spovedajúcou sa Bellou, pokračujeme nedočkavým Edwardom a skončíme Nessie, ktorá bude v podivnom rozpoložení.
Príjemné čítanie vám prajem. GCullen

 

Minulosť verzus prítomnosť

 

Prítomnosť –  Otec a dcéra – časť prvá

20. kapitola

 

Pohľad Bella:

„Nessie vie o Edwardovi,“ prehodila som akoby nič ráno pri raňajkách. Otec na mňa zdvihol pohľad a hlasno sa rozkašľal. Jamie pohotovo zareagoval, priskočil k nemu od dverí, kde stál, a pobúchal ho po chrbte. Keď sa otec upokojil, znova na mňa pozrel.

„Ty si sa zbláznila?“ spýtal sa a odsunul tanier od seba ďalej. Očividne ho prešla chuť do jedla.

„Nemôžem za to, že tvoja vnučka sa prezradila. Tá jej spontánnosť ma privedie do hrobu,“ zamrmlala som, no vedela som, že mi obaja rozumeli.

„Ako sa o ňom dozvedela?“ dožadoval sa otec. Stále ma skenoval tým svojim pohľadom. Som snáď pri výsluchu? Zmučene som si vzdychla. Vedela som, že už nie je cesty späť a chcela som vedieť aj otcov názor.

„Prišla za mnou do školy a Edward ju videl. A keďže sa Nessie nevie ovládať a on má perfektne vyvinutý sluch, tak...“ Ohrnula som pery. „Počul, ako ma nazvala mamou.“ Ospravedlňujúco som pozrela na otca, aj keď ja sa prečo nemám ospravedlňovať. Bolo to akési gesto za Nessiino správanie.

„A ako to vie Nessie? Videla ho?“ Otec si nedal pokoja. Vstala som od stola, aby som nemusela čeliť jeho pohľadu. Podišla som k linke a oprela sa o ňu. Pohľad mi padol k dverám, do ktorých sa medzitým opäť  Jamie presunul. Obaja na mňa dychtivo pozerali a čakali na odpoveď. Skvelé! Sú ako inkvizícia! Bolo mi to treba? No, musím s pravdou von.

„Včera som sa stretla s Edwardom. Ako som povedala, počul, ako ma Nessie nazvala matkou a keďže nie je slepý, všimol si podobnosť. No a k tomu tá Alicina vízia... Skrátka ju chce spoznať osobne a požiadal ma o stretnutie s ňou.“ Počas toho, ako som rozprávala, som uprene skenovala podlahu. Až po skončení som nesmelo zdvihla zrak a pozrela na otca. Bolo vidieť, že je naštvaný. Doslova to v ňom vrelo.

„Ten bastard. Ako si to predstavuje? Myslí si, že sa teraz zahrá na milujúceho otca a všetko bude fajn?“ Otec naberal červenú farbu. Na jednej strane som zdieľala otcov názor, ale na druhej som Edwardovi nemohla odoprieť stretnutie s dcérou. A navyše, túžila po tom aj Nessie. Teraz bolo dôležité presvedčiť otca. Ale ako?

„Oci,“ začala som mierne. „Je to jej otec. Nemôžem mu odoprieť stretnúť sa s ňou.“ Pozrela som mu do tváre, ale zbadala som, že argument „otec“ nezabral. Dobre, musím pritvrdiť.

„Nessie ho chce spoznať a vieš, že to urobí aj za našim chrbtom. Takže je lepšie, ak to bude za mojej prítomnosti.“ Otec nikdy nevedel Nessie čokoľvek odmietnuť. Bola preňho všetkým a obávam sa, že si na nej niečo kompenzoval. Možno to, že so mnou detstvo netrávil.

„Bella má pravdu,“ ozval sa po chvíli Jamie. „Charlie, poznáš Ness a tá keď si za niečím stojí, tak za tým ide. Aj keď pôjde proti vám. Čo si myslím, že teraz neurobí, ale u nej človek, teda ani upír, nikdy nevie,“ zasmial sa, čím odľahčil tú hustú atmosféru, ktorá sa tu posledné minúty vznášala.

„Asi hej. Bože, po kom to dievča je?!“ uľavil si Charlie. „Musela od vás pobrať všetko to zlé?“ Teraz znova do mňa zapichol svoj pohľad, ale už nebol naštvaný, skôr pobavený. „Po tebe zdedila tvrdohlavosť a po otcovi schopnosť presvedčiť každého. Už ma s tým štve,“ zafrflal, no hneď na to sa usmial. Sláva! Tragédia zažehnaná!

„Dobre, nech sa s ním stretne, ale budeš pri tom.“ Charlie zdvihol ruku a prstom ukázal na mňa. „Najradšej by som šiel za ním a pekne od srdca sa s ním porozprával, ale viem, že tým Nessie neodradím. Ale Bella,“ pozrel mi prosebne do očí, „sľúb mi, že mu nedovolíš, aby nám ju odviedol.“ Tak, to bola pravá príčina toho všetkého. Toho sa najviac Charlie obával.

„To nedopustím,“ sľúbila som.  


Pohľad Edward:

Nedočkavo som stál na školskom parkovisku medzi prvými. Nevedel som sa už dočkať Belly. Aj keď som vedel, čo mi chce povedať, počuť to z jej úst bude zážitok. Pomaly sa parkovisko začalo napĺňať prichádzajúcimi študentmi, no Belly nikde. Začal som byť mierne nervózny. Dokonca viac, ako keď som jej v minulosti chcel o sebe prezradiť pravdu. Konečne som sa dočkal. Bolo presne desať minút do zvonenia, keď sa na parkovisku zjavilo Belline auto. Zastalo na okraji a vystúpil z neho ten upír – Jamie. Poobzeral sa okolo seba, až pohľadom zastal na mne. Jeho pohľad ma prepaľoval, akoby mi chcel naznačiť, že keď sa jej čo i len dotknem, vybaví si to so mnou. A to isté hovorili aj jeho myšlienky.

Obišiel auto a otvoril dvere na strane spolujazdca. Bella vystúpila. Jamie si ju vtiahol do náručia a pobozkal ju na čelo. Prešiel mnou ten nepríjemný pocit – žiarlivosť. Áno, žiarlil som na toho chlapa, že sa jej môže beztrestne dotýkať.

„Bude to dobre,“ chlácholil ju. „A keby niečo, zavolaj. Som tu hneď,“ ubezpečoval ju a v myšlienkach ma opäť varoval. Nie som až také monštrum. Milujem ju a nedopustím, aby jej ktokoľvek ublížil. Ani ja nie! Čo si to o mne myslia?

Bella sa mu opäť ešte tuhšie natisla do náručia a spokojne sa usmievala.

„Ďakujem,“ šepla napokon a odchádzala do školskej budovy. Ani pohľadom o mňa nezavadila, hoci musela tušiť, že som tu. Akoby sa tomu zámerne vyhýbala. Jamie nasadol do auta a zmizol. Ja som sa rozišiel tiež do školy, sklamaný, že Bella za mnou neprišla. Žeby si to rozmyslela? premýšľal som. No z mojich pochmúrnych myšlienok ma vytrhla Alice, ktorá ma ubezpečovala, že jej vízia sa nezmenila.

Celý deň som čakal ako na tŕní. No Bella sa stále k ničomu nemala. Dnes som s ňou nemal ani jednu hodinu a ona sa chovala tak, ako v predchádzajúce dni. Úspešne nás všetkých ignorovala. Na obede sedela opäť sama. Zbožne som ju pozoroval a premáhal sa, aby som nevstal a nešiel za ňou. No Alice ma vždy zahriakla.

„Ešte nie je čas,“ posielala mi neustále v myšlienkach. Tlmene som zavrčal. Neviem, či to bolo nad jej slovami, či nad mojou nedočkavosťou. Momentálne som sa v sebe nevyznal. Začínal som sa obávať, že k tomu ani nepríde a že Bella mi to nepovie. Po obede ma čakala už len posledná hodina. Koniec vyučovania sa nezadržateľne blížil a Bella sa stále k ničomu nemala. Keď zazvonilo na koniec vyučovania, pomaly som odchádzal na parkovisko k môjmu autu. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zazrel Bellu, ako sa oň opiera. Natešene som sa vybral k nej.

„Ahoj,“ šepla, keď som tam dorazil.

„Ahoj,“ odpovedal som jej a nemohol som sa nabažiť toho pohľadu na ňu. Bola taká okúzľujúca, že keby som bol toho schopný, tak tu pred ňou slintám. Vďaka za upírie vlastnosti! Bella uprene pozorovala zem.

„Edward... Ja...“ koktala. Myslel som, že to už viac nevydržím. Hoci mi Alice dnes už veľakrát ukázala, že vízia sa nezmenila, bol som nervózny, čo mi Bella povie. No z nej to nie a nie vyjsť. Musel som jej skočiť do reči.

„Rozprávala si sa s Nessie?“ Jej meno som zbožne šepol. Bolo to, akoby som vravel o anjelovi, o zázraku. A ona ten zázrak aj v skutočnosti bola. Niečo neskutočné, čo vzišlo zo spojenia mňa a Belly. Upíra a anjelsky čistej bytosti. Bella ku mne zdvihla pohľad a v jej tvári sa zračilo šťastie. Akoby postrehla, ako som o našej dcére hovoril. Dúfal som, že pochopila, že ich obe milujem a že to moje slová potvrdia. No neodpovedala, len mi prikývla na súhlas. Tým vo mne vzbudzovala ešte väčšiu zvedavosť.

„A?“ spýtal som sa s obavou. Bella sa usmiala.

„Súhlasila. Chce ťa vidieť a tiež celú rodinu.“ Moje mŕtve srdce poskočilo šťastím a chcelo sa znova rozbúchať. Mal som nutkanie od šťastia Bellu stisnúť v náručí, no niečo mi vravelo, že na to ešte nie je čas. Počkaj! našepkávalo mi moje vedomie. Počkaj a budeš šťastný! Všetci traja budete šťastní! Preto som radšej odolal a len sa spokojne usmial.

„Kedy ju za mnou privedieš?“ spýtal som sa nesmelo. Najradšej by som za ňou hneď bežal, no musel som sa krotiť a nevystrašiť ich. Hlavne Bellu, pretože tá mi, zdá sa, stále neverí.

„Neviem. Ako to bude vyhovovať tebe,“ dodala Bella. „Ale ak ti to nebude vadiť, bola by som pri tom rada aj ja. Predsa len...“

„Mi neveríš,“ doplnil som za ňu. Na tvári sa jej zjavil plachý úsmev a mierne sa začervenala. Mal som pravdu. „Budem rád, ak tam budeš,“ dodal som a bola to pravda. Budem ich mať aspoň chvíľku obe pri sebe.

„Dobre, takže kedy?“ spýtala sa napokon. Mal som podivný pocit, akoby to všetko už chcela mať za sebou. Náhle sa na parkovisku objavilo Bellino auto a v ňom Jamie. Nemal som z toho chlapa príjemný pocit. Dobre, je pravda, že jeho myšlienky boli skôr ochranárskeho charakteru. Nemyslel na Bellu, ako na objekt túžby, ale i tak som ho nemal rád.

„Čo tak dnes?“ odpovedal som a pohľad som stále upieral na toho upíra. Ten mi ho oplácal s rovnakou vervou.

„Už dnes?“ vyjachtala Bella. Očividne nečakala, že to bude tak skoro, ale ja som ich nutne potreboval pri sebe. Pozrel som na ňu a prikývol. „Dobre. Tak dnes. Okolo piatej sme u vás.“ Na to sa otočila a odchádzala k svojmu autu. Po chvíli sa zastavila a otočila sa znova ku mne.

„Bývate tam, kde pred rokmi?“ položila mi otázku.

„Áno,“ odpovedal som a stále ju pozoroval. Znova len prikývla a teraz už definitívne odišla. Ešte chvíľu som stál na tom mieste a premýšľal. Bol som taký nadšený, že dnes sa zoznámim so svojou dcérou, že som ani nepostrehol, kedy sa ku mne pridali moji súrodenci. Prebral ma až úder do rebier. Zavrčal som a pozrel na Emmetta.

„No čo? Stál si tu ako soľný stĺp. Musel som ťa prebrať,“ vysvetľoval. No ani Emmett ma nedokázal dostať z toho šťastia, ktoré ma celého práve opantávalo. Nemohol som sa naňho hnevať. Tak som sa len prihlúplo usmieval.

„Preskočilo ti?“ spýtal sa pobavene Emmett.

„Ach, tá láska,“ pridal sa Jasper, na čo si Rosalie len pohŕdavo odfrkla. Jediná Alice ma chápala a dodávala mi odvahu. Len som pokrútil nad nimi hlavou. Nasadli sme do auta a pobrali sme sa domov. 

„Esme?“ ozvala sa Alice, len čo sme dorazili. Moja matka nám vyšla v ústrety a milo sa usmievala.

„Vitajte. Ako bolo v škole?“ Milujem tieto jej vyjadrenia. Je taká ľudská. Ona je dôkazom toho, že i monštrum sa môže chovať ľudsky. Bola nám dobrým príkladom. Esme neušiel môj šťastný výraz a okomentovala to i v myšlienkach.

„Edward je opäť šťastný,“ opakovala si stále dokola. Neodolal som a objal som ju.

„Dnes budeme mať návštevu,“ oznámil som jej s úsmevom na tvári. Kto? Dúfam, že nie Tanya, prebehlo jej hlavou. To ju vážne všetci tak nemajú rady?

„Príde k nám Bella,“ vstúpila do toho Alice. „A privedie aj svoju dcéru.“ To už natešene tancovala okolo nás a doslova šťastím výskala. Esme sa na mňa prekvapene pozrela.

„Naozaj?“ spýtala sa v myšlienkach. Len som jej prikývol na súhlas.

„Zavolám Carlisleovi.“ Esme sa odo mňa odtiahla a odbehla do svojej izby. Na to som už začul, ako vyťukáva číslo na mobile. Spokojne som sa usadil na sedačku a zapol som televízor. Musím sa nejako zabaviť, kým prídu. Inak tu zošaliem nedočkavosťou. No ani televízia nepomáhala. Každú minútu môj pohľad strelil k hodinám na stene. Snažil som sa ich popohnať, no ony akoby boli proti mne a vliekli sa stále pomalšie a pomalšie. Aspoň som mal ten pocit.

Asi o pol piatej sa rozrazili dvere a v nich stál Carlisle.

„Stihol som to,“ povedal spokojne a venoval mi jeden natešený pohľad. Pozorne som sa započúval do myšlienok v dome, aby som zistil, čo si o tom všetci myslia. Esme bola nadšená, rovnako ako Carlisle. Hoci každého z nich viedli iné pohnútky.

Carlisle sa tešil, že získa viac informácii o živote poloupírov, za ktorých sme Bellu a jej rodinu považovali. Esme, tá sa tešila, pretože ma videla spokojného. Emmett, ten bol bláznivý ako vždy a dúfal, že si s Bellou dajú závod. Ešte premýšľal nad tým v čom. Rosalie, tá len nadávala, že sa nám Bella znova priplietla do cesty. Jej postoj k Belle sa vôbec nezmenil. Jasper, ten cítil to šťastie naokolo, a preto sa len podivne škeril na Alice. Myšlienkami ju už vyzliekal. Alice, tá si plánovala rozhovor s Bellou a to, ako sa jej za náš odchod v prvom rade ospravedlní. V podstate väčšina z rodiny bola Bellinou návštevou nadšená. Ale postrehol som, že im ušla podstata tejto návštevy. Nikto ani myšlienkou nezavadil o moju dcéru. Až na Carlislea, ktorému sa to na okamih mihlo v hlave.

Konečne hodiny odbili päť. Započúval som sa do okolitých zvukov. Po pár minútach som začul zvuk auta, blížiaceho sa k nášmu domu. Natešene som vystrelil z pohovky a podišiel ku vchodovým dverám. Zazrel som svoju rodinu, ktorá sa už pomaly zhromažďovala v obývačke. Keď auto zastalo, otvoril som dvere a zostal v nich stáť. Ako v spomalenom filme som sledoval tie dve, ktoré vystúpili z auta. Boli to moje dve bohyne. Jedna krajšia ako druhá. Hoci som sa práve nevedel rozhodnúť, ktorá z nich by krajšou mala byť. Obe mali pre mňa svoje čaro. A obom patrila moja láska rovnako. A už navždy.


Pohľad Nessie:

Neposedne som sedela v aute. Pomaly sme sa blížili k domu môjho otca. Otec. Ako zvláštne to znie. Nikdy som týmto slovom nikoho priamo neoslovila, ale už som sa nevedela dočkať, ako to bude z mojich úst znieť. Lenže... Červíček pochybností nahlodával moje sebavedomie. Bude aj on mnou taký nadšený? Viem, že ma chcel spoznať, ale čo je jeho pravý dôvod? Zvedavosť?

Obzrela som sa po svojej ľavici, kde sedela moja matka a nervózne si hrýzla spodnú peru. Tento jej zlozvyk nezmizol, ani keď sa jej telo zmenilo. Stále mala v sebe toľko ľudskosti, ako nik iný. Nepochybne mala strach. Bála sa otcovej reakcie a reakcie jeho rodiny. Ale prečo mám ten neochvejný pocit, že sa bála, ako zareagujem ja? Neverila mi?

„Čo je?“ vyhŕkla, keď som ju už nejakú dobu pozorovala.

„Nič,“ snažila som sa zakryť svoj pocit z jej nedôvery. Pozrela na mňa pochybovačne. Presunula som svoj pohľad na cestu.

„Máš strach,“ preniesla som potichu. Nebola to otázka, skôr konštatovanie.

„Hm...“ ozvalo sa po mojej ľavici. Pozrela som znova jej smerom.

„Mami. Neviem, čoho sa bojíš? Podľa mňa si takýto strach nemala ani pred sto rokmi, keď si do tohto domu išla po prvýkrát,“ oborila som sa na ňu. Vážne ma štvala. Veď je nepochopiteľné, aby mi otec chcel ublížiť. Čo na tom nevie pochopiť?

„Vtedy som nemala príčinu sa báť. Šlo len o mňa. No teraz...“ Nechala zvyšok vety vyznieť do ticha.

„Neublíži mi!“ preniesla som, hoci som o tom prestávala byť presvedčená.

„To nemôže vedieť ani jedna z nás.“ Jej hlas znel zronene. „Tebe možno nie, ale mne áno. A nebolo by to po prvýkrát.“ Jej tvár sa skrútila bolesťou. Vedela som, že spomína na ten deň, keď ju opustil. To mu snáď nikdy neodpustí? Vedela som, že akékoľvek moje slová, by jej len ublížili ešte viac, a preto som to radšej už nechala. Sama sa presvedčím, aký je, a potom sa rozhodnem, čo bude ďalej.

Naše auto zabočilo na lesnú cestu. Mame sa zrýchlil dych. Pozerala neprítomne na cestu pred sebou. Momentálne bola v myšlienkach niekde úplne inde. A ja som presne vedela kde. Cestovala v čase. A to presne sto rokov. Vedela som, že jeho odchodom trpela, no vedela som i to, že ho nikdy neprestala milovať. Nikdy nezabudnem na tie noci, keď som sa ako malá votrela pod jej perinu a zaspávala v jej objatí. Jej vzlyky neustávali dlho do noci. Vedela som, že každý pohľad na mňa jej pripomína jeho. Trhalo mi to srdce a dávala som si to za vinu. Až neskôr som pochopila, že ma za to neodsudzuje. Milovala ma takou veľkou láskou, že i napriek rizikám, ktoré môj príchod na tento svet niesol, nebola ochotná sa ma vzdať.

Jemne som a dotkla jej ruky. Zdvihla ku mne zrak, ktorý bol plný lásky a pochopenia. Nechcela mi nič odoprieť.

„Bude to dobré,“ uistila som ju a oplatila jej to tým istým láskavým pohľadom. Súhlasne prikývla a znovu pozrela pred seba.

„Sme tu,“ šepla do ticha. Pozrela som pred seba a uvidela som krásny obrovský dom. Bol presne taký, ako mi ho v minulosti mama opisovala. Honosný a veľkolepý. Presne taký, aký sa k nim hodil. Zastala na príjazdovej štrkovej ceste. Oprela sa do sedačky a prudko sa nadýchla. Potom svoj pohľad uprela do mojich očí. Prosila ma, doslova pohľadom dychtila po tom, aby som ju nesklamala. Chytila ma za ruku, ktorú pohladila a usmiala sa na mňa. Úsmev som jej oplatila a dala som do toho všetko. Vedela, čo tým myslím. Spolu sme vykročili v ústrety neznámemu. 


Veľké ospravedlnenie vám všetkým za to, že je kapitola až teraz. Ja som na vás nezabudla, len mi nedovolilo písať pracovné vyťaženie. Teraz síce v práci nejaký ten čas nebudem, ale zase ma skolil zápal pľúc. Poviem vám, nič príjemné. Ale chcem vás hneď potešiť. Už sa píše pokračovanie a dúfam, že už bude čoskoro na svete. Takže buďte zhovievaví. Ďakujem. GCullen   


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Minulosť verzus prítomnosť - 20. kapitola:

 1 2   Další »
26.06.2012 [21:54]

kachnullkaOmlouvám se, že to komentuju až teď. Kapitolu jsem si přečetla hned, jak byla vydaná, ale měla jsem to na mobilu, ze kterého se hrozně špatně píší komentáře. Emoticon Emoticon
Kapitola mě nezklamala, takže buď klidná. Emoticon
Těším sa na to, jak dopadne rozhovor Nessie a Edwarda s jeho rodinou. A také, jak se Cullenovi zachovají k Belle - doufám, že hezky a budou ji na kolenou prosit o odpuštění, že tenkrát odešli. Ne, dělám si srandu, bude mi stačit, když si spolu co nejnormálněji to půjde promluví a všechno si vysvětlí.
Prostě úžasná kapitola, těším sa na další! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

14. marcela
20.06.2012 [12:31]

Čtu to už aspoň po pátý. EmoticonNemůžu se dočkat pokračování,ale stejně si myslím,že by Bella neměla chodit dál. EmoticonNebo spíš,já bych nešla dál.Počkala bych venku a s nikým bych se nechtěla bavit. EmoticonProsííím pokračuj,nebo ještě chytnu žaludeční neurózu. Emoticon Emoticon

13. Simona
19.06.2012 [18:03]

Konečne pokračovanie už som sa nevedela dočkať Emoticon Kapitola bola skvelá, ale ten koniec.... Teraz sa zbláznim od zvedavosti.... Teším sa na ďalšiu kapitolu. Emoticon

12. martty555
19.06.2012 [10:58]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

11. BabčaS.
18.06.2012 [22:34]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

10. Lucka
18.06.2012 [22:32]

skvělé Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

9. Romulek
18.06.2012 [20:48]

Jé, jsi mi udělala hroznou radost Emoticon Ale stálo to za to, to čekání, tahle povídka je moje oblíbená. Tím spíš, že píšeš fantasticky. Ještě jsem nenarazila na něco od Tebe co by se mi nelíbilo. Emoticon Emoticon A hlavně na závěr, brzo se uzdrav. Emoticon

18.06.2012 [20:35]

Rena16 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

18.06.2012 [20:15]

AngieCullen Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

6. DAlice
18.06.2012 [20:12]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1 2   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!