Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Minulosť verzus prítomnosť - 16. kapitola

25.04.2012 (07:00) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 18× • zobrazeno 2084×

Minulosť verzus prítomnosť

Prítomnosť –  Odpovede

16. kapitola

Pohľad Edward: 

Z jej slov ma pichlo v mojom mŕtvom srdci. Odmieta ma. Čo iné som mohol čakať. Stiahol som ruku a ťažko si povzdychol. Všetko som už zničil.

Zvyšok hodiny som presedel potichu. Neodvážil som sa už nič povedať. Bella ma odmietla a ja som sa s tým musel zmieriť. Ani som nepostrehol, kedy skončila hodina. Len keď v triede nastal šum a všetci sa hrnuli von, vstal som a šiel na parkovisko. Po ceste sa ku mne pridala Alice. Myslel som si, že dnes už ma nič neprekvapí. No prišla ďalšia rana. Na parkovisku sa Bella objímala s nejakým chlapom. Až keď som si ho lepšie prezrel, zistil som, že je to upír - vegetarián. Bolestne ma pichlo pri mojom mŕtvom srdci. Teraz je to už definitívne. Bellu som navždy stratil.

Aj tak mi to nedalo a musel som sa presvedčiť, o čom sa zhovárajú. Nebol som z toho múdrejší. Zachytil som, že ten neznámy sa volal Jamie. Nepoznal som ho. No s Bellou si asi boli blízky.

Započúval som sa a pochytil som útržky ich rozhovoru. „Zacítil som Charlieho pach. Takto chrániš rodinu? Bella, Bella!“ káral ju. „Ale Bella, nemyslel som to tak. Ak by som ho necítil, prešiel by som okolo a my by sme sa nestretli. Ale mala by si myslieť na Nessie.“ A potom ju pohladil po tvári. Moja hruď sa automaticky rozvibrovala.

„Edward, kroť sa! Je tu priveľa ľudí.“ Poslala mi v myšlienkach Alice. No ja som to nevedel utlmiť. Zastavilo ma až vrčanie, ktoré sa ozývalo z parkoviska. Môj pohľad sa stretol s pohľadom toho chlapa. Pozeral na mňa prekvapene. Na to sa otočila našim smerom aj Bella, a keď nás zbadala, snažila sa ho odtiahnuť do auta. No nemohla s ním ani pohnúť. Jeho myšlienky boli zmätené a nedalo sa z nich nič vyčítať. Bol som naštvaný sám na seba. Na čo mi je môj dar, keď si neviem v takejto situácii pomôcť.

„Bože, je mu taká podobná. To ani nie je pravda,“ povedal a otočil sa smerom k Belle. „Je to on? On je Nessin...“ A viac som sa nedozvedel, pretože mu Bella zakryla ústa a tým nestopla len jeho slová, ale pretrhla aj niť jeho myšlienok, ktoré sa začali zaujímavo formovať. Jediné, čo som pochytil, bola tvár dievčaťa z Alicinej vízie. Toho dievčaťa, ktorému som vravel, že ju milujem. Čo to má ale spoločné s Bellou? A kto je Nessie? A komu je podobná? V hlave mi vírili rôzne otázky, na ktoré som chcel odpoveď, ale skôr, ako som sa spamätal, Bella i s tým chlapom odišli.

„Čo to bolo?“ spýtala sa Alice. Neveriacky som krútil hlavou.

„Počula si to, čo ja?“ spýtal som sa, aj keď som vedel, že určite počula.

„Kto to bol?“

„To neviem, ale počula si ich rozhovor?“ Vrátil som sa k pôvodnej otázke a pozrel na ňu. Alice len prikývla.

„Vieš na koho myslel, keď vravel o tom, že niekto je niekomu podobný?“ Otázka sa mi zdala zmätená, ale dúfal som, že to Alice pochopila. Vedel som, že odpoveď poznať nemôže, a tak som pokračoval.

„V mysli sa mu zjavil obraz toho dievčaťa z tvojej vízie. Toho, ktorému som podľa teba vyznával lásku.“ Alice sa na mňa prekvapene dívala. V hlave mala hotový guláš.

„Chceš mi povedať, že pri slovách: „Bože, je mu taká podobná. To ani nie je pravda. Je to on? On je Nessin...“

„Myslel na to dievča?“ spýtala sa ma Alice a snažila sa z toho niečo logické vyvodiť. Len som jej na súhlas prikývol a čakal, čo z nej vypadne.

„To dievča sa volá Nessie? Bože, čo to je za meno?“

„Alice, prosím ťa, mysli na niečo, čo nám to vysvetlí!“ okríkol som ju. Čo myslel tým - on je Nessin...?  Táto otázka mi stále vŕtala v hlave.

„Čo tu vy dvaja postávate?“ vytrhol ma z myšlienok Emmett. Obzrel som sa za ním a zbadal zvyšok svojej rodiny. Pozerali na nás udivene. Ani som sa im nedivil. Keď som seba a Alice uvidel ich očami, tiež som zostal prekvapený. Vyzerali sme hrozne. Ale je sa nám čo čudovať? Veď sme boli svedkami... čoho vlastne? Sám som nevedel.

„Nič. Poďme domov!“ Vybrali sme sa všetci k autu. Po ceste domov na mňa doliehali ich myšlienky. Najhoršie na tom bol Jasper. Nechápal, čo to s nami je. Alice sa s ním nebavila. Mala dosť práce sama so sebou. Snažila sa vyvolať nejakú víziu, ktorá by jej to všetko vysvetlila, ale neprichádzalo nič. Stále videla len to dievča a mňa s ním, ako na ňu hladím a v očiach mám lásku. No teraz, keď som sa na ňu znova díval, obzrel som si ju lepšie. To isté urobila aj Alice.

„Ona ti ja naozaj podobná,“ skonštatovala v myšlienkach moja sestra. A mala pravdu. To dievča malo moje črty tváre. Je zaujímavé, že som si to predtým nevšimol, ale bol som natoľko zahĺbený do trúchlenia za Bellou, že sa tomu ani nečudujem. To dievča sa mi podobalo v tvári, malo vlasy rovnakej farby ako ja a Belline oči. Krásne čokoládové jazierka.

„Môže to byť tvoja...“ Viac sa Alice neodvážila povedať ani v myšlienkach. Moja dcéra, doplnil som si pre seba. Moja a Bellina dcéra. Ale ako by to bolo možné? Veď mi nemôžeme mať deti. Keby niečo také u upírov bolo možné, Rosalie ich už má minimálne tucet. No aj tak by to bolo jediné vysvetlenie toho, že to dievča mi je podobné a že som mal v Alicinej vízii v pohľade lásku.

Popri tom, ako som bol zahĺbených do svojich myšlienok, sme sa dostali k nášmu domu. Postál som pred domom a nechal všetkých vystúpiť. Potreboval som sa o tom s niekým porozprávať a jediný, kto by mi mohol dať odpovede, bol Carlisle. No ten bol teraz v práci. Otočil som auto a vydal som sa znova do mesta. Všetci sa za mnou prekvapene pozreli, ale už som počul Alice, ako im hovorí, že som chcel zájsť ešte za otcom. Bol som jej vďačný za jej prozreteľnosť. Čo by som bez nej robil?

Po chvíli som už parkoval pred miestnou nemocnicou. Vydal som sa k vchodu a hneď zamieril do otcovej pracovne. Našťastie bol tam a ja som ho nemusel zháňať po celej nemocnici.

„Ahoj, Edward. Niečo sa deje?“ spýtal sa prekvapene, keď som k nemu bez zaklopania vošiel.

„Ahoj. No... Ako by som ti to... Môže mať upír deti?“ spýtal som sa na rovinu, bez toho, aby som niečo vysvetľoval. Nechcel som sa zaťažovať zbytočnými rečami a táto otázka ma ťažila zo všetkých najviac. Carlisleove myšlienky ma neprekvapili. Myslel si, že už mi naozaj začína šibať. Ani som sa mu nedivil, sám som si tak pripadal.

„Edward, musím ťa sklamať, ale toto nie je možné,“ začal otec pomaly. Vravel na mňa, ako na šialenca a premýšľal o tom, čo by na to u mňa mohlo zabrať, keď nemôžem požívať žiadne lieky.

„To som si myslel aj ja pokiaľ... Carlisle, musím sa ti s niečím zveriť,“ povedal som porazene. Nikto z rodiny, okrem Alice, nevedel o tom, že som sa s Bellou pred odchodom z Forks miloval a práve som sa to chystal otcovi povedať. Lenže ako? Bola to moja súkromná vec a nechcel som sa s tým nikomu zverovať. Lenže oni predo mnou tiež nemajú žiadne tajnosti. No, vlastne by aj chceli, ale pri spolubývaní so mnou to nie je možné.

Carlisle sa na mňa prestal dívať ako na pacienta. Teraz mal pohľad otca, ktorý je ochotný vypočuť svojho syna a v rámci možností mu pomôcť. Nabral som teda odvahu a začal rozprávať.

„Nikto nepoznáte môj pravý dôvod, prečo som Bellu opustil. Vždy vám to vŕtalo v hlave a mysleli ste na to ešte dlho po tom, čo sme Forks opustili. Nechcel som vám to povedať, ale myslím si, že nastal čas, aby si sa ten pravý dôvod dozvedel.“ Prerušil som svoje rozprávanie a zameral som sa na otcove myšlienky. Bol spokojný, alebo skôr potešený, že sa to konečne dozvie. Netajil sa tým a spokojne, až príliš ľudsky, si vydýchol a pohľadom ma pobádal, aby som pokračoval.

„V to ráno, keď som prišiel domov a povedal vám, že odchádzame, som prišiel od Belly. Strávil som s ňou noc,“ priznal som sa, ale otec to zle pochopil.

„Nie tak, ako som to robil každú noc,“ opravil som ho. „Ja som sa s ňou miloval.“ Carlisle na mňa neveriacky hľadel.

„Miloval, ako muž a žena? Ako...“

„Áno, presne tak. Milovali sme sa a ráno po tej noci, keď som uvidel, čo som jej spravil...“ Znova sa mi vrátili tie obrazy. Bellino nahé telo posiate modrinami. Tvár sa mi stiahla bolesťou.

„Pokračuj, Edward!“ pobádal ma otec. „Ublížil si jej?“ pýtal sa zvedavo. Ale v mysli tomu neveril. Stále si vravel, že som ju miloval príliš na to, aby som niečoho takého mohol byť schopný.

„Ale urobil som to. Neviem kedy. Myslel som si, že som to zvládol, že som k nej bol nežný. Ani raz, za celú noc, mi ani náznakom nedala vedieť, že by som jej nejako ubližoval. No ráno bolo jej telo samá modrina. Zľakol som sa. Preto som sa rozhodol, že radšej zmiznem z jej života, aby sa to už neopakovalo.“ Zachoval som sa ako zbabelec, pomyslel som si, ale nahlas som to pred otcom nechcel priznať.

„Myslím, že si to zvládol dobre. Pokiaľ obišla len s modrinami a neublížil si jej viac, tak si myslím, že to celkom dobre dopadlo.“

„O to ide,“ prerušil som ho. „Asi to neskončilo len pri modrinách.“ Carlisle sa zhrozil. Nezabil si ju, že? Pýtal sa v myšlienkach.

„Nie, ale asi som jej zanechal niečo iné.“ Naznačoval som mu, ale on to zjavne nepochopil.

„Preto sa pýtam, či môžeme splodiť dieťa. Je možné, že by Bella so mnou otehotnela?“ Pozrel som mu s čo najväčšou vážnosťou priamo do očí, aby o mojich slovách nemal žiadnu pochybnosť. Otec sa zahĺbil do seba. Postavil sa a začal sa prechádzať po kancelárii. Urputne premýšľal a ja som sledoval každučkú, aj tú nepatrnú myšlienku, ktorá mu napadla. Nakoniec sa ku mne otočil a s vážnou tvárou prehovoril.

„Viem, že si si to už prečítal v mojej mysli, ale aj tak to musím povedať nahlas. Mám pocit, že to znie neuveriteľne bláznivo, keď si to myslím, tak chcem vedieť, ako to vyznie povedané nahlas. Keď sa nad tým zamyslíš, bol si premenený ako plnohodnotný muž. To znamená, že i tvoje fyzické funkcie, odhliadnuc od bežných potrieb človeka, zostali nemenné. V čase premeny si bol schopný splodiť dieťa, mohlo sa to zachovať. Nepoznám prípad, kedy by sa upír spojil s človekom tak, ako ty s Bellou. Teda mám na mysli tú fyzickú časť, milovanie, aby som bol presný. Možné by to bolo. Bella bola človek a tiež bola schopná reprodukcie. Takže nejaká šanca by tam bola.“ Odmlčal sa a poškriabal sa na hlave. Potom na mňa znova upriamil svoj pohľad.

„Uvedomuješ si, na čo sme práve prišli? Veď to je niečo neskutočné. Ak to je možné... Skrátka je to vec k prebádaniu.“ Už zasa sa v ňom ozýval vedec. Bol z toho doslova nadšený.

„Čo vznikne spojením človeka a upíra?“ spýtal som sa ho. Otec sa znova začal prechádzať po pracovni. Po chvíli sa ku mne otočil a v očiach mal otázky, no odpovede žiadne.

„Môže to byť tvor, ktorý je človeku veľmi podobný? Ale má pri tom i niečo z upíra?“ skúšal som svoju teóriu. Pretože to dievča, Nessie, vyzeralo ako človek, no podobala sa i na mňa. Možno má i moje vlastnosti a možno i potreby.

„Toto netuším, Edward,“ prehlásil otec sklamane. Bol bezradný. Našla sa otázka, na ktorú on nepoznal odpoveď, a to ho neuveriteľne frustrovalo. No mňa napadla aj iná vec.

„Čo by to spravilo s Bellou?“ Otec sa na mňa pozrel a v hlave mu doslova šrotovalo.

„To by bola odpoveď na to, či to dievča je Bella, alebo nie. Myslím, že sme na to práve prišli,“ preniesol nadšene. „Zamysli sa, Edward! Všetky tvoje telesné tekutiny sú zmiešané s jedom. Ako sliny, slzy, jed miesto krvi. Čo keď i tvoje semeno obsahuje jed? Ak to tak je, tak sa ten jed pri vašom milovaní dostal do Bellinho tela.“

„A čo to znamená?“ pýtal som sa zaujato.

„No... Ak vážne prišlo k oplodneniu a v Bellinom lone rástlo tvoje dieťa, musel sa do jej obehu dostať i tvoj jed. Neviem v akom množstve, ale je možné, že to zastavilo jej starnutie a ona v skutočnosti - je tvoja Bella.“ Z otca sršalo šťastie. Bol nadšený. Nielen z toho, že sa pred nami otvárajú nové možnosti, ale hlavne z toho, že ešte mám nádej. A hlavne z toho, že som sa v skutočnosti nezbláznil.

„Ale keď má v sebe môj jed a je z časti ako ja, potom potrebuje...“ odmlčal som sa, pretože to slovo mi v kombinácii s Bellou nešlo dokopy.

„Krv?“ dopovedal za mňa otec. Len som prikývol. „To určite. Ak je z časti upír, potrebuje ju nevyhnutne k tomu, aby prežila.“ Otriasol som sa pri tej predstave, že moja krehká Bella by musela požívať túto tekutinu.  

„A čo Charlie?“ To bola ďalšia vec, ktorá ma zaujímala. „Ako je možné, že sa nemení aj on?“ Zasa ma napadla možnosť s použitím daru nejakého upíra.

„To naozaj neviem. Všimol si si na Belle niečo, čo by naznačovalo, že máme pravdu?“ spýtal sa otec zaujato. Stále si nechcel pripustiť, že by sa mýlil. Premýšľal som o niečom, ale nič také ma nenapadlo. Trávil som pod jej oknom všetky doterajšie noci, ale dovnútra som sa neodvážil vkročiť.

„Iba jedna vec sa mi zdá divná. Všimol som si, že Bella spí len nejaké štyri hodiny. Každú noc sa nepokojne prevaľuje na posteli a keď zaspí, nikdy nespí dlhšie. Ale netuším, či to má nejakú súvislosť,“ oboznámil som otca s jedinou vecou, ktorá ma napadla.

„Takže ona spí? Ale len krátko?“ zamyslel sa otec. Stále dúfal, že bude mať možnosť porozprávať sa s Bellou a zistiť o tom viac. No nateraz to neochotne vzdal.

„Edward, márne si tu budeme lámať hlavu s týmito vecami. Musíš ich pozorovať. Aj Bellu a aj Charlieho. Musíme zistiť viac, a potom budeme múdrejší,“ zhrnul to Carlisle a mal pravdu.

„Dobre. Budem si držať odstup. Nebudem na ňu naliehať a zistím, čo sa bude dať.“ Ubezpečil som ho.

„A potom sa o tom porozprávame,“ dodal nakoniec a tým ukončil našu debatu. 

„Ďakujem, Carlisle. Ani nevieš, ako sa mi uľavilo. Už som vážne strácal o sebe mienku a bol som z toho zúfalý. Ako náhle sa niečo nové dozviem, dám ti vedieť.“ Rozlúčil som sa s ním a vybral som sa domov.

Kým som prišiel k nášmu domu, pomaly sa zotmelo. Doma nikto nebol, pravdepodobne sa vydali na krátky lov. Vošiel som do svojej izby a ľahol som si na posteľ. Mal som dom pre seba, a preto ma nerušili žiadne myšlienky. Stále mi v hlave vŕtal ten neznámy upír. Bál som sa, aby Bella k nemu niečo necítila a ja som tým stratil akúkoľvek možnosť dostať ju späť. Budem musieť byť opatrný a zistiť všetko, čo sa dá.

Ďalší deň v škole prebehol, ako tie ostatné. Bella sa úspešne vyhýbala všetkým členom mojej rodiny a mne zvlášť. Bol som z toho nešťastný. Premýšľal som nad jej reakciou, keď som sa jej zveril s tým, čo k nej stále cítim. Teraz som nadobúdal presvedčenie, že to je skutočne moja Bella a že o tom už niet pochýb. Pozoroval som ju neustále. Keď sa mi to nedarilo priamo, šiel som na to cez myšlienky iných. No nepoľavil som ani na sekundu. A priznám sa, že mi to spôsobovalo neuveriteľnú radosť, neustále ju vidieť. Ale Bella sa kontrolovala a nijako neprejavila, že by v sebe mala nejaké neľudské schopnosti.

Všetko sa zmenilo po obede, keď sa Bella vybrala natešene na parkovisko. Teraz som ju sledoval priamo. Vôbec moju prítomnosť nezaregistrovala. Keď jej pohľad spočinul tým smerom, kde by malo stáť jej auto, pochytila ju panika. A ona sa nadľudskou rýchlosťou dostala až na parkovisko. To bolo jej prvé „pošmyknutie“. Nikto z prítomných si to nevšimol, no mne to neušlo.

Ale keď som sa zahľadel na parkovisko, myslel som, že dostanem infarkt. Nebyť upír, určite ho mám. Bella na parkovisku stála s tým dievčaťom z Alicinej vízie. Poriadne som si ju obzrel. Takto naživo bola ešte krajšia. Bola priam nadľudsky krásna - ako bohyňa. V jej tvári sa naozaj črtala moja podoba, ale tie jej oči boli Belline. Krásne čokoládovo hnedé. Bol som tak zahľadený do jej vzhľadu, že som ani nevnímal o čom sa bavia.  Keď som si to uvedomil, dobre že som si za to nenafackoval. Započúval som sa do ich rozhovoru.

„Prečo si mi nepovedala, že tu je Jamie?“ spýtala sa Belly. V jej hlase zneli výčitky.

„Malo to byť prekvapenie. Chceli sme ťa navštíviť spolu. Dnes?“ odpovedala jej Bella, no ju neoklamala. V tomto sa nezmenila. Nikdy nevedela dobre klamať.

„Neverím ti. Len nechápem, prečo si mi chcela Jamieho zatajiť.“

„Nessie, ty vieš, že to tak nie je. Nemám dôvod zatajovať ti Jamieho. Ale nemohli by sme sa o tom porozprávať u nás? Prosím.“ naliehala na ňu Bella. V jej hlase bol cítiť strach, a ten bol i v jej pohľade, pretože hneď, ako toto vyslovila, pátrala pohľadom okolo seba, až narazila na mňa. Bála sa. Ale čoho? Koho? Mňa? Toto zistenie ma trápilo, nechcel som byť príčinou ďalšej jej bolesti. Nemohol som sa na ne vynadívať. Obe boli také nádherné.

„Tak ideš, mami?“ spýtala sa Nessie a tým ma utvrdila v mojich domnienkach. Už nebolo pochýb. Je to moja dcéra. Stál som tam ako prikovaný. Nevedel som, čo robiť. Mal som chuť sa rozutekať za nimi a obe ich stisnúť v náručí a už nikdy nepustiť. No moje plány prekazil ten upír Jamie, ktorý sa tam zrazu objavil. Nessie vyskočila z auta a v tom momente ho objímala a natešene výskala. Lenže i on spozoroval moju prítomnosť a tiež sa snažil, čo najskôr dostať z môjho dosahu. Začal som mať pocit, že nechcú, aby som sa Nessie stretol. Možno ju doteraz niekde ukrývali, a preto bola Bella taká prekvapená a naštvaná, keď ju tu zazrela.

Na to už ale všetci odchádzali z parkoviska. Ako myslíš, Bella! Nechceš, aby som sa stretol so svojou dcérou? To sa ti nepodarí! Mám na ňu nárok rovnako ako ty!

Rozbehol som sa do školy, aby som Alice dal kľúče od Volva. Musel som zájsť za Carlisleom a porozprávať sa s ním. Bolo treba vymyslieť, ako sa dostanem k svojej dcére. Bella nemá nárok držať ju odo mňa.  

Ďakujem všetkým, ktorí si dali tú námahu a zanechali komentár. Mám potom aspoň akú takú predstavu, ako sa poviedka páči a či je vôbec čítaná. 

Takže ju venujem všetkým, ktorí si to zaslúžia, pretože nie sú leniví a hodia sem aspoň smajlíka.

Vaša GCullen.  

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Minulosť verzus prítomnosť - 16. kapitola: