Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Minulosť verzus prítomnosť - 11. kapitola

17.03.2012 (15:30) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 2119×

Minulosť verzus prítomnosť 

Prítomnosť – Rozhodnutia

11. kapitola

Pohľad Bella:

Prebehli dlhé dva roky našej existencie. Za toto obdobie sa toho u nás veľa udialo. Do našej rodiny pribudol Jacob. Ja som v ňom našla dávneho priateľa, Charlie syna a do Nessiinho života vstúpila láska.

Keď sa asi mesiac po ich zoznámení spolu ruka v ruke vrátili z lesa, bola som prekvapená, ale i šťastná zároveň. Tá láska, ktorá z nich vyžarovala, bola neprehliadnuteľná. Nebolo možné im brániť. Našli k sebe cestu a potrebovali jeden druhého.

Sedeli sme večer v obývačke pred telkou a čakali, kým sa Charlie vráti z práce. Nessie s Jakeom sedeli v objatí a túlili sa k sebe. Vychutnávala som si ten pohľad na nich. Ness bola šťastná, a to robilo šťastnú aj mňa.

„Hej, hej, vy dve hrdličky. Od seba!“ ozvalo sa za mnou.

„Ale Charlie, ešte si si nezvykol?“ smial sa Jake.

„Je to stále moja malá vnučka a na to si nezvyknem asi nikdy,“ prehlásil s úsmevom na tvári. Potom sa posadil k nám a tvárou mu prešla obava. „Máme problém, deti.“

„Stalo sa niečo?“ Netušila som, čo mohlo otca rozrušiť a trápiť.

„V práci majú podozrenie. Dnes som si vypočul jeden rozhovor a niečo sa im nezdá. Mám taký zlý pocit, že by to pre nás znamenalo problémy.“ Charlie to vedel vždy vycítiť. Ak sa blížil problém, vždy nás informoval a nastal čas sťahovania. Zdalo sa, že to ani teraz nebude ináč.

„Budeme sa musieť zasa sťahovať?“ spýtala sa Nessie.

„To bude asi najlepšie. Nechcem, aby nás odhalili, ale aj tak by sme to mali zvážiť. Do konca školy vám chýbajú dva mesiace. Takže sa rozhodnite.“

„Chceme vám s Nessie niečo povedať,“ začal Jake vážne. To hádam nie! Dúfam ,že nám nechcú oznámiť, že Ness je tehotná? Chápem, že sa po nociach nedívajú do očí, veď tie ich prejavy lásky sú dosť počuteľné, ale bolo by to skoro. Vlastne pre mňa to bude vždy skoro. Nessie bude stále mojou malou dcérkou, vždy ju budem chrániť, aj keď na to už teraz má Jacoba. Pozrela som sa na Charlieho a jeho pohľad prezrádzal to isté zdesenie, aké musel mať i môj výraz.

„Počkať! Nie je to tak, ako si myslíte,“ pokračoval Jake. „Teda, aspoň zatiaľ o ničom neviem.“ Pozrel spýtavo na Nessie, ale tá mu jeho domnienku svojim pohľadom potvrdila.

„Ide o to, že sme s Ness uvažovali o spoločnom bývaní. Teda samostatnom. Chcel by som sa vrátiť do La Push a vziať Nessie so sebou,“ vyšlo z neho napokon.

„Myslíš, že to je bezpečné? Predsa len - Nessie má v sebe upíra,“ vyjadrila som svoje obavy.

„Neviem, ako to je teraz v rezervácii, ale ak by som sa vrátil, post alfy je môj. Takže i hlavné slovo. A ďalšia vec je, že Nessie, ako mojej družke - nemôže nikto ublížiť, ani vlkolaci. Je to náš nepísaný zákon,“ upokojil nás Jake.

„Ale to neplatí pre nás. My by sme v La Push nemohli žiť.“

„Aj to by sa dalo zariadiť.“

„No, myslím, že do toho mám aj ja čo povedať,“ pridal sa Charlie. „Rád by som sa vrátil do Forks. Predsa je to už sto rokov a nespoznajú nás. A rezervácia je odtiaľ na skok.“  Forks. Tých päť písmen prebudilo staré rany. Slzy si začali drať cestu von.

„Bella, ale ak sa na to necítiš...“ ozval sa Charlie.

„Nie, to je dobré. Myslím, že to zvládnem,“ ubezpečila som ich. Sama som ale vedela, že to nie je pravda. Ako tam žiť a nevidieť ho na každom kúsku? Pozrela som sa po ostatných. V ich tvárach sa zrkadlila túžba. Túžba po stratenom domove. To miesto obaja - otec aj Jake  - považovali za svoj domov a chceli sa tam vrátiť. Nessie ho zasa chcela spoznať. Môžem im to odoprieť? Postaviť sa proti ich túžbe? Zraniť ich tým? Musím sa tomu postaviť! Musím čeliť svojmu strachu!

„Dobre. Sťahujeme sa do Forks.“ Ten názov mesta sa ťažko vyslovoval. „Ale ja by som chcela dokončiť školu.“

„Ako chceš. My by sme zatiaľ mohli všetko pripraviť. Šli by sme skôr, našiel by som nejaký dom a do tvojho príchodu ho prichystal. Ty by si po skončení vybavila veci tu. Predaj a presťahovanie posledných vecí. Čo ty na to?“ zamyslel sa Charlie. Takto by som mala možnosť psychicky sa na to pripraviť. Aj keď - dá sa to?

„A vy?“ otočila som sa na Ness a Jakea.

„Ja by som najradšej odišla hneď. Už sa neviem dočkať,“ priznala sa Ness. „My by sme sa zariadili v rezervácii a Jake by potom pomohol Charliemu s domom.“ Jake len súhlasne prikývol. Nechápala som, ako môžu byť všetci traja takí nadšení. To nadšenie z Forks z nich doslova sálalo na ďaleko. Nemala som to srdce pokaziť im radosť.

„Takže je rozhodnuté. Môžeme začať baliť,“ povedala som so smútkom.

Behom mesiaca sme vybavili všetko potrebné. Charlie a Jake dali výpoveď v práci a Ness sme odhlásili zo školy. Do garáže sme nasťahovali všetok nábytok, ktorý neskôr pošlem po sťahovacej službe.

Stáli sme na letisku a ja som objímala Ness. Charlie šiel vybaviť naloženie áut, ktoré si brali so sebou. To moje som sa rozhodla pred odchodom predať a otec mi sľúbil, že mi ako darček na privítanie kúpi iné.

„Jake?“ otočila som sa naňho. „Daj mi na ňu pozor! Nepúšťaj ju z dohľadu!“

„Ale mami...“ ohrádzala sa Ness.

„Neboj sa! Postarám sa o ňu a aj o Charlieho,“ ubezpečil ma. Vedela som, že Jake by nedopustil, aby sa im niečo stalo. Boli sme jeho rodinou a tú si cenil nadovšetko.

„Ďakujem, Jake.“ Podišla som k nemu a objala ho. „Budete mi chýbať.“

„Je to len mesiac. Za chvíľu si za nami,“ usmial sa. To už k nám prišiel aj otec a Jakeovi a Ness podal letenky.

„Zvládneš to, Bella?“ spýtal sa. Len som prikývla a objala ho. „Zavoláme si. Áno?“

„Budem vám volať každý deň. Na to sa pripravte!“ Poslednýkrát sme sa všetci objali a oni sa odobrali do lietadla. Vrátila som sa do domu, ktorý budem už len niečo viac ako mesiac - nazývať svojim domovom. Potom ma čaká návrat do mesta spomienok a bolesti.

Pohľad Edward:

Sedel som vo svojej izbe a utápal sa vo svojich myšlienkach. Robil som to, čo v tento deň posledných sto rokov. Áno, už je to sto rokov, čo som konal bez rozmyslu. Sto rokov, čo som tak nehorázne klamal a túžil byť vo svojom klamstve odhalený. Sto rokov, čo som ublížil jedinej osobe, ktorú som kedy miloval. Sto rokov, čo som svojim neuváženým konaním privolal permanentný smútok na tvárach mojej rodiny.

Sto rokov, čo sa Jasper tvári previnilo.

Sto rokov, čo Alice prestala tak šialene milovať nákupy.

Sto rokov, čo Esme vzlyká v tento deň vo svojej pracovni.

Sto rokov, čo Carlisle radšej trávi všetok čas v práci, len aby sa na to všetko nemusel dívať.

Sto rokov, čo Emmett prestal so žartíkmi a stratil večný úsmev z tváre.

Sto rokov, čo Rosalie... Áno, dokonca aj Rose sa trápi.

Dnes je to presne sto rokov, čo som opustil Bellu, stratil zmysel svojho bytia. Sto rokov, čo zhaslo slnko, ktoré ožarovalo môj vesmír. Síce som žil, teda skôr prežíval. Dávno som chcel odísť za ňou. Koľko to môže byť rokov, čo už nie je na tomto svete? Ale moja rodina ma vždy zastavila. Pohľad do Esminej strápenej tváre, stiahnutý bolesťou, ma vždy prikoval k zemi. Tak veľmi som chcel opustiť tento svet, tak veľmi som túžil byť s ňou. Aj keď, kde je istota, že by nás smrť spojila? Nikde. Ale nádej tu bola.

Pár rokov po našom odchode z Forks, som sa len túlal. Žil som život nomáda v snahe zabudnúť na tú bolesť, ale tá neodchádzala. Samota ju viac prehlbovala. Chýbala mi moja rodina, ktorá mi dávala aspoň štipku nádeje a tak som sa k nim vrátil.

Veľakrát som sa vydal do Forks a mnohokrát ma zastavila práve tabuľa označujúca toto mesto. Zostal som pred ňou stáť a díval sa na tých päť písmen.  F – O – R – K – S.  Päť písmen, ktoré zmenili moju existenciu. Pomocou nich som našiel lásku a šťastie. A svojim neuváženým chovaním oň prišiel.

Tam pred tou tabuľou som si vždy uvedomil, aký som slaboch. Tam pred tou tabuľou som sa nikdy necítil ako upír. Bol som slabší ako ktorýkoľvek človek, pretože som nenašiel odvahu vstúpiť za ňu.

Bál som sa. Bál som sa pohľadu na šťastnú Bellu v náručí niekoho iného. Bál som sa, že keď ju takto uvidím, neznesiem tú bolesť. Takto som sa mohol užierať len svojimi predstavami, no aj tie boleli. Pohľad na realitu, by ma zabil.

Keď som to miesto navštívil naposledy - bolo to pred desiatimi rokmi - s istotou, že Bella je už mŕtva, ani tak som v sebe nenašiel odvahu. Hodiny som sa prehováral prekročiť tú tabuľu, oživiť spomienky a v neposlednom rade navštíviť jej hrob. Ale strach mi to opäť nedovolil. Bál som sa, že ak nájdem jej hrob, uvidím kameň s jej vyrytým menom, už nikdy z toho miesta neodídem. Bol som ochotný zostať tam a naveky strážiť jej spánok.

Slaboch však vo mne zvíťazil a ja som so sklonenou hlavou odišiel. Kde je ten nebojácny netvor? Kde je to monštrum, ktorého sa všetci boja? Stratil sa. Zmizol. To Bella ho zmenila a zahubila. Miesto toho je tu táto troska, ktorá svoje srdce odovzdala ľudskému dievčaťu a zanechala ho pri nej. Tam zostalo jeho srdce, s ňou navždy. Tam zostalo všetko, čo tvorilo Edwarda Cullena. Tu so mnou je len schránka. Schránka, ktorá sa teraz cíti bezbranne - ako človek. Schránka, ktorá síce už nemá srdce a dušu, ale stále miluje, trpí a sníva.

Ponorený vo svojich myšlienkach som nevnímal okolitý svet, ale zrazu sa mi pred očami ukázali obrazy - Alicina vízia.

„Nie,“ skríkol som v bolesti. „Nie, to nikdy neurobím,“ vzdychol som. Prudko som vstal a vyskočil z otvoreného okna vo svojej izbe. Uháňal som preč, no do uší sa mi dostali Alicine myšlienky.

„Stane sa to Edward, videla som to. A stane sa to preto, že si sa už rozhodol.“

Prešla mnou vlna bolesti. Zabodávala sa do každého kúsku môjho kamenného tela. Každý sval bol sťahovaný kŕčom. Ale najväčšiu bolesť som cítil v hrudi. V hrudi, na tom mieste, kde už dávno utíchlo moje srdce. Bola to bolesť zo zrady. Zo zrady mojej večnej lásky.

Pohľad Alice:

Sedela som v obývačke, v objatí môjho milovaného Jaspera. Bolo smutné, ako vyzerala naša rodina. Dnes to bolo presne sto rokov, čo sa všetko zmenilo, všetko sa rozpadlo. Sto rokov, čo Edward opustil Bellu a nám ostatným tým vzal dcéru, sestru a priateľku. Hoci sme všetci dávno mŕtvi, po odchode z Forks sme umierali nanovo. Niekto smútkom, niekto výčitkami, niekto bolesťou.

Každý trúchlil svojim spôsobom. Každý z nás si niečo vyčítal. Najhoršie na tom bol Edward, dokonca horšie ako Jasper, ktorý okrem svojej vlastnej viny, cítil aj emócie ostatných. Edward si vyčítal svoju sebeckosť. To, že sa neovládol, podľahol a vzal si ju. To, že sa s ňou miloval a ublížil jej. Nebol schopný povedať jej to do očí, napísal jej list, v ktorom nič nevysvetlil. Sám totižto nevedel, čo vysvetliť. Nechápala som, čo sa to vtedy s ním stalo. Zostal z neho slaboch. Taký neuveriteľný slaboch, že sa trhol pri každom šuchnutí. Už to nebol neohroziteľný upír. Jediné, čo v ňom ešte pripomínalo upíra, bol jeho vzhľad a nutnosť piť krv, ale aj to zanedbával. Strácal sa nám pred očami.

Jasper vo mne vycítil smútok a začal ma hladiť po chrbte. Pritiahla som sa viac k nemu. Náhle som celá stuhla a pred očami sa mi zjavila vízia.

Edward objímajúci neznáme krásne dievča. Obaja sa na seba usmievali a bola z nich cítiť láska. Edward sa k nej sklonil a zašepkal jej : „Si pre mňa všetkým. Neopustím ťa a vždy budem stáť pri tebe. Milujem ťa viac, ako svoj život.“ Vízia zmizla, no z vrchného poschodia, presnejšie z Edwardovej izby sa ozval zúfalý výkrik. „Nie!“ Nasledovalo povzdychnutie a boľavé vyznanie. „Nie, to nikdy neurobím!“ Potom už len bolo počuť ako Edward opustil dom a utekal do lesa.

„Stane sa to, Edward, videla som to. A stane sa to preto, že si sa už rozhodol,“ poslala som mu v myšlienkach. Nevedela som, či sa mám tešiť, alebo byť smutná. V tej vízii bol Edward taký šťastný a vyžarovalo z neho toľko lásky, koľko bolo z neho cítiť, len keď bol s Bellou. Skúsila som si predstaviť Edwarda po boku toho dievčaťa. Možno Bella nebola pravá láska jeho existencie. Možno ju ani skutočne nemiloval. Zakrútila som hlavou nad týmito myšlienkami. Ešteže je Edward dostatočne ďaleko, inak by mi nepomohol ani Jasper. Bellu musel milovať. Nikto nedokáže toľko trpieť, ak niekoho skutočne nemiluje. Ale možno dostane  druhú šancu.

„Láska, čo sa deje? Je v tebe toľko rozporuplných pocitov, že som z ...“ Položila som mu prst na ústa, aby som ho zastavila. Usmiala som sa a objala ho, v snahe zmierniť to jeho trápenie. Dosť, čo sa tým trápim sama, nemusí ešte aj on.

„Čo si videla, že to tak rozrušilo Edwarda?“ zašepkal mi do ramena.

„Teraz nie. Nechcem o tom hovoriť. Najskôr sa o tom musím porozprávať s ním.“ Vymanila som sa z jeho objatia a odchádzala. V odraze sklenených dverí som ešte zahliadla jeho smutný úsmev. Rozbehla som sa do lesa a nasledovala Edwardovu vôňu. Musel bežať ako o život, pretože ani po pol hodine som ho nedostihla.

„Edward, zastav sa. Musíme sa pozhovárať,“ poslala som mu v myšlienkach a stále nasledovala jeho stopu. Po ďalších desiatich minútach som ho uvidela uprostred lúky ležať v tráve. Pomaly som pristúpila k nemu.

„To nikdy neurobím. Nezradím našu lásku,“ šepkal si do dlaní.

„Edward.“ Klesla som k nemu do trávy. Posadil sa, ale tvár mal stále schovanú v dlaniach.

„Ty to nechápeš, Alice? Nemôžem jej to urobiť,“ zastonal.

„Spravíš to! Už si sa rozhodol.“

„Nie!“ skríkol. „Nikdy!“ Zložil ruky z tváre.

„Edward, videla som to a...“

„Môžem to zmeniť. Nič nie je isté,“ prerušil ma.

„To je pravda, ale možno by to tak bolo lepšie,“ skúsila som.

„Čo by bolo lepšie, Alice? Zrada? Ďalšia zrada? Už som zradil svoju lásku, keď som ju nezmyselne opustil. Mám to urobiť znova? Mám sa chovať tak, ako mi to monštrum v tele prikazuje?“

„Nechcem, aby si zradil seba, ani svoju lásku. Chcem len, aby si si dal šancu. Je to už sto rokov. Bella je už niekoľko rokov mŕtva. Nemohla žiť večne, keď sme jej to mi neumožnili. Opustila už tento svet, a preto chcem, aby si začal znovu žiť!“ vysvetlila som mu.

„Nemôžem, Alice a ani nechcem. Stále to bolí rovnako. Teraz dokonca ešte viac. Po tvojej vízii sa bojím sám seba. Bojím sa, že by som s ňou bol šťastný, že by som ju miloval, tak ako Bellu a tým by som stratil všetko. Bella by zmizla z mojich predstáv, stratila by sa. To nemôžem dopustiť,“ stíchol a zahľadel sa na oblohu.  „Viem, že je niekde tam. Viem, že na mňa čaká. Chcel som už toľkokrát ísť za ňou, aj keď nemám istotu, že sa stretneme po smrti, malá nádej tam je. Len vďaka vám som ešte tu. Vďaka tebe. Ty vidíš moje rozhodnutia a vždy ste ma zastavili. Ale raz vás to možno omrzí a ja nájdem svoje šťastie a budem so svojou láskou. Už navždy.“

„Ty nechceš zomrieť! Vidím to, Edward. Aj tie tvoje pokusy boli len zo zúfalstva a smútku. V skutočnosti však veríš, že by si mal zostať. Len preto som ťa vždy zastavila – nebol si o tom sám presvedčený.“

„Ako to môžeš tvrdiť?“ hlesol.

„Viem to. Keby som videla, že to tak má byť a že ty máš opustiť tento svet, nebránila by som ti. Ale niekde podvedome cítim, že tu musíš zostať.“

„To je smiešne,“ odfrkol si a vo mne sa hromadil hnev.

„Je mi jedno, čo si myslíš, ale jedno ti poviem. Už ma unavuješ. Unavuje ma tvoje sebatrýznenie. Ten tvoj život – neživot. Si odporný sebec, ktorý myslí len na seba. Pozri sa už okolo seba! Zničil si svojim nezmyselným správaním celú rodinu. Nikdy to už nebude ako predtým. Ty trpíš? Myslíš si, že trpíš sám?“ Hnev vo mne doslova kypel, ale už bolo na čase, aby mu niekto otvoril oči. Už som toho mala plné zuby.

„Pozri sa na Esme! S Carlisleom sa navzájom od seba vzďaľujú. A čo Emmett a Rose? Kedy si ich počul, užívať si jeden druhého? Každý z nich radšej sedí v inej miestnosti. A to nehovorím o Jasperovi, ktorý to všetko cíti. Uvedomuješ  si, že sa svet netočí len okolo teba? Tak sa konečne vzchop a začni žiť! Utrieď si priority a rozmysli si, či sa dobrovoľne vzdáš tohto života a navždy nás opustíš, alebo či sa nám konečne vrátiš ako milovaný syn a brat.“ Edward na mňa nechápavo hľadel, ale ja som cítila úľavu, že som to konečne zo seba dostávala a to som ešte nemala v pláne skončiť.

„Ak si toto rozmyslíš, tak sa vráť domov a oznám to celej rodine. Keď sa rozhodneš pre smrť, uvedom si, čo tým znova spôsobíš rodine a predovšetkým Esme. Ale ak sa k nášmu potešeniu rozhodneš vrátiť do života, predstavuje to pre teba návrat do školy a hlavne medzi ľudí.“ To už som vstávala. To, čo som potrebovala, som mu povedala. Je len na ňom, aby sa rozhodol. Ale už je na čase prestať žiť v tomto chaose. Pomaly som odchádzala z lúky, keď som bola na jej okraji, Edward sa ozval.

„Ďakujem, Alice.“ Moje mŕtve srdce poskočilo. Vedela som, že to zaberie a dúfala som, že to jeho rozhodnutie bude správne. Už si naň treba len počkať. Otočila som sa smerom k nemu a usmiala sa.

„Ak sa rozhodneš zostať, priprav sa na to, že za tri dni sa vracia Tanya.“ Už som sa nezdržovala a rozbehla som sa domov.

Pohľad Edward:

Tanya. Žije s našou rodinou už asi dve desaťročia. Usilovne sa tvári, že je moja družka. Zo začiatku som ju odstrkoval, stránil sa jej a vyhýbal sa jej. Neskôr som pochopil, že to nemá zmysel. Je neodbytná a nedá si vysvetliť, že ja som už svoju lásku našiel. Aj keď som ju stratil, ale svoje srdce inej dať nemôžem a nechcem. Aj tak sa Tanya drží v mojej blízkosti a dúfa, že ma pokorí a dostane do postele. Ale to sa jej nepodarí. Tak, ako moje srdce, tak i moje telo patrí len Belle a už ho nezíska žiadna iná. To ale okrem Alice nikto z rodiny netuší. Preto si Emmett stále zo mňa v tých svetlejších chvíľkach uťahuje a nazýva ma – tentokrát už – dvestoročným panicom. Keby len vedel. Aj keď Tanya túži len po mojom tele, v podstate - nie je zlá. Dá sa s ňou porozprávať a ako priateľka je dobrá. Stala sa mojou bútľavou vŕbou a robí mi v ťažkých chvíľach spoločnosť. Ale ani rozhovory s Tanyou ma nedokážu dostať z pochmúrnej nálady. A preto ju každý rok v tieto dni pošlem preč. Nechcem, aby bola pri tom. Nechcem, aby ma v takomto stave videla. Sú to dni, ktoré patria len mne a mojej Belle. Je to obdobie, kedy tomu prepadnem naplno a kedy žijem len spomienkami na ňu. Potom, po pár dňoch, sa Tanya vráti a ja sa opäť musím tváriť, že je všetko v poriadku. Aj keď je to ťažké, ale v spoločnosti Tanyi sa o to aspoň snažím.

***

Sedel som na tej lúke dva dni. Dva dlhé dni premýšľania. Poviete si: čo sú dva dni pre upíra, keď žije večne? Ale pre mňa to boli dva najdlhšie a najdôležitejšie dni mojej doterajšej existencie. Musel som sa rozhodnúť, čo ďalej. Mal som len dve možnosti, ale aj tak bolo ťažké vybrať si medzi nimi. Mal som možnosť všetko to vzdať – prestať existovať, dobrovoľne odísť z tohto sveta. Bolo by také ľahké rozhodnúť sa pre túto možnosť, keby som si nepredstavil svoju rodinu. Vzal som im už sestru a dcéru. Mám im vziať aj syna a brata? Bolo by to ľahké. Ale som slaboch. Niekde v kútiku duše – o ktorej som si myslel, že ju nemám, kým som nestretol Bellu – som tajne dúfal, že Bella žije, že sa stretneme a budeme šťastní. Že tých sto rokov vôbec neprešlo a nič z toho sa nestalo. Aká malichernosť! Dúfal som, ale vedel, že sa len sám seba snažím presvedčiť, že nechcem odísť. Som sebec a slaboch, niet pochýb. Nikdy som ani nič iné nebol, preto som sa zamýšľal aj nad druhou možnosťou. To malé semienko nádeje, ktoré vo mne klíčilo, ma prinútilo zamýšľať sa nad tým, aby som si veril, aby som to nevzdal a dal si možnosť žiť a možno byť niekedy šťastný. Neviem, či  to bola sebeckosť a slaboch vo mne, alebo či to bola nádej, nakoniec som sa rozhodol. Rozhodol som sa, že sa pokúsim žiť. Viem, že nikdy nezabudnem a bolesť bude vo mne navždy, ale chcem to skúsiť. Pre seba aj pre rodinu sa pokúsim znovu žiť.

Rozhodnutý som sa vybral domov, kde už aj tak určite všetci tušia, ako som sa rozhodol. Už z diaľky som počul ich šťastné myšlienky. Doslova na mňa kričali a ja som pochopil, že som urobil dobre. V obývačke sa na mňa hodila Esme.

„Ďakujem, synak,“ vzlykla.

„To ja by som mal ďakovať a ospravedlniť sa vám všetkým. Neviem však, nájsť tie správne slová, ktorými by som vyjadril, ako mi to je ľúto.“

„Ja som to vedela,“ pritancovala k nám Alice.

„Vitaj späť, braček,“ poťapkal ma Jasper po ramene.

„Naspäť do starých koľají?“ usmial sa Emmett.

„Dúfam,“ šepol som.

„Nedúfaj! Vráť sa späť! Buď ten starý Edward!“ ozvalo sa zo schodov. Stála tam Rosalie, prepaľovala ma nenávistným pohľadom a v myšlienkach mi nadávala. „Si odporný sebec, ktorý nás všetkých zničil. Dostal si druhú šancu. Ak to pokašleš, sama ti osobne odtrhnem hlavu.“ Usmial som sa.

„Naša stará drsná Rose.“ To už ku mne kráčal Carlisle.

„Som rád, synak, že si späť. Viem, že už nikdy nič nebude, tak ako pred tým, ale chcem, aby sme sa o to všetci pokúsili.“ Otáčal sa okolo seba a na každom spočinul pohľadom. „Prežili sme si ťažké roky a nechalo to na každom z nás nejaké následky. Viem, ako pomôcť ľuďom v takýchto chvíľach, keď trpia a majú pred niečím strach. Netuším, či to pomôže aj nám, upírom, ale za skúšku nič nedáme. A preto, ak sa chceme v žití vrátiť späť, tam, kde sme boli pred sto rokmi, tak musíme zmeniť aj miesto. Preto som sa rozhodol. Sťahujeme sa.“ Obzrel sa po všetkých členoch svojej rodiny a dodal: „Do Forks“.

10. kapitola 2/2 - 12. kapitola

No tak konečne sa nám tam objavili aj Cullenovci. Nebolo to možno podľa vašich predstáv, ale v budúcej časti príde k stretnutiu. Bella a Edward sa znova uvidia po sto rokoch.

Dúfam, že táto kapitola nepôsobila na vás desresívne. Neviem, čo ma to napadlo, ale skrátka sa mi to takto písalo samé. Nakoniec som usúdila, že to takto pridám sem a nebudem robiť žiadne zmeny.

Dúfam, že sa vám to páčilo a zanecháte komentárik. Vaša GCullen.   

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Minulosť verzus prítomnosť - 11. kapitola: