Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Milujem obe svoje deti - 50. kapitola

31.01.2013 (11:30) • Ivka77 • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 2329×

Pohľad Edward

Za posledné dva dni som si prešiel toľkými emóciami, až som sa začínal báť o svoje psychické zdravie. V podstate som prestával veriť vlastnému úsudku. Akoby moje zmysly všetko interpretovali skreslene.

Začalo to už príchodom do Volterry. Hneď, ako sme vošli do hradu, ma zarazilo ticho. Nikde žiadne myšlienky. Pripisoval som to gardistke, ktorú sme stretli už pred siedmimi mesiacmi, keď sme tu boli aj s deťmi. Ale nebolo to vtedy inak? Nepočul som aspoň šum?

Nakoniec absenciu zvukov nespôsoboval štít, ale prázdnota v hrade. Hľadali sme akýkoľvek náznak prítomnosti upírov, no nikde nič. Kde je, dopekla, garda?

Odpoveď nám poskytlo druhé hradné krídlo. Začuli sme šramot z podzemia a po chvíli aj zacítili známe vône. Zaujala nás však len jedna. Vôňa krvi. Na nič sme nečakali a rozbehli sme sa k miestu, odkiaľ vychádzala.

Obraz, ktorý sa mi vtedy naskytol, vo mne niečo zlomil. Veľká časť môjho srdca sa oddelila a ako pevný hrot sa mi zabodla priamo do duše. Takú psychickú bolesť som ešte nezažil. Nedokázal som ovládať vlastné emócie. Asi mi skutočne preskočilo. Počul som len ticho. Je možné, aby bolo ticho také hlučné? Aby rezonovalo každou bunkou môjho mŕtveho tela? Aby symbolizovalo jedinú skutočnosť? Pripomínalo, že srdce môjho dieťaťa už nebije?

A potom všetko zmizlo. Nepamätám si vôbec nič. Mohol som byť mimo minútu alebo aj hodinu. Tak nejako vyzerá, keď sa mozog upíra vypne? Inak dokonalý systém úplne zoskratuje? 

Ako-tak som sa spamätal, až keď po mňa prišla Bella. Moja žena priletela ako anjel z jasného neba a doniesla mi tú najkrajšiu správu. Vrátila ňou moje dieťa medzi živých. Pár minút som ju považoval za prelud. Uvažoval som, či len nesnívam, no nakoniec som uveril.

Na ten pocit nikdy nezabudnem. Nádej ma úplne pohltila. Osud mi vrátil to najcennejšie a ja som mu bol vďačný.

Stretnutie s Arom moju radosť ešte znásobilo. Hlavne jeho posledné slová. Môj syn je voľný. Vyzdravie a ja si ho môžem vziať domov. Čo viac si priať?

Dva dni som presedel u Tonyho postele a počúval zmeny v rytme jeho srdca. Každou hodinou tĺklo silnejšie a pravidelnejšie. Neuveriteľná nádhera. Úplne som sa v tom zvuku vyžíval.

Radosť mi kazila len prítomnosť tej psychopatickej mrchy. Od môjho syna sa ani nepohla a ja som s tým nemohol nič urobiť. Cítil som sa bezmocný a frustrovaný. Ona mala tú drzosť a ešte sa ho aj dotýkala! Síce len jeho ruky, ale aj tak. Už len predstava, aké mu to musí byť nepríjemné, ma desila. Cítil som potrebu ho chrániť, no chýbali mi možnosti. V hrade má moc ona. Nie ja.

Vedel som, že môžem urobiť jediné – vydržať. Rozhodol som sa poctivo čakať na okamih, keď budeme môcť odísť. Veril som, že môj syn rýchlo vyzdravie. Veď sa nám hojil pred očami. Všetky zlomeniny sa mu za dva dni zrástli a aj opuchy z jeho tváre zmizli. Jediné, čo nám robilo starosti, boli spáleniny na jeho koži. S nimi si upír v ňom nedokázal tak ľahko poradiť. Carlisle stanovil čas liečenia minimálne na týždeň. I keď priznával, že to dokáže len odhadovať podľa vývoja za tieto dva dni.

Tony sa párkrát prebral, ale nemal som možnosť s ním hovoriť. Najdôležitejšie bolo jeho zdravie a na vyliečenie potreboval krv. Dostať ju do neho nebolo vôbec ľahké. Ja by som to nikdy nedokázal. Našťastie môj otec sa dokázal zbaviť emócií a po celý čas si zachoval chladnú hlavu. Za dva dni do neho nalial takmer štyri litre. Nie práve citlivo.

Slušné zásoby našej prirodzenej potravy zariadil Jasper s Felixom. Radšej by som videl syna na zvieracej krvi, ale bolo mi jasné, že ľudská mu pomôže viac. Aspoň pre ňu nikto nezomrel. Konzervy zohnali v krvnej banke.

Môj brat s nami veľa nepobudol. Naše emócie mu neboli príjemné. Slúžil ako donášková služba. Zohnal všetko, o čo sme požiadali. My sme toho veľa nepotrebovali, ale Carlisle si postupne naobjednával kompletnú lekársku výbavu. Vrátane úplných zbytočností, ale chcel byť pripravený.

Môj otec sa od Tonyho nepohol ani na krok. Rovnako ako Bella a tá psychopatka. Ja som sa každú hodinu na päť minút vzdialil. Hoc nerád. Niekto však musel informovať zvyšok rodiny. Nessie si vyžiadala pravidelné správy a to aj v noci. Niekoľkokrát ju môj telefonát zobudil, ale ona to tak chcela. Bol to náš malý kompromis. Len tak som ju dokázal udržať doma. Pôvodne chcela pricestovať za nami, no to som nemohol dovoliť. Nechcel som, aby sa ďalšie moje dieťa zdržiavalo v tomto pekelnom zámku. Arovi sa nedá úplne veriť. U neho jeden nikdy nevie. Pokojne ešte môže zmeniť rozhodnutie a uväzniť nás tu.

Celé dva dni u synovej postele som sa neuveriteľne tešil na naše zvítanie. Predstavoval som si jeho prvé slová, vysníval si radosť v jeho očiach. Všetko som mal dopredu premyslené.

Predstavy však málokedy zodpovedajú skutočnosti. U nás tomu nebolo inak. Tony sa prebral a jeho pohľad patril len Jane. Nás ani nevnímal. Asi si našu prítomnosť hneď neuvedomil. Viditeľne bol ešte mimo.

Pozornosť nám venoval, až keď si Bella odkašľala. Výraz v jeho tvári ma však zaskočil. On sa z našej prítomnosti netešil. On sa nás bál. Preboha, prečo? Veď sme jeho rodičia, milujeme ho.

Psychopatka chcela odísť a môj syn jej v tom zabránil. Chytil ju za ruku a ako handrovú bábiku stiahol naspäť k sebe. Zachoval sa úplne nelogicky. K Jane sa takto predsa nesmie správať! Môže mu ublížiť. Videl som ju niekoho mučiť za oveľa menšie prečiny.

„Mama, otec, viem, že Jane poznáte, ale rád by som vám ju predstavil ako moju manželku,“ povedal a pozrel na nás. Menovaná si položila ruku na tú jeho a zatvárila sa, akoby dostala najkrajší darček. V jej prípade asi desať ľudí pripravených na porážku.

Hodnú chvíľu som sa nezmohol ani na slovo. Bella na tom bola veľmi podobne. Len sme sa na naše dieťa civeli v nemom úžase. Vôbec sme nechápali, o čo mu ide. Mal sa tešiť z našej prítomnosti a nie nám predstavovať nejakú mrchu, ktorú si vzal z donútenia.

Trápne ticho prerušila až Jane: „Zlatko, mal by si sa porozprávať s rodičmi,“ šepla a kým som stihol akokoľvek zareagovať, prilepila svoje pery na tie jeho. Fuj! Ak by som nemal prázdny žalúdok, asi niečo vydávim.

Spravil som krok k posteli, aby som ju od neho odtrhol, ale to sa už odtiahla sama. S ľútosťou som pozrel na moje dieťa a cítil som sa ako posledný chudák. Veď som mu nepomohol! Nechal som mrchu, aby ho predo mnou pobozkala! Čo som to za rodiča?

Čakal som v očiach môjho syna nejakú výčitku, ale úplne márne. Miesto toho sa na Jane usmial. Dokonca úprimne. Ale to sa mi muselo len zdať. Nebolo by to prvýkrát, čo ma za posledné dni zradil úsudok. Veď všetko je nejaké divné. Hlavne správanie Jane.

Mrcha vypadla a Carlisle ju nasledoval. Aj on nám chcel dopriať súkromie. Tony sa vytiahol do sedu a so zvláštnym výrazom v tvári na nás pozrel. Nedokázal som čítať v jeho emóciách a ani v rytme jeho srdca. Moje dieťa mi zrazu pripadalo strašne vzdialené.

„Mami, ocko,“ šepol a odkašľal si, akoby ho škriabalo v hrdle. „Môžem poprosiť nejakú vodu?“ spýtal sa. S Bellou sme sa takmer zrazili na pol ceste do kúpeľne. Obaja sme mu chceli vyhovieť. Vlastne som si nadával, že ma to nenapadlo skôr. Veď on tekutiny potrebuje. Je z polovičky človek. Mali sme mu všetko dávno nachystať. Možno aj nejaké jedlo.

Za dve sekundy som už sedel naspäť na synovej posteli a strkal pred neho pohár plný vody. Rovnako ako moja žena. Obaja sme potrebovali splniť toto jeho prianie. Konečne pre neho aj niečo urobiť.

Tony nechápavo pozrel na poháre v našich rukách a na chvíľu zaváhal. Asi si nevedel vybrať. Ale moja voda bola určite lepšia. Nabral som o stupienok teplejšiu ako Bella. „Ďakujem,“ šepol, vzal pohár z ruky svojej matky a na ex ho vypil. Takmer som sa začal cítiť odstrčene, ale prešlo ma to hneď, ako si vzal pohár aj odo mňa.

„Ako ti je?“ spýtal som sa, keď dopil.

„Dobre,“ zaklamal a skĺzol pohľadom na svoju hruď. Na chvíľu privrel oči, asi si na niečo spomenul a potom si deku vytiahol od pásu až ku krku. Zaujímavé, zrazu som v jeho emóciách znovu dokázal dokonale čítať. Nechcel, aby sme ho takto videli, no na to bolo príliš neskoro. Carlisle mu spálené miesta ošetroval päťkrát denne a my sme pri tom vždy boli. Radšej som si ani nechcel predstaviť, ako k nim prišiel.

„Zlatko, nám môžeš povedať aj pravdu,“ pípla Bella a pohladila ho po ruke. „Nepotrebuješ niečo? Ešte vodu, jedlo, krv?“ spýtala sa. Objatie? dodal som si v mysli. To som však potreboval skôr ja.

„Nič,“ šepol a zhrýzol si spodnú peru. Možno kvôli tomu gestu sme obaja mlčali a čakali na jeho ďalšie slová. Nervozita z neho priam sálala. „Asi by sme sa mali pozhovárať,“ dodal po chvíli.

„Mali,“ prikývol som.

„Môžem prvý?“ požiadal a pozrel na svoje ruky. Dlhý pohľad venoval hlavne tej ľavej. Pošúchal si prstenník a povzdychol si. Chýba mu snáď niečo?

„Iste,“ odpovedali sme s Bellou zborovo.

„Neviem, kde začať,“ priznal a venoval nám jeden zúfalý pohľad. Viac som nedokázal odolať, naklonil som sa k nemu a takmer bez dotyku som ho objal. Najradšej by som ho zovrel pevne, ale kvôli jeho zraneniam som si to nemohol dovoliť.

„Na rozhovor budeme mať dosť času doma,“ šepol som a pomaly sa odtiahol. „Alebo to nemusíme vôbec riešiť. Budeme sa tváriť, že sa nič nestalo,“ navrhol som. Pred príchodom do Volterry som na neho síce bol nahnevaný, ale to ma dávno prešlo. Nemal som právo čokoľvek mu vyčítať.

„To nejde,“ nesúhlasil. „Ublížil som vám a je mi to ľúto,“ sklonil hlavu, „nechcel som vám spôsobiť bolesť a musím vedieť, či mi dokážete odpustiť.“

„Milujeme ťa a vždy budeme,“ pípla Bella a ja som s ňou súhlasil.

„Tie tri mesiace ešte doma...“ povzdychol si a znovu na nás pozrel. Jemne som mu stisol zápästie, aby vedel, že nemusí pokračovať. Nepotreboval som počuť ospravedlnenia. Snáď som si ich ani nezaslúžil. Ak by sme po našom návrate z Volterry venovali jeho pocitom viac pozornosti, možno by nereagoval tak, ako reagoval. My sme ale o ďalšom postupe rozhodli bez našich detí. To nebolo správne. Chyba bola na našej strane.

„Zlatko, tie sú dávno zabudnuté,“ pousmiala sa moja žena a natiahla ruku k jeho tvári, aby ho mohla pohladiť. Jej dotyk si vychutnal s privretými očami.

„Mami, ja som nezabudol a ty tiež nie,“ odporoval jej. „Len mám pocit, že si teraz neviem utriediť myšlienky. Nemyslí mi to tak, ako by som chcel.“

Až po jeho slovách som uvedomil, že by mal ešte odpočívať. My tu s ním vedieme zbytočné debaty a on sa necíti dobre. Už len jeho farba o tom napovedala. Dokonale ladil s bielou plachtou. „Pospi si ešte,“ odporučil som.

„Nie, len mi dajte minútku,“ požiadal, zaklonil hlavu a oprel si ju o rám postele. „Musím to mať za sebou.“

Využil som čas, vzal som prázdne poháre a zbehol som mu do kúpeľne nabrať ďalšiu vodu. Rovno som aj zavolal Jasperovi, aby doniesol nejaké džúsy. Moje dieťa predsa nebude piť čistú vodu. Zaslúži si niečo lepšie.

Vyšiel som z kúpeľne a pár sekúnd som si len vychutnával pohľad, ktorý sa mi naskytol. Bella sa s láskou dívala na naše dieťa, a pritom si prstami kreslila na jeho ruku.

Prešiel som k posteli a sadol som si. Matrac sa podo mnou mierne zhupol. Pre môjho syna to bolo znamenie, aby sa narovnal a pozrel na nás. V jeho tvári sa zračilo nové odhodlanie.

„Správal som sa k vám ako hulvát, klamal som vám a to sa nedá vziať späť, ale verte mi, že som sa pri tom nezabával. Bolo mi to ľúto vtedy a je mi to ľúto aj dnes,“ povedal.

„Netráp sa, nič sa nestalo. Aspoň vieme, aké je to mať dieťa v puberte,“ snažil som sa to obrátiť na vtip. Podľa šokovaného výrazu v jeho tvári sa mi to veľmi nepodarilo. Na žarty asi nemal náladu. „Pozri, Esme nám už všetko porozprávala. Viem, že si na nás to pitie aj arogantné správanie len hral. Pre mňa je to zabudnuté a nič z toho sa nestalo,“ pousmial som sa, no hneď som zas zvážnel. Spomenul som si na jedinú veci, ktorú asi nehral. „Ako to bolo s tými ženami?“ vypadlo zo mňa.

Rýchlo som tú otázku oľutoval. Ani neviem, prečo som ju položil. Nemám právo starať sa do jeho intímneho života. Môj syn prestal ladiť s bielou plachtou a zázračne zmenil farbu. „Nemusíš odpovedať, otec sa nechcel pýtať,“ šepla Bella. Jej slovám nenasvedčoval len jej dychtivý výraz. Zaujímala ju odpoveď rovnako ako mňa. Sme proste zvedaví rodičia. Čo už s nami.

„Jasper vám nepovedal?“ spýtal sa. S Bellou sme obaja nesúhlasne pokrútili hlavou a dúfali sme, že bude pokračovať. Vlastne on musel pokračovať. Prečo by mal môj brat niečo vedieť a ja nie? Prečo mi vlastne nič nepovedal? Prečo som sa viac nesústredil na jeho myšlienky? „Ja... no... nespal som s nimi,“ vykoktal.

Samovoľne sa mi na tvári vyčaroval široký úsmev. Ja fakt neviem prečo. Asi som stará škola. Moje deti sa síce narodili do inej doby, ale aj tak sa mi nepáčila predstava, že lezú do postele s kadekým. „Je fajn, že počkáš,“ povedal som a tým som chcel našu tému uzavrieť. Videl som na synovi, aká mu je nepríjemná.

On to vôbec neocenil. Len začal strašne rýchlo striedať výrazy. Nakoniec sa mu na tvári usadil nechápavý. „Otec, ale ja som ženatý,“ šepol.

Jeho slová mi došli rýchlejšie, ako by som si prial. Vedel som, že ho tá mrcha donútila k svadbe, ale asi som si nedokázal pripustiť, že ho donútila aj k sexu. Ona mi zneužila dieťa! Zaťal som ruky v päsť a z hrude sa mi vydralo zúrivé zavrčanie. Mal som chuť kričať, ale hlavne trhať.

Osud sa mi rozhodol pripraviť krásny darček. Práve v tej chvíli som na chodbe začul kroky, o sekundu sa ozvalo zaklopanie na dvere a prenikla ku mne známa vôňa. Mrcha prišla ako na zavolanie.

Otvorila dvere a nakukla dnu. „Priniesla som...“ začala hovoriť, ale pokračovať nestihla, pretože som po nej okamžite skočil. Tácka s jedlom jej padala na zem ako v spomalenom filme. Dopadla, až keď som ju prirazil k stene. Drviť jej paže bol nádherný pocit. Neužil som si ho však dlho. Niekto ma chytil za ramená a prudko ma odstrčil. Skončil som na zemi pár metrov od Jane. Nečakal som príchod stráži tak skoro.

Vôbec som nepremýšľal. Príliš ma pohlcovala zúrivosť. Vyskočil som na nohy a chcel som sa vrhnúť na gardistov, keď som si uvedomil, že to oni nezasiahli. Žiadny v izbe neboli. Jane chránil môj syn. Stál pred ňou a schovával ju za svojim chrbtom. Zúfalý výraz v jeho tvári mi napovedal, ako sa mu táto konfrontácia prieči. Napriek všetkému som v ňom snáď prvýkrát v živote videl muža. Prišlo to tak náhle a nečakane. Moje dieťa už nie je dieťaťom. Kedy sa to stalo?

Narovnal som sa. Bojová pozícia už nebola nutná. Nechápal som synove počínanie, ale neexistovala možnosť ako sa cez neho k tej mrche dostať. Hlavne bez toho, aby som mu nechtiac ublížil. Ani jeden z nás nevedel, čo má povedať. No dusivé ticho sme si dlho neužili.

Na chodbe sa ozval rýchly beh a ja som si začal uvedomovať dôsledky vlastných činov. Napadol som Arovu najobľúbenejšiu gardistku, najpomstychtivejšiu voleterrskú beštiu. Za toto zaplatím. Bože, snáď len ja a nie aj moja rodina. Na okamžik som privrel oči. Vlastná nerozvážnosť ma nepríjemne zabolela.

O sekundu neskôr vpálili do izby traja gardisti a pozreli na Jane. „Pani, všetko v poriadku?“ spýtal sa jeden z nich.

Mrcha už nestála za mojim synom, ale vedľa neho. Ruku mal ovinutú okolo jej ramien. Nešlo však o objatie. Skôr som mal pocit, že sa o ňu opiera. Nevyzeral vôbec dobre. To, ako prudko vstal, mu len priťažilo.

„Nič sa nedeje,“ odpovedala gardistom a pozrela na moju ženu. „Isabella, mohla by si?“ požiadala. Bellu nebolo treba prosiť dvakrát. V momente bola u svojho syna a začala mu pomáhať do postele. Jane spravila dva kroky mojim smerom a naklonila sa ku mne. „Je mi jedno, ako sa správaš ku mne, ale ak ho ešte raz rozrušíš, tak si ma nepraj,“ šepla tak, aby som to počul len ja a s hraným úsmevom opustila aj s gardistami izbu.

Dvere sa za ňou zavreli, ale aj tak som na ne stále civel. Takáto Jane bola mimo moje chápanie. Správala sa proti vlastnej prirodzenosti. Hrubé napadnutie nechala bez povšimnutia. Nevyužila vlastný dar, nepohuckala na mňa gardistov. Prečo?

Kmitol som pohľadom na manželku a syna. Tony už ležal v posteli a Bella sedela pri ňom. Spôsob, akým na mňa zazrela, ma zamrazil niekde hlboko v kostiach a len podporil moje rozhodnutie. Potreboval som vedieť pravdu. Konečne pochopiť, čo sa tu, dopekla, deje.

Absencia vlastného daru ma neskutočne rozčuľovala. Potreboval som vidieť Jane do hlavy. Počuť jej myšlienky a nie len ten otravný šum. V hrade som sa cítil ako pokazený prijímač. Štít ho chránil celý. Ako ďaleko vôbec siaha?

„Privediem Carlislea,“ zaklamal som vlastnej žene a vyšiel som z izby. Otca som skutočne zavolal, ale telefonicky. Chcel som, aby sa na Tonyho pozrel. Bál som sa, že si ublížil. Prečo tak prudko vstal? Tušil, čo by sa stalo, ak by som Jane zabil? Preto jej pomohol? Aby ma ochránil?

Zhlboka som sa nadýchol a moje kroky smerovali za vôňou. Jane som našiel po pár minútach. Sedela na pohovke v nejakej spoločenskej miestnosti a prezerala si album s fotografiami. Jednu z nich hladila končekmi prstov. Musela o mne vedieť, no aj tak na mňa nepozrela.

„Chcel by som sa porozprávať,“ povedal som. Miesto odpovede ukázala na voľné miesto vedľa seba. „Radšej niekde vonku,“ navrhol som. Znelo to lepšie ako priznať, že jej potrebujem vidieť do hlavy.

Zavrela album, postavila sa a pozrela na mňa. „Musíme prejsť päť kilometrov, aby štít prestal fungovať,“ šepla a vykročila k dverám na opačnej strane miestnosti. Jej ochota ma príjemne prekvapila. Naozaj mi dovolí nazrieť do jej myšlienok?

Nasledoval som ju mlčky cez hrad a aj v lese. Udržiaval som od nej odstup, aby nemala zlý pocit. Nechcel som jej ublížiť. Túžil som len spoznať pravdu.

Už, už, už? ozvalo sa z jej mysle. Asi sama nevedela určiť presnú vzdialenosť.

„Počujem,“ povedal som. Jane zastavila a sadla si do tureckého sedu na trávu. Ruky si položila na kolená a pozrela na mňa.

Posadil som sa pár metrov od nej. Okamžite som sa začal sústrediť na jej myseľ. Neviem, čo presne som čakal, no v jej hlave sa odohrával len dokonalý návod na výrobu francúzskej manikúry. Tak starý upír sa vie predsa perfektne ovládať. Pochopil som, že mi ukáže iba to, čo bude sama chcieť.

„Prečo sa tak správaš?“ spýtal som sa. Popravde som odpoveď tušil. Jedine láska vysvetľovala jej netypické spôsoby a aj vzhľad jej očí. Zlatá u nej zaberala takmer tretinu dúhoviek.

„Milujem Tonyho,“ šepla a v hlave sa jej prehral ich svadobný deň. Ak by ženíchom nebol môj syn, možno sa aj pousmejem. Všetko vnímala s takou nehou, akej som nemyslel, že je vôbec schopná.

Spomienka skončila a ja som sa otriasol. Nevedel som ako ďalej. Všetko bolo úplne zle. Nebol som na také zistenie pripravený a to napriek tomu, ako ma o jej láske neraz presviedčali. Čo mám teraz robiť? S najsilnejším citom sa ťažko bojuje.

„Chápem,“ povzdychol som si. „Ale prečo si dobrá aj k nám?“ Jej láska vysvetľovala správanie k môjmu synovi, ale nie k jeho rodine.

„Niekedy ani sama neviem. Vôbec si ho nezaslúžite,“ mykla ramenami, „každopádne jemu na vás záleží a ak by som vám ublížila, ublížim tým jemu,“ konštatovala. Inak by som ťa najradšej videla na kusy, už len za tie výroky pred jeho narodením, dodala v mysli a spomenula si na papiere popísané otcovým písmom.

Zachytil som len pár slov, kým sa znovu ovládla, ale to mi stačilo, aby som sa vydesil. Nervózne som si zašiel rukou do vlasov. Vedel som, že Carlisle zapisoval priebeh Bellinho tehotenstva, ale... Vlastne som netušil, či tie zápisy ešte existujú a už vôbec ma nenapadlo, že o nich vedia moje deti.

To sa nemali nikdy dozvedieť! Hanba ma doslova zaplavila. Ja som to tak predsa nemyslel. Netušil som, aké dokonalé bytosti sa mi narodia. Len som sa bál o moju lásku. Mal som tak príšerný strach. Sklonil som hlavu do dlaní. Zrazu mi konanie môjho syna prišlo úplne logické. Preto prišiel do Volterry. Mal pocit, že nám niečo dlhuje.

„Jane, ak ti na ňom záleží, pusti ho domov,“ zaprosil som a zdvihol k nej zrak. Nemôžem dopustiť, aby navždy trpel. To si zaslúžim ja. Môj syn nie.

„Ale on ma tiež miluje,“ pípla a začala sa hrať so snubným prsteňom. Tak veľký kameň sa len tak nevidí. Ja by som niečo také nápadné nikdy nevybral.

„To predsa nevieš,“ vyletelo zo mňa. Nemôže čakať od väzňa skutočné city.

„Povedal mi to!“ Takmer som sa po jej slovách zasmial, ledva som to ovládol. To je skutočne taká naivná? Veď on len nemal inú možnosť. Každý by sa na jeho mieste zachoval rovnako.

„A čo si pre neho predtým spravila?“ spýtal som sa. Odpovedať ani nemusela. Myšlienky ju prezradili. Prekvapením som vydýchol. Umožnila mu živiť sa zvieratami. „Krásne gesto,“ šepol som. Niečo také empatické by som od nej nečakal. Takmer som ju mal chuť objať. Pre môjho syna to muselo strašne veľa znamenať. Viem, ako ho bolelo, ak niekoho zabil. Mal som to možnosť zažiť.

„Vzal si ma, cíti ku mne lásku,“ rozhodila rukami. Sebaistota ju na chvíľu opustila. Žeby začala váhať? Musel som to využiť.

„Aha, takže išiel do klenotníctva, kúpil ti ten obrovský šuter a padol pred tebou na kolená?“ spýtal som sa a začal loviť v jej mysli. Dala si však pozor a nepustila ma do hlavy.

„Presne tak to nebolo.“ Sklonila hlavu. Takmer mi jej na chvíľu začalo byť ľúto. „Ale on je upír a miluje len raz, Marcus mi potvrdil, že ma ľúbi,“ pípla a znovu na mňa pozrela. Na tvári držala kamennú masku, ale zvesené ramená ju prezradili.

„On nie je upír, je na pol človek. Nezabúdaj. Ľudia môžu milovať viackrát a vďačnosť sa s láskou často zamieňa,“ povedal som. Vyskočila na nohy a nesúhlasne pokrútila hlavu.

„Miluje ma, ja mu verím,“ vyprskla. Moja nenávisť k nej zázračne vyprchávala. Skôr som ju mal chuť utešiť. Nie je príjemné, ak niekomu vezmete ilúzie.

Vlastné myšlienky som rýchlo zahnal. Stačilo si spomenúť na výraz v jej tvári, keď môjho syna pred siedmimi mesiacmi mučila. Pred mojimi očami! Mrcha. „Nemiluje ťa, len nemal inú možnosť. On má len šestnásť rokov. Vôbec nevie, čo je láska,“ konštatoval som fakty a čakal na jej výbuch hnevu. Radšej nech si ho vybije na mne ako na mojom synovi.

Čakal som zbytočne. Skôr vyzerala, že sa o chvíľu zosype. Chvela sa na celom tele, ale zlosťou to nebolo. „Mýliš sa,“ šepla.

„To skôr ty,“ povzdychol som si. „Ak ho máš rada, daj mu slobodu. Vezmem ho domov a bez teba si uvedomí, čo skutočne cíti.“ Pozrela na mňa a pery zovrela do úzkej linky. Mlčal som. Nechal som ju, aby vstrebala moje slová. Nemalo zmysel naliehať.

Koľko času? spýtala sa v myšlienkach. Bolesť z jej mysle ma zasiahla šokujúcou intenzitou. Bola tak čistá a ničím neriedená. Podobne som uvažoval, keď som opúšťal Bellu. Keď som veril, že je to pre jej dobro.

„Päť rokov?“ navrhol som.

„Zbytočne veľa,“ odpovedala okamžite. V podstate mala pravdu. Tony si svoje city uvedomí okamžite. Hneď na ňu zabudne. O to sa postarám. Doma dostane všetku lásku sveta. Dám mu, čokoľvek bude chcieť. Vynahradím mu stratené mesiace života.

„Rok?“ skúsil som inú alternatívu. Sťažka si povzdychla a zahľadela sa na svoje ruky.

„Ale mám tri podmienky,“ povedala rázne a ja som prikývol. „Poviem mu to sama. Každý týždeň mi nahlásiš, že je v poriadku a neopováž sa tak neurobiť, inak si po neho prídem.“

„Dobre,“ súhlasil som. I keď som si myslel, že takú šťastnú správu by som mu mal oznámiť sám. „A tretia?“ spýtal som sa.

„Ak ma bude chcieť aj po roku, už nikdy nebudeš pochybovať o jeho citoch. Prijmete ma bez reptania do rodiny a nebudete ho viac trápiť.“

„Samozrejme,“ usmial som sa. Také niečo sa aj tak nestane. Čakal som od Jane ešte nejaké pripomienky, ale žiadne nemala. Bez ďalších slov zamierila do hradu. Smútok v jej tvári mi v žalúdku spôsobil nepríjemné chvenie. Nechápem prečo. Mal som pocit, akoby bolo niečo zle.

Ďakujem veľmi pekne za komentáre k predchádzajúcej kapitole. Som naozaj šťastná, že moju poviedku niekto číta.

Pohľad Edwarda vás možno nenadchol, ale on sa správa logicky. Pozná Jane už dlho a vidí ju inak, ako ju už vidíme my. Pre svojho syna chce proste niečo lepšie.

Autor: Ivka77 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Milujem obe svoje deti - 50. kapitola: