Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Milujem obe svoje deti - 41. kapitola

06.12.2012 (11:15) • Ivka77 • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 2334×

Pohľad Renesmee

Noc po svadbe som spala ako zabitá. Vlastne sa mi podarilo zadriemať ešte v aute. Jasper ma vzal do náručia a vyniesol do postele. Ďalej som vnímala len Esme. Odhodlala sa napriek môjmu nesúhlasnému mrnčaniu zo mňa vyzliecť šaty družičky. Navliekla ma do nočnej košele a konečne nechala spať. Zahrabala som sa do perín a zhlboka nadýchla. Všade som cítila bratovu vôňu. Síce slabú, ale bola tam. Nádherný pocit.

Zobudilo ma až slnko, ktoré ma nepríjemne šteklilo na tvári. Zívla som, posadila sa a spustila nohy z postele. Po izbe som sa obzerala s otvorenými ústami. Tak to je nádhera, napadlo ma ako prvé. Celý priestor bol ladený do dvoch farieb - čiernej a bielej. Napriek tomu, že som tieto farby na rozdiel od brata nepovažovala za svoje obľúbené, tu to pôsobilo viac než útulne. Masívnej posteli dominovalo čelo z čiernej talianskej kože a po oboch jej stranách stáli čierno-biele nočné stolíky zaujímavého oválneho tvaru. Zo steny oproti posteli sa na mňa usmieval obrovský LCD televízor.

Spustila som nohy na huňatý biely koberec a prešla k prvým dverám. Šatňu som práve nehľadala, ale aj tak som si ju prezrela. Bola väčšia ako samotná izba. Pravá strana patrila Jane a ľavá môjmu bratovi. Mal v nej snáď ešte viac oblečenia ako doma. Jane asi pri nakupovaní nekrotil tak ako Alice.

Uškrnula som sa a otvorila druhé dvere. Viedli do kúpeľne. Presne sa hodila k spálni. Zariadená moderne, ale pritom naozaj útulne. Svetlosť jej dodávali dve veľké okná vybavené tieniacimi sklami a hlavne biela keramická dlažba, ktorú krásne oživovali škáry striebornej farby. V rovnakej farbe bola aj dvojmiestna vírivá vaňa, sprchový kút, toaleta a dve umývadla.

Prešla som k umývadlu, ktoré som podľa obsahu sklenej poličky považovala za bratove, pustila som vodu a osviežila si tvár. Na umytie zubov som trošku drzo použila jeho zubnú kefku. Ale keď sme sa už delili o jednu maternicu, môžeme sa podeliť aj o takú drobnosť. Kefu na vlasy som si musela požičať od Jane. Môj brat to buď s česaním vzdal, alebo si hrebeň niekde schováva. Tá prvá možnosť sa mi zdá logickejšia. Niekto zdedí vrabčie hniezdo po tatkovi a niekto dokonalé vlasy po maminke. Zazubila som sa do zrkadla na svoj účes, vybrala si z cestovnej tašky tepláky a voľné tričko a hodila ich na seba.

Vyšla som z izby a poobzerala sa po chodbe. Zaujalo ma ďalších štvoro dverí. Ak by som dnes už nespotrebovala svoju dennú dávku netaktnosti, tak asi nazriem do každých. Nakoniec som len zišla po točitom schodisku priamo do kuchyne. Cítila som sa trošku zvláštne. Bola som v bratovom dome a jeho nikde. Obývaciu izbu oddeľoval od kuchyne len pult, ktorý slúžil pri raňajkách ako stôl.

„Dobré ránko,“ pozdravila som Esme. Obracala sa pri sporáku a nakladala na tanier lievance.

„Ako si sa vyspinkala, srdiečko?“ spýtala sa a položila na pult tanier s raňajkami aspoň pre troch.

„Výborne,“ usmiala som sa a strčila si do úst jeden lievanec.

„Alice a Jasper ti išli kúpiť nejaké hygienické potreby, žiadne sme v tvojej taške nenašli,“ zasmiala sa, kým som prežúvala. Takmer mi zabehlo. Balila som sa naozaj narýchlo a hlavne pod stresom.

„Použila som bratove,“ šepla som trošku zahanbene.

„Nemyslím, že by mu to vadilo,“ upokojovala ma a pohľadom tekala po izbe za mnou. Aj mňa to prinútilo k otočeniu. Veľmi rýchlo som pochopila, čo mi chcela naznačiť. Po celej obývacej izbe boli naše fotky. Na niektorých bola celá naša rodina a na iných len my dvaja s bratom.

„To ty?“ spýtala som sa prekvapene. Neprišlo mi vhodné zasahovať im takto do súkromia. Je na nich, aké fotky si vystavia vo svojom dome.

„To by som si nedovolila,“ povedala maximálne urazene. Ospravedlňujúco som sa usmiala a radšej si strčila do úst ďalší lievanec. Prežúvala som s úsmevom na perách. Môj brat na nakupovanie nie je a hlavne málokedy vyjadruje, čo má rád, a čo sa mu páči. Dom musela zariadiť Jane a urobila to presne podľa jeho vkusu. Spálňa a kúpeľňa mi napovedali, ale fotky v obývacej izbe ma v jej úmysloch definitívne utvrdili. Záležalo jej na tom, aby sa tu cítil dobre.

Raňajky mi zabrali oveľa viac čašu ako zvyčajne. U nás doma som sa musela vždy najesť rýchlo, ak som si chcela niečo uchmatnúť. Tu bez Jakea som si mohla jedlo vychutnať a hlavne som mohla v pokoji premýšľať.

V hlave som mala len včerajší deň. Deň, v ktorom sa mi oženil brat. Môj malý braček. Dobre, je síce len o minútu mladší, ale prišlo to strašne náhle. Predstavovala som si všetko trochu inak. Najprv by sa mu nejaké dievča páčilo, potom by ju pozval na rande a začali by spolu chodiť. Vzali by sa až po dákych piatich rokoch. Ale hlavne o každý nový zážitok by sa so mnou podelil. O prvú pusu, prvé objatie, prvé vyznanie lásky. O všetkom by som vedela a prežívala to s ním. V dobe, keď by si ju bral, by zo mňa a z nej už dávno boli najlepšie priateľky.

Dopadlo to úplne inak. Vzal si upírku, ktorú som dovčera z celého srdca nenávidela. Pre mňa bola len beštia, ktorá pri našej návšteve Volterry mučila môjho brata. Pred mojimi očami. Vyžívala sa v jeho bolesti a utrpení. Ten jej slastný úsmev nemôžem vymazať z pamäte. Vždy sa pri tej spomienke otrasiem.

No včera akoby to bola iná žena. Zbúrala moje predsudky. Vnorila sa do môjho srdca. Láska v jej očiach zatemnila všetko zlé. Ja som nepotrebovala ani vízie Alice, ani Jasperov dar, aby som vedela, že ho skutočne miluje. Že on ju skutočne miluje.

Poznám svojho brata. Jeho úsmevy, gestá a hlavne jeho oči. Tie vždy vyjadrujú všetko potrebné. Kto to vie, dokáže v nich čítať ako v otvorenej knihe. Ja som s tým nikdy nemala problém. Na rozdiel od rodičov. Vždy pre neho chceli šťastie, ale niekedy si neuvedomovali, ako ho tým ničia. Prílišná starostlivosť môže ubíjať. Hlavne, ak je za ňou skrytá nedôvera.

Pochybností z ich strany si ešte určite užijeme. Ja si ich užijem. Samú seba som postavila pred najťažší krok v mojom živote. Musím rodičom povedať pravdu. A to teda vôbec netuším ako. Oni nevideli to čo ja. Nepochopia, ako sa do nej mohol zamilovať. Neuveria, že sa Jane skutočne zmenila. Neviem, či pomôže, ak im to ukážem. Asi by som si mala pripraviť zmeták a lopatku. Keď ich roztrhne od jedu, budem musieť upratať.

To bol vážne strelený nápad podujať sa na niečo také. Len nemám inú možnosť. Ja mu to dlhujem. Viem veľmi dobre kvôli komu išiel do Volterry. Pre koho to podstúpil. Za koho by aj zomrel. Chcel ma chrániť aj za cenu vlastného šťastia. Musím mu to aspoň trochu oplatiť. Raz musím byť z nás dvoch ja tá silná.

Z premýšľania ma vyrušila až Alice. Ledva vystúpila z auta a už pišťala. „Je čas na nákupy.“ Vbehla do domu a hodila mi na stôl veci z drogérie.

„Doteraz si nenakupovala?“ spýtala som sa. Alice pretočila očami a skepticky si ma prezrela.

„Mladá dáma, choď sa obliecť, ideme medzi ľudí,“ prikázala. Ani som sa nenazdala a už ma postrkovala po schodisku. Chystala sa zo mňa znovu urobiť svoju bábiku na prezliekanie. Protesty som vopred vzdala. Viem, keď nemajú zmysel.

Dlho sa hrabala v mojej taške a nakoniec konštatovala, že nemám na seba nič vhodné. Musela sa uspokojiť s rifľami a tričkom. O pár minút som už počula na príjazdovej ceste auto. Na veľké prekvapenie dohodla nákupy s Alecom a jeho priateľkou. Z našej rodiny som z neznámeho dôvodu išla len ja. Esme s Jasper mi venovali každý jeden sústrastný úsmev a ponechali ma v rukách psychopatky. Zradcovia.

Do auta som nastupovala s nepríjemným pocitom. Alec mi veľmi nesadol. Zdá sa mi chladný. Trošku mi pripomína Jaspera. Len jeho poznám roky, preto ho vnímam inak. Viem, čo sa skrýva za jeho tvrdou maskou. U brata Jane je to úplne iné. Jeho svet akoby mal len dve farby. Jednu, ktorú pre neho symbolizuje Jane, Jessy, Aro a ako som si všimla aj môj brat. K nim pociťuje lásku a vôbec to neskrýva. Druhú skupinu tvoria všetci ostatní. Neprejavuje voči nim žiadne city. Pozitívne ani negatívne. Proste nič. Vzduchoprázdno. Snažil sa k nám byť síce milý, ale nič z toho nebolo úprimné. Každý úsmev len hral. Aj keď oceňujem, že sa vôbec obťažoval.

Naopak Jessy nehrala vôbec nič. Z nej dobrota priam sálala. Rozumeli sme si už na svadbe a na nákupoch sme sa po pár minútach rehlili ako pubertiačky. Vďaka tomu sme sa ani nenazdali a Alice s Alecom nás ponechali v rýchlom občerstvení vlastnému osudu. Možno sme im už trošku liezli na nervy. Alebo aj trošku viac. Objednali sme si čokoládové kokteily a pokračovali v načatých témach.

Vedela toho o mojom bratovi strašne veľa, ale hlavne nič nepredstierala. Nevykresľovala mi jeho pobyt vo Volterre ako prechádzku ružovou záhradou. Na rozdiel od neho. Poskytla mi aj malý náhľad do Alecovej duše. Veľmi zaujímavý náhľad.

Nedostala som odpoveď len na jednu nevyslovenú otázku. Vírila mi v hlave na svadbe a dnes na mňa doslova kričala. Prečo sa do nej môj brat nezamiloval? To by bola krása. Celá moja rodina by skákala nadšením, ak by ju priviedol domov. Jessy by si hneď obľúbili. Nestáli by tomu v ceste žiadne krivdy z minulosti. Ona je milá a krásna. Srdcu však ťažko rozkázať. Viem to pochopiť. Láska nie je ako nákup v supermarkete. Nemôžete si vybrať ten najvyhovujúcejší tovar. 

Po hodine si nás Alice zas vyzdvihla a ťahala nás za sebou ako malé neposlušné deti. Alec čakal v aute. Vystúpil hneď, ako nás zbadal, aby nám otvoril dvere. Po rozhovore s Jessy som sa na neho musela dívať inak. Hlavne na jednu jeho časť.

Nastúpili sme a Jessy sa na mňa otočila s otázkou v očiach. Len som nenápadne prikývla. Mala pravdu. Zadok má naozaj neuveriteľný. No zmenila môj pohľad na neho aj v iných veciach. Viac som chápala jeho emočnú vyprahnutosť. Zakázal si city v dobe, keď ich nedokázal zvládnuť. Odvtedy len málokto prenikol cez jeho nepriepustnú bariéru. Nečudujem sa, že sa to podarilo práve môjmu bratovi. Jeho musí milovať každý. Inak to nejde.

Večer prebehol v pochmúrnej nálade. Všetci sme si uvedomovali blížiaci sa návrat domov. Zbytočné o tom hovoriť. Televízor bežal, ale nemyslím, že ho niekto vnímal. Ľahnúť som si išla ešte pred zotmením. Zahrabala som sa do perín a hodinu sa len prevaľovala. Ruka mi automaticky otvorila šuplík na nočnom stolíku a nahmatala čokoládu.

Zmätene som sa posadila a na tvári sa mi rozlial široký úsmev. Tony sa vôbec nezmenil. Staré zvyky pretrvali. Privrela som oči a spomenula si na naše nočné pozerania videí. Vždy sa nám páčili rovnaké filmy, ale hlavne som mu zakaždým kradla čokolády z nočného stolíka. S chuťou som sa zahryzla do môjho úlovku a vzala do ruky mobil.

Text správy mi zabral až podozrivo veľa času. Nechcela som byť vlezlá, ale potrebovala som mu napísať. Neprišlo mi vhodné pýtať sa, ako sa má. Ani čo robí. Na svadobnej ceste iste nehrajú karty. Nakoniec som sa rozhodla pre niečo neutrálne. Predsa by mi nenápadne nepostrčil svoje číslo, ak by nechcel, aby som sa sem-tam ozvala.

Spím v tvojej posteli, použila som tvoju zubnú kefku a zajala som ti čokoládu. R

Na mobil som sa usmievala v očakávaní odpovede ešte desať minút. Nakoniec som ho mierne frustrovanie položila na nočný stolík. Ešte som ani neodsunula ruku a rozvibroval sa. Správu som prečítala až s priveľkým nadšením.

To v nej spíš prvá. My sme si v nej len chvíľu poležali. Kefka bola nová, ale tú čokoládu ti nezabudnem. Milujem ťa, ty moja malá zlodejka. A

Ja mu dám zlodejku! Vyskočila som na nohy a preniesla k posteli svoju tašku. Nahádzala som do nej všetky sladkosti, ktoré mal v nočnom stolíku. Snáď ma na letisku nezavrú za pašovanie priveľkého množstva cukru. Zbehla som do kuchyne a otvorila chladničku. Našťastie som v nej našla presne, čo som potrebovala.

Vrátila som sa na poschodie a strčila mu do šuplíku tri jablká. Škoda, že neuvidím, ako sa zatvári, keď ich tam nájde. Trochu vlastnej detinskosti mi značne zlepšilo náladu. Zaspala som so šťastným úsmevom na perách.

Zobudil ma až zvuk vysávača, ktorý sa ozýval z prízemia. Vstala som, dala si rýchlu sprchu a prezliekla sa. Práve včas, aby som vypratala priestor pred upratovacou čatou v podobe Esme. Kým som ja prezliekla povlečenie na posteli, ona stihla povysávať a umyť kúpeľňu. Ak by som ju nezastavila, bola by schopná oprať aj záclony.

Raňajky som dostala zabalené v alobale a musela si ich zjesť cestou na letisko. Nemohla som predsa natrúsiť v čerstvo vydezinfikovanom dome. Esme si uzmyslela, že ak dom nezanecháme v pôvodnom stave, tak nás už na návštevu nepozvú. Zabudla len na jednu drobnosť. Nie každý je taký poriadkumilovný ako ona. Môj brat teda určite nie je. Veď snáď videla jeho izbu u nás doma. On síce vždy tvrdil, že má v izbe organizovaný chaos, ale každý normálny to volal proste bordel.

Letenky sme mali rezervované na priamy let, čo ma dosť potešilo. Prestupy ma vždy otravovali. Znamenali len pristávanie a vzlietanie navyše. Tie časti letu ma vždy najviac desili. Okrem toho sme mali aj súkromie. Prvá trieda len pre nás. Jane v nej zaplatila všetky miesta, aby nám poskytla maximálne pohodlie. Nemám ja zlatú švagrinú?

Mala som desať hodín na nácvik preslovu, ktorý doma použijem. Škoda, že ma napadali len samé hlúposti. Na niektoré veci sa asi nedá pripraviť. Ani naša veštica nevedela poradiť. V podstate sme za celý let dospeli len k jednému. Potrebujeme si ich rozdeliť. Oznámiť to naraz mame, otcovi, Emmettovi, Rosalie a Carlisleovi by dopadlo katastrofálne. Hlavne, ak by si otec hneď všetko prečítal v myšlienkach. Z mojej mysle čítať nemôže. Uvidí len to, čo mu ukážem. Nakoniec mne pripadli rodičia. Esme sa podujala oznámiť novinky svojmu manželovi a na Jaspera a Alice ostali Emmett a Rosalie.

Pravý stres nastal po vystúpení z lietadla. Potrebovali sme naše obete dostať od seba. Esme to mala jednoduché. Zamierila rovno do nemocnice. Alice zavolala Rosalie na nákupy a Emmetta si objednala ako nosiča. Ja som nastúpila do auta a zamierila domov.

Vodiči za mnou museli mať radosť. Vôbec som sa neponáhľala. Na tachometri mi ručička ani raz nestúpla nad osemdesiat. A to ani na diaľnici! Kto by sa náhlil na vlastný pohreb? Len niekto značne narušený a moja psychika bola vždy viac než v poriadku. Ak teda vynechám nejaké drobné fóbie. Ale zase na kom by sa nepodpísalo, keby žil v dome s ôsmimi upírmi a jedným prítulným meničom?

Nestihla som ani zaparkovať a už mi otec mával spred dverí. Vystúpila som z auta a hneď sa ocitla v jeho náručí. Odkedy môj brat odišiel, všetku otcovskú lásku si vybíjal na mne.

„Ako bolo na nákupoch? Nezničila ťa veľmi? Páčil sa ti Paríž?“ zahrnul ma hneď otázkami. Zhlboka som sa nadýchla, aby som mu odpovedala, ale okamžite ma zarazilo. V dome som nikoho viac necítila a ani nepočula.

„Kde je mama a Jake?“ spýtala som sa a neverila vo vlastné šťastie. Otca ľahšie spracujem, ak u toho mama nebude.

„Bella išla s Rosalie a Emmettom za Alice. Tvoja teta je vážne šialená. Vráti sa z jedných nákupov a hneď potrebuje ďalšie. No a tvoje šteňa... teda tvoj priateľ sa išiel najesť do mesta. Hladoval bez Esme tri dni a už to nevydržal,“ zasmial sa.

„To je paráda,“ šepla som nadšene a ignorovala jeho nechápavý výraz. Úplne som zabudla na otcove blížiace sa narodeniny. Len to mohlo mamu prinútiť k dobrovoľným nákupom.

Vzala som si zo zadného sedadla tašku a podala ju otcovi. Aj tak by mi nedovolil, aby som si ju niesla sama a s nejakou emancipáciou som vážne nechcela začínať. Muži v našej rodine často zabúdajú, koľko máme sily. Všetky tašky nám trhajú z rúk. Treba si priznať, že je to aj príjemné. Voľné ruky sa vždy hodia.

„Zlatko, nedeje sa niečo?“ spýtal sa cestou k domu. Miesto odpovede som si len povzdychla, otvorila dvere a zamierila rovno do obývačky. Sadla som si na gauč a ukázala na miesto oproti mne. Bez slova ma počúvol. Toto som na ňom vždy obdivovala. Presne vedel, kedy je vhodné mlčať.

Párkrát som sa nadýchla a vydýchla. Nevedela som, kde začať. Nechcela som mu hrať na city, ale iná možnosť mi nenapadla. „Ocko, ľúbiš nás?“ spýtala som sa. Nebolo to síce fér, ale zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé riešenia.

To množné číslo ho zarazilo len na chvíľu. Pochopil, na čo sa pýtam. „Milujem teba aj tvojho brata viac ako svoj život,“ šepol a zadíval sa mi očí. Dlho som jeho pohľad nevydržala. Prepaľoval sa mi až niekde do srdca. Sklopila som zrak a zadívala sa na svoje ruky.

„Ak by jeden z nás spravil niečo, čo by sa ti nepáčilo, ale bol by potom šťastný, dokázal by si to pochopiť?“ Nervózne som si zhrýzla peru.

„Nessie, o tomto sme už hovorili. Nebudem akceptovať jeho stravu a nebudem ani veriť, že je pri nej šťastný,“ vyprskol a rozhodil rukami.

„Neživí sa ľuďmi a ani neživil,“ pípla som a prinútila sa mu znovu pozrieť do očí, aby som dodala svojim slovám váhu.

„Aj o tomto sme už hovorili. Všetci vieme, čo sa stalo v deň, keď odišiel, len ty si si to nikdy nechcela pripustiť,“ povzdychol si. Mal pravdu. Ja som nikdy neverila ani tej historke, ani jeho listom. Hádali sme sa kvôli tomu nespočetnekrát. Mala som chvíle, keď som už bola nalomená, ale nikdy ma úplne nezlomili. Našťastie. Aspoň sa nemusím pred bratom hanbiť.

„Žena s dieťaťom mali nehodu. Vytiahol ich z auta a zavolal im pomoc. Len preto bol od ich krvi. Môžeš si to pokojne overiť. Na polícii o tom iste majú záznam. Presne to sa vtedy stalo,“ povedala som. Pôvodne som nechcela viesť rozhovor týmto smerom, ale mal právo vedieť, aký je skutočne jeho syn.

„Prosím?“ spýtal sa zaskočene.

„Nebola som na nákupoch v Paríži. Bola som za bratom,“ šepla som, zvesila ramená, poriadne sa nahrbila a nevinne zaklipkala očami. Taká bezbranná póza na neho zvyčajne zaberala, chcela som to aspoň skúsiť. „Vo Volterre,“ dodala som.

„Žartuješ?“ vyprskol, vyskočil na nohy a preletel ku mne. Pár sekúnd si zblízka obzeral moju tvár, potom mi vyhrnul rukávy na svetri a začal starostlivo skúmať moje ruky.

„Zisťuješ, či neberiem drogy, alebo či som v poriadku?“ chcela som si overiť. Nebola som si úplne istá. Vyzeralo to tak trochu na oboje.

„Povedz, že si tam nebola. Povedz, že tam nebol tvoj brat,“ zaprosil, kľakol si predo mnou na kolená a pozrel mi do očí. Zúfalý výraz v jeho tvári ma takmer prinútil klamať. Dopriala som si chvíľu na zaváhanie. Aspoň kratučkú. Mala som na ňu právo. Nie je jednoduché vysloviť slová, ktoré ublížia niekomu, koho milujete.

„Po odchode z domu išiel rovno za Arom,“ šepla som, natiahla k nemu ruku a pohladila ho po tvári. „Kvôli mne, kvôli rodine,“ na posledné slovo som dala dôraz. Chcela som, aby pochopil, že je po ňom viac, ako si kedy myslel. Jablko nepadlo ďaleko od stromu. Vždy si boli podobní viac, ako si uvedomovali. Niektoré povahové črty majú iné, ale základ je totožný. Otec a syn. Oheň a voda.

„Štyri mesiace vo Volterre,“ vydýchol a nesúhlasne pokrútil hlavou, akoby čakal, že z nej tým pohybom dostane všetky myšlienky. Presne som vedela, aké mu víria v hlave. Mala som podobné, keď som za bratom letela. Aj mňa vtedy pomyslenie na jeho utrpenie rozožieralo z vnútra. Zabíjalo po kúskoch moje srdce. Zabraňovalo voľne dýchať. Nechcela som mu predlžovať tieto pocity.

Priložila som ruku k jeho tvári a starostlivo vybrala momenty, ktoré som chcela, aby videl. Nemohla som mu ukázať všetko. Šoková terapia je efektívnejšia po dávkach. Prehrala som mu len všetky okamihy s bratom, ktoré nepoukazovali priamo na svadbu. Naše zvítanie a hlavne naše posedenie v reštaurácii. Presne od momentu, keď som si Tonymu sadla na kolená. Chcela som, aby videl tú lepšiu stránku Volterry. Aby vnímal môjho brata mojimi očami. V deň, ktorý bol pre neho šťastný.  

Stiahla som ruku a čakala na jeho reakciu. Pár sekúnd sa ani nepohol. Len na mňa hľadel s pootvorenými ústami. Aj keď si nie som úplne istá, že sa díval na mňa a nie len cezo mňa. Na malú chvíľu sa na jeho tvári mihol aj úsmev. Hneď mi v srdci zahorela nádej. Snáď pochopil? Odpoveď som, bohužiaľ, dostala prirýchlo. Úsmev nahradilo zúfalstvo.

„Je...“ šepol a hľadal ďalšie slová. Dvakrát len otvoril ústa a znovu ich zavrel, kým položil otázku. „Je tam stále?“

„Ostal vo Volterre,“ prikývla som a chcela pokračovať, ale nedal mi šancu. Vyskočil na nohy a zaťal ruky v päsť.

„Ako ste ho tam mohli, preboha, nechať!“ vyprskol a tekal pohľadom po izbe. Bolo mi jasné, že hľadá niečo na rozbitie. Natiahla som sa po vázu na konferenčnom stolíku a podala mu ju. Smutne sa pousmial, vzal ju z mojich rúk, otvoril dvere na terasu a hodil. Žiadna škoda. Aj tak to bola len imitácia. Tú pravú rozbil Tony pred piatimi rokmi.

Ďalšie dve vázy, ktoré si vyhliadol, už neboli len imitácie. Esme nebude mať radosť. No aj ona pochopí jeho hnev. Rovnako ako som ho chápala ja. Zaň skrýval bolesť a hlavne strach. Strach o svoje milované dieťa. Pre neho budeme navždy deti, ktoré musí chrániť.

„Ostal tam dobrovoľne,“ šepla som, keď som usúdila, že už je znovu vhodné hovoriť. „Vieš, ako si vždy chcel byť tam, kde bola mama? Ako si ju v noci sledoval pri spaní, keď bola ešte človekom?“ snažila som sa mu napovedať a hlavne som mu chcela pripomenúť silu lásky upíra.

Veľmi sa mi to nepodarilo. Jedinou odozvou bolo jeho myknutie ramenami. Ostávalo mi len zvoliť inú taktiku. „Otec, nezaujalo ťa na mojej spomienky ešte niečo?“ spýtala som sa. Jeho výraz sa veľmi rýchlo zmenil z nechápavého na vydesený.

„Boli pri vás tie beštie,“ precedil cez zuby a pozrel na mňa, akoby na mojej reakcii záležalo všetko jeho šťastie. Nadýchla som sa, aby som ho rýchlo uistila, že nám neublížili, ale jeho ďalšie slová mi to znemožnili. „Prečo mala tá mrcha ruku na stehne môjho syna?“ vyprskol maximálne znechutene. Nepotrebovala som ani nadpriemerné IQ, aby som vedela, koho nazýva mrchou. Pred pár dňami som Jane nazývala veľmi podobne.  

„Vieš, ocko,“ pípla som a nervózne si zhrýzla dolnú peru, aby som získala čas na nájdenie vhodných slov. Narážala som síce presne na túto drobnosť, ktorú mohol vidieť v mojej spomienke, ale zrazu bolo strašne ťažké oznámiť mu pravdu. „Ona ju asi dáva kadekde,“ vyletelo zo mňa. Na to koľko som tú vetu formulovala, zo mňa teda vypadla pekná sprostosť. Stiahol pery do úzkej linky a z hrude mu vyšlo zavrčanie.

„Zabijem ju!“ vyprskol. „Roztrhám na kusy!“ Vytiahol z vrecka mobil a navolil hovor. Vyskočila som na nohy a vytrhla mu ho z ruky. Čakala som síce zúrivú reakciu, ale v mojich predstavách telefón nefiguroval.

„Čo to robíš?“ zaujímala som sa. Pozrel na mňa, akoby som sa spýtala úplnú hlúposť.

„Objednávam letenku. Idem si po syna!“ osopil sa na mňa a natiahol sa po mobil v mojej ruke. Schovala som ho za chrbát, aby si ho nemohol vziať. Vo Volterre by z môjho nepríčetného otca iste neboli nadšení. Aro nám dal na svadbe jasne najavo, že si naše pričasté návštevy vo svojom sídle neželá.

„Otec, ja neviem, čo si myslíš, ale všetko je trošku inak. Nechaj si to vysvetliť,“ požiadala som. Skrížil si ruky na hrudi a zabodol do mňa pohľad. Vyzeral netrpezlivo. Nemohla som to viac naťahovať. „Zamiloval sa,“ pípla som. 

„Kto sa zamiloval?“ spýtal sa, akoby sa ho to ani netýkalo a len som ho zbytočne zdržovala niečím nepodstatným.   

„Tony,“ vysvetlila som. Jedno meno stačilo, aby mi venoval svoju plnú pozornosť.

„Do koho?“ zaujímal sa okamžite. Musela som sa veľmi prekonať, aby som nepretočila očami. Vlastne za tú spomalenú rekciu ani nemohol. Mne by Jane asi tiež nenapadla. Miesto odpovede som mu priložila ruku k tvári a ukázala svadbu. Prvýkrát za môj život sa odtiahol skôr, ako spomienka skončila. Presne v momente, keď videl prvý manželský bozk Tonyho a Jane. Môže zostať upírovi na zvracanie? Lebo mne sa zdalo, že ozelenel.

„To nemôžem byť pravda,“ sykol, chytil ma za obe ramená a potriasol mnou. Skôr podvedome ako vedome. Asi zabudol, že ja nie som pokazené video. Zatrasením zo mňa iný obraz nevypadne.

„Otec, oni sa milu...“

„Netrep!“ skočil mi do reči. „Ona nevie, čo je láska. Jane je len bezcitné monštrum. Nikto v našom svete nie je horší ako ona.“ Rukami si zašiel do vlasov a zovrel ich do päste. „Môj syn sa zbláznil. Veď ho pri prvej príležitosti zabije,“ šepol zúfalo. Z jeho tónu ma až pichlo pri srdce.

„Otec, neublíži mu. Miluje ho. Ver mi.“ Chytila som ho za zápästia a odsunula mu ruky z vlasov, aby si ich náhodou nevyšklbal. „Teraz sú na svadobnej ceste a my všetci sa s tým musíme zmieriť. Jane je veľmi milá a mal by si ju skúsiť akceptovať ako manželku tvojho syna. Stala sa členom našej rodiny. Bude sa...“ Pokračovala by som v monológu, ak by si otec rukami nezakryl uši a nevybehol z domu. Cez zavreté sklenené dvere. Ja som vedela, že tú metličku a lopatku dnes budem potrebovať.

Povzdychla som si a sadla na gauč. Chvíľku som mala nutkanie bežať za otcom, ale usúdila som, že si potrebuje utriediť myšlienky a najlepšie to zvládne sám. Vytiahla som z vrecka mobil a napísala bratovi správu. 

Otec už všetko vie. Prebehlo to dobre. Užite si svadobnú cestu. R

Trošku som síce klamala, ale nechcela som, aby sa zbytočne zaťažoval. Veď otca to prejde. Jacoba tiež neprijal hneď. Potrebuje trošku času, aby pochopil súvislosti. Aj tak horší oriešok bude mama. Jane nenávidí najviac z rodiny.

Ďakujem veľmi pekne za komentáre k predchádzajúcej kapitole. Budem naozaj rada, ak mi pár slov zanecháte aj u tejto. Vždy to strašne poteší.

Poviedku nebudem skracovať. Ďakujem každému, kto vyjadril svoj názor. Budúca kapitola bude z Tonyho pohľadu. Vrátime sa s ním na svadobnú cestu a na jej konci sa dočkáte menšieho šoku.

Autor: Ivka77 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Milujem obe svoje deti - 41. kapitola: