Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Milujem obe svoje deti - 20. kapitola

18.09.2012 (21:45) • Ivka77 • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2136×

Pohľad Anthony

„Vnímaš ma?“ doliehal ku mne niečí krik. Znel naliehavo, no akoby z diaľky. Zmysly sa mi len pomaly zostrovali. To som mal teda zas úžasný nápad.

„Tony, povedz niečo,“ zhučal Alec a zatriasol mnou. Jeho tvár sa vyostrila. V hlave ma nepríjemne zabolelo. Toľko vnemov naraz moja myseľ odmietala.

„Tichšie,“ požiadal som. Na jeho tvári sa objavil úsmev. Posadil som sa, zatočila sa mi hlava, radšej som si znovu ľahol.

„Si v poriadku?“ spýtal sa.

„Som, ale nikdy viac. Cítim sa ako po prebdenej noci.“ Žalúdok mi plával. Našťastie som nič nejedol. Inak by ma s večerou čakalo opakované stretnutie dosť blízkeho druhu.

„Mal by si sa vyspať,“ šepol. Mal pravdu, po tom jedinom som naozaj túžil. Prikývol som. Úsmev mu zmizol z tváre. Prešiel k dverám. Nemohol som ho nechať odísť s pocitom, že mi niečo urobil.

„Alec, ďakujem.“ Otočil sa a šokovane na mňa pozrel. „Ďakujem, že si splnil moje prianie,“ dodal som. Vrátil sa ku mne a posadil na posteľ.

„Tony, tebe viac záleží na šťastí iných, ako na tom vlastnom. Bojím sa, že s takým prístupom budeš v živote nešťastný.“ Zaskočil ma. Takto to nebolo.

„Ja nie som nešťastný,“ vyletelo zo mňa. Sám neviem, či to bola pravda alebo lož. Svojim spôsobom šťastný naozaj som. Moja rodina je v bezpečí a to mi stačí.

„Zbytočné sa s tebou hádať,“ povzdychol si. Aha ako dobre ma pozná. Odhadol to presne.

„Jednu vec ale musíme prebrať a musíš začať uvažovať hlavou, nie srdcom.“ Prikývol som. Zaujímalo ma, o čo mu ide.

„Zajtra odchádzam a bude s tebou Jane. Požiadam ju, aby na teba za žiadnych okolností nepoužila svoj dar a ani ťa fyzicky nenapadla.“ Toto som nečakal. Vyrazilo mi to dych.

„Ďakujem,“ šepol som. Zďaleka to nevystihovalo všetky moje pocity. V podstate mi ani tak nezáležalo na tom, že mi Jane dá pokoj. Viac ma prekvapilo, čo je pre mňa ochotný urobiť. Jeho sestra ma nenávidí a nebude pre neho ľahké ju o také niečo žiadať.

„Tony, ale to nič nezmení na jej názore na ľudí. Pre ňu sú ľudia odpad a nebude brať ohľad na tvoj názor na pitie krvi. Ona ti nedá možnosť odmietnuť.“ Takže mi sem niekoho dovedie. Už len pri tej predstave mi bolestne zovrelo hrdlo. Blízko človeka neodolám. Na to nemám dosť síl.

„Nenávidí ma. Mohla by ma ten týždeň nechať bez krvi. To budem trpieť viac. Môže si to užiť. Môže sa dívať.“ Tento plán znel zle už, keď mi napadol. Po vyslovení som si chcel nafackovať. Ďalší týždeň bez krvi vyletím z kože. Ale čert to ber, za ľudský život to stojí.

„Nespadol si ako malý na hlavu?“ spýtal sa a znelo to, akoby to myslel úplne vážne. Chvíľku som hľadal v jeho tvári náznak pobavenia, ale nič som nenašiel. On asi vážne čakal na odpoveď.

„Chápem, asi jej to nenavrhneš.“ Pretočil očami. Takže som to pochopil úplne správne. Jedna moja časť skákala radosťou. Do mysli mi posielala obrazy krvi. Žobrala, prosila, vyhrážala sa. Chcela svoju dávku.

„Na blázna si chápavý. Aj keby som jej to navrhol, nemôže to urobiť. Príkaz Ara je jasný. Dostaneš krv, keď ju budeš potrebovať. A ty ju už potrebuješ. To vidí aj slepý.“ Kiežby sa ten príkaz netýkal len ľudskej krvi. Zvieraciu by som neodmietal.

„Máš pravdu.“ Určite som nechcel, aby kvôli mne porušili Arov príkaz a boli za to potrestaní.

„Dovediem ti sem niekoho?“ spýtal sa. Pokrútil som hlavou. Toto sme už dnes predsa riešili.

„Tony, ja ti sem človeka hodím v bezvedomí a odídem. Jane ti vyberie tú najviac ukričanú ženu, cestou ju poriadne vystraší, a potom sa bude dívať. Keď skončíš, nezabudne ti to poriadne osladiť.“ Zamrazilo ma. Začal som váhať. Sebecky som si to chcel uľahčiť.

Dlho bez krvi nevydržím. To mi pripomínal každý nádych. Každý neprirodzený záchvev môjho tela. Čas bol najväčší nepriateľ. V mojej mysli už dávno prevládali inštinkty lovca. Potláčať ich bolo stále ťažšie. Pritom zabiť by bolo tak jednoduché. Jedným pohybom zlomiť väz a vychutnať si tú blahodarnú tekutinu. Ľudí sú na svete miliardy, čo tam po jednom.

Otriasol som sa. Vlastné myšlienky ma znechutili. Toto predsa nie som ja. Takto ma rodina nevychovala. Vštepovali mi úctu k ľudskému životu. Teraz by im zo mňa bolo na zvracanie. Tak ako mne samému. Neurobím to. Aspoň dnes nie. Nemôžem. Dobrovoľne si sem nikoho doviesť nenechám. To by bolo moje slobodné rozhodnutie a to ja nechcem. Až mi sem niekoho Jane dovedie a mňa ovládnu inštinkty, stane sa nevyhnutné. Možno sa s tým ľahšie zmierim.

„Nie,“ povedal som rázne. Prekvapil ma vlastný hlas. Znel som presvedčivejšie, ako sa cítil.

„Konečné rozhodnutie? Mohla by k tebe Jessy už dnes večer. Chýbaš jej,“ pokúsil sa ma ešte presvedčiť.

„Nemôžem, možno odolám, aj keď mi sem Jane niekoho dovedie.“ Planá nádej. Sám som to vedel, ale stále tu bola aspoň malá šanca.

„Potom ťa vezme do sály a tam...“ Vetu nedokončil. Ani nemusel. Privrel som oči. Už len tá predstava bola nechutná. Desiatky ľudí nahnaných ako dobytok na porážku. Množstvo krvi, akému sa nedá odolať. Zabiť tam len jedného človeka, by bol viac než úspech.

„Nejdem ťa trápiť, vyspi sa,“ šepol. Postavil sa a prešiel k dverám. Zamával som mu na pozdrav. Na hovorenie ma príliš pálilo hrdlo.

Prešiel som do kúpeľne a napustil si plné umývadlo vody. Zadržal som dych a ponoril hlavu. Bolo by krásne utopiť sa. Viac nič necítiť, nikoho nezabiť. Zbabelo utiecť od všetkých problémov. Niekam do zabudnutia. Aké lákavé.

Po desiatich minútach mi hlava sama vyletela nahor. Zalapal som po vzduchu. Nepotrebujem dýchať tak veľa ako človek, ale mám svoje limity. Nechcel som sa zabiť. Aj keby som chcel, nebolo by to také jednoduché. Upír vo mne by to nepripustil. V ohrození života by preberal moc. Chránil by to pre neho najdôležitejšie - vlastnú existenciu. Niekedy sa cítim ako schizofrenik. Bojujú vo mne dve podstaty.

Vyzliekol som sa a vošiel pod sprchu. Pustil som studenú vodu a oddával sa tomu pocitu. Nepríjemný chlad zamestnal moju myseľ. Aspoň som sa dokázal rozptýliť, i keď len na chvíľku.

Vyšiel som zo sprchy a obliekol si tepláky. V Taliansku je naozaj teplo, zvykol som si spávať bez trička.

Spánok prišiel prekvapivo rýchlo, no noc nebola pokojná. Každú chvíľu ma budili nočné mory. Zvláštne, ale všade som videl Jane. Tá mrcha sa príliš hlboko vryla do môjho podvedomia. O to väčší bol šok, keď som sa ráno zobudil a skláňala sa nado mnou.

„Bu,“ zvrieskla. Musel som sa rozosmiať. Niečo tak detinské som od nej neočakával.

„Som ti na smiech?“ spýtala sa chladne. Ruky si dala vbok. Nahodila svoj obľúbený vražedný výraz číslo päť: Zabijem ťa pomaly. Mal som ho radšej ako štvorku: Roztrhám ťa na kusy. U toho sa jej vždy tvorila na čele taká malá vráska.

„Nie,“ odpovedal som úprimne. Na nej na smiech naozaj nebolo nič. Okrem toho som ju nemal v pláne vytáčať. Posadil som sa na posteli a čakal, čo z nej vylezie.

„Obleč sa. Kto sa má na teba dívať, je to nechutné,“ šepla. Pozrel som na svoju nahú hruď, do tváre sa mi okamžite nahrnula červeň. Kto jej sem kázal loziť bez zaklopania. Postavil som sa a prešiel do kúpeľne. Celý čas som na chrbte cítil jej pohľad.

S rannou hygienou a prezliekaním som sa poponáhľal. Nechcel som ju vytáčať. Na jednej strane ma nelákal jej dar. Na druhej mohla dať Alecovi sľub, že ho na mňa nepoužije. Potom by to voči nemu nebolo fér.

„Som hotový,“ oznámil som jej, keď som vyšiel z kúpeľne. Premerala si ma pohľadom. Trvalo to nekonečne dlho. Zase sa mi krv nahrnula do tváre. Moje telo na ňu reagovalo zvláštne.

„Vyzeráš na zdochnutie,“ povedala, keď skončila s prehliadkou. Za to ty si hviezda jasná čarokrásna, prebehlo mi mysľou. Stošesťdesiat cm aj s topánkami, bledá ako stena, karmínové oči. No hotová modelka. 

„Ďakujem.“ Na štipľavejšiu odpoveď som si nechal zájsť chuť. A vlastne mala pravdu. Vyzeral som presne, ako som sa cítil. Otrasne. V noci som toho veľa nenaspal.

„Potrebuješ krv,“ zasmiala sa. A bolo to tu. Lenže ja som už nemal silu zapierať. Predsavzatia padli. Prišiel ten čas. Viac nevydržím. Vedel som to a vedela to aj ona.

„Je to tak,“ potvrdil som jej slová. Bolo mi zo seba zle a jej potešený úsmev to len zhoršoval.

„Výborne, konečne rozumná reč. Lenže nikoho tu nemáme. Heidi príde až večer. Tak si to tu dovtedy uži,“ zapriadla a otočila na odchod.

Díval som sa na jej chrbát, až kým netresla dvermi. Dosiahla, čo chcela. Mrcha. Donútila ma priznať pravdu a teraz ma v tom nechá vydusiť. Tak mi treba. Ľahol som si na posteľ a zadíval sa na svoje zápästie. Nezaslúžiš si nosiť priezvisko Cullen, kričal na mňa náramok s rodinným erbom. Mal pravdu. Stiahol som ho z ruky a vložil do šuplíka na nočnom stolíku.

Deň sa neuveriteľne vliekol. Mal som dokonca chuť vyskočiť z okna a zdrhnúť. Ťažko odolávať takému pokušeniu. Mohli mi na okno dať aspoň mreže. Aj keď tie by ma ťažko zastavili. Keby pokus o útek neznamenal porušenie dohody s Arom, neváham ani minútku. Vrátil by som sa, ale najprv sa niekde poriadne napil.

Podvečer sa myšlienky na útek zmenili na hystériu. Stôl som rozlámal na dvetisícosemstodvadsaťosem triesok. Presne. Spočítal som ich trikrát. Stráže nazreli do izby, ale ničenie nábytku nekomentovali. Vyzerali skôr pobavene.

Pred siedmou hystériu vystriedal smútok. Nekontrolovateľné vzlyky som tlmil aspoň vankúšom. Nemusel ma počuť celý hrad. Stačil mi smiech upírov pred dverami. Vyžívali sa v tom. Snažil som sa to potlačiť, ale nedarilo sa. Slzy nešlo zastaviť. V takom rozpoložení ma našla aj Jane.

„Vidím, že sa máš dobre,“ šepla pobavene. Jej slová som takmer nepočul. Zaujímal ma len tlkot srdca ženy, ktorú so sebou doniesla. Zhodila ju na zem a o krok ustúpila. Dala mi priestor sa na ženu hneď vrhnúť. V podstate som to aj chcel urobiť, ale nedokázal som sa prinútiť k pohybu.

„Máš radšej niečo živšie? Táto sa mi cestou niekde tresla do hlavy,“ povedala, keď si všimla moje váhanie. Nesúhlasne som pokrútil hlavou. Bol som vďačný, že sa nemusím dívať na vystrašeného človeka. No aj keď v bezvedomí stále to bol človek. Stále mohla mať niekde rodinu. Dokonca možno deti. Vek už na to mala. Mohla mať okolo tridsiatky.

„Šup, nemám na teba celý deň,“ šepla. Dotiahla ženu k posteli a ako handrovú bábiku mi ju vyhodila na kolená. Okamžite som zadržal dych. Jane si povzdychla, posadila sa na stoličku a prehodila nohu cez nohu. Ona si snáď ide z toho robiť kino. Mrcha psychopatická.

Stiahol som bezvládne telo ženy zo svojich kolien. Chcel som od nej čo najďalej. Jane zavrčala. Jej vyhrážka sa nedala ignorovať. Zostal som sedieť na posteli, no aj tak sa odtiahol, ako to len išlo. Vlastná slabosť ma premáhala. Nedokázal som odtrhnúť pohľad od jej pulzujúcej tepny. Krv sa jej prelievala v žilách. Červené krvinky spievali vábivú melódiu. Stačilo by tak málo. Len sa nakloniť. Potriasol som hlavou, akoby som z nej mohol vyhnať tie nechutné myšlienky. No nemohol.

„Ak si na chlapov, mal si mi to povedať dopredu,“ šepla obzerajúc si lak na svojich nechtoch. Kiežby som aspoň dokázal oceniť ten sexuálny podtón. Počul som od nej niečo vtipné prvýkrát.

Hľadal som akúkoľvek peknú spomienku, ktorá by zamestnala moju myseľ. Aspoň na chvíľu som sa ocitol doma.

 „Mala by si viac vetrať,“ poznamenal som, keď ma ovalil pach meniča. Nessie podvihla obočie. Tieto poznámky vo svojej izbe nemala rada. No ja som si musel túto vetu naposledy vychutnať.

„Pretože máš narodeniny, budem sa tváriť, akoby som nič nepočula,“ šepla a podala mi malú škatuľku.

„Ešteže si nepamätám, kedy ich máš ty,“ zasmial som sa a podal jej obálku. Väčšinu darčekov sme si dali už dole s rodinou. Teraz ostali len tie osobné. Vždy sme mali drobnosť určenú len pre naše oči. Otvorila obálku a zalapala po vzduchu.

„Naozaj?“ vypískla. Položil som si ruku na srdce.

„Prisahám. Nikdy viac jediná narážka na Jacobovu vôňu.“ Na slovo vôňu som dal dôraz. Nemohol som použiť pach, keď už to dostala písomne.

„Teraz ty,“ požiadala. Otvoril som škatuľku v mojej ruke. Ležal v nej nádherný prívesok.

„Pierko hrdličky,“ šepla. Hrdlička symbol spojenia dvoch duší. Pritiahol som ju k sebe a pevne objal.

„Spojení krvou aj dušou.“

Teplo sa mi rozlialo pri srdci. Dlho som sa necítil tak príjemne. Ponoril som sa do vlastného sveta. Sveta spomienok. Toho jediného, čo mi zostalo. Možno na jediné pekné chvíle budem už len spomínať. Žiadne ma už nečakajú. Prebralo ma až prudké trhnutie. Jane zvierala moje zápästie. Netuším, ako dlho som bol mimo.

„Nenúť ma ju zabiť, ja ťa prosím.“ Nečakal som, že moje slová budú mať efekt, ale musel som to aspoň skúsiť. Jane sa naklonila k žene. Zdvihla jej ruku k svojim ústam a zadívala sa na mňa. Pozrel som do jej chladných očí a okamžite pochopil, čo urobí. Zavrel som oči a rukami si zakryl uši. No aj tak som počul ten trhaný zvuk, keď jej zuby prerazili tepnu.

„Tu alebo zídeme dole,“ šepla mi pri uchu, ovial ma jej ľadový dych. Pritiahla mi krvácajúcu ruku k tvári. Aróma krvi sa zvírila vo vzduchu. V ústach som cítil len pachuť jedu. Rukou som si obopol hrdlo. To pálenie sa nedalo zniesť. Myšlienky mi už dávno nepatrili. Démon prevzal moc. Stačil kratučký pohyb a lahodná tekutina zaliala moje hrdlo. Nič viac v tej chvíli neexistovalo. Len ten nádherný, tak dlho odopieraný pocit.

Máme za sebou dvadsiatu kapitolku. Pekné okrúhle číslo. Táto kapitolka vo mne zanechala rozporuplné pocity. V podstate si poviedka začala žiť svoj vlastný život. Ignorujúc moje pocity.

Ďakujem Vám všetkým, ktorí ste si našli čas vyjadriť svoj názor. Veľmi mi pomáhate. Bez Vás by to písanie nešlo tak rýchlo.

Autor: Ivka77 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Milujem obe svoje deti - 20. kapitola: