Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Luck future for Bree? - 9. kapitola

22.11.2010 (15:30) • Nessienka, NoemiVolturiCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1558×

9. kapitola  

Behala som po lese a hľadala ho. Cítila som, že určite neodišiel, že je ešte stále tu. Lenže on asi záujem nemá, každým jedným krokom na sebe cítim jeho pohľad. Otočím sa, no nikde nič. Prečo mi to robí, prečo mi tak zviera srdce, keď som ho ešte ani poriadne nevidela. Prečo sa mi nechce ukázať?

„Tak kde si?!“ skríkla som bezradne. „Prečo sa mi neukážeš? Prečo si tu? Prečo práve ja? Chcem vedieť prečo?!“ hystericky som zapišťala. Aj keď to u upíra nie je možné, no nejaký syndróm únavy máme. Zviezla som sa pomaly na kolená a hlavu sklopila k zemi. Nie je tu, možno ani nikdy nebol, žeby som si ho vymyslela? Nie, určite nie! Túžim ho vidieť. Aspoň tie jeho svetlohnedé vlasy, siahajúce skoro po ramená. Nič viac v mojej mysli nenájdem, len tie strapaté vlasy – tak rada by som sa ich dotkla.

„Som tu.“ Strhla som sebou. Je tu? Prudko som zodvihla hlavu, ale neobrátila sa.

„Ty ma nechceš vidieť?“ On je vážne tu a je blízko. Rýchlo som vstala. Schovával sa za stromom.

„Chcem,“ odpovedala som a nezakryla túžbu v hlase.

„Zaujala si ma... Bree.“ Moje meno povedal tak záhadne, tak jemne ako nejaké želanie. Cítila som, akoby sa tým so mnou maznal. „Tvoj pach, mladosť, skrytý temperament... To všetko je na tebe zvláštne,“ dodal a tým ma ešte viac prekvapil.

„Prosím, ukáž sa mi.“ Vôbec ma nezaujímali tieto reči, chcela som len jedno a ak mi to nedá, pôjdem za ním. V tele mi vybuchla taká túžba, až som sa jej naľakala.

„Dobre.“ Pomaly vychádzal z poza stromu. V živote som nezažila napätejšiu chvíľu, nikdy so po ničom netúžila tak, ako po tomto. Bola noc, ale za mesačného svitu. Predlžoval to, trápil ma. Videla som jeho telo. Mal na sebe obyčajné modré, trochu potrhané, rifle a čiernu košeľu s vyhrnutými rukávmi, ktoré odhaľovali jeho svalnaté predlaktia. Jeho oblečenie, vyzerajúce tak obyčajne, bolo určite celkom nové. Alice by bola spokojná. Zrazila som sa... Žiadna Alice, len on!

Prosím, chcem ťa vidieť, hovorila som si v duchu. Jeho tvár sa mi pomaly ukazovala. Videla som plné pery, hranatú čeľusť. Mala som pocit, že od nedočkavosti asi vybuchnem. Na moje obrovské sklamanie sa zastavil.

„Toto ti musí stačiť,“ povedal mi. Jeho pery sa stiahli do prísneho tvaru. Takmer som zomrela od sklamania.

„Čože?!“ vyhŕkla som. Bolo to neprípustné, toto mi nemôže urobiť! Tak dlho som čakala!

„Počula si.“ Hlas sa mu ešte viac prehĺbil a znel ešte temnejšie, ešte viac ma vzrušoval.

„Ale mne to nestačí!“

„Tak potom odchádzam.“ Otočil sa. Rýchlo som sa za ním rozbehla. Utekal, ale dobre vedel, že za ním bežím. Nechápem to, prečo tak veľmi nechce, aby som ho videla?

„Nebež za mnou, aj tak to nemá cenu.“ Nemá cenu? Má! Chytím ho! Bree, no tak! Musíš!

Bežala som najrýchlejšie ako som len vedela, využívajúc tak všetku silu, ktorú som ako novorodená mala. Dobiehala som ho. Teraz alebo nikdy! Skočila som ne naho a zvalila ho na zem. Bránil sa, ale dobre vedel, že proti mne ako novorodenej nemá veľkú šancu. Ruky som mu držala najpevnejšie ako som vedela. Pomaly mu dochádzalo, že nemá šancu, a tak prestal.

Vtedy som konečne zazrela jeho tvár. Prekvapene som zatajila dych. Bol taký krásny! Nie, priam nádherný! O upíroch sa to hovorí, no on bol niečo úplne iné. Mohol byť taký starý ako Emmett a Jasper, možno starší, ale mladší od Carlisla. Samozrejme, len výzorovo, ktovie koľko má naozaj rokov. Dôkladne som si prezerala každý kúsok jeho tváre. Plné pery ako stvorené na bozkávanie... Tak veľmi som túžila po tom, aby som tie pery zacítila... Jeho tajomné čierne oči ma spaľovali tajomným a zároveň temným pohľadom. Znamenalo to, že bol hladný, prečo nešiel na lov? Stále som mu hľadela do tých bezodných očí a on ma prebodával pohľadom. Nemohla som sa od neho odtrhnúť.

„Bree,“ povedal potichu. Jeho hlas znel ako pradenie, maznal sa so mnou, opäť.

„Ako sa voláš?“ hovorila som s ním bez toho, aby som z neho odtrhla oči.

„Leo.“ Rýchlim pohybom ma prevrátil pod seba. Ten pohyb ma dokonale prekvapil, ale niekde hlboko v sebe som cítila spokojnosť.

„Čo to robíš?“

„Chcem ťa mať vo svojej moci, pokým môžem.“ Cítila som v tej vete dvojzmysel. Ale aj niečo iné... Niečo, čo som nevedela pomenovať.

„Ja - ,“ chcela som povedať, ale prerušil ma hlasný krik.

„Bree!“ volala Alice. Leo sa otočil za tým zvukom a v momente ho už nebolo. Ostala som totálne prekvapená jeho rýchlosťou. Ak bol takýto rýchly, ako to, že som ho chytila? Žeby to urobil náročky?

O pár stotín na to som už uvidela Alice a Jaspera stáť pri mne. Po prvýkrát odkedy som ich spoznala som zatúžila po tom, aby odišli a dlho sa nevracali. Všetko pokazili!

„Urobil ti niečo? Videla som ho ako si na ňom sedela a potom na tebe sedel odrazu on. Bála som sa, že prídeme neskoro, že ťa zabije.“

„Alice!“ prerušila som ju netrpezlivo, ale ona akoby nepočula.

„Nie je ti nič? Prečo sa odišla z domu, chcela si utiecť?“ opäť sypala otázky.

„Alice!“ skríkal som tak nahlas, až ma začala vnímať. „On ma nechcel zabiť, nesúperili sme.“ Posadila som sa na najbližší peň a zadívala sa do tieňov lesa v márnej túžbe opäť ho vidieť. Jeho oči, jeho pery, strapaté vlasy, dokonalé telo. Lenže som ho nevidela, necítila som jeho prítomnosť... Proste utiekol, opäť utiekol.

Prešlo mnou také intenzívne sklamanie, že nebyť toho, že som upír, tak sa rozplačem. Jasper sa však opäť prejavil a ja som zacítila pokoj, intenzívny pokoj. Po prvýkrát ma to skutočne vytáčalo.

„Jasper... prestaň, prosím...“ zašepkala som sotva počuteľne. Smútok v mojom hlase ma prekvapil, ale nie dostatočne. Prečo som mala pocit, že som stratila kúsok seba?! Dopekla, veď ho ani nepoznám, neviem kým je a prečo prišiel. Viem o ňom, že je až vražedne krásny s hlasom, ktorý ma vždy dostane. Viem, že pre niečo sem prišiel a niečo mi hovorilo, že keby som sa dozvedela prečo, vôbec by sa mi to nepáčilo.

„Bree? Čo sa stalo?“ spýtal sa opatrne, keď som sa upokojila, ale sama. Opäť mi chcel byť priateľom, tak ako doteraz.

„Jasper... ja neviem. Na nič sa ma nepýtaj, neviem ti odpovedať.“ Pozrela som sa na nich. Alice sa tvárila sústredene, pravdepodobne sa snažila predpovedať budúcnosť. No a Jasper... ten sa tváril tak, ako som sa cítila ja. Asi ho prepadla sila mojich zmätených emócií.

„Dobre, Bree, tak poďme domov,“ povedala napokon Alice a znovu sa tvárila normálne. To je ale dobrá herečka!

„Ja, ne-“ zarazila som sa a pozrela sa do lesa, či ho zazriem, „Chcem tu ostať,“ povedala som a dúfala, že neodhalia môj úmysel.

Jasper sa na mňa zamračil. „Prečo, Bree? Prečo tu chceš čakať?“ Zamračila som sa na neho. Prečo to vie tak ľahko odhadnúť? A viem, že to nebola len jeho schopnosť. Bol empatický aj bez nej, tá jeho vrodenú empatiu len posilnila...

„Jasper, ja neviem, proste tu chcem na chvíľu ostaň. Aj tak nemám čo robiť,“ povedala som v márnej snahe presvedčiť ich o tom, že majú odísť.

„Nemala by si tu ostávať. Čo ak ťa znovu napadne?“ spýtala sa Alice.

Ona niečo videla, prebehlo mi mysľou.

„Alice, nenapadne ma, hovorila som ti, že sme spolu nebojovali. Ale zaujímalo by ma... Čo si videla, Alice?“

Alice sa trochu nervózne zasmiala. „Nič som nevidela, Bree,“ povedala, ale v mojej hlave sa opäť ozval môj radar. Škaredo som na ňu zazrela a Jasper ju radšej objal okolo pliec. Akoby ju chcel chrániť proti môjmu prípadnému hnevu.

„Neklam mi, Alice, prosím. Povedz mi, čo si videla?“

Opäť si povzdychla. „Nedobehnem ťa, čo?“ spýtala sa sama seba a potom sa upriamila na mňa. „Bree, neviem, čo som videla... bolo toho veľa a boli to len útržky... naozaj neviem.“ Radar sa opäť rozblikal a ja som vedela prečo. Videla niečo, čomu rozumela, ale je to niečo, čo sa mi bojí povedať.

„Alice!“ povedala som výhražne, ale ona sa zavrátila ako neviniatko.

„Ver mi, nechcela by si to vedieť.“ Týmto tému uzavrela a ja som vedela, že nech budem akokoľvek naliehať, nech sa budem akokoľvek vyhrážať, nepovie mi pravdu. A to len preto, že si myslí, že je nebezpečné vedieť to?! Aké smiešne! Čo môže byť nebezpečné na pravde? Nič, vôbec nič.

„Dobre, Alice, nebudem sa ťa na to vypytovať, ale vy ma za to necháte teraz na pokoji,“ povedala som a bola si jasne vedomá toho, že ich nehanebne vydieram. No čo, keď niečo chcem dosiahnuť, musím ísť aj proti pravidlám.

Alice aj Jasper sa zasmiali. „Rýchlo sa učíš,“ poznamenal Jasper, ale na moje veľké prekvapenie sa napokon predsa len vyparili. Úľavne som si vydýchla a opäť sa poobzerala okolo.

Necítila som jeho prítomnosť, možno práve preto, že som necítila jeho pach. Možno už odišiel a ja ho nikdy neuvidím... Pri tej predstave mnou prešla taká intenzívna bolesť, že som sa prikrčila. Prečo tak na mňa pôsobí? Je to upír, ktorého som videla len trikrát a z toho len jediný raz som mu videla aj do tváre. Nenarozprávala som s ním toho veľa, možno len pár viet. Ale aj tak ma lákal tak veľmi, že sa to dalo porovnať s túžbou po ľudskej krvi, keď som sa prebudila ako upír hneď po premene. Možno to bolo silnejšie ako tá túžba. Toto bolo úplne iné.

„Tak kto si?“ spýtala som sa polohlasom samej seba. Nechápala som to, nevedela som, čo sa deje okolo mňa. Takmer som sa poskladala, keď sa mi v hlave ozval temný hlas.

Nie je bezpečné, aby si to vedela. Jeho hlas sa ozýval ako ozvena, odrážal sa od stien mojej mysle.

On je tu, zaradovala som sa v duchu.

„Kde si?“ spýtala som sa a vyskočila som na nohy. Začala som sa obzerať, ale všetky tiene vyzerali rovnako. Ani jeden z nich neukrýval v sebe neskutočne dokonalého upíra.

Som tak ďaleko, ako je potrebné. Povedal opäť tým záhadným hlasom, ktorý mi naháňal strach. Teraz som však cítila len nefalšovanú túžbu.

„Prečo sa so mnou zahrávaš?“ spýtala som sa. Nečakala som odpoveď, ale odrazu ma okolo pása chytili niečie mocné ruky a odmietali ma pustiť. Necítila som žiadny pach, takže som okamžite spoznala, o koho ide.

„Pretože je to zábavné,“ zavrnel mi do ucha a jemne sa oň obtrel perami. Zachvela som sa potlačovanou túžbou. Chcela som ju v sebe pochovať, ale nemohla som. Jedna moja časť dokonca ani nechcela. Namiesto toho, aby som ho odstrčila som si ruky položila na jeho.

„Povedz mi, kto si?“ spýtala som sa sotva počuteľne, ale on to počul s kamenel. Potom sa na moje veľké sklamanie odtiahol.

„Počúvaj ma pozorne, Bree. To, kto som a prečo som prišiel... je nebezpečné, aby si o tom vedela. Prišiel som sem preto, aby som niečo získal, ale nenapadlo mi, čo všetko môžem stratiť, Bree. A ja ťa nechcem stratiť,“ povedal s bolesťou v hlase, ktorá ma týrala, potom mi dal pusu na čelo a utiekol, opäť.

Ani som sa ho nesnažila prenasledovať, necítila som jeho pach, takže by to bolo zbytočné. Namiesto toho som sa otočila a rozbehla sa do domu. Nevšímala som si nikoho a nič, len som vybehla do svojej izby, zavrela dvere a skočila na posteľ. Hlavu som si zavŕtala do vankúša. Z pocitu opustenosti som bola taká zúfala, že keby som ešte mohla, plakala by som.

V hlave sa mi tichým hlasom ozvala ozvena jeho slov: „...Prišiel som sem preto, aby som niečo získal, ale nenapadlo mi, čo všetko môžem stratiť, Bree. A ja ťa nechcem stratiť...“ Slová zašepkané jeho temným šepotom plným bolesti sa mi odrážali od stien hlavy a v srdci som tušila, že ho možno už nikdy neuvidím...

NoemiVolturiCullen

nessienka

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), NoemiVolturiCullen, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Luck future for Bree? - 9. kapitola: