Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Luck future for Bree? - 10. kapitola

27.12.2010 (12:45) • NoemiVolturiCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1638×

10. kapitola

Dni sa mi začali zlievať. Lea som už nevidela, ani nepočula, aj keď som jeho prítomnosť inštinktívne cítila. Cítila som, že je pri dome, keď som večer ležala na posteli a len tak pozerala na strop. Cítila som, že je za stromami, keď som lovila nejakého medveďa alebo srnku. Cítila som, že je pri mne, ale nemohla som ho nájsť.

Hľadala som ho každý deň, ale nemohla ho nájsť. Kričala som, prosila, vyhrážala sa, ale s ním to nepohlo. Stále sa skrýval a ja som ho nevidela, nikdy som ho nenašla, lebo som necítila jeho pach, aj keď som jeho pohľad mala stála v chrbte.

Dnes bol zvláštny deň, od rána som mala pocit, že sa niečo stane. No, možno to bola len nervozita z toho, že Edward konečne súhlasil a na Bellino naliehanie ju konečne privedie sem, aby som sa s ňou mohla zoznámiť. Veď za posledné týždne sa moje sebaovládanie zlepšilo, aj keď som si ešte stopercentne neverila.

Sedeli sme v obývačke na pohovke a ja som začala pociťovať miernu nervozitu. Jasperovi som dávno zakázala ovládať moje emócie, hlavne potom, čo som už nevidela Lea.

V tom sa dvere otvorili a jemný prievan ku mne zaniesol neodolateľne sladkú vôňu ľudskej krvi, ktorú som tak dávno neochutnala. V ústach sa mi nahromadil jed a cítila som, že moje oči sa menia na čierne, ako ma spaľovala túžba po krvi. Ruky sa mi skrivili do neprirodzenej polohy, ako pazúry, a v hrdle ma začalo škriabať a páliť.

„Zadrž dych,“ pošepol mi Jasper do ucha.

Bolo veľmi ťažké poslúchnuť ho, bolo ťažké odolať vábeniu takej sladkej krvi, ale nakoniec sa mi to predsa podarilo a ja som zodvihla zrak na pekné dievča s hnedými vlasmi a milým úsmevom, ako na mňa hľadí. Keď som videla jej milú tvár a hrejivý úsmev, pochopila som, prečo sa do nej Edward tak bezhlavo zamiloval.

„Ty musíš byť tá slávna Bree,“ povedala jemným hlasom a usmiala sa. Prehltla som a sústredila sa na to, že také milé dievča nesmiem vysať. Trochu mi to pomohlo.

„Áno, to budem asi ja. A ty musíš byť Bella,“ povedala som, napodobňujúc jej slová.

To, čo urobila v ďalšej sekunde, ma tak prekvapilo, že som nestihla ani nejako reagovať. Bella sa zvrtla a skočila mi okolo krku. Ostala som len vyjavene pozerať a v duchu som si povedala, že asi trávi až príliš veľa času s Alice. Zvláštne však bolo, že keď som začala pomaly dýchať a jej vôňa ma takmer prirazila k zemi, nechcela som ju zabiť. Áno, túžila som po jej krvi, ale už nie tak, ako keď vošla po prvýkrát. Akoby som si na jej vôňu proste... zvykla.

Keď ma pustila, usmiala som sa na ňu a ignorovala zdesené pohľady ostatných. „Ešte ti nikto nepovedal, že skočiť upírovi okolo krku je nebezpečné?“ doberala som si ju. Mierne sa začervenala. Nostalgicky som si zaspomínala na časy, keď som sa takto červenala aj ja.

„Prepáč, nemohla som si pomôcť. Edward mi nechcel dovoliť zoznámiť sa s tebou, vraj je to nebezpečné. Nechcel mi o tebe ani rozprávať,“ povedala a vyčítavo zazrela na anjelsky sa usmievajúceho upíra po svojom boku.

„Máš pravdu, niekedy je strašne protivný,“ povedala som a Emmett sa zasmial.

„Konečne so mnou niekto súhlasí,“ zasmial sa.

Videla som, ako sa atmosféra v obývačke uvoľnila. Zvyšok poobedia bol veľmi veselý. Bella bola síce o dva roky staršia, ale rozumeli sme si dobre. Smiala sa, že keď sa rozpráva s Alice, miestami sa cíti, akoby sa rozprávala so starou babkou. V podstate Alice aj starou babkou bola, ale bola uväznená v osemnásťročnom tele. S Bellou sme nemali toho veľa spoločného. Ona mala rodinu, ja nie. Ona mala domov, ja nie. Bola tichá, šťastná, múdra a zábavná. Bola všetko to, čo ja som nikdy nebola. Ale zvláštnym spôsobom sme si porozumeli.

Ale celé popoludnie som si musela dávať veľký pozor a takmer nedýchať, aby som po nej neskočila. Keďže celé stretnutie prebiehalo bez problémov, teda, že som Belle neskočila po hrdle, tak sa Edward rozhodol, že ju tu nechá aj na noc. Bella sa potešila, ale ja som zneistela, čo samozrejme, neuniklo Jasperovi.

„Bree?“ spýtal sa opatrne.

Pozrela som na neho. „Nie som si istá sama sebou, radšej si skočím na lov. Myslím, že sa potom budem cítiť pokojnejšie...“

Bella zneistela. „Prepáč, zabudla som...“ povedala a zahryzla si do pery. Vyzerala ako malé dievčatko, ktoré sa nejako previnilo.

Usmiala som sa. „To je v poriadku, moje sebaovládanie nie je ešte také dobré, ako napríklad Edwardove. Ja som na zvieracej krvi len pár týždňov,“ povedala som a postavila sa.

„Uvidíme sa zajtra,“ dodala som ešte a vybehla som von. Automaticky som zamierila smerom k lúke, kde som chodila takmer každý deň. Na lúku, kde som sa stretla s Leom a kde stále cítim jeho prítomnosť.

Ale nedobehla som tam. Asi v polovici cesty mi do nosa udrela tá najkrajšia vôňa na svete. Bola sladká a voňala tak chutne, že sa mi začal v ústach hromadiť jed a v hrdle ma začalo páliť. Nepremýšľala som, akoby mi jed zahalil aj myseľ. Rozbehla som sa smerom, odkiaľ vial vietor, nesúci tú nádherne lákavú vôňu.

Áno, Bella voňala krásne, ale toto sa s ňou nedalo ani porovnať. Utekala som za tou drogou. Mala som pocit, že letím, že bežím omnoho rýchlejšie ako zvyčajne. Zastala som, tu som cítila vôňu najintenzívnejšie. Rozhliadla som sa, nikde nikto. Odrazu som započula plač, detský plač. Bol za stromom, okamžite som tam išla. Bol celý od krvi, zmietali sa vo mne pocity, divné pocity. Nevedela som, na ktorú stranu sa mám prikloniť. Na stranu zvieraťa a hladného predátora, alebo toho nového človeká, ktorý vďaka Cullenovcom stále rastie a rastie. Stával sa zo mňa dobrý upír, ale pár týždňov je málo na to, aby som vypudila svoju zlú stránku. Tá krv! Malý chlapček sediaci za kmeňom stromu so zlomenou nohou. Bol vystrašený, uplakaný, a hlavne - bol celý od krvi.

„Teta!" rozkričal sa pri pohlade do mojich očí. Ešte stále boli červené, možno do oranžova.

„Ššš, neplač, neboj sa," snažila som sa ho ukľudniť.

Mykol sebou a ku mne doľahla tá vôňa. Už som sa nedokázala ovládať. Nešlo to, to zviera sa pretlačilo von. Zabijem ho! Musím ho zabiť! Je to moja potrava, je môj. Počula som samú seba, ako vrčím. To dieťa sa rozrevalo ešte viac, išlo mi to na nervy. Skoncujem s ním, veď je to len jedlo. Olízala som mu krv na nohe. Zmietal sa, ale držala som ho pevne. Chcela som ho, tak veľmi, tú jeho krv, detskú krv, najsladšiu. Zahryzla som sa mu do tepny a sala, sala, sala. Tak dlho som neokúsila ľudskú krv, chýbalo mi to, tak strašne. Po dopití som sa odtrhla. Vychutnávala. Ešte na jazyku si premietala tú chuť.

A v tom som si to uvedomila... Čo som to spravila? Pozrela som sa vydesene na toho chlapčeka ležiaceho bezvládne na zemi. Rýchlo som sa postavila, párkrát som zaklipkala očami, akoby to bol len sen a nič z toho sa nestalo, bol to len sen. No, nebol. Bohužiaľ.

„Bree, nie!" počula som už z diaľky volať Alice.

Nestihla to, prečo to nestihla?! Prečo som ho zabila?! Odstúpila som od neho pár krokov, neveriaco sa na neho stále pozerala. Sklamala som ich, sklamala som seba a zabila dieťa! Teraz som sa k nemu rozbehla a vzala ho do svojho náručia. Tie krásne blonďavá vlásky a modré očká som zničila, vysala z nich život! Čo som to za monštrum? Prečo mi odrazu vadí, že som zabila človeka? Chcem byť taká ako Alice, Jasper a ostatní! To vďaka nim sa vo mne prebudil človek. A ja ich takto sklamem?

Pohupovala som sa aj s bezvládnim telom dopredu a dozadu. Ten pocit viny, ktorý mnou prúdil, sa nedal vydržať, bolo to hrozné Taký pocit dokáže zničiť až smrť.

„Bree." Niekto so mnou triasol.

„Emmett, Jasper, zoberte ho," nakázal Carlisle. Odrazu som cítila, ako ma niekto vzďaľuje od chlapčeka... Ja som nechcela, chcela som ho mať iba pre seba.

„Bree, no tak, putsi ho." Zaliala ma vlna kľudu a otupenosti. Sedela som a nič nevnímala.

„Och, zlatko. Prepáč nám to." Snažila sa ma upokojiť Esmé. Pozrela som sa do tých jej materinských očí. Videla som tam ľútosť a štipku sklamania. Vedela som to.

Rozbehla som sa. Preč, rýchlo preč. Už dávno som mala odísť. Zbohom, rodina. Zbohom a prepáč chlapček. Odpusť mi to, prosím!

„Bree, nie. prosím!" volala za mnou Rose.

„Neboj sa, ona sa vráti." Nevedela som už rozpoznať, koho to bol hlas, ale nemal pravdu. Nevrátim sa, už nikdy. Už neexistuje cesta späť, už neexistuje odpustenie. Len smrť!

Trochu nás zamrzel počet komentárov pri minulej kapitole. Chceme sa poďakovať tým, ktorí to aj tak okomentovali. Dúfame, že sa počet komentárov zvýši, pretože ak nie, tak nám to písanie ide pomaly a nemáme sa ani prečo ponáhľať. :)

A nie, Adi, ani tvoje prosenie a naliehanie nestačí! ;)

Autor: NoemiVolturiCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Luck future for Bree? - 10. kapitola: