Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Luce della Terra - 1. kapitola

07.04.2010 (17:45) • Mellanie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 9495×

Pohreb a začiatok

Hudba

Bella:

Tá teta sa snažila byť ku mne milá a tak mi povedala, že sa môžem vyspať v hoteli, ktorý nevyzeral nijak extravagantne, samozrejme aj s jednou policajtkou, ktorá sa o mňa postará, čo v preklade znamenalo, že na útek mám rovno zabudnúť.  V meste som mala zostať už len dva dni. Moja mama mala rada slnečné miesta a preto chcela, aby bola pochovaná tu.

Už som bola aj v našom bývalom dome. Bolo to ťažké, ale nie až tak ako by som čakala. Bol to iba dom, aj keď plný spomienok. Teraz, keď tam na mňa nečakala moja mamička s úsmevom na tvári, pre mňa tá budova, ktorej som si ešte pred pár hodinami vravela domov, nemala žiadnu cenu. Nikdy sme nemali šťastné životy aj keď sme mali peniaze, tak načo nám boli?

Zobrala som si len hygienickú taštičku a do batoha som si dala veci na oblečenie. Avšak všetky boli v čiernej farbe. Hneď som sa aj prezliekla a prisahala som si, že už nebudem nosiť žiadne farby, keď ich nemá  ani môj život.

V nohaviciach som zacítila pokrčenú obálku. Chvíľu som nad ňou stála a nevedela sa rozhodnúť, či som na to pripravená. Nakoniec som ju spolu s vecami uložila do ruksaku a dúfala, že na to nezabudnem. Naposledy som sa obzrela po mojom doterajšom živote a so slzami  som si uvedomila, že odteraz už nijaký život nemám.

V deň pohrebu som si ani neviem ako obliekla čierne šaty s topánkami rovnakej farby, stále duchom neprítomná som si stiahla vlasy do gumičky, keď na mňa zakričala policajtka: „Mali by sme sa ponáhľať ak to chceme stihnúť.“ Tak som vstala a bez slova sme išli na cintorín.

Prišlo tam dosť veľa ľudí. Jej kamaráti z detstva, s ktorými udržiavala kontakt. Rozpoznala som jej kolegov z práce a aj mojich  spolužiakov a profesorov, ktorí sa na mňa neustále dívali s ľútosťou v očiach.

Nezniesla som tie pohľady a bolo to ešte horšie, keď  prichádzali ku mne. Podávali mi ruky a pri tom mi želali úprimnú sústrasť. Neznášala som tie dve slová. A tie ich pohľady, ktoré ma spaľovali sa nedali vydržať a tak sa ani nečudujem že som vybuchla, keď som zazrela človeka, ktorého som nechcela vidieť do konca života. Moja mama sa vždy snažila tajiť predo mnou ako sa k nej správal, ako jej ubližoval a ako jej ničil život. Pekne pomaly až to skončilo takto. Prišiel dokonca aj so svojou manželkou a jej dvoma deťmi. Keď som uvidela tú ich šťastnú  rodinu, ako sa objímajú, pocítila som tú bolesť v srdci. Načo vlastne prišli? Veď moja mamička im aj tak nechýba.

V tú chvíľu ma ovládol najväčší hnev, aký som kedy cítila. Neviem presne ako, ale rozbehla som sa k nemu. Na jeho tvári som videla prekvapenie, ale ani to ma nezastavilo. Ako keby som to ani nebola ja, natiahla som sa a vylepila som mu facku. „Ako si jej len mohol tak ublížiť? To ty si jej zničil život, to kvôli tebe sa to stalo! A ako si sa po tom všetkom vôbec odvážil sem prísť???“ Nevládala som už ďalej kričať a tak som sa znova rozplakala.

Vtedy ma odchytila tá policajtka a vraždila ma pohľadom. Ja som si ju avšak nevšímala, pretože som stále zazerala na toho o idiota, ktorý mi zabil matku. „Tak toto už preháňaš, odchádzame,“ prehovorila ku mne a ja som si uvedomila, že mi je to jedno. Moju mamu mi už aj tak nič nevráti.  Len som prikývla a tak sme odišli.

No ešte pred tým, ako sme stihli odísť, sa to stihla dozvedieť aj tá teta, čo mi to vybavovala, ale keďže už nechcela otravovať, tak mi len povedala, že vo Forkse začnem navštevovať psychológa, že už všetko vybavila. Dokonale ma to vystihovalo, som blázon, no aj to sa stáva a tak som a pobrala v ústrety svojmu ďalšiemu životu.

Cesta trvala niekoľko hodín, ale ja som bola aj tak mimo. Na letisku ma už čakala stará mama. Tak ako ja aj ona malá oblečené čierne šaty, avšak tie jej boli primerané na jej vek.  Už z diaľky som videla tie jej uplakané oči. Uvedomila som si, že to bola jej jediná dcéra a že musí pociťovať aspoň taký smútok ako ja.

Jej manžel zomrel pred piatimi rokmi. Žila sama v ich dome a preto som bola ešte radšej, že som sa rozhodla ísť k nej. Vedela som, že ona ma bude chápať, pretože tiež cíti tú stratu. Keď už bola celkom pri mne, spravila som posledný krok a objala som ju. Cítila som, že je prekvapená a tak som ešte zašepkala: „Ahoj, som rada že som tu,“ odtiahla som sa od nej a pokúsila som sa aspoň usmiať.

Nastúpili sme do taxíka a ona mi rozprávala o živote v tejto oblasti: „Tak ako si sa asi stihla dozvedieť, je tu dosť chladno a neustále prší.“ Keď videla, ako sa trápim, a že ju vôbec nepočúvam, tak zmenila tému: „ Dom je veľky a preto budeš mať polku pre seba, to zahrňuje hneď niekoľko miestností. Ešte to tam nemáš celkom zariadené, takže si to budeš môcť  dotvoriť podľa seba.“ Usmiala som sa na ňu, pretože tento nápad sa mi celkom pozdával. Ak budem mať čo robiť, možno sa mi podarí utíšiť tú bolesť.

„Počas cesty už viac neprehovorila aj keď som vedela, že sa ma pokúsila len prebrať k životu a rovnako dobre som vedela, že keby som tu nebola ja, neskrývala by, ako sa v skutočnosti cíti.

Vystúpili sme, starká zaplatila a ja som si obzerala krásny dom, do ktorého som chodila na prázdniny.  Mal dve poschodia spolu s podkrovím. Viedla k nemu cestička cez malý potôčik, lebo sa nachádzal až na konci mesta. V tom dome som mala pôvodne žiť ja, moji rodičia a tak isto aj  starí rodičia, preto bol poriadne veľký a pekne zariadený, ale keďže môj otec sa nevedel prispôsobiť, tak moja mama súhlasila, že pôjdeme na slnečnú Floridu. Popravde, ten dom mi pripomínal skôr mini palác a ja som sa už tešila, na začiatok nového života. Musím sa o to aspoň pokúsiť.

Prológ

2. kapitola