Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Let the time decide-8.kapitola

"Bella, neošívaj sa toľko!!!" netrpezlivo ma okríkla Alice. Jemne mi zasúvala bielu fréziu - môj najobľúbenejší kvet do mojich tmavých vlasov. Rose pochodovala hore dole, prezerala si ma z každého uhla a dolaďovala do najmenších detailov. Miestnosť bola prevoňaná čerstvými kvetmi- spoznala som ľalie, ruže a ešte pomarančové kvety. Pripadala som si ako v rozprávke.

Moje vlasy mali predtým nepravidelné vlny no teraz boli na milimeter presne. Tie som mala vyčesané do zložitého účesu, dva vlnité pramienky mi naschvál viseli a neboli zahrnuté v účese, pretože boli kratšie ale aj to dolaďovalo môj bezchybný vzhľad. Nakoniec mi Rosalie nalakovala celý môj účes trblietavým lakom, ktorý na mojich gaštanových vlasoch urobil zázrak. Jemné líčenie a lesk na mojej tvári ma robil ešte krajšou. Keďže som bola upírka mohla som v pokoji stáť pri Edwardovi. Sama som videla že som nádherná.

Zahľadela som sa do okna. Vonku bolo síce zamračené ale nijako to nevadilo. Stromy boli živé s bielymi alebo rúžovými púčikmi, ktoré keď zafúkal vietor padali. Jemný vánok mi priniesol čerstvý vzduch cez otvorené okno. Všetko bolo také živé, veselé. Cítila som fialky, snežienky boli dávno za nami. Aj keď bolo chladno ukazovala sa čerstvá, zelená jarná tráva. Všetko vyzeralo sviežo, počula som dokonca veveričku, ktorá bezstarostne liezla po strome. Zbožňovala som jar. Všetko sa prebúdzalo, celý svet bol živší a pestrejší.

" Dokonalé" zapišťala Alice.

" Bella, otoč sa" povedala Rose. Jemne som sa zatočila. Prišlo mi to akoby som bola princezná. Na sebe som mala dlhé,
biele
šaty bez ramienok. Jedným krokom na podpätkoch som pristúpila k Alice.

" Už vieš, kto s tebou pôjde dolu?" spýtala sa. Je pravda že som sa dlhý čas nevedela rozhodnúť.

" Jasper" bol veľmi dobrý a pomáhal mi v mojom najťažšom období. Nevedela som že čo Edwina kvôli tomu že mi je ako brat ale je pravda že budem s Jasperom uvoľnenejšia.

" Ideme Bell" povedala to veselo, no ja som bola nervózna. Hrozne nervózna. Našťastie keď do miestnosti vstúpil Jasper so svojou pokojnou atmosférou som si uvedomila že som urobila správne. Budem mať pri sebe Jaspera. Nezačnem plakať ani nič podobné. Budem pokojná a šťastná.

Schádzala som s Jasperom ku schodom. Rose nám hrala, Emmett sa samozrejme usmieval. Aj Carlise a Esme vyzerali šťastne. Aj ich syn. Ó a pri ňom som sa musela zastaviť. V obleku vyzeral samozrejme dokonale ale ten jeho úsmev bol - na to neexistujú slová. Úsmev sa mu ešte viac rozšíril keď ma videl. Akoby čakal na tu najväčšiu cenu na svete. Predsa ja som ho tak brala. On bol dokonalý. No Tentokrát som si nemusela hovoriť že som obyčajná, ani nech dávam pozor na schody. Alice išla pred nami a mi pôvabným krokom za ňou - ďalšie výhody.

Síce som vedľa seba nemala otca ale brata, no to bolo nepodstatné. Nevedela som čo je s Charliem. Viem že si myslí toto : som mŕtva. Samozrejme tomu Jacob ani ostatní jeho kamaráti neverili ale on musel vedieť že som s Edwardom a šťastná. Takže keď ma mal rád nehľadal ma a nechal ma aby som si konečne užívala šťastie, ktoré som si po takom dlhom boji zaslúžila.

Keď sme stále v altánku v ten jarný deň Edward pobavene sledoval ako som pri slovách farára

" dokiaľ vás smrť nerozdelí"
ho spražila pohľadom a drzo som ho opravila " Nie, na oveľa dlhšie, večnosť". Síce sa na mňa pozeral ako " aj tak sa to stane" , vedela som že to nie je pravda. Keď sa ma spýtal či si vezmem môjho anjela odpovedala som

" Áno" a Edward to isté. Potom nás prehlásil za muža a ženu. Vedela som že je už iba môj. A ja jeho. Edward sa úsmevom sklonil k mojim perám. Nežne sme sa pobozkali a zabudli na svet. Niečo to ale skazilo: vtedy začali padať lupene bielych, žltých ruží a tým som sa už musela odtrhnúť. Emmett začal pískať a všetci sa radovali.

Nemali sme hostinu a tú oslavu. Nie, ale svadobný lov. Na našom novom mieste, ktoré nahradilo lúku vo Forks sme lovili. Bol to posledný lov na tomto mieste pretože po našom odchode na svadobnú cestu sa mali všetci zbaliť a presťahovať sa. Bola tu ale zmena lebo išla aj Carmen.

" poď" zašepkal mi Edward. Nakoniec sme spolu ulovili pumy a srnky. To nám stačilo. Bola som ešte v svadobných šatách. Keď sme prišli na pôvodné miesto všetci sa rozprávali. Uvedomila som si že som ešte nehodila kyticu. Otočila som sa chrbtom k mojej rodine. Edward zapískal na znamenie aby všetky dievčatá prišli chytať kyticu. Pre istotu som ju hodila ľudskou rýchlosťou aby som nikoho neprekvapila. Zvedavo som sa obrátila a hľadala tú šťastnú. No nebola to Alice dokonca Rose. Bola to Carmen. Stála ako všetky družičky v bielych, po kolená dlhých šiat bez ramienok a opierala sa o Edwina. Bol to taký pekný obraz. Konečne našiel aj Edwin šťastie v láske a zamiloval sa do tej pravej. Z Carmeninej strany to bolo to isté. Milovala Edwina. Carmen zvierala v rukách moju kyticu bielych frézií. Vyzerala prekvapene že ju chytila ona. Edwin ju na spamätanie pobozkal, vytiahol jednu fréziu a dal jej ju do vlasov. Opäť ma zahrialo na mŕtvom srdci. Boli taký nádherní a šťastní.

No zrazu vo vzduchu nebol iba pach Cullenovcov. Vedela som komu patrí. Edward za mnou zúrivo zavrčal. Nie! Toto je moja svadba - hovorila som v duchu. Nemôže ju nikto zničiť. Znovu mi chcú zobrať to najlepšie. Edwarda. A možno život celej mojej rodiny. Skôr ako som si stihla niečo premyslieť zašušťalo lístie a spoza stromov vyšla dvojica. Obidve osoby mali bledú pokožku a bolo mi jasné že sú to upíri. No predsa som tú upírku spoznala. Akoby som mohla zabudnúť na jej ohnivo červené vlasy a tmavé vraždiace oči, ktoré ma prenasledovali vo sne? Ten pri nej bol samozrejme krásny. Mal čierne krátke vlasy, postavou ako Jasper. Vyzeral šarmantne. Určite je to veľmi starý upír. Hlboko som vydýchla. Takže žiadna smrť ani strata blízkych ma nečaká. Všetci sa vyrovnali a uvoľnili. Edward bol veľmi zmätený. Určite si pamätá jej minulosť ale naše stretnutie v myšlienkach ostatných nie je. Prešla som k Edwardovi a uchopila jeho ruku.

" To je v poriadku" Stisol mi ruku a tiež uvoľnil svoj postoj. Victoria prešla až k nám. Samozrejme Edward si neodpustil preskúmanie ich myšlienok - typické. Neisto sa usmiala. Zrejme nevedela ako sa má zachovať. Či utekať pred Edwardom alebo sa na mňa pozerať alebo objať ma. Vyriešila som to za ňu - rýchlo som prekonala vzdialenosť a objala ju.

" Victoria. Čo tu robíš?" vykúzlila milí úsmev. Kde sa schovala Victoria s jej diabolským úsmevom?

" Viem to. Idem to Írska a hovorila som si že by som ti prišla zagratulovať" Ešte raz ma objala.

" Ďakujem. A prečo tam ideš?" Premohla ma zvedavosť.

" Ó, prepáč toto je Frank" hlavou pokynula na jej spoločníka. Doteraz som sa snažila prísť na zmenu v jej tvári, no až teraz som ju odhalila. Jej oči mali nádhernú farby, najdokonalejšiu - boli zlatohnedé.

" Frank tam má vegetariánsku sestru Irinu. Ja pôjdem s ním" Chytila ho za ruku.

" Som rada" poznamenala som. Ďalší upír s našou stravou - teda tým lepšie pre ľudí.

" Vyzeráš prekrásne" poznamenala. Teraz by som najskôr bola červená. Sklopila som oči.

" Ďakujem"

" Mali by sme ísť ak tam chceme byť zajtra ráno"

" Dobre. Zbohom Victoria. Som rada že si konečne šťastná"

" Edward, daj na ňu pozor a ochraňuj ju ako si to dokázal už veľa krát. Želám vám nádherné manželstvo" Naposledy som ju objala kým zmizla v lese.

S Edwardom sme leteli do neznáma. Nechcel mi povedať kam. Nevadí. Z Brazílie sme vyplávali loďou - videla som malý ostrov ale ten sme obišli.

" Edward, ideme dobre? Jeden ostrov je za nami."

" Ja viem. To je ostrov Esme. Dostala ho ako dar. My ideme na iný" povedal tajomne. Nakoniec nás vysadil na veľmi podobnom ostrove. Už bola tma ale mne to nevadilo - na oblohe svietil mesiac a odrážal sa od našej bledej pokožky. Konečne sme si boli rovní. Už sme neboli oheň a ľad. Ako ľad a ľad. Dokonalá zhoda. K sebe sme patrili už aj oficiálne - dokonca sme boli ten istý druh.

" Tamto bol ostrov Esme. Otec ho po nej pomenoval. Takže... ako sa bude volať tento?" spýtal sa.

" Ostrov...." odmlčala som sa. Určite si myslel že mi to došlo tak iba prikývol " Carlise!" vykríkla som. Zasmial sa.

" Nie. Tento je pre teba. Ostrov Bella" Skoro mi vypadli oči. On... mne... kúpil ostrov????????

" Milujem ťa" dokázala som povedať cez slzy, no ako to býva musela som dodať moje obľúbené slovo " Edward"

" Aj ja teba, láska"

A tak sme s týmito slovami lásky pokračovali do rána - a nielen so slovami.

Nedajte sa však zmiasť, toto nie je rozprávka. Nevystupujú v nej princezny a princovia. Tam sú
iba ľudia, statočný. Princ nikoho nezabil a princezná je bohatá, inteligentná, krásna.

Čo nám chcú ale rozprávky povedať? Že takéto príbehy patria tam? Nie. Vidíte. Ja nie som princezná, nie som bohatá ani pekná - teda nebola som. Bola som obyčajná. Rozprávky by mali byť podobné tomu môjmu príbehu. Že nemusíte byť dokonalý aby ste si zaslúžil lásku. Nie, takéto konce nie sú iba tam. Ale je toto koniec so všetkými ktorý nám chceli uškodiť.

" Edward, takže toto je koniec so všetkým zlým?"

" Konce majú predsa príbehy ktoré pokračujú" odpovedal s úsmevom na dokonalej tvári.

Je toto šťastný koniec... alebo nie?

Koncom to predsa nekončí.

Vidíte. Nemôžem na ňu odpovedať. Ale aspoň som sa presvedčila že nemusíte mať korunku a žiť na zámku aby aj vás stretla láska a šťastie.

Každý si predsa ten jeho koniec zaslúži alebo nie?

Dokonca aj Victorie, Jamesova družka, ktorá určite nebola žiadna princezná skôr zlá snehová kráľovná - aj ona sa dočkala konca.

Môj príbeh je ale lepší ako ktorejkoľvek princeznej. Aha, teraz by som mala povedať " a žili šťastne až do smrti" ale ja to nepoviem. Je lepší v tom lebo naše životy...

... naša večnosť... bude trvať....

... oveľa, oveľa, oveľa... oveľa dlhšie.

A preto nechcem byť princeznou.