Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Let číslo dvanásť - 14. kapitola: Lúče slnka

30.10.2011 (07:00) • Bubulienka • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 2376×

Let číslo dvanásť

14. kapitola

Lúče slnka

Ráno som sa zobudila s takou náladou, že ak by bola vojna, tak by som sa veľmi rada pridala k boju. Bola som nahnevaná a sarkazmus bol pripravený, až kým som si neuvedomila v akej som situácii. Do pekla aj s dovolenkou... Je neskoro bedákať... Ale veľmi rada by som do niečoho udrela. Do niečoho ľahkého, ako napríklad stoličky, ktorú si tu budem musieť vyrobiť z bambusu, keďže po ruke mám samé stromy, i keď pochybujem, že sa strom dá píliť bez náčinia určeného na pílenie. Keby som si len spomenula, ako sa ten stroj volá. Potriasla som hlavou. Som trafená. Premýšľam nad úplnými nezmyslami a pritom mi ide o vlastný život.

Edward na pláži nebol, tak ako zvyčajne, teda tých pár dní, čo tu sme. A tak ma napadlo, že by nebolo od veci zájsť trochu hlbšie do džungle a poobzerať sa po čistej vode a zdrojoch jedla a hlavne – lov. Ten som potrebovala najviac. Ešte som neskúšala byť bez krvi dlhší čas a mám pocit, že to radšej ani skúšať nebudem.

Vošla som do lesa a oslepila ma zeleň. Veľká tráva mi siahala až po kolená a ja som si prvýkrát všimla svoje nehorázne strašné oblečenie. Blúzka – kedysi farebná – bola celá od piesku a na nohaviciach som mala prevažne zelenú farbu a blato. Vlasy som mala zlepené a súrne som potrebovala kúpeľ v normálnej vode. Úprimne dúfam, že tu nejakú nájdem.

Rozbehla som sa a snažila sa vnímať zvuky lesa. Ozývalo sa škriekanie, praskanie a šumenie mora, ktoré bolo počuť až sem. Došla som do stredu džungle a bolo to tu celkom príjemné. Všade boli veľké listy a stromy nahnuté doprava. Nedokázala som identifikovať presný druh, pretože obrázok by som musela hľadať v encyklopédii, avšak ihneď ako prídem domov, musím sa pozrieť na názov a históriu toho stromu. Keď sa domov niekedy dostanem.

Začula som jasné zvuky nejakého zvieraťa. Bežalo ako o život a nesmierne fučalo. Bola to puma. Neváhala som a okamžite sa za ňou rozbehla. Bola ku mne otočená a hlavou skenovala prostredie. Neváhala som ani minútku a okamžite na ňu skočila a potom... Musela som zabudnúť na svoju ľudskú časť a nechať vyplávať na povrch upíriu. Surovo som jej trhla väzmi, aby netrpela, a potom sa dala do pitia tej sladkej tekutiny, ktorá mi, mimochodom, veľmi chutila a nesmierne mi pomohla.

Keď som zviera odhodila ďalej, vrátila som sa späť do stredu džungle. Musela som tam utekať a vydesilo ma, ako ďaleko ma puma zahnala, ale kvôli jedlu som bola ochotná urobiť všetko. Teraz som sa cítila sýta a dobre. Ešte sprchu a som pripravená prekonať všetko. Zaujímalo by ma, čo asi práve robí Edward a prišlo mi zvláštne, že ma ešte nenašiel, ak ma vôbec hľadá.

Rozbehla som sa opačnou stranou a nálada sa mi zdvihla. Neviem, či to bolo tou pumou alebo niečím iným, ale očividne som bola naozaj... nadšená? A tú chvíľku som si chcela užiť do poslednej bodky. Rozbehla som sa niekde inde, než som mala v pláne a nemyslela som na nič iné, ako na toto prostredie a nechala všetko na tom okrúhlom mieste v džungli. Utekala som a cítila, že bosé nohy mám mokré od rosy, ktorá tu bola kedykoľvek sa jej zachcelo. Slnko pálilo a vyzeralo to tak na desať hodín, aspoň tak som to odhadovala.

Stihla som zabrzdiť skôr, než by som narazila do stromu predo mnou. Z úvah ma totiž vyrušil zvuk, podobný žblnkajúcemu potôčiku, napravo. Veľmi pomaličky som sa otočila a sledovala tú krásu. Zvuk čajok a vtákov ku mne doliehal až sem. A nádherne padol k veľkému jazeru predo mnou. Stála som ako oparená a pozerala na to najkrajšie miesto, aké sa dá v džungli nájsť – a ja som tuším mala to šťastie. Jazero obkolesovali palmy a voda nebola morská, ale sladkovodná. Nechápala som, kde sa tu nabrala, no kdesi som čítala, že prírodné krásy sú nevyspytateľné. A ja som to ani neplánovala riešiť.

Okamžite som zo seba zhodila kusy oblečenia, ak sa to tak dalo nazývať, a vošla som do jazera. Voda bola čistá a priezračná, čo mohlo byť očividné, ak tu nikto nechodil. Napadlo ma, či som prvá, ktorá vidí toto miesto a či som prvá, ktorá objavila nejaký nový druh jazera.

Umyla som sa celá - od hlavy až po päty. Vlasy som si vydrhla niekoľkokrát, pretože boli veľmi dlhé a na tie si dosť potrpím. Plávala som po celej dĺžke. Jazero nebolo veľmi hlboké, na dno som dosiahla špičkami, ale bála som sa tam ponoriť úplne, kto vie, aké prekvapenie by ma čakalo...

Bolo to naozaj osviežujúce. Nebola som zvyknutá na komfort, ale myslela som si, že na dovolenke ho dostanem. Neviem, či som to pojala správne, ale táto situácia je naozaj strašná a som veľmi rada, že som aspoň na niečo užitočná a našla som niečo, čo je naozaj potrebné. Ale zdá sa, že takto to býva stále. Aspoň vo filmoch, aby hlavné postavy neumreli. No toto je čistý dar z nebies a plusom je aj to, že som poloupír. Vlastne mi stačí kŕmiť sa zvieratami, ale Edwardovi asi ťažko.

Keď som si spomenula na Edwarda, po tvári sa mi bezmocne rozlial úsmev. Som v tom až po uši, a pritom sa snažím nedávať to na sebe vidieť. Je tak cynický, až ma to bolí. Nedokážem pochopiť, ako niekomu môže Boh darovať krásu a cynickosť zároveň, ale tak to asi býva.

Doteraz som si myslela, že aj ja mám právo na šťastie a na lásku. Až kým som sa nezamilovala doňho... To mi naozaj sadlo. Stále, keď ma napadne slovo únosca, mám pocit, že som všetko zbabrala, ale ten pocit sa stále mení. A zmenil sa iba dvakrát. Keď som si spomenula na prvý bozk, okamžite som sa usmievala od ucha k uchu a dokonca som si musela priložiť ruky na tvár, a tak zakryť krásu pred sebou. Je to strašne ťažké byť s ním a správať sa, že ho nemilujem. A k tomu ten záväzok, že mu to nikdy nepoviem.

Som v kaši. Riadnej kaši. Nedokážem bez neho žiť. A od začiatku viem, že som mala byť mŕtva. Ak by mu vyšli plány, bola by som niekde vo Volterre. Možno, že by zo mňa momentálne nebolo už nič. Skrátka – som hlúpa a nemožná. Zaľúbená.

Začala som radšej znova plávať. Lúče slnka ma prepaľovali, akoby sa snažila nazrieť na svetlé miesto môjho vnútra, ktoré však nikdy nenájdu. Jediné miesto v srdci má láska, ale rozum ju prevyšoval. Som zvedavá dokedy. Dokedy sa budem musieť pretvarovať a ako to bez neho zvládnem. Keď mi vravel, že ma sledoval od pätnástich... Viem, že som bola naštvaná, ale plamienky nádeje, ktoré som mala, boli neuveriteľné. Aj teraz mi to lichotí, ak si klamem a myslím na to, že to robil kvôli mne.

Plávala som a znova som sa ocitla v strede jazere. Bavilo ma vytvárať s rukou vlnky. Bolo to, akoby som sa vrátila do starých detských čias.

„Bella,“ ozvalo sa a ja som sebou trhla. Ten hlas narušil toto krásne prostredie a moje zmysly sa napli. Zľakla som sa... Vedela som, že ten ma nájde všade.

„Prepáč, nechcel som ťa vyľakať. Hľadal som ťa,“ vysvetlil. Cítila som na sebe jeho oči a bola som veľmi rada za to, že som k nemu otočená chrbtom a nemusím sa mu pozerať do očí.

Vedela som, že by som mu mala odpovedať, ale vtedy mi došli momentálne okolnosti a hlavne, že sa kúpem. Do pekla, to nemôžem mať aspoň trocha súkromia? Ako sa teraz dostanem k oblečeniu? Zhlboka som sa nadýchla a modlila som sa za to, aby som nemusela nič povedať a aby sa to vyriešilo samo, čo sa, samozrejme, že nestalo. Chvalabohu, že mi voda siaha až po krk...

„Ech, Bella... Si v poriadku?“ opýtal sa a počula som, ako si vyzúva topánky. Do pekla, kde ich zohnal? Ja tu bežím bosá a on si odniekiaľ vyhrabe topánočky. Toto je o moje nervy.

„Prestaň!“ povedala som rázne. Už vôbec by som nechcela, aby prišiel za mnou do vody. Bola som červená ako rak. Veľmi by ma zaujímalo odkiaľ má topánky.

„Bella, stalo sa niečo zvláštne,“ povedal priškrteným hlasom a mňa zamrazilo.

„Našiel som niečo, čo nám určite pomôže.“

Ako prvé by som sa chcela ospravedlňiť za to, že som kapitolu pridala tak neskoro. V škole toho máme veľa... Ale teraz sú prázdniny, tak sa do toho naplno pustím.

Tak čo... Myslíte si, že budú mať Edward s Bellou pokoj? A dostanú sa vôbec z ostrova? Ide do tuhého. A hlavne, Bella je zamilovaná!

Dĺžka kapitoly vyzerá naozaj krátko, ale má viac ako 1300 slov... A ďalšia pribudne podľa ohlasu. Uvítam všetky názory a myšlienky, čo sa bude diať.

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Let číslo dvanásť - 14. kapitola: Lúče slnka: