Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Left outside, but not so alone - Happy End

16.02.2010 (10:15) • NikkiReed • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1863×

Rok po...

Hmm... Zase je tu to unavujúce sťahovanie. Minulý rok som sa sťahovala najmenej päťkrát a teraz musím zas. Je to strašne zaťažujúce na tomto živote. Je to však potrebné...

Je to už rok. Presne rok odo dňa, keď som si mohla pokaziť celý zvyšok života. To by ma asi ani netrápilo, pretože by to nebol dlhý čas. Je to rok odo dňa, ktorý mi ale zmenil zvyšok života k dobrému. Čo dobrému, pre mňa najlepšiemu. Nič lepšie ma stretnúť nemohlo, aj keď to nemuselo byť také drastické. Ale aj tak to bol v podstate šťastný deň.

Inak by som sa nedržala za ruku s najdokonalejšou osobou na svete. Edward, ako inak, šoféroval, ale viac ako cestu sledoval mňa. Čas od času zdvihne naše prepletené prsty, aby ma mohol pobozkať na chrbát ruky. Nič si neužívam viac, ako takéto chvíle pohody. Samozrejme, že milujem našu rodinku, ale niekedy sú skrátka hluční. A okrem toho si robia priveľké nároky na moje deti. Tie, teraz spokojne spia na zadnom sedadle vo svojich sedačkách. Cestujeme v noci, aby sme stihli byť na poludnie vo Vancouveri. Lia predsa nebude svoje prvé narodeniny oslavovať v aute. Nebola by to veľmi pekná spomienka. Okrem toho sme to sľúbili Charliemu.

Toľko vecí sa zmenilo, a predsa niektoré zostali po starom. Ten hrôzostrašný deň toho zmenil viac ako dosť. Pamätám si na každý schod, na ktorý som spadla. Túto spomienku som si prehrávala veľmi často, aby som nezabudla na najväčšiu chybu svojho života. Akoby som nemohla počkať na Edwarda. Musela som ísť odniesť ten podnos. A akoby som nevedela, že sa mi niečo stane. Bolo predsa až podozrivé, že som bola tak dlho bez úrazu. A musela som to zmeniť práve v ten osudný deň.

Mala som čakať, že si neuvidím na nohy. Ako keby mi to niekedy zabránilo v páde. Čo iné sa odo mňa dalo čakať? Takmer som sa zabila. Takmer som zabila jeden zo zmyslov svojho života. Ohrozila som svojho anjelika. Nemyslela som, že sa to mohlo skončiť takto. Mohla som zabiť seba, Liu a v neposlednom rade aj Edwarda. Povedal mi, že ak by ma nestihol zachrániť, išiel by do Talianska. A mal by problém s dodržaním sľubu, ktorý mi dal.

„Edward, postaraj sa o naše dieťa, nech sa stane čokoľvek, prosím!” šepla som z posledných síl a upadla hlbšie do tmy...

Prosila som ho, aby sa postaral o nášho anjelika. Aj keď zomriem. A on mi to sľúbil. Bolo to to posledné, čo som ako-tak vnímala počas svojho ľudského života.

„Láska postaráme sa o ňu spolu. Prosím neodchádzaj, nenechávaj ma tu samého! Bella snaž sa.”

Tie slová som si premietala v mysli neskutočne veľa krát. Držali ma dosť ďaleko od tej hustej temnoty, do ktorej som postupne padala. Myšlienka na tých, ktorých tak milujem. A tiež na to, čo by som svojou smrťou spôsobila. Čo by si asi mysleli Charlie a Jacob? Určite by vinili Edwarda. A čo by som spôsobila jemu? Stačila mi bolesť v jeho očiach, keď sa dozvedel, že som s ním tehotná. Tak ma to bolelo. Nielen pre to, že ja som to dieťatko už od začiatku milovala. Hlavne preto, že ma jeho utrpenie bolí viac, ako moje vlastné. Nechcela som mu spôsobiť ešte viac bolesti. To si odo mňa nezaslúži. Dal mi viac, ako som kedy mohla čakať. Dal mi tú najkrajšiu vec - seba. A dokonca dieťa. Povedal postaráme sa o ňu. Takže je to dievčatko. Moja dcérka. Ona ma potrebuje. Chris ma potrebuje. Edward ma potrebuje. Kvôli nim musím žiť. Mám dôvody, pre ktoré musím a chcem žiť. Nevzdám sa a budem bojovať.

Tieto slová som si opakovala neskutočne dlho. Iba málokedy som niečo cítila, alebo počula. V duchu som si nadávala za to, že som tie hlúpe črepy vytiahla. Možno som stratila priveľa krvi. Možno to Edward nestihol, možno mi už nie je pomoci. Možno už som mŕtva.

Ale stále som sa držala čo najďalej od tej temnoty. Nelákala ma predstava stráviť ďalšie nekonečné čakanie v tme. Až keď som pocítila pálenie pri srdci, ktoré mi lenivo bilo, pocítila som úľavu. Počujem biť srdce, to je základ. Nemôžem byť mŕtva. To mi dodalo silu ďalej odolávať. A to pálenie bolo signálom, že to Edward stihol. Ako som o ňom len mohla pochybovať?

Nebyť Edwarda, už nie som medzi živými. Ale to je diskutabilné, pretože niekto môže povedať, že živá nie som. Je síce pravda, že mi už srdce netlčie, ale živá som až-až. O tom by niektorí členovia rodinky mohli rozprávať.

Samozrejme, že oheň nebol práve vykúpením, aj keď sa to tak sprvu zdalo. Chcela som prosiť, aby ma konečne zabili, ale nemohla som. Bola som uväznená vo svojom tele. Tie plamene ma spaľovali veľmi pomaly, ale zato dôkladne. Myslela som si, že sa zbláznim. Chcela som zomrieť, ľutovala som, že som to nevzdala už predtým. Možno bola smrť mojím osudom. Prečo ma takto trápia? Čo som im urobila? Nevidia, že ma to ničí?

Už som bola v koncoch so silami, keď som počula ten najkrajší hlas na svete. A šepkal mi tie najkrajšie slová. Bol plný bolesti, ale upokojoval ma. Vedela som, že si tým prešiel tiež. Konečne som začala trochu rozmýšľať. Cítila som, že je pri mne, že ma drží za ruku. To mi pomohlo nevnímať ten oheň. Sústredila som sa na dôležitejšie veci. Myslela som na svoje deti. Sú v poriadku? Prečo ich nepočujem?

Počula som iba Edwardov vyrovnaný dych a niekedy Carlislea, ktorý ma chodil kontrolovať. Niekedy prišiel aj Jasper alebo Alice a Esme. Ale nikdy som nepočula nič o svojich deťoch. Robila som si o ne starosti. Prečo sa o nich aspoň nerozprávajú, aby som sa niečo dozvedela? Robia mi to naschvál? Začala som premýšľať nad menom pre moje dievčatko. Nemôže predsa zostať bez mena a myslím, že bezo mňa jej meno nedali.

Preberala som si možnosti. Bolo by nevhodné, keby sa volá po niekom z rodiny. Bolo by nanajvýš podozrivé, keby máme v rodine dve takmer rovnako staré Rosalie alebo Esme. Tak som sa pohrávala so strednými menami. Rosalie pre mňa toľko urobila, Esme je ako vlastná matka a Alice je moja najlepšia priateľka. Preto som sa rozhodla pre takú skladačku. Charlie mi vynadal, vraj je to dlhé meno, ale ja som bola a som so svojím výberom spokojná.

Dcérka sa volá Lillian Annamarie Cullen - Lillian je druhé meno Rose, Anne je stredné meno Esme a Alice je Mary - z toho Marie. Aj tak jej celá rodinka hovorí Lia. Okrem Charlieho, ten ju volá Lilli. Ale tým, že som vymyslela meno, sa mi neuľavilo. Skrátka som mala miesto na premýšľanie aj na bolesť.

Po nekonečne dlhej dobe som pocítila zmenu. Oheň začal stupovať od končekov prstov. Pomaly sa sťahoval do srdca, ktoré začínalo biť neskutočne rýchlo. Cítila som, že prichádza koniec, ale nevedela som či môj, alebo iba koniec premeny. Nebola som si istá, ako to má prebiehať. Cítila som iba neskutočnú bolesť a strach. Aká budem? Budem schopná ovládať sa natoľko, aby som mohla vidieť svoje deti? Budú mi veriť? Budem veriť sama sebe?

Nevedela som si odpovedať ani na jednu z otázok, ale počula som duté buchnutie. Moje srdce. To bol jeho posledný úder.

Odvtedy sa môj život zmenil, ale to je na veľmi dlhý príbeh...

Mám pre vás návrh. Jeden bonus chcem urobiť ako dielik z pohľadu Edwarda. Na vás teraz je, vybrať konkrétny dielik... Prosím vyberte nejaký, nech vám môžem urobiť radosť... Ak nevyberiete, nič nebude! :D

Sad End

Predchádzajúca kapitola: Toto nebolo v pláne...

Zhrnutie

Autor: NikkiReed (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Left outside, but not so alone - Happy End: