Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Left outside, but not so alone 10. Hlúpa Bella

25.11.2009 (17:15) • NikkiReed • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2053×

Hlúpa Bella

Posledný týždeň sa mi zlial do jednej neforemnej šmuhy. Začínalo to byť stereotypné. Vstať - ísť do práce - pár hodín s Chrisom doma - škola - spať. A takto to išlo od stredy až do piatka.

Jediné, čo mi spestrovalo dni bola Alice. Vždy, keď mala voľnú chvíľu, odbehla za mnou. S Chrisom si dobre rozumela, takže keď mi opatrovateľka zavolala, že je chorá, Alice sa ponúkla, že s Chrisom zostane.

Na moje prekvapenie to s Chrisom zvládli veľmi dobre, ale to by nebola Alice, keby po jej odchode nenájdem v šatníku nové oblečenie pre mňa aj pre Chrisa.

Vo štvrtok mi volal Jake, či neprídeme s Chrisom na víkend do Forks. Ja na Forks náladu nemám, ale povedala som mu, že ak chce, môže si pre Chrisa prísť. Súhlasil, tak si pre Chrisa v piatok prišiel. Dnu som ho radšej nepustila - keby zacítil Alice, robil by zbytočné problémy. Tých mám aj bez neho dosť.

V práci aj v škole, od rána až do večera ma prenasledujú myšlienky na Edwarda. Stále som premýšľala, či mu dokážem odpustiť. Vedela som, že keď ho uvidím, moje racionálne uvažovanie pôjde bokom. Bude len on a ja. Ale ako to dopadne? Skutočne ma miluje? Nie som o tom presvedčená, ale klamala by mi moja najlepšia priateľka? Možno... Nebola som si tým istá a mrzelo ma, že o Alice pochybujem. Ale možno ma len chcela utešiť. Lenže ona vie, že mi pravda spôsobí bolesť. Urobila by mi to?

V piatok večer sa zastavila a bola veľmi sklamaná, keď sa dozvedela, že Chris je s otcom. Dúfala som, že ju nenapadne robiť cez víkend nejaký žúr. Nebola dlho - ja som musela ísť do školy, takže odchádzala zarovno so mnou.

V škole som bola nesústredená - zdalo sa mi, že som vonku zbadala Edwarda. Asi ma už opúšťa zdravý rozum. Tak veľmi túžim po stretnutí s ním, až mi z toho šibe? Mám halucinácie? Asi by som sa mala dať liečiť. Čím skôr, tým lepšie.

Snažila som vnímať, čo profesor dejín umenia hovorí, ale miesto toho som si len čmárala do notesa nečitateľné poznámky. Prednáška sa strašne vliekla. Domov som sa však netešila. Prvý raz tam budem sama. Bez Chrisa bude dom neobyčajne tichý a tmavý. Jeho úsmev mi chýba už teraz.

Po ceste zo školy som sa zastavila v potravinách. Keď ma Alice zajtra skutočne prekvapí s pyžamovou párty budem musieť byť pripravená. Kúpila som si tri fľaše červeného vína, aby som zajtra prejavila aspoň nejaké nadšenie. Bez alkoholu to asi nezvládnem a nechcem Alice pokaziť radosť. Vzala som ešte nejaké jedlo a šla k pokladni. Predavačka sa na mňa pozrela a nechcela mi veriť, že som mala osemnásť. Toto sa mi ešte nestalo. Vytiahla som občiansky a schladila ju pohľadom. Ospravedlnila sa mi a dala mi môj nákup.

Po tomto incidente som mala chuť vraždiť. Tu má dospelý človek problém zaobstarať si alkohol! Asi na nich podám sťažnosť. Na chvíľu som sa snažila udržať si myšlienky pri nepodstatných veciach. Chcela som sa rozčúliť na tú predavačku, aby som nemyslela na Edwarda. Nepomáhalo to. Tá predavačka za nič nemôže, za všetko si môžem sama.

Nechala som ho odísť. Uverila som mu, aj keď mi predtým toľkokrát vyznal lásku. Aké by to bolo, keby zostal? Bola by som už jednou z nich? Alice mi dnes pri návšteve jemne naznačila, že by bola ochotná premeniť ma aj teraz. To však Chrisovi nemôžem spraviť. A čo by na to povedal Jake? Určite by mi chcel Chrisa vziať. To nemôžem dopustiť...

Doma som si dala horúci kúpeľ a šla som do postele. Nemohla som dobre spať, stále sa mi snívali divné sny. Boli o mne, o Edwardovi, o Jacobovi, ale vôbec nedávali zmysel. Iba obrazy, spomienky a predstavy typu čo by bolo keby... Čo by bolo, keby zostane so mnou Edward, čo by bolo, keby zostanem vo Forks, čo by bolo, keby sa nedám dokopy s Jakom... Zobudila som sa o piatej a do práce dnes idem až o ôsmej. Pustila som sa teda do upratovania.

Najprv som vybrala špinavé veci a hodila ich do práčky. Zapla som ju a pokračovala kúpeľňou. Tá bola v pomerne dobrom stave, takže o desať minút som už bola v kuchyni. Vysávať sa mi ani pri najmenšom nechcelo, tak som vyumývala dlážku a vrhla sa na prípravu raňajok. Musím niečo zjesť, lebo sa tej nemocnici nevyhnem. Alice nehovorila, že sa už Carlisle vrátil, ale je to možné, tak prečo riskovať. Esme som od pondelka nevidela, asi sa zdržovala najmä vonku - renovácia sa sústredila predovšetkým na vonkajšok budovy.

Keď som dokončila svoj prieskum chladničky a zistila, že mám chuť na cereálie, zistila som tiež, že už nemám veľa času. Rýchlo som ich do seba nahádzala, prezliekla sa, umyla si zuby a letela do práce.

Na recepcii stál Rob s Esme. Obaja mi zborovo popriali dobré ráno, na tom sa nedalo nezasmiať. Esme vyzerala uvoľnenejšie ako minule, tak som sa na oboch usmiala. Nebudem ju obviňovať, tak ako neobviňujem ani Alice. Ako som povedala, všetko je v podstate moja vina. Pozdravila som ich a vybrala sa do svojej malej kancelárie. Na stole ma už čakali hotové návrhy, ako aj nové zákazky. Pustila som sa do prezeranie práce môjho týmu. S väčšinou som súhlasila, ale pár vecí som predsa len pozmenila. Rozdelila som nové úlohy a išla si po kávu. Na chodbe som stretla Esme. Tentoraz bola sama.

„Zdravím Esme.” usmiala som sa na ňu. Prišlo mi to úplne prirodzené.

„Ahoj Bella! Vieš, všetko ma to veľmi mrzí... ”

„Neospravedlňuj sa, Alice sa už naospravedlňovala dosť za vás za všetkých. Som rada, že ťa opäť vidím, aj keď to tak v utorok možno nevyzeralo.” začervenala som sa pri tej spomienke.

„Ja ťa chápem. Keby ma Alice aspoň upozornila.”

„Čo by sa zmenilo? Odišli by ste? Pri mojom šťastí by som na vás skôr či neskôr aj tak narazila. Netráp sa pre mňa.” objala som ju.

„Chýbali ste mi. Všetci.”

„Aj ty nám. Ani nevieš ako!”

„Alice vie, kde bývam, tak sa niekedy zastav s ňou.” usmiala som sa na Esme znovu a odkráčala späť do kancelárie. Zabudla som, že som si pôvodne šla pre kávu. Čo už...

Zvyšok môjho pracovného času ubehol až nezvykle rýchlo. Prišla som domov a nevedela čo s načatým víkendom. Do školy nejdem, ani do práce už zajtra nejdem... Čo len budem robiť? Sadla som si na gauč v obývačke a premýšľala. Vracali sa mi stále tie isté myšlienky, tak som dostala nápad. Otvorila som si jednu fľašu toho vína, čo som si včera kúpila. Možno víno tie myšlienky odplaví. Aspoň nebudú také hlasné. Dúfam.

Naliala som si pohár a dúšok vypila. Žiadny efekt. Dopila som prvý pohár a očakávala reakciu môjho tela. Zostalo mi trošku teplo, ale nič viac. Znovu som si naliala. Začala som premýšľať nad tým, či nemám nábeh stať sa alkoholičkou. Hneď som to zavrhla - jaédna fľaša vína alkoholika nerobí... A čo viac, ja možno nezvládnem ani tú jednu fľašu.

Po štvrtom pohári som začala cítiť otupenosť. Stále som bola pri zmysloch, ale nebola som si istá, či by som vytvorila zmysluplnú vetu. Na alkohol nie som zvyknutá. Zrazu sa pri dverách ozval zvonček. Žeby som mala s Alice pravdu? Pomaly som sa stavala a zistila som, že to nie je taký problém, ako som si myslela. Asi si tú opitosť nahováram. To už som taká zúfalá, že sa ani opiť nedokážem? Vykročila som k dverám a zakopla o svoju vlastnú nohu. S tým vínom to zas také márne nebude...

Pomaly som vykračovala - nechcela som si predsa nič rozbiť. Ďalšie nedočkavé zazvonenie. Čo horí?

„Hneď soooom taaam - hik!” nemala by som veľmi rozprávať, určite mi páchne z úst.

Ďalšie dva kroky a pauza na zorientovanie. Už som skoro pri dverách. Chvíľu váham, či otvoriť, ale už som kričala, takže vedia, že som doma. Otvorila som dvere a vyprskla od smiechu.

„Bóže už mi vážne šibe! Mala by som sa ísť liečiť! Takéto halušky a to som ani nedopila tú fľašu!” Edward stojaci za dverami zdvihol obočie. Vyzeral, že sa obáva o moje duševné zdravie. To sme na tom rovnako.

„Tak je to pravda! Ja tú Alice zabijem!” zatváril sa ako boh pomsty a obzrel sa poza plece.

„Len ju pekne nechaj! Ona za nič nemôže! Povieš mi, prečo sa vlastne bavím so svojou halucináciou?” potriasla som hlavou, pretože sa mi trošku rozchádzali oči.

„Halucináciou? Bella si v poriadku? Ty si pila?” spýtal sa ma, keď si ku mne pričuchol.

„Trošššičku - hik. Aaa čo to vll- lastne teba zaujíma? Ppo pprvé si len prelud a po druhé som ti úúúplne voľná, takže?” zatočila sa mi hlava a podlomili kolená. Jeho chladné ruky ma hneď zachytili. Zdvihol ma do náručia. Vtedy som pochopila, že preludy nie sú hmotné, teda nemôžu nič chytiť. Toto je naozaj Edward.

„Po prvé nie som prelud a po druhé, Bella nikdy si mi nebola voľná.”

Dočerta toto mi chýbalo. Ja viem kedy sa opiť. Keď mi všetko došlo, začala som doňho mlátiť.

„Dokelu pusti ma! Viem chodiť aj sama!” hneď sa mi v mozgu vyjasnilo. Akoby niekto zasvietil. Oči mi zastrel hnev a tak, keď ma položil, začala som búšiť päsťami do jeho kamennej hrude. Zaručene ma to bolelo oveľa viac ako jeho, ale to mi teraz bolo úplne jedno. On sa ani trošku nebránil a to ma ešte viac vyhecovalo.

„Ako si mi to mohol urobiť! Prečo si to spravil! Ja som ťa milovala Edward a ty si to zničil!” pri poslednom slove sa mi zlomil hlas a znova som začala klesať. On ma teraz nezachytil. Pri slove milovala, pri tom minulom čase stuhol. Tvár sa mu zachmúrila a na čele sa mu zjavila vráska. Mala som sto chutí mu ju prstom vyhladiť, ale nemala som silu. Milujem ho, ale na čo je to dobré?

„Bella prepáč, nikdy som to nemal spraviť. Nemyslel som, že mi tak ľahko uveríš. Nedúfal som... Myslel som, že ma len tak nepustíš. Ty si však hneď uverila a ja som nemal prečo zostať. Chcel som pre teba to, čo ti ja nemôžem dať. Normálny plnohodnotný život. Ja som to po pár mesiacoch vzdal, chcel som ťa odprosiť na kolenách, ale keď som prišiel, bolo neskoro. Bola s tým vlkolakom a vyzerala si celkom šťastná. Pochopil som, že musím odísť. Myslel som, že máš to, čo som pre teba chcel. Bol som vo Forks ešte párkrát. Musel som ho skontrolovať - celkom som mu neveril. Ty si však bola stále s ním a stále si vyzerala spokojne. Ničilo ma to. Posledný raz som tam bol asi pred tromi rokmi. Narazil som tam na Victoriu. Spolu s bratmi sme ju zabili... ” pri tých slovách sa mi postavili všetky chlpy.

„Ty si riskoval svoj život! Načisto ti preskočilo? Čo by som asi robila s vedomím, že ťa už nikdy neuvidím? S vedomím, že už neexistuješ? Musela by som ísť za tebou... A dúfala by som, že si zmenil názor... ” pri tých slovách mi začali po tvári stekať slzy. V okamihu bol pri mne a zotrieral mi ich. Vzal ma do náručia a začal ma kolísať. Bol tak blízko... Cítila som jeho nádhernú vôňu, jeho dokonalé chladné telo, jeho chladný dych na mojom krku. Všetko ostatné bolo nepodstatné. Teraz mi bolo jedno, či ma skutočne miluje, lebo to vyzeralo, že je to pravda. Aj keby nebola - možno ho už neuvidím, musím využiť príležitosť...

„Bella prepáč, prepáč za všetko... Ak chceš, hneď odídem. Nebudem ti kaziť život... ” o čom to hovorí?

„Prosím zostaň! Neopúšťaj ma Edward! Už nie... ” zase sa mi zlomil hlas už len pri tej predstave.

„Už nikdy, teda ak to nebudeš chcieť. Pridlho som žil bez teba Bella! Viac už by som to asi nedokázal.” vydýchol mi do vlasov a ja som sa mu pozrela do očí. Keby mohol plakať, určite by teraz plakal. Takže on ma skutočne miluje? Zalialo ma teplo, aj keď ma chladili jeho ruky.

Neodolala som a pobozkala som ho na jeho tvrdé pery. Na moje počudovanie sa vôbec nebránil. Oplácal mi bozk s takou vášňou, ako nikdy predtým. Zamotala som si ruku do jeho vlasov a druhou som skúmala tú dokonalú tvár, ktorú som tak dlho nevidela. Jeho sladký dych ma opájal. Topila som sa v jeho krásnych zlatých očiach. Zrazu si ma vyšvihol na ruky a odniesol ma na gauč. To mi dokonale zapadalo do môjho plánu.

Chytila som jeho tvár do rúk a znova ho pobozkala. Prstami som hľadala gombíky jeho košele. Nebránil sa. To ma ešte viac rozpálilo. Kašľala som na gombíky, strhla som mu celú košeľu a on to isté spravil s mojou blúzkou. Dúfam, že to Alice nenahnevá - tá bola totiž od nej. Postavila som sa a chytila ho za ruku. Dúfala som, že si to nerozmyslí, ale na gauči by to nebolo veľmi pohodlné. Poslušne sa vydal za mnou. Prišla som do spálne a jemu spadla sánka pri pohľade na moju obrovskú posteľ. Zvalila som ho na ňu a obkročmo si naňho sadla. Bozkávala som ho na krk a potom ďalej smerom dole, on len spokojne vrčal. Dostala som sa k opasku, ktorý behom chvíle ležal aj s nohavicami na zemi. O chvíľu pri nich pristála aj moja sukňa. Šikovne mi odopol podprsenku - na chvíľu som ho začala podozrievať, že s tým má praxi.

Lačne sa na mňa pozeral a začal mi nežne prechádzať po každom centimetri tela. Skúmal každý jeho záhyb a ja som sa cítila ako vo sne. Pomaly sa dostal k okraju mojich čipkovaných nohavičiek, ktoré s praskotom strhol. V očiach mu planula túžba a ja som sa chvela pod každým jeho dotykom a nebolo to spôsobené jeho chladnou pokožkou. Stiahol si posledný kus oblečenia, ktorý nás ešte oddeľoval a ja som sa k nemu pritisla bližšie...

Ďalšia kapitola: Budú následky?

Predchádzajúca kapitola: Stále to nechápem...

Zhrnutie

Autor: NikkiReed (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Left outside, but not so alone 10. Hlúpa Bella: