Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Last Cat - 4. kapitola

04.04.2010 (13:00) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2245×

4. kapitola

Prišla som k medveďovi a vtedy sa otočil vietor. Zacítila som známu a zároveň úplne neznámu vôňu...

ALICE:

Bola to sladká vôňa upíra. Pre mňa neznámeho. Napravila som si kapucňu, aby mi nevidel do tváre a obrátila sa. Stál za mnou.

Obzrela som si ho a jeho krása mi vyrazila dych. Bol nádherný. Mal na sebe čiernu košeľu – rukávy vyhrnuté a košeľa rozopnutá - , ktorá dokonale zdôrazňovala jeho krásu. Cez košeľu presvitali jeho svaly. Bol naozaj dobre stavaný. Nie príliš, skrátka tak akurát.

A vtedy som si všimla jeho oči. Také nádherné oči som nikdy vo svojej existencii nevidela. Krásne jantárové oči, orámované dlhými mihalnicami. Zadívala som sa mu do očí. On urobil to isté. Neviem čím to bolo, ale v jeho pohľade som sa začala topiť.

Jeho oči ma doslova priťahovali. Po prvý raz v živote som mala chuť pobozkať úplne neznámeho človeka. Vlastne upíra.

Táto chvíľa bola taká dokonalá, ale niečo ju pokazilo. To niečo bola príšerná bolesť, ktorú som cítila na krku. Inštinktívne som si tam priložila ruku. Zacítila som niečo mokré a teplé. Pozrela som sa tam a zalapala som po dychu. Bola to krv. Moja krv, ktorá mala jemne fialkový nádych, keďže som bola v nočnej podobe.

„Si zranená?“ spýtal sa anjel zo zlatými očami. Jeho medovo-plavé vlasy vytvárali okolo jeho tváre akúsi auru.

„Som v pohode, kto vlastne si?“ spýtala som sa a ruku spustila pozdĺž tela. Krk ma už nebolel, ale pálil. Ako by som chytila horúcu žehličku.

„Ja som Jasper, a ty si kto?“ spýtal sa tým jeho anjelským hlasom. Keď som ho počúvala mala som pocit, že som sa dostala do neba. Otočil sa vietor a rozfúkal mi vlasy. Až neskoro som si uvedomila, že zacítil aj môj pach. Podľa neho ma bude môcť nájsť.

„Ja som Abby,“ povedala som a usmiala sa. Samozrejme to nemal ako vedieť. Okrem očí – ktoré tak trochu v tme svietia – mi nevidel nič. A to je dobré, preto som si tento plášť kúpila.

„Teší ma,“ povedal milým hlasom a približoval sa ku mne. Radšej som cúvla. Nechcem sa vystavovať riziku, že by videl moju tvár, a zistil kto v skutočnosti som.

„Mňa sa nemusíš báť, ja ti neublížim,“ povedal a opäť sa pohol smerom ku mne. Najskôr som cúvala, ale potom som zastala. Neviem kde sa to vo mne vzalo, ale mala som nutkanie povedať mu, kto v skutočnosti som. Ale prečo?

Prišiel až ku mne a ja som sklonila tvár. Zdvihol ruku a chytil moju.

V tom momente som uskočila a on urobil to isté. Malo to dva dôvody. V momente ako sa ma dotkol mnou prešiel pocit, pripomínajúci elektrinu a druhý bol, že sa opäť ozvala bolesť na krku. Bolo to približne v miestach, kde mám tetovanie.

Zadívala som sa na neho a na tvári mal bolesť. Vyzeral asi tak, ako som sa ja cítila.

„Prepáč, asi by som mala ísť,“ povedala som ticho. Som si istá, že to počul. Jedno ma však zarazilo. Prečo mám pocit, že utekám?

„Nechoď prosím,“ poprosil a ja som mala čo robiť, aby som tu vážne neostala. Zakrútila som hlavou a utekala som preč.

Utekal za mnou, ale ako náhle som prekročila hranicu, zastavil sa.

Zakrútila som hlavou a vybrala sa domov. Neviem síce koľko je hodín, ale dúfam, že ostatní ešte budú spať.

Vyskočila som dnu a zadívala sa na budík. Bolo pol šiestej. Nechce sa mi veriť, že by som tam bola až tak dlho.

Rýchlo som zhodila plášť a zamierila ku skrini, na ktorej bolo veľké zrkadlo. Zadívala som sa na svoj krk a to čo som tam videla, ma prekvapilo.

Tetovanie na mojom krku sa značne rozšírilo. Bolo tam toho viac. O tri ornamenty viac. Ale aj tá pôvodná mačka bola iná.

Namiesto dvoch chvostov mala tri. Potom tam bol zložitý kruhový ornament, v ktorom boli tri šípy z toho jeden zlomený. Bola tam maličká ruka. Najviac ma však prekvapil tretí symbol. Bol to zložitý ornament. Pripomínal mi vinič a šípovú ružu. Čo však bolo zarážajúce boli spolu zmotané a ich tvar bol presný obraz písmena “J“.

Vtedy som sa premenila do dennej podoby. Teraz to bolo vidno. Už ani vlasy to nezakryli. Dúfam, že budem môcť predstierať, že je to len tetovanie.

Práskla som sebou do postele. Tie ornamenty mi niečo hovorili ale nebola som si istá čo. Kedysi som o tom čítala v starých mačacích kronikách, ktoré zničili Volturiovci, keď zabili – podľa nich – poslednú mačku. Zhodou okolností moju sestru Cynthiu.

Ozvalo sa klopanie na dvere a vtedy mi došlo, čo tie ornamenty znamenajú. To poznanie ma prinútilo zalapať po dychu.

Vtedy sa rozrazili dvere a v nich stál prekvapený Jared. Jeho zrak hneď padol na moje značne rozšírené tetovanie.

„Čo sa stalo? Prečo je to tetovanie väčšie?“ Spýtal sa a vošiel dnu. Zavrel za sebou dvere a sadol si oproti mne na posteľ.

„Nie som si presne istá, ale ak je to pravda, tak som v peknej kaši,“ povedala som a myslím, že som sa tvárila dosť neprítomne, pretože mi pred tvárou párkrát preletela Jaredova ruka.

„Tak čo to znamená? Teoreticky?“ povedal a zadíval sa na môj krk. Trochu som pootočila hlavu.

„Ak si dobre spomínam znamená to niečo ako pripútanie sa. Len je to trošku zložitejšie a od určitej doby aj nezvratnejšie. Sú tam zatiaľ tri nové symboly. To písmeno je skratka mena, ku komu si sa pripútal. V mojom prípade je to nejaký upír menom Jasper,“ pri slove upír sa trošku zamračil, ale nijako nereagoval.

„Potom je tam ruka, čo znamená, že sa ma dotkol a tri šípy. Jeden je zlomený, čo znamená, že sme splnili len akúsi jednu podmienku, alebo ako to nazvať. Druhý “krok“ je bozk a tretí by mal byť zlomený po spoločnej noci. Niektorý tvrdia, že sa zlomí až po porodení prvého potomka.“ Povedala som a povzdychla si. Nikdy som si nemyslela, že tie rozprávky z tej kroniky môžu byť pravdivé.

„Ale hovorila si, že si neplodná,“ zašepkal zmätene Jared. Pokrútila som hlavou.

„V ten moment ako sa ma dotkol som prestala byť neplodná. Teraz budem môcť mať deti, ale jedine s ním. Teda teoreticky, túto časť som si bohvieako neprečítala. Nikdy som si nemyslela, že by som mohla mať deti,“ opäť som zakrútila hlavou. To sa vážne môže stať len mne.

„Dá sa to nejako zvrátiť?“ spýtal sa z nádejou Jared. Zakrútila som hlavou.

„Nedá sa to zvrátiť, ale dá sa to zastaviť. Jemu sa to znamenie objaví až keď ma uvidí, alebo niekedy potom, ale objaví sa. To znamená, že ak ma do najbližších troch dní neuvidí, nič sa nestane. Ak by ma aj videl – čo je dosť možné – tak sa to ešte dá zastaviť tak, že by sme ostali pri tomto “kroku“. To znamená, že by sme sa nikdy nepobozkali,“ čoho sa budem držať. Som si istá, že ho uvidím dnes v škole. Chudáčik, bude prekvapený keď sa mu na krku objavia tri ornamenty. Tri šípy, ruka a písmeno “A“, keďže som Alice.

„Počkaj zdá sa mi to, alebo má tá mačka tri chvosty a nie dva,“ spýtal sa popletene. Toto je ďalšia časť, ktorou si nemôžem byť istá. V takýchto chvíľach preklínam Ara, že si nenechal aspoň niektoré časti starých kroník.

„Neviem to presne. Každý chvost je za niekoho, kto je v tvojom živote dôležitý. Prvý je za rodinu, ktorá je pre teba dôležitá už od narodenia, aj keď s ňou väčšina členov ani nežije. Druhý je tuším za teba. Si mi brat a preto ten chvost. A tretí je asi za toho upíra, keďže sa objavil až dnes.“ Dopovedala som a hodila som sa do vankúšov. Zadívala som sa na budík a zhrozila som sa. Veď škola začína o necelú hodinku.

„Mali by sme si švihnúť. Pozri koľko je hodín,“ a ukázala som na hodiny. Jaredova tvár sa zachmúrila a ja som si myslela, že kvôli času ale jeho slová ma presvedčili o opaku.

„Nikam nepôjdeš. Ešte tam stretneš toho upíra a nakoniec skončíš niekde vysatá. Ostaneš pekne tu,“ povedal pevným hlasom. Ešte sa nepoučil, že som tvrdohlavá?

„Nie, Jared. Nebudem sedieť doma. Som príliš hrdá šelma na to, aby som pred problémom utekala. A ktohovie, možno, že získam aspoň priateľa,“ a usmiala som sa.

„Prečo len musíš byť taká hrdá? Ušetrila by si si problémy,“ povedal vyčítavo. Ten tón sa mi ani trochu nepáčil. Nemá mi čo vyčítať, ja som si to nevymyslela.

„Jared nemá to cenu. Pôjdem do školy, aj keby to malo byť to posledné, čo urobím,“ povedala som odhodlane a vstala s postele.

„Len aby to nakoniec posledné nebolo. Potom nehovor, že som ťa nevaroval,“ povedal nahnevaným hlasom plným obáv. Bojí sa o mňa. Nikdy s tou starostlivosťou neprestane.

„Jared, je to moja vec a ty to vieš. A nezabúdaj, že som tú kroniku neprečítala celú, neviem ani či to všetko znamená to čo si myslím. Nakoniec to môže byť úplný nezmysel.“ Na súhlas mi len prikývol a odišiel z izby. Počula som ako zavrel dvere na kúpeľni a vzápätí sa pustila sprcha.

Prešla som k mojej skrini a premýšľala čo si oblečiem. Dnes pôjdem v aute s Jaredom, tak som sa nakoniec rozhodla pre červenú koženú minisukňu, červeno-čierny top bez ramien a čiernu koženú bundu. K tomu si dám čierne lodičky na opätku – predsa len nechcem vedľa Jareda vyzerať ako trpaslík.

Najväčší problém ale bude v tom, že sa vôbec nepodobáme a to máme byť “akože“ príbuzný. Dlho nám trvalo, kým sme si premysleli ako to vlastne bude. Nakoniec sme sa rozhodli, že Jared sem po smrti rodičov prišiel bývať k bratrancovi a jeho rodine a ja som jeho adoptívna sestra. Je to celkom vierohodné. Priezvisko sme si dali moje.

A tak vznikli nevlastný súrodenci Alice a Jared Brandonovci.

Sprcha medzitým stíchla a potom som len počula ako Jared pochoduje po schodoch do kuchyne. Zobrala som teda veci a zaliezla do kúpeľne. Dala som si len rýchlu sprchu, obliekla sa a trochu namaľovala. Dala som si len čiernu ceruzku a trochu maskary. Aj to len pre to, aby som aj na tú tretiačku vyzerala. Mám síce osemnásť – teda vtedy sa zastavil rast – ale aj pri dobrej vôli vyzerám tak na pätnásť. Za to môže aj moja výška.

Do ruky som zobrala lodičky a zamierila som dolu do kuchyne. Raňajkovať nebudem. Ako mačka nemusím jesť tak často. Stačí tak raz-dva krát za deň. Obed stačí.

Jared ten naopak do seba pchal už druhý sendvič. Ja skoro nejem, ale on zje za dve menšie rodiny. Tak sa to aspoň vyrovná. Keď ho do seba konečne dostal – naozaj by ma zaujímalo ako to, že zje toho tak veľa a nikdy nepriberie? – poupratoval po sebe a už mieril do našej provizórnej garáže. Je to len taký prístrešok, aby nám naši miláčikovia nezmokli.

„Ideš so mnou?“ spýtal sa Jared.

„Samozrejme. Ako vždy v prvý deň školy,“ a zaškerila som sa na neho. Toto bol taký zvyk. Už sme spolu so školy nastupovali fakt veľa krát. Vždy sme išli prvý deň spolu.

Nastúpila som a Jared potom naštartoval. Rýchlosťou – ktorá neklesla pod 200 km/h – sme sa rútili ulicami Forks smerom ku škole. Išli sme trošku skôr. Ešte potrebujeme ísť do kancelárie pre papiere.

Pri škole sme boli v rekordnom čase. Parkovisko bolo úplne prázdne, tam sme si mohli vybrať dobré miesto.

Vystúpili sme a zamierili k zašednutej budove s nápisom SEKRETARIÁT.

Vstúpili sme dovnútra. Kancelária bola celkom vkusne zariadená. V rohu stáli dva stoly zo stoličkami. Oproti bol dlhý pult a na ňom poukladané všelijaké papiere. Za pultom sedela jediná žena. Mohla mať tak tridsať rokov a dosť “úchylným“ pohľadom sledovala Jareda. Na to sme zvyknutý. Všetci na nás vždy pozerajú.

„Áááá, vy musíte byť Brandonovci, však?“ len som prikývla. „Tak poďte, poďte mám tu pre vás nachystané všetko potrebné,“ a ukázala rukou na dosť vysokú kôpku papierov. Si robí srandu nie?

V ďalšej minúte nám už podávala papiere. Boli to naše rozvrhy. Takmer všetky hodiny sme mali spolu, keďže sme v jednom ročníku. Potom tam boli papiere, ktoré sme mali vyplniť, plán školy jeden papier, ktorý podpíše každý profesor a ktorý na konci vyučovania máme priniesť.

Stále sme však mali kopu času tak sme vyšli von – na stále prázdne parkovisko – a posadili sa na kapotu auta.

Zabávali sme sa hlavne na tej sekretárke a jej chabých pokusoch dostať Jareda. Ani neviem ako dlho sme tu sedeli, ale asi dosť dlho. Parkovisko sa začalo pomaly plniť a všetci na nás samozrejme pozerali. Na niekoľko dní – alebo týždňov – budeme atrakcia číslo jeden.

Z poza rohu sa vyrútilo obrovskou rýchlosťou auto. Za ním druhé. Jedno strieborné Volvo a červené BMW.

Zo šmykom zastavili na jediné dve voľné miesta – vedľa nášho auta.

Z Volva vystúpili traja ľudia. Hneď – či už podľa pachu, alebo podľa výzoru – som zistila, že sú to upíry. Z druhého vystúpili ďalší dvaja. Vo vzduchu pravdepodobne zacítili Jaredov pach a tak sa na nás otočili. Mňa však zaujala jediná tvár. Je toto možné?

JASPER:  

Dnes bol v škole dosť veľký chaos. Mali totiž prísť dvaja noví študenti. Jeden chalan a jedno dievča. Vôbec ma to nezaujímalo. Stačilo mi, keď som pocítil ľudskú zvedavosť a nedočkavosť na sebe. Prekvapivo ma to vôbec neovplyvnilo. Hlavu som mal – stále – plnú toho neznámeho dievčaťa. Nech som sa snažil akokoľvek, nemohol som na ňu prestať myslieť. Aj Edwardovi to už liezlo na mozog. Snažil som sa hlavne kvôli nemu, ale akosi mi to nešlo.

Dnes som išiel do školy s Edwardom a Bellou vo Volve, nakoľko sa moja sestra chcela pred tými novými vytiahnuť a išla s Emmettom v jej BMW. Nevadilo mi to.

Vysokou rýchlosťou sme sa rútili k škole. Išli sme len tak-tak. Hlavne kvôli Rose. Zase chcela, aby sme si obliekli to čo nám vybrala. Akoby nestačilo, že sme upíry. My musíme byť najlepšie oblečení upíry na svete.

Edward šmykom zastavil na voľnom mieste vedľa auta, ktoré som tu nikdy predtým nevidel. Bolo to čierne Porsche a o jeho kapotu sa opierali tí noví a o niečom sa rozprávali. Rose zaparkovala vedľa a všetci sme vystúpili.

Vo vzduchu sa miešali dve nové vône. Vlkolačí smrad a vôňa, ktorú som už raz cítil. Dnes v noci na tej lúke.

Prekvapene som otočil na dievčinu, ktorá sa prekvapene pozerala na mňa. Je to ona? Ako si môžem byť istý, keď som jej videl len odlesk očí, z ktorého som nevedel určiť ani len ich farbu?

Všimol som si, že aj ostaní spozorovali prítomnosť vlkolaka, tak sa trochu napjali. Ich strach a odhodlanosť na mňa doslova kričali. Čo som komu urobil, že som si toto zaslúžil?

„Nebojte sa, ja som neprišiel bojovať. Prišiel som študovať a vážne nemám v pláne nejako vám tu vyrábať problémy ak mňa a moju sestru necháte na pokoji,“ povedal na obranu ten chalan a ruky zdvihol v geste akože sa vzdáva. To dievča sa len usmievalo.

Aký krásny úsmev...

„Jasper? Ty ju poznáš?“ spýtal sa zvedavo Edward. Prečo mi len na sekundu nemôže prestať čítať myšlienky. Edward sa len zaškľabil. Počul to, samozrejme.

„No ani neviem, pripomína mi jedno dievča, čo som včera stretol, ale neviem či je to ona,“ povedal som mu a bol si plne vedomí, že ma počuje aj ona. Len sa usmiala.

„No som to ja,“ povedala zvesela. Pri jej hlase som mal čudný pocit pri srdci. Niečo ako pichnutie, ale ktohovie, keďže nebije.

„Prečo si mala ten plášť?“ spýtal som sa popletene. Takáto kráska by sa nemala skrývať. Až teraz som si vlastne všimol čože to má oblečené. Mala červenú koženú minisukňu, ktorá odhaľovala jej dokonalé nohy. Nejaké čierne triko a koženú bundu. Vyzerala fakt úžasne.

„To je trošku zložitejšie, ale som presvedčená, že keby som ti povedala pravdu, neveril by si mi,“ povedala a pokyvkala hlavou. Prečo by som jej neveril?

„Kto si?“ spýtal som sa rovnako ako vtedy na lúke.

„Som Alice,“ povedala a usmiala sa na mňa. Ja som bol totálne popletený. Nepovedala náhodou, že sa volá Abby?

„Nepovedala si, že sa voláš Abby?“ opýtal som sa. Všetci počúvali náš rozhovor. Každému bolo totálne jedno, že sa už začala hodina.

„Povedala a aj sa tak volám. Moje druhé meno je Abigail. Skrátene Abby.“ A opäť sa usmiala. Niečo v nej ma neskutočne fascinovalo a ani neviem prečo predstavil som si divokú pumu.

„Tak oficiálne. Ja som Jasper,“ povedal som a nastavil jej ruku. Na nič nečakala a pricupitala ku mne. Podala mi ruku a vtedy som pocítil nepríjemné pálenie na krku. Ruka mi tam automaticky vystrelila. Alice spravila to isté...

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Last Cat - 4. kapitola :