Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Last Cat - 3. kapitola

26.03.2010 (11:30) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1985×

3. kapitola

To znamená, že strach ma len popoženie. Obrátila som teda svoju pozornosť na ňu a a chystala sa skočiť, keď ma zastavili mocné ruky. A neboli len jedny...

ALICE:

Podľa vône som spoznala, že je to Jared s Jakom. Snažila som sa upokojiť, ale jej strach bol ako lákadlo. A v povahe takej šelmy ako som ja bolo prirodzené zabíjať všetko slabšie. Alebo to čo sa bálo.

„Lucass. Mal by si zobrať Vicky a odísť. Neudržíme ju večne,“ povedal autoritatívnym hlasom Jake. Hovoril Alfa hlasom, ale s tým Lucassom to ani nehlo. Čo si o sebe myslí? Že môže všetko na svete?

„Nerada by som ublížila tomu dievčaťu. Ak nie si zbabelec, tak poď,“ povedala som výhražným hlasom. Opäť som však prskala.

„Teba sa báť nebudem, si len malé dievčatko,“ povedal odhodlane a vo mne to len tak vrelo. Jedny ruky zmizli, ale druhé nie. Jaredove. Nikdy ma neprestane ochraňovať. Alebo skôr takých tupcov, ktorý nemajú toľko rozumu a nedráždili ma.

„Lucass. Radšej si to rozmysli. Ak s ňou chceš bojovať, nemal by si ju takto dráždiť, lebo s teba neostane ani toľko, aby ťa nakŕmili slamkou,“ použil moje vlastné slová Jared. Sama som mu ich hovorila. Avšak on ma aspoň zbytočne nedráždil, a tak sa len päťkrát, za celých sto rokov stalo, že som mu išla po krku. Z toho dvakrát dnes.

„Pusť ma Jared. Veď jeho ten smiech rýchlo prejde!“ Zakričala som na neho. No skôr prskala.

„Dobre, ale nezbi ho veľmi. Bude asi ešte sprostejší ako teraz,“ povedal pobavene Jared a pozrel mi do očí. Napriek svojim inštinktom som sa zasmiala. Proste vie čo na mňa platí.

„Neboj sa. Sprostejší ako je teraz už aj tak nebude,“ povedala som. Prskala som už nemej. Tak ešte zmlátim toho kreténa a som v pohode.

„Odstúp,“ pokynula som hlavou Jaredovi. Nenechal sa dvakrát ponúkať. Vie čoho všetkého som schopná.

Postavila som sa tomu debilovi Lucassovi čelom a premenila sa na pumu. Všetci – teda okrem Jareda, Jaka a Ness – na mňa prekvapene pozerali. Dokonca aj Lucass. Snáď by sa nebál

„Ale no tak. Snáď by si sa nebál baby,“ povedala som výsmešne a všimla si, že vypúlil oči. Aby ich nemusel zbierať po zemi. Ja dokážem hovoriť aj v tejto podobe. No iba v podobe pumy. A ja to nevyužívam. Na čo aj.

„Ja som sa nikdy nebál a nezačnem sa, keď stretnem hovoriacu pumu,“ povedal sarkasticky a premenil sa. Vo zvieracej podobe to bol jaguár, ale normálnej veľkosti.

Než sa stihol spamätať, rozbehla som sa proti nemu. My mačky sme všetci vycvičení. Teraz už len ja. V hociktorej podobe sem dobrí bojovníci. Len veľmi ťažko nás poraziť.

Švihla som ho labou po hlave. Zakymácal sa a krútil hlavou, aby si utriedil myšlienky. Vyskočil proti mne, ale ja som sa uhla. Cítila som každý jeho pohyb. Vôbec nebol dobrý bojovník. Len strašne arogantný blbec. Toto bude rýchle.

Kým sa ma snažil trafiť labou po hlave – čo bolo ťažké pretože som bola väčšia ako on – ja som ho opäť zasiahla. Trafila som ho labou do hrude a on odletel asi šesť metrov. A to som ho netrafila plnou silou. Rýchlo som k nemu skočila. Jared mi raz povedal, že stačí ak ho na zemi udržím aspoň pol minúty. Keďže z neho nehodlám spraviť potravu pre ryby, len som k nemu pribehla a položila mu labu na chrbát.
Vzpieral sa, chcel sa postaviť. Zaprela som sa plnou silou a on si len porazene ľahol. Skúsil sa postaviť asi desaťkrát ale ja som mu to nedovolila. Musím uznať, že je vytrvalý.

„Dobre. Je koniec. Alice vyhrala, môžete sa premeniť,“ zakričal Jake a ja som tak spravila. Premenila som sa späť. Našťastie noc bude asi o pol hodinku a ja som stále “človek“.

Odkráčala som smerom k miestu kde stál vysmiaty Jared. Keď som prišla, zdvihol ruku. Nadšene som si s ním pleskla. Bola som úplne pokojná.

Za chvíľu sa vrátil aj Lucass. Bol v lese, aby sme ho náhodou nevideli nahého. No to by bol teda zážitok. Asi by som sa usmiala k smrti.

„Takže myslím, že je to jasné. Berieme ťa,“ povedala rozhodným hlasom Ness, pretože Jake vyzeral, že zo seba súvislú vetu nedostane.

„To nie! Keby nebola taká veľká, tak ju porazím!“ vykríkol zúfalo ten Lucass. To je teda šialenec.

„Jake, ty by s ňou mal bojovať, si rovnako veľký ako ona,“ povedal Lucass a ukázal na Jaka a potom na mňa. Asi robil názornú ukážku tým menej chápavým. Rovnakým ako je on.

„Lucass, nikdy sa nepoučíš? Môžeš byť rád, že s teba nenarobila guláš. Sám dobre vieš, že si najlepší bojovník hneď po mne a som si istý, že by so mnou zamietla rovnako ako s tebou. Je dobre trénovaná,“ povedal a ku koncu bol jeho hlas plný obdivu.

Aspoň niekto tu používa tú vec, podľa anatómie nazývanú mozog.

A čože sa to neozvalo lúkou? Smiech. A kohože bol? Toho debila, čo má asi pol mozgovej bunky, ktorá je ešte trošku funkčná.

„Lucass, neprovokuj ju. Takúto šelmu by si za nepriateľa nechcel,“ povedal výhražne Jared. Vždy proste chránil menej chápavých ľudí, ktorým to proste nemyslí.

„Ale prosím ťa. Aj myš je väčší predátor ako ona, tak nestraš. Nie som z tých, čo sa boja.“ Povedal a opäť sa zasmial. Ja som stuhla. Jared ma chytil za rameno. Bolo vidieť, čože sa to asi chystá. Ja toho debila asi zabijem. Urobím z neho tlačenku pre upírov. Alebo klobásy pre černochov v Afrike. Aj tak by ho nebola vôbec škoda.

„Lucass, ty nemáš mozog alebo čo? Zabila som viac krát, ako ty si sa stihol za svoj život vyspať a ver mi, že ťa zabijem ešte ľahšie ako si myslíš. Nestihol by si povedať ani upír a bol by si na kusy. A podotýkam na maličké kusy,“ povedala som na svoj momentálny stav až príliš pokojne.

„Lucass, okamžite prestaň!“ Zakričal na neho Jake a bol v tom jasný rozkaz Alfy. Ale on sa opäť zasmial.

„Lucass, mal by si počúvať Alfu, nerobí to dobrotu, keď si niekto robí čo chce,“ povedala som sladučkým hlasom. Keby, že sú tu včely, tak ma zjedia.

„Ako si vedela, že som Alfa? Veď som to nepovedal ani Jaredovi. Môžem byť len zástupca,“ povedal Jake a snažil sa správať typom veď ja nič, aj muzikant. Ale moje inštinkty neoblafne.

„Pretože to s teba cítim Jake. Keby si bol len zástupca, spoznala by som to. Ale ty si Alfa, to sa proste nezaprie. Či už z pachu, alebo rozkazov. Veď by to počul aj hluchý, aká je v tom autorita. Každý to pochopí, len henten obmedzenec nie.“ A ukázala som na Lucassa, ktorý vyzeral, že zinfarktuje. Konečne som ho dostala.

„Ako to myslíš, že to zo mňa cítiš? Veď ani meniči, ani upíry, nevedia zistiť, kto je Alfa. Ako je možné, že ty to vieš?“ Spýtal sa popletene Jake. Žeby to na neho bolo príliš veľa informácií?

„Čo ti všetko o mne Jared povedal?“ Opýtala som sa. Nebudem mu hovoriť celú pravdu, ale nech nepodkopem Jaredovu verziu.

„Len povedal, že si niečo ako menička. Meníš sa na pumu ale si oveľa nebezpečnejšia a ako teraz pozerám tak ak nechcem prísť o život, nemám ťa zbytočne dráždiť,“ povedal rýchlo. No v podstate dobrý príbeh. Asi Jaredovi niečo kúpim.

„Povedal ti pravdu. Ja som šelma a dosť nebezpečná. Mám veľmi ostré inštinkty a cítim z ľudí, čo sa deje. Vycítim strach a ak som naštvaná tak by som mohla niekomu ublížiť. To mi pripomína,“ obzrela som sa na dievča, na ktoré som skoro skočila. „Mrzí ma to. Poďakuj sa Jakovi a Jaredovi, že ma zastavili a Lucassovi, že ma vyprovokoval. Ale naspäť k nášmu problému. Dokážem zo všetkých bytostí – či už sú to ľudia, meniči alebo upíry – zistiť kto je nadriadený. Je to jeho pach a takisto sa jeho funkcia ozýva v jeho hlase. Aj keď si to nikto neuvedomuje, dá sa to rozoznať, ale chce to prax,“ povedala som a Jake bol zamyslený. Dokonca som si predstavovala ako sa to v jeho hlave šrotuje.

„Dokáž to,“ povedal rozhodne Jake.

„Dobre, čo by to malo byť?“ spýtala som sa provokatívne. No čo ako šelma som raz taká.

„Dokázala si určiť, že ja som Alfa. Teraz urči, kto je najnižšie,“ a pokynul smerom k okolostojacim. Potiahla som vzduch a nastražila uši. Celé to trvalo asi sekundu. Jared sa len škeril. Už ma videl v akcii. Otočila som sa čelom k Jakovi.

„Najnižšie som momentálne ja a nado mnou je ona,“ a ukázala som za seba na dievča menom Vicky, po ktorej som skoro skočila. Jake len prikývol. Môj inštinkt ešte nikdy nesklamal.

„A vieš kto je nad ňou?“ spýtal sa a opäť bol zamyslený. Kto by si pomyslel, že môže tak veľa premýšľať. Opäť som sa nadýchla. Toto bolo rovnako jednoduché. Nebol tu a podľa pachu to bolo dievča.

„Je to nejaké dievča, ale nie je tu,“ povedala som a lúkou sa ozval uznanlivý šepot.

„Dobre a kto je podo mnou? Lucass?s“ Spýtal sa a lúka bola opäť ticho. Opäť som sa nadýchla, aj keď zbytočne. Ten pako je len druhý najlepší bojovník a nie druhý pod Alfou. Ten cucák je až desiaty.

„Lucass je až desiaty. Pod tebou je on,“ a ukázala som na chalana stojaceho asi tak desať metrov od Jaka, bližšie k lesu.

„Myslíš Matta?“ opýtala sa Ness. Ako mám vedieť ako sa volá? Som snáď jasnovidec?

„A ako mám vedieť ako sa volá? Nie som dedko vševedko,“ povedala som hlasnejšie, ale s humorom. Mala som celkom hravú náladu.

„Dobre, ale už by ste ma mali prestať skúšať. Ešte Jared by rád bojoval a ja by som sa rada dostala do postele, zajtra ideme do školy,“ povedala som a Jake prikývol.

Prekvapilo ma, keď sa postavil pred Jareda a pokynul mu hlavou, aby išiel za ním. Takže s ním chce bojovať Jake? Aj tak ho porazí.

„Neublíž mu Jared,“ povedala som a usmiala sa na neho. On sa usmial späť. Jared je dobrý bojovník.

Nikto to nekomentoval a obaja sa premenili. Jared bol veľký úplne čierny vlk a Jake bol červenohnedý. Boli rovnako veľký. Bude to vyrovnané.

Jake skočil po Jaredovi, ale ten sa uhol. V poslednej sekunde. Presne tak, aby to už nečakal. Jared je dobrý žiak.

Jake po ňom opäť skočil, ale než si stihol uvedomiť čo sa deje, Jared mu sedel na chrbte. Jake sa ho snažil striasť, ale Jared sa držal pevne.

Počítala som sekundy, aj keď zbytočne. Bolo jasné, že ho Jared dostane. Aj keď som vôbec nedúfala, že tak skoro.

„Dobre, Jared vyhral. Vicky, daj im oblečenie, nech sa môžu premeniť,“ povedala Ness. Aj keď bola pod Jakom až piata, ten Matt – či ako sa volal – nechcel bohvieako rozhodovať. Sám sa toho vzdal.

Vicky im medzitým hodila nejaké oblečenie a o pár sekúnd sa už vracali z lesa v ľudskej podobe. Na sebe mali len odstrihnuté tepláky.

Usmiala som sa na vyškereného Jareda a ťapla si s ním. Musím uznať, že mu to išlo veľmi dobre.

„Môžete mi vy dvaja povedať, kto vás učil bojovať?“ spýtal sa zvedavo Jake. Jared sa na mňa pozrel s otázkou v očiach. Len som prikývla.

„Ja som sa s bojovými inštinktami už narodila. Už vtedy som vedela bojovať. Jareda som potom učila sama. Bol to dobrý žiak. Všetko sa naučil behom pár týždňov ale aj tak mu trvalo dvadsať rokov, kým ma dostal na lopatky,“ povedala som a spolu s Jaredom sme sa zasmiali. Do smrti nezabudnem na ten jeho kukuč, keď si uvedomil, že ma porazil. Nikdy si nemyslel, že by to dokázal.

„Dvadsať rokov? Ako dlho sa vlastne poznáte?“ opýtala sa zvedavo Ness. To vyzerám taká mladá?

„Koľko je to Jared? Už stopäťdesiat rokov?“ povedala som a hodila zamyslený pohľad na Jareda. Tiež vyzeral, že premýšľa.

„Stopäťdesiat rokov? To ste aký starý preboha?“ S Jaredom sem sa len zasmiali jeho vystrašenému hlasu. Kývla som na Jareda. Pochopil.

„Ja mám niečo okolo dvesto rokov, plus mínus. Kto si to má pamätať?“ a pokrčil plecami. Jaka ani Ness to neprekvapilo, predsa len sú rodina.

„A čo ty Alice?“ Spýtala sa zvedavo Ness.

„Vieš, že ti ani neviem? Po štyri stovke som prestala počítať,“ povedala som. Viem presne koľko mám rokov, ale mohlo by ich to vyľakať. Nepoznám meniča staršieho ako tristo rokov a ja sama mám 697rokov.

„To si vážne taká stará? Preboha. Ja osobne by som ti typovala tak maximálne stovku. Páni. Aké to je byť na svete tak dlho?“ opýtala sa Ness. Vyzeralo to, že tu nie je veľa “ľudí“ schopných slova.

Zrazu som však pocítila známe mravenčenie. Silou vôle som to zadržala, aj keď som cítila, že mi rastú ušká. Od bolesti som sykla. Nie že by premena bola bolestivá, to nie. Ale jej zadržiavanie rozhodne je.

„Alice?“ spýtala sa Jared.

„Už je čas, mala by som ísť,“ povedala som a v mojom hlase sa ozývala potlačovaná bolesť. Som si istá, že ju všetci počuli, ale radšej to ignorovali.

„Dobre decká, my s Alice už radšej ideme, predsa len ideme zajtra do tej školy.“ S nádejou sa pozrel na Jaka. Teraz je vlastne náš vodca, keďže sme prešli k svorke.

„Dobre choďte. Zajtra príďte opäť sem. O ôsmej,“ povedal a pokynul rukou aby sme šli.

Úľavou som si až vydýchla. Rýchlosťou svetla som mierila domov. Skočila som do okna a zvalila sa na posteľ. Konečne som povolila a premenila sa do svojej podoby.

Vo vedľajšej izbe som počula hluk. Jared už tiež prišiel.

„Si v pohode?“ spýtal sa. Často sa rozprávame cez stenu. Hlavne v noci, keď som v tejto podobe. Mám dokonalý sluch, takže to nie je problém.

„Hej, vďaka Jared. Máš to u mňa,“ povedala som nadšene. V podstate svoju nočnú podobu zbožňujem.

„Nemáš za čo. Ideš večer behať?“ Jasné pozná ma dobre.

„Najskôr si pospím a potom pôjdem. Dobrú noc,“ povedala som a zavŕtala sa do perín. Do sekundy som bola tuhá.

Zobudila som sa asi o dve hodiny a dom sa len tak otriasal. Dvojité chrápanie, pri ktorom by sa aj reťazová píla hanbila a jedno spokojné oddychovanie. Len dúfam, že to druhé chrápanie nepatrilo Ness...

Začala som hľadať svoj novokúpený plášť. Bol v taške, akosi som ho nestihla vybaliť. Naposledy som pozrela na hodiny – bolo pol druhej v noci – a vyskočila von oknom.

V nočnej podobe som mám ešte lepšie reflexy a inštinkty a pohybujem sa ladne ako pravá mačka. Hodila som na seba plášť, na hlavu dala kapucňu a našla si dnešný cieľ – lov.

Nie, že by som tú krv fakt potrebovala, ale ak ju nemám tak ma to oslabuje. Raz som čítala, že sa mi z nedostatku krvi môžu pomalšie uzdravovať zranenia. Dokonca tam písali, že sa mi môže uzdravovanie zastaviť úplne.

Letela som lesom – ani som nevedela, kde som – a zacítila som lahodnú vôňu medveďa. Mám rada veľké zvieratká, aspoň sa trošku pri love zabavím.

Prišla som k medveďovi a vtedy sa otočil vietor. Zacítila som známu a zároveň úplne neznámu vôňu...

Tak čo? Chcete aj pokračovanie? Tak sa vyjadrite. Prosím :)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Last Cat - 3. kapitola :