Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska na skrývanie - 5. kapitola

20.09.2012 (07:45) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 2013×

Opustila som Edwardovu izbu a vrátila som sa do kuchyne. Sára sa práve chystala k príprave obeda a ja som jej šla veľmi ochotne pomôcť.

Cítila som sa trošku previnilo, že si k Edwardovi dovoľujem viac, než je slušné. Správam sa k nemu ako ku kamarátovi a to ho vlastne ani nepoznám. Jemu to však neprekáža. Ten chlapec proste nie je žiadny snob.

„Ako bolo včera v nemocnici, srdiečko?“ spýtala sa ma po chvíľke Sára. Sama pre seba som sa usmiala.

„Vlastne bolo veľmi fajn. Pani Masenová nakúpila deťom kopu hračiek. Všetky boli veľmi šťastné,“ rozprávala som nadšene.

„Áno, to sa na ňu veľmi podobá,“ usmiala sa Sára. Prikývla som. „A čo mladý pán Edward? Páčilo sa mu tam?“

„No, ja myslím, že áno. Deti si ho rozhodne obľúbili a on sa im skutočne pozorne venoval. Správal sa ukážkovo, presne ako jeho matka.“

„Jeden by neveril, že tak dvaja úžasní ľudia, ako sú pani Elizabeth a mladý pán Edward, sú rodina s pánom Masenom,“ zahundrala si popod nos a ja som sa potichu zasmiala.

„Tiež tomu nerozumiem. Asi tú ich dobrotu musí niekto kompenzovať,“ vyrukovala som s teóriou. Sára sa tiež potichu zasmiala.

„Tak v tom prípade je pán Masen v kompenzovaní veľmi dobrý.“

„Rozhodne áno. Malo by sa mu zato dostať nejakého uznania.“

Sára sa na ma naďalej vypytovala na nemocnicu, deti a chovanie Masenovcov a ja som jej s úsmevom odpovedala. So Sárou sa pracovalo veľmi ľahko.

„Bella, prosím ťa, prestri v jedálni stôl, ja to tu zatiaľ dokončím,“ vyrušila ma Sára z krájania zeleniny do šalátu. Poslušne som však prikývla, vzala som si všetky potrebné riady a vybrala som sa do jedálne.

Len čo bol stôl prestretý, nahrnuli sa do jedálne všetci Masenovci. Edward ma nezabudol pozdraviť s milým úsmevom a jeho matka na tom bola rovnako. Pán Masen sa však tváril, akoby som bola vzduch. Bolo mi jasné, že ma ten chlap úplne neznáša, no bolo mi to jedno. Ja som ho totižto nemala o nič radšej.

Po chvíli sa dorútila aj Sára a začala na taniere porcovať jedlo. Bolo mi hlúpe len tam tak stáť a nič nerobiť, tak som vzala misku so zeleninovým šalátom a rozhodla som sa ju naložiť na taniere.

Aj s miskou v ruke som prešla k miestu pána Masena a naložila som mu na tanier kôpku šalátu. Keď som sa už chystala prejsť k jeho manželke, okríkol ma.

„Rozhodli ste sa, drahá Bella, že na mne budete šetriť? To jedlo sa platí z mojich peňazí, nie vašich, tak by ste mi snáď mohli naložiť trocha viac. Som hladný.“ Zostala som zarazene stáť a uvažovala som, či sa mi to iba zdalo, alebo mi pán Masen vážne vykal. Zaklipkala som očami snažiac sa ignorovať jeho arogantné správanie a ticho som sa ospravedlnila.

„Prepáčte,“ šepla som len. Mala som chuť vysvetliť im, že to robím prvýkrát v živote, pretože u nás doma si šalát nakladá každý sám podľa chuti a že vážne netuším, koľko toho zjedia, no bolo mi jasné, že to Masena ani trocha nezaujíma. Chcel ma len vyprovokovať a pripraviť ma o nervy. Zrejme ho štve, že ma musel zamestnať alebo čo. Vážne neviem. V tomto mužovi sa nevyznám. Rozhodla som sa, že lepšie bude správať sa pokorne a snažiť sa to jeho príšerné správanie pretrpieť.

Doložila som mu na tanier ešte jednu kôpku zeleniny, rovnakú veľkú ako bola tá prvá a dúfala som, že toto už bude mať dosť.

No starý pán Masen opäť nesklamal.

„Slečna Swanová, vy vôbec rozmýšľate nad tým, čo dnes robíte? Vážne si myslíte, že všetku tú zeleninu zjem?!“ zvýšil na mňa hlas a ja som vyvalila oči. Toto je ako z nejakej trápnej telenovely! Má ten chlap všetky koliečka po hromade?

Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla a nadýchla a vydýchla a znova som sa potichu ospravedlnila. Inšie mi ani nezostáva, pokiaľ nechcem okamžitú výpoveď. Znova som vzala do ruky naberačku na šalát, či ako sa tá vec volá, a chystala som sa mu z toho šalátu odobrať, keď ma zastavila jeho ruka a vytrhla mi tú kovovú vec z ruky. Prekvapene som naňho pozrela a rozmýšľala som, čo zase má za problém.

„Toto je absolútne nehygienické a nevychované, slečna Swanová! Čo keby ste mi láskavo priniesli druhý tanier a naložili mi obed odznova?! Zišiel by sa vám tréning!“ Tento krát som už zatínala zuby, no bolo to hlavne tým, že na mňa rozpráva on! Možno to bolo vážne nehygienické, čo ja viem. U nás doma sú stravovacie návyky úplne iné!

No rozhodla som sa nenechať sa vyprovokovať. Nie, takú radosť mu neurobím. Všetko svoje sústredie som zamerala na svoje pocity a snažila som sa upokojiť. Mala som síce príšernú chuť riadne mu vynadať, no to by nebol dobrý nápad. Ja tú prácu vážne potrebujem, nemienim byť na krku rodičom donekonečna.

„Samozrejme, ospravedlňujem sa, hneď prinesiem druhý tanier,“ šepla som pokorne a otočila som sa na odchod, no zastavil ma Edwardov hlas. Tentoraz hlas toho príjemnejšieho, mladšieho Edwarda.

„Nie, nikam nechoď, Bella,“ povedal mojim smerom a potom sa otočil na svojho otca, „Toto trochu preháňaš, otec. Bella sa skutočne snaží a ty ju len kritizuješ!“

„Nehnevaj sa na mňa, Edward, ale toto skutočne nie je tvoja starosť!“ zvýšil pán Masen hlas na svojho syna.

„Nie, ty sa na mňa nehnevaj, otec, ale je mi úplne jedno, koho je to starosť. Správaš sa maximálne arogantne a Bella si zaslúži trochu úcty z tvojej strany!“ bránil ma Edward a ja som sa len krčila a zvažovala som, či by bolo príliš trúfalé niečo k tomu povedať. Nechcela som, aby sa kvôli mne hádali. Nechcela som robiť v tejto rodine problémy a vyvolávať hádky. No bola som slaboch a tak som len ticho mlčala a s vyplašenými očami som sledovala scénu predo mnou.

Edward aj jeho otec už nesedeli na stoličkách, ale stáli a nakláňali sa k sebe ponad stôl. Pani Masenová zase vyzerala viac-menej ako ja. Pozorovala tých dvoch s obavami v očiach a zrejme tiež uvažovala, čo povie, aby ich upokojila a zachránila si tak rodinnú večeru.

„Edward, toto dievča je len naša zamestnankyňa! Uvedomuješ si vôbec, že kvôli zamestnancovi sa správaš drzo k svojmu otcovi?“ kričal pán Masen.

„Ona je človek! Rovnaký človek ako ty, aj ja! Mohol by si si raz a navždy uvedomiť, že peniaze nie sú všetko a nemôžeš sa správať opovrhujúco ku každému človeku, ktorý ich má menej ako ty!“ Tak a v tejto chvíli som sa už cítila aj mierne trápne. Tí dvaja asi zabudli, že som stále v tejto miestnosti a rozprávali sa o mne akoby som tu ani nebola.

Pán Masen znova otvoril ústa dokorán, že niečo povie, no prerušila ho pani Masenová, ktorá sa tiež postavila zo stoličky a uprene sa zadívala na svojho manžela.

„To by stačilo, Edward. Náš syn má úplnú pravdu. Bella sa skutočne snaží a ty to preháňaš,“ povedala pokojne, no rázne a uprene sa dívala manželovi do očí. Mala som pocit, akoby sa mu svojim pohľadom snažila povedať viac, než vyslovila nahlas.

V každom prípade jej slová mali až čarovne veľkú váhu. Pán Masen sa zhlboka nadýchol a vydýchol a bez slova si zase sadol na stoličku. Chvíľu sa znechutene díval na svoj tanier, no napokon začal jesť a Edward aj Elizabeth sa po chvíli pridali tiež. Po hádke nebolo ani stopy a ja som sa snažila ovládnuť svoje ústa, ktoré mali chuť otvoriť sa dokorán a čumieť na ten jav pred sebou.

Len som nervózna prešlapla z jednej nohy na druhú a zbierala som odhodlanie na to, aby som konečne niečo povedala. Napokon som sa však len ticho ospravedlnila a rýchlou chôdzou som sa vybrala späť do kuchyne.

Spolu so Sárou sme sa tiež v tichosti naobedovali a zase sme sa vrátili k svojim povinnostiam.

Úprimne som bola vážne veľmi rada, že Sára nekomentuje celú tú absurdnú situáciu v jedálni. Sama som si poriadne vyčítala moje unáhlené a neuvážené správanie. Zrejme som si mala naštudovať niečo viac o stolovaní alebo čo. Ja neviem... V každom prípade to nemení nič na tom, že sa pán Masen správal skutočne zle. A aj keď toho príšerného chlapa nemám rada, nedokážem sa naňho momentálne hnevať. Skôr sa príšerne hanbím a trápi ma, že sa Edward postavil svojmu otcovi kvôli mne.

Nechcem v tejto rodine vytvárať roztržky. Aj tak už mám dosť problémov. Vlastne by bolo najrozumnejšie, keby som odtiaľto odišla a našla si brigádu niekde, kde sa moja nešikovnosť neukáže. Avšak nie som až tak naivná, aby som verila, že nájdem ešte vôbec nejakú brigádu blízko domova a teda vo Forks. Musela by som hľadať v inom meste a doprava by ma stála ďalšie peniaze...

Proste a jednoducho si niečo viac naštudujem o servírovaní a podobne, aby sa mi ďalšia takáto situácia nestala. To už by som potom skutočne nemusela prežiť v zdraví.

„Bella, zlatko, môžem ťa poprosiť?“ vyrušila ma z úvah Sára a ja som sa na ňu otočila s milým úsmevom.

„Samozrejme, čo potrebuješ?“ spýtala som sa, no to už mi Sára podávala na ruky tácku s džbánom plným pomarančového džúsu a čistý sklenený pohár.

„Toto zanesieš mladému pánovi Edwardovi na záhradu.“

„Na záhradu?“ čudovala som sa.

„Áno, zlatko. Ten chlapec sa musí poriadne nudiť,“ pokrútila zľahka hlavou zľava doprava a obrátila sa naspäť k linke.

Ja som zase všetku svoju pozornosť upriamila na tácku v mojich rukách. Hlavne nič nerozbiť a nerozliať. Na dnes tých problémov stačilo.

„Ahoj,“ pozdravil ma Edward zase so širokým úsmevom na tvári, len čo ma uvidel. Tiež som sa slabo usmiala a podišla dom bližšie.

„Priniesla som ti pitie,“ oznámila som mu a trocha som nadvihla tácku. Edward prikývol a položil zelenú hadicu, ktorou práve polieval kvety, na zem. Opatrne si vzal pohár a nalial si doňho trocha džúsu.

„Ďakujem,“ poďakoval skôr, ako sa napil.

Len som pokrútila hlavou, akože nie je zač a jemne som si zahryzla do pery. Chcela som mu poďakovať zato, že sa ma pri obede tak zastal, ale nevedela som ako začať.

Edward položil prázdny pohár späť na tácku, ktorú mi následne vzal z ruky a položil ju na biely plastový stôl. Potom sa zohol po hadicu a začal opäť polievať.

„Vieš, Edward, chcela som ti poďakovať, že si sa dnes tak trochu postavil na moju stranu, no... vieš, nechcem, aby si si kvôli mne robil problémy s otcom a-“ začala som rozprávať, no skočil mi do reči.

„Bella, prosím ťa, neblázni! Môj otec sa správal absolútne nevhodne a nevychovane. Takže ťa prosím, netráp sa kvôli tomu, áno? Nič sa nestalo. Môj vzťah s otcom je absolútne v poriadku,“ vysvetľoval mi.

„Ja len nechcem robiť vo vašej rodine zbytočné problémy. Vážim si, že si sa postavil na moju stranu, no zároveň ťa prosím, aby si si to najbližšie odpustil a bol radšej ticho. Som schopná zvládnuť to sama.“

„Žiadne nabudúce nebude,“ pokrútil hlavou a pokračoval: „a ak náhodou áno, nemôžeš odo mňa očakávať, že sa budem len ticho prizerať,“ dodal nekompromisne.

„Edward, ja ťa prosím-“

„Bella, môj otec sa dokáže správať skutočne arogantne a v žiadnej situácii mu to nemienim tolerovať. Neber si to osobne, áno? Všetko je v poriadku a ty si kvôli tomu nemusíš robiť starosti,“ zase mi skočil do reči a uprene sa mi díval do očí. A ja som, samozrejme, pod váhou jeho pohľadu len rezignovane prikývla.

Edward sa spokojne usmial a zase svoj pohľad obrátil na kvety.

„Hmm, Edward,“ oslovila som ho a taktiež som sa uprene zadívala na kvety.

„Áno?“

„Čo to robíš?“ spýtala som sa a ľavou rukou som vo vzduchu nad kvetmi urobila kruh. 

Edward sa na mňa prekvapene pozrel.

„Polievam kvety,“ povedal, akoby to bolo nad slnko jasnejšie a ja som sa pýtala úplnú blbosť. Pomaly som prikývla a ústa som pevne zovrela do úzkej linky.

„Polievaš kvety vo Forks?“ povedala som pomaly a zreteľne a stále som sa na kvietky dívala.

„Áno,“ odpovedal mi Edward trocha neisto. Zrejme vôbec nechápal, kam tým mierim.

„Vieš, Edward... Vo Forks stále prší,“ objasnila som mu tú záhadu a konečne som sa naňho znova pozrela. Tiež ma sledoval.

Mierne sa na mňa zamračil a potom voľnou rukou ukázal smerom k jasnej oblohe.

„Dnes nepršalo!“ bránil sa a ja som sa potichu zasmiala.

„Zázrak,“ neodpustila som si poznámku a Edward s pobaveným úsmevom pretočil oči.

Zase sa pozrel na hadicu a potom späť na mňa a jeho úsmev sa zmenil z pobaveného na šibalský a mierne zákerný. Prižmúrila som oči a rozmýšľala som nad tým, čo také sa mu odohráva v hlave, keď zrazu jeho hadica zmenila smer a voda začala striekať priamo na mňa.

Automaticky som zapišťala a predpažila som ruky, aby som vode znemožnila prístup k môjmu oblečeniu. Edward sledoval moje počínanie a naplno sa rozosmial. Ja som zase začala cúvať a snažila som sa dostať mimo dosahu vody.

Samozrejme to Edwardovi neušlo a začal sa približovať. Znova som detinský vypískla, otočila som sa mu chrbtom a začala som utekať. Edward sa vybral za mnou a stále sa smial na mojom pišťaní. Smiala som sa tiež.

„Dostanem ťa!“ zakričal na mňa Edward. 

„Nikdy!“

 Dievčatá, v prvom rade sa veľmi, veľmi, veľmi ospravedlňujem, že kapitoly pribúdajú po veľkých prestávkach, ale berte, prosím, do úvahy, že som na gymnáziu. Každý deň skončím bežne s učením o siedmej. Ak sa pošťastí, o pol siedmej. Nie je toho proste málo... Snažím sa písať po večeroch, ale väčšinou som príšerne unavená, a tak to zostáva na víkendy. Robím si trošku zásoby, ale momentálne mám v zásobe len jednu kapitolu, keďže som vám túto chcela pridať skôr, ako som mala najprv v pláne. Ja sa teda posnažím písať čo najviac, ale fakt je toho času veľmi máličko. A čo sa týka ďalšej kapitoly, skôr ako v nedeľu, či pondelok, ju nečakajte. Je mi ľúto, inak to nejde...

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska na skrývanie - 5. kapitola: