Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska na skrývanie - 13. kapitola

17.07.2013 (14:00) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1700×

Vybláznení a unavení sme napokon zbalili naše veci, vrátili digitálne náramky a vybrali sme sa smerom na parkovisko. Najvyšší čas vrátiť sa domov. Aj keď sa mi vôbec nechcelo.

Chvíle, ktoré som trávila s Edwardom pre mňa boli posvätná, počas nich - s ním - som bola vždy dokonale šťastná. Chovali sme sa ako malé deti, úplní blázni, no práve to som na našom vzťahu milovala najväčšmi. Nebol to len suchý románik, aké som tak často vídala medzi svojimi spolužiakmi. Bolo to niečo viac. Bola to dôvera, úprimnosť, vrúcnosť, vzájomná láska. Boli sme viac než len pár, boli sme skutoční priatelia. Mohla som mu povedať čokoľvek  a vedela som, že ma vypočuje a nechá si to len pre seba. Mohla som mu ukázať, čo naozaj cítim a vedela som, že on to cíti rovnako. Mohla som byť smutná a vedela som, že so mnou súcití, že ma podporí a bude tu so mnou. A mohla som sa správať hlúpo ako blázon a on bol vždy na rovnakej vlne.

Boli sme spolu krátko, veľmi krátko, ale v tejto chvíli som si uvedomovala, že som ho ľúbila už dávno pred tým. Možno od samotného začiatku. Ktovie. Jediné, čo som chcela bolo byť s ním večne, alebo aspoň ešte chvíľku tento večer, keď to inak nejde.

„Načo myslíš?“ spýtal sa ma Edward, keď som si sadla na miesto spolujazdca a zádumčivo som sa zapozerala z bočného okienka.

Ledabolo som pokrčila ramenami.

„Len nato, že sa mi nechce s tebou rozlúčiť,“ pozrela som sa naňho a zľahka som sa usmiala. Úsmev mi opätoval a zľahka ma palcom pohladil po líci až k brade. Trepotavo som privrela viečka pod jeho dotykom a vychutnávala som si ten elektrizujúci pocit.

„A čo takto ešte večera?“ zašepkal, zatiaľ čo naďalej hladil moju tvár.

„Hmm,“ zamrmlala som neurčito.

„Môžeme ísť do nejakej dobrej reštaurácie,“ pokračoval. S ťažkým srdcom som otvorila oči a zadívala som sa mu do tváre.

„Znie to úžasne, ale som príšerne unavená a nemám práve chuť sedieť ďalšiu hodinu v rušnej reštaurácii.“ Vysvetlila som mu a smutne som sa usmiala. Pôjdeme von zase nabudúce, aj potom budeme môcť byť spolu...

„Tak fajn, nemusíme ísť do reštaurácie, stále sa to dá zariadiť aj inak,“ povedal a lišiacky sa usmial. Nadvihla som obočie a čakala som, čo z neho vypadne ďalej.

„Čo tak si kúpiť len nejaké hotdogy v stánku na ulici a zjesť ich v tichom parku? Teda, ak ti nebude vadiť tých pár minút v rušnej ulici, zatiaľ čo nám predavač pripraví párky...“

Pri poslednej sarkastickej  vete som ho capla po stehne, no potom som sa nad jeho návrhom zamyslela. Tichý pokojný nočný park. Takmer žiadni ľudia, žiadny hluk, len ja a on. Niečomu takému sa nedá odolať.

„Pôjdem veľmi rada,“ súhlasila som.

Usmial sa a zohol sa k mojim perám, aby ich mohol na krátku chvíľu pobozkať.

O pár minút Edward zaparkoval auto, v rýchlosti kúpil v bufete na kraji hlavnej ulice naše párky a napokon sme sa pomalou chôdzou  ruka v ruke vybrali smerom k parku.

Sadli sme si na lavičku v blízkosti neveľkého jazera s menším dreveným mostom. Hoci už bolo šero, ešte sa na hladine sem-tam mihla nejaká kačka.

Ale okrem zvieratiek tu nebolo ani živej duše.

Ničím nerušený pokoj.

V tichosti sme sa pustili do jedenia svojich rožkov a pozorovali sme okolitú prírodu.

Keby som tu bola takto večer sama, zrejme by som umrela od strachu. Park nie je miesto, kde by chcelo mladé dievča stráviť samé nejaký čas neskoro večer. Za tmy.

Samozrejme, teraz tu bol so mnou Edward a tak sa moja myseľ uberala iným smerom. Obdivovala som krásu prírody, prizerala som sa drobným kvietkom všade navôkol a hádala som, akú farbu by mali za slnečného svetla.

Nebála som sa. Cítila som sa bezpečne a bola som si viac než istá, že to je spôsobené Edwardovou prítomnosťou.

„Je to tu trochu strašidelné, čo povieš?“ spýtal sa Edward s úsmevom, keď dojedol.

„S tebou sa nebojím,“ povedala som len a slabo som sa usmiala. Tiež sa usmial a sklonil sa, aby ma mohol zľahučka pobozkať na spánok.

„Ľúbim ťa,“ zašepkal ešte stále neuveriteľne blízko mojej tváre. Srdce sa mi rozbehlo šialenou rýchlosťou a do líc mi stúpala horúčava.

„No, povedala by som, že nato si mal myslieť, keď si ma chcel dnes popoludní utopiť,“ snažila som sa odľahčiť atmosféru. Ľúbila som ho rovnako ako on ľúbil mňa - možno ešte väčšmi, - a nemala som najmenší problém hovoriť mu to každú možnú chvíľu, ale mala som pocit, že takými slovami netreba plytvať, že ak ich budeme hovoriť príliš často, stratia svoje čaro. No a taktiež som nechcela, aby si ma potom zase doberal tým, ako prehnane naňho reagujem.

„V tejto chvíli by si mala povedať, že ma tiež ľúbiš, ale fajn,“ prevrátil očami a potom mierne zvýšeným hlasom dodal: „ja že som ťa chcel utopiť?“ Hrane sa zhrozil.

Len som neurčito prikývla, s pohľadom upretým na kačky a pomaly som prežúvala rožok. 

„A kedy?“ pýtal sa ďalej.

Pomaly som prehltla, (dávala som si načas) a obrátila som pohľad do jeho trpezlivých láskavých očí.

„Musíme ísť na tú smrtiacu šmýkalu, Bella, inak sa budeme príšerne nudiť. Nabudúce ti napustím vaňu,“ príšerne som imitovala jeho hlas a pritom prehnane gestikulovala rukami.

Len na mňa civel s obočím povytiahnutým dohora, zatrepal hlavou a celý telom sa natočil čelom k jazierku.

„Ja takto vôbec nerozprávam,“ zamrmlal a ja som sa uškrnula.

Oprášila som si ruky a džínsy od omrviniek zo zjedeného rožku a prisunula som sa bližšie k Edwardovmu telu. Bradu som si oprela o jeho rameno a pobozkala som ho na krk, zatiaľ čo som mu hladila chrbát ruky.

„Ale inak ťa ľúbim,“ zamumlala som mu do krku a znovu som mu naň vlepila krátky cudný bozk.

„Však zato,“ povedal prísne, no hneď nato sa ku mne otočil čelom a pobozkal ma na pery. Chcel sa hneď odtiahnuť, ale nedovolila so mu to. Voľnú ruku – tá druhá ešte stále hladila tú jeho – som mu omotala okolo krku a končeky prstov som zaplietla do jeho vlasov. Bozkávala som jeho ústa a Edward automaticky zareagoval.  Jednou rukou ma schmatol za pás a obkročmo usadil na svoje stehná. Hneď nato ma jeho ruka začala hladiť po boku.

Asi to vyznie hlúpo, ale v tejto chvíli som si neuveriteľne silno uvedomovala existenciu svojho jazyka a, dobrý bože, či som nemala príšernú chuť začať ho používať, ale neodvážila som sa. V duchu som si vravela, že na tom predsa nič nie je, mám sedemnásť, mám priateľa, ľúbim ho, čo na tom, že sme spolu asi len štyri dni. Do čerta s tým všetkým, do čerta s morálkou. Ale aj tak som to neurobila. Som zbabelec. Ale očividne nie som sama, keďže Edward sa tiež nepokúsil prehĺbiť bozk.

Napokon som sa odtiahla lapajúc po dychu. Edward sa zasmial a pobozkal ma na líce.

„Asi som sa nechal trochu uniesť,“ povedal takmer previnilo, no stále sa škeril.

Prikývla som na znak, že počúvam, no aj tak som myslela len nato, že sa mohol nechať uniesť viac. A potom som si začala v duchu nadávať, pretože som sa nechala ovládať hormónmi.

„V poriadku?“ spýtal sa po chvíli, zatiaľ čo ma hladil po stehne. Znova som prikývla a neisto som sa usmiala, zatiaľ čo som sa snažila zliezť z Edwardovych nôh a sadnúť si zase vedľa neho. Nedovolil mi to. Pridržal si ma na stehnách a pritiahol si ma bližšie na svoju hruď. Nechala som ho tak a hlavu som si zložila na jeho prsia.

„Už si premýšľala, čo by si chcela robiť zajtra?“ spýtal sa po chvíľke ticha.

„Zajtra pracujem,“ odpovedala som automaticky. Rada by som zase strávila deň s Edwardom, ale stále platilo, že potrebujem peniaze na školu.

„V poriadku a čo pozajtra?“ Pobozkal ma do vlasov.

„No potom mám dva dni voľno, ale...“ Nestihla som dokončiť vetu, pretože Edward mi skočil do reči.

„Perfektné. Vieš, čo všetko sa dá stihnúť za dva dni? Mohli by sme zase pozrieť do tej chalúpky na okraji Forksu a mohol by som ti znova zahrať na klavír, ako si si to v sobotu priala. A taktiež ti môžem napustiť tú vaňu,“ zasmial sa. Za normálnych okolností by som ho asi buchla do hrude alebo niečo podobné za tú posledné poznámku o vani, ale teraz som sa mu chystala pokaziť radosť, takže buchnáty si môžem odpustiť.

„Ja nebudem doma, Edward,“ zamrmlala som mu do hrude.

„Aha, no fajn. Je v poriadku, ak chceš nejaký čas tráviť s kamarátmi, nevadí mi to, naozaj,“ mlel a mlel a bolo úplne očividné, že mu to vadí. Sklamanie v jeho hlase sa nedalo nepočuť.

Potláčala som tie príšerne sebecké pocity, ktorým sa páčilo, ako veľmi Edwardovi na mne záleží, až tak, že sa tešili z toho, aký bol teraz smutný a začala som vysvetľovať.

„Nejdem nikam s kamarátmi, Edward. Starká, Charlieho mama, má narodeniny, pôjdem aj s rodičmi k nej.“

„Ou, aha,“ zamumlal a znova ma pobozkal do vlasov.

Zdvihla som hlavu z jeho hrude a dívala som sa mu do očí, zatiaľ čo som ho hladila po brade.

„Prepáč mi to, úplne som nato zabudla, preto som ti to nepovedala skôr. Ale sú to len dva dni. Potom sa vrátim a na zvyšok prázdnin už budem iba tvoja,“ sľúbila som.

Usmial sa a pobozkal ma na nos.

„So zvyškom prázdnin sa neuspokojím. Budeš musieť byť moja už naveky,“ informoval ma.  Znova som sa usmiala, teraz už veselšie a úprimnejšie, potešená, že sa atmosféra pomaly uvoľňovala.

„Sľubujem,“ povedala som hravo. Edward sa spokojne usmial a potom sa sklonil, aby ma znovu pobozkal.

Mrzelo ma, príšerne ma mrzelo, že sa takto oberám o dni, ktoré by som s ním mohla stráviť. Leto ubehne ako voda a potom sa všetko skončí...

Nie, prestaň, Bella. Nič sa nemusí skončiť. Stále tu je internet, môžeme si posielať e-maily  alebo si telefonovať. Posielať listy, ak by už nebolo iné civilizovanejšie východisko. Navyše posielanie listov je romantické...

„Poďme sa prejsť po parku,“ navrhla som.

*** 

Po prechádzke v parku ma Edward doviezol domov. Rozlúčili sme sa v aute a potom som sa pomalým unaveným krokom vybrala smerom k domu.

Nechcela som nikoho budiť, tak som v predsieni nezažala a po tme som sa vydala do obývačky, z ktorej sa prechádzalo do kuchyne. Bola som po celom dni vyprahnutá, trochu som zanedbala pitný režim.

Vôbec som v tej tme nevidela, tak ma ani neprekvapilo, keď som zakopla o kovovú nožičku ockovho obľúbeného kresla.

„Do pekla,“ zanadávala som.

„Nabudúce si zapni svetlo, ak sa nechceš zmrzačiť,“ ozval sa z druhého konca miestnosti mamin hlas. Hneď nato sa v izbe rozsvietil luster.

„Do pekla,“ zanadávala som znovu.

Pomaly som sa otočila a uvidela som mamu ako sedí v kresle v rohu obývačky v pyžame a župane.

„Je dosť neskoro,“ povedala, akoby mimochodom a pozorne sledovala moju tvár. „Nikdy nechodievaš domov o takomto čase,“ pokračovala, keď som nič nevravela.

Premýšľala som, čo jej povedať. Videla ma ráno, ako odchádzam s Edwardom, nemôžem jej klamať.  Vie, s kým som bola. Samozrejme, je v tom, že s nami boli aj moji kamaráti, z čoho by som teoreticky mohla ťažiť.

„Nepovieš mi, kde ste s Edwardom tak dlho boli?“

„Nebola som len s Edwardom, mami. Bola som vonku s priateľmi,“ rozhodla som sa prehovoriť.  „Edward sa vlastne po chvíli začal nudiť, tak domov odišiel skôr. Potom som sa len tak pofľakovala u Angely,“ klamala som a dívala som sa pritom na svoje nohy. Nebolo to práve gesto, ktoré by mamu presvedčilo, že neklamem, ale keby som sa na ňu mala dívať, neexistovala by ani pol percentná šanca, že by mi uverila.

„Hmm,“ prikývla. „A potom sa Edward vrátil?“ spýtala sa, keď som už dúfala, že ma nechá na pokoji.

„Nie,“ povedala som cestou do kuchyne, netreba sa do tej lži viac zamotať.

„No, to je zaujímavé, pretože som práve videla, ako ťa priviezol domov.“ Ustrnula som. Do hája, s týmto som  vôbec nepočítala!

Čo som si vôbec myslela?! Je to moja mama, pozná ma lepšie, než sa poznám sama. A určite vykúkala z okna.

Zhlboka som sa nadýchla a potom som sa k mame otočila čelom.

„Tak fajn, asi by som ti niečo mala povedať.“

V prvom rade sa veľmi, veľmi, veľmi ospravedlňujem za tú niekoľko mesačnú odmlku. A nemám práve náladu písať sem všetky možné výhovorky, pretože myslím, že každý vie, ako to chodí.

Ja som bola dokonca rozhodutá písanie úplne zavesiť na kliniec, ale zmenila som názor. A zase som tu.

Tak teda, ešte raz sa ospravedlňujem a dúfam, že si ešte niekto spomeniete na túto poviedku. :)

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska na skrývanie - 13. kapitola: