Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Krása je len obal 7. kapitola

29.01.2012 (21:00) • Alsee • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 1393×

7. kapitola

Bella:

Rozospato som sa posadila na gauči a pár minút som rozmýšľala, prečo som nespala vo svojej posteli.

Včera, po šokujúcom stretnutí so Sexi Krásavcom, som asi nedokázala prejsť až do spálne a musela som zapustiť kotvy v obývačke. Vlastne som mohla byť rada, že som mala také šťastie a nepridala som si do svojho dlhého zoznamu šokujúcich kamošiek aj podlahu. To by už môj mozog vážne neprežil.

Unavene som zatvorila oči a znova som uvidela toho Boha so zlatými očami. Tie oči do mňa vyryli dieru. Nie, ony tam vyryli kráter!

Zavrela som oči a videla som jeho. Otvorila som oči a videla som jeho. Chodila som a stále som videla jeho! Už mi to liezlo na nervy. Som nútená navštíviť slečnu Vševediaciu – moju psychošku. Minule som u nej bola a nie som si istá, či to prežila bez ujmy na zdraví. Bola to však jej chyba! Ako si môže dovoliť zaspať pri tom, čo jej vysvetľujem moje duševné problémy?

Vstala som a išla som sa prezliecť do slušnejšieho oblečenia, s ktorým by bolo možné sa ukázať na verejnosti.

Včera som sa totiž dohodla s Lucy, že pôjdeme na nákupy. Teda, ona to nazýva nákupmi, pre mňa je to nočná mora, a preto sa im vyhýbam ako čert krížu. Pravdaže, aj čert musí mať niekde slabiny, takže keď ho nabudúce stretnem v autobuse, určite sa ho na ne spýtam.

Prehrabovala som sa v skrini a bola som až udivená, koľko oblečenia mám.

Kedy som si to kúpila? preletelo mi hlavou, ale ďalej som to už neriešila.

Zobrala sa z vešiaka čierne letné šaty, ktoré sa síce nehodili do dnešného zamračeného počasia, ale mala som takého divného tušáka, že ich dnes budem potrebovať. Ako vždy som si obula tenisky a cez plece si prehodila čiernu koženú tašku.

Nemohla som dlhšie čakať, lebo cez okno som zazrela Lucyno auto. Zamkla som byt a zbehla som dolu. Vyšla som do zamračeného newyorského počasia. Áno, mojím „domovom“ sa stal New York. Najprv bolo pre mňa dosť ťažké zvykať si na ten mestský ruch a veľké množstvo ľudí pohybujúcich sa po uliciach, ale neskôr som si to prestávala všímať a začala som žiť svoj vlastný život.

Otvorila som dvere Lucynho auta a pohodlne sa posadila. Otočila som sa na Lucy, a chcela som ju pozdraviť, ale ona na mňa pozerala s otvorenými ústami.

„Čo tak pozeráš?“ spýtala som sa jej pobavene, zatiaľ čo som viedla neúprosný boj s bezpečnostným pásom. Potiahla som a nič. Ozval sa len čudný zvuk, ktorý pre mňa nebol dobrým znamením. Znova som potiahla a znova nič.

„Ty... ty máš na sebe šaty,“ vykoktala zo seba Lucy a ja som na chvíľu nechala bezpečnostný pás na pokoji.

„No a?“ Obzrela som si čierne šaty a skúmala ich.

Sú snáď niekde špinavé? Alebo v nich vyzerám až tak hrozne? Ach, vedela som, že mojím inštinktom sa nedá veriť, pomyslela som si, ale z mojich mozgových závinov ma vytrhla Lucyina odpoveď.

„Nie... len máš na sebe šaty prvýkrát za tú dobu čo ťa poznám a... nevyzeráš v tom tak hrozne, ako som si myslela, že budeš,“ zasmiala sa a ja som prekvapene zažmurkala.

„Nebuchla si sa náhodou do hlavy? Ukáž, ja ti to ošetrím,“ povedala som pobavene prvú vec, ktorá mi napadla. Výsledkom bolo, že Lucy prevrátila očami a konečne naštartovala auto.

Ja som nedokázala primať komplimenty, už od malička. Nevedela som, ako sa pri tom správať, ako tváriť, čo odpovedať. A tak som vyhŕkla prvú vec, ktorá mi napadla. A nie vždy to bolo slušné.

Otočila som sa, že si cez seba pretiahnem pás, ale tá sviňa stále nepovolila. Nechápala som, ako sa mohol zaseknúť! Asi sa rozhodol protestovať, ale ja protesty nemám rada, aj keď väčšinou protestujem tiež. Ale ten pás nemá právo protestovať! Či?

Lucy ma celú tú dobu pobavene sledovala a než som stihla povoliť ten blbý pás, parkovali sme pred jedným z obchodných centier v New Yorku. Tá veľká budova sa nado mnou týčila ako boh pomsty a ja som okamžite zabudla na bezpečnostný pás. Rukami som sa pridržala sedadla so zámienkou nevyliezť z auta.

„Bella! Nebuď ako malé decko a vylez z toho auta,“ zakričala na mňa Lucy, keď si všimla moje počínanie. Naposledy som sa nadýchla a pomalými pohybmi opustila svoju vernú skrýšu.

Keď som však stála pred dverami obchodného centra, moje nohy oťaželi. Nevedeli sa pohnúť z miesta a ja som tam stála ako soľný stĺp. Mozog sa mi úplne zahmlil a príčinou bola predstava, že sa ten mrakodrap na mňa zrúti. Pravdaže, to sa môže stať iba mne, takže tým ľuďom, čo okolo mňa práve prechádzajú, by som radila odísť.

Lucy pretočila oči a násilím ma vtiahla dovnútra. Nie, ona ma vtiahla do jamy levové!

Pozrela som sa do zrkadla a prekvapením som vypúlila oči. Na sebe som mala... niečo nechutne ružové a chlpaté. Bilo to do očí a ja som to zo seba okamžite zhodila. Hrozne ma po tom škrabala pokožka. Našťastie to bol posledný kúsok, ktorý som si mala vyskúšať, a tak som šťastne vyšla z kabínky.

Všetky veci som hodila na stolík pred kabínkou. A že ich bolo. Ľutujem tú predavačku, čo to bude ukladať, ale na uloženie som už sily nemala. Zamierila som k pokladni a tam na mňa čakala sklamaná Lucy.

Bola sklamaná preto, lebo aj napriek tomu, že ona v rukách držala asi desať tašiek, v mojich sa však nenachádzala ani jedna. Ale bola som za to rada. Žiadna z vecí, ktoré ma prinútila si Lucy vyskúšať, mi nesadla. Buď to bolo ružové, alebo ma to škriabalo. Proste ja som nebola nakupovací typ.

Vyšli sme z butiku a Lucy chcela hneď zamieriť do ďalšieho, ale ja som ju zastavila. Presvedčila som ju, aby sme si zašli do malej kaviarne, ktorú som zahliadla popri tom nekonečnom nakupovaní. Lucy našťastie súhlasila, takže keď sme si nakoniec sadli a objednali si kávu, unavene som si vyložila nohy na stoličku.

„Bella! Nemôžeš dať tie nohy dolu?!“ zasyčala Lucy a tým mi pripomenula mamu. Nevnímala som ju a zahĺbila som sa do spomienok.

„Ja budem klaviristka!“

„Ja modelka!“

„A ja módna návrhárka!“

„Ale dievčatá,“ zasmiala sa nad nami mama a na stôl položila veľkú misu šalátu. Chytila ma, aby som nespadla zo stoličky a všetkým trom nám naložila na tanier. Rose sa zdvihla, že jej pomôže, ale mama sa na ňu usmiala a povedala, nech si sadne...

„Bella. Bella! No ták. Bella!“ Prekvapene som zažmurkala a pohľad mi padol na nazlostenú Lucyinu tvár.

„Čo tak vreštíš?!“ povedala som jej nazlostene, ale teraz si ona nevšímala mňa. Pohľadom zavadila kdesi za moje plece a ja som sa o chvíľu obrátila tiež.

A tam stál on. Sexi Krásavec. Opieral sa ležérne o zábradlie a ukazoval svetu svoje dokonalé pozadie.

„Vidíš to, čo ja?“ zakoktala.

„Myslíš ten úžasný zadok?“ povedala som tiež trochu šokovaná. Vtedy sa otočil a svoj pohľad stočil na nás. Obidve sa udivene vydýchli a on sa usmial.

Bože, ten úsmev... pomyslela som si zasnene. Vtom som si na niečo spomenula.

„Lucy, nemáš špagát?“ spýtala som sa jej šeptom a ona odtrhla pohľad od Krásavca. Udivene si ma prezrela. Zrejme zisťovala, či mi nešiblo a popravde aj ja som nad tým veľa krát rozmýšľala.

Ale keď ja ten špagát potrebujem!

„Špagát?“ zasmiala sa a ja som na sekundu zabudla, že o pár metrov ďalej stojí úplne najkrajší muž na svete. Odtrhla som od neho zrak a na Lucyinu otázku prikývla. Tá sa začala smiať ako bláznivá a skoro prevrátila svoju šálku s kávou.

Stočila som pohľad na miesto, kde mal stáť on, ale namiesto neho tam bolo len prázdne miesto pri zábradlí. Smutne som sa oprela o sedadlo stoličky a v duchu som sa preklínala.

Prečo som si nevzala špagát?!  

6. kapitola - 8. kapitola

Mala by som tu pre Vás menšie vysvetlenie na predchádzajúcu kapitolu.

Nechcela som, aby ste si mysleli, že je Rosalie mrcha, aj keď úplne neviniatko tiež nie je. Chcela som vytvoriť odlišný príbeh pre každú zo sestier a na Rosalie padol zhodou okolností práve tento. Jej správanie k Emmettovi bude ešte pár kapitol také, ako bolo v tej predchádzajúcej, ale nemyslite si, že Rose je z ľadu. Postupne sa dozviete každý príbeh, no nepredbiehajme. Dúfam, že Rose nepohrdnete.

Alsee

Autor: Alsee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Krása je len obal 7. kapitola: