Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Jedinečná Bella - Prológ + 1. kapitola

16.12.2013 (15:15) • zuzika • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 5540×

Prológ

Volám sa Isabella Ariel, priezvisko nemám. Žijem v detskom domove už od dvoch rokov. Moji rodičia žijú, ale pre moje bezpečie sa ma museli vzdať. Môj otec sa volá Triton a vládne morskému svetu s mojou mamou Lorenou. Chce ma dostať jeden zlý chlap, tak ma mama odniesla do sveta ľudí, pretože tam by nikomu nenapadlo hľadať morskú pannu.

Mám šestnásť, ale psychicky som oveľa vyspelejšia. Mám veľa schopností a bez problémov určím hocijakú nadprirodzenú bytosť. Moje schopnosti sú fyzický aj psychický štít, preberanie schopností a ich zisťovanie, teleportácia, zmena podoby, zastavovanie času, neviditeľnosť, mazanie pamäti, levitácia, keď si niečo prajem a lusknem prstami, splní sa to, a ovládanie živlov. Ovládam všetkých päť živlov, čo je voda, oheň, zem, vzduch a energia (elektrina). Energia funguje tak, že sa viem rozprávať so všetkým elektrickými spotrebičmi a keď sa im milo prihovorím, pomáhajú mi, viem ovládať aj čistú energiu, takže mi môžu napríklad z rúk šľahať blesky.

Každá morská panna má tiaru. Tiara je čarovný predmet, každá morská panna ju má inú a každá má len jednu. Ja som výnimočná, mám štyri. Mám prstienok, ktorý keď si prajem, sa zmení na trojzubec. Mám náramok, vďaka ktorému sa na môžem ľubovoľne premieňať z človeka na morskú pannu a opačne. Žiadna morská panna sa nevie premieňať na človeka. Mám náhrdelník, ktorý keď nasmerujem na nejakú osobu, ukáže mi jej minulosť a niečo z budúcnosti, budúcnosť ukazuje vždy rovnakú, dokedy sa nesplní, keď sa splní, ukáže ďalšiu. Mám hrebienok do vlasov, ktorý sa mení na korunku a v jednej aj druhej podobe mi umožňuje ovládať hocijakú bytosť. Keď mám podobu človeka, mám mahagónové vlasy a hnedé oči, ale keď som v podobe morskej panny, mám fialové vlasy a oči modré ako more a nádherný modrý chvost.

1. kapitola
 
Dnes je pondelok a ja musím dohliadnuť na to, aby boli všetky deti ráno nachystané do školy a škôlky. Preto vstávam o piatej, ráno sa umyjem a oblečiem, prichystám do školy a idem zobudiť vychovávateľky, potom idem pomôcť kuchárkam nachystať raňajky a pomôcť zase vychovávateľkám pozobúdzať deti. V sirotinci je aj so mnou päťdesiatdeväť detí, z toho trinásť chodí do škôlky a ostatní chodia na základnú, len ja chodím na strednú.

Keď som odviedla všetky deti do škôlky a školy, išla som na svoju hodinu biológie a na mojom mieste sedel nádherný chalan s medovými vlasmi a bol to upír. Čo robí upír v škole? Prišla som k lavici a sadla som si k nemu.

„Ahoj, som Bella,“ predstavila som sa.

„Ahoj, ja som Edward,“ odzdravil sa a krásne sa na mňa usmial.

„Odkiaľ si sa prisťahoval?“ spýtala som sa.

„Ja spolu s rodinou sme sa prisťahovali z Aljašky," odpovedal.

„Máš súrodencov?“ položila som mu ďalšiu otázku.

„Štyroch, dve sestry Alice a Rose a dvoch bratov Jaspera a Emmetta, všetci sme adoptovaní a tak spolu chodia Alice s Jasperom a Rose s Emmettom,“ usmial sa.

„Vy sa máte,“ zašomrala som si popod nos, aby to nepočul a vrátila som mu úsmev, aj keď trocha smutný.

„Tebe to nevadí?“ spýtal sa ma zo záujmom.

„Nie, veď si sám povedal, že ste adoptovaní a navyše sú určite dosť starí na to, aby vedeli, čo môžu a čo nie. Každý má určite tak najmenej sto rokov, nie?“ spýtala som sa s úsmevom a on na mňa vyvalil oči.

„Prosím?“ spýtal sa nechápavo.

„No, si upír a máš výborné sebaovládanie, tak dedukujem, koľko máš rokov.“ Nevinne som sa naňho usmiala.

„Ak to vieš?“ spýtal sa vyvalene.

„Snáď si nemyslíš, že existujú len upíri,“ provokovala som ho.

„Nie, ešte sú vlkolaci a meniči, ale ty nie si ani jedno,“ namietal.

„Máš pravdu, nie som ani menič, ani vlkolak. Ty sa veľmi v nadprirodzenom svete nevyznáš,“ smiala som sa na ňom.

„Takže čo si?“ spýtal sa zaujato.

„Uhádni,“ uťahovala som si z neho.

„Elf?“ spýtal sa.

„Nie,“ odsekla som.

„Škriatok,“ tipoval.

„Vyzerám ako škriatok alebo elf?“ spýtala som sa nahnevane.

„Nie, ale idem po rade, keby moja sestra nebola upír, tipoval by som ju na elfa alebo škriatka,“ obraňoval sa.

„Fajn, môžeš hádať ďalej,“ poháňala som ho.

„Vážne mi to nepovieš?“ prosil ma a nahodil psie oči.

„Toto na mňa neplatí. A nie, nepoviem ti to,“ vyplazila som naňho jazyk.

„Ale no ták,“ prosil.

„Nie a dávaj pozor, hodina už začala,“ napomenula som ho. Celú hodinu sme po sebe pokukovali a ja som rozmýšľala, prečo mi príde milý. Po hodine sa zdvihol zo stoličky a postavil sa predo mňa.

„Smiem ťa odprevadiť na ďalšiu hodinu?“ spýtal sa.

„Áno, ďalšiu mám francúzštinu,“ oznámila som.

„Fajn, aj ja tak poď.“ Chytil ma za ruku a išli sme na hodinu.

„Môžem mať na teba otázku?“ spýtala som sa.

„Môžeš,“ súhlasil.

„Prečo si milý? Už som stretla zopár upírov a viem o nich skoro všetko, ale toto a to prečo máš zlaté oči nie,“ dedukovala som.

„To je preto, lebo pijem iba zvieraciu krv,“ povedal.

„Vy môžete piť aj zvieraciu?“ zaujal ma.

„Áno, prežijeme aj z nej, ale nie je to tak dobré,“ odpovedal mi.

„To je dobré, lebo by som ťa musela zabiť,“ oznámila som mu s úsmevom.

„Nemala by si na mňa,“ povedal posmešne.

„Ale čo, tým si si istý?“ spýtala som sa ho posmešne.

„Áno, som si istý,“ povedal sebavedome.

„A ako, keď moje myšlienky si neprečítaš, ale ja tvoje áno,“ usmiala som sa naňho.

„A... ako?“ vykoktal zo seba.

„Jednoducho, nakopírovala som si ho.“ Usmiala som sa.

„Si tajomná,“ povedal s obdivom.

„A ty si ľahko čitateľný,“ oplatila som mu.

„Tak mi povedz niečo o mne,“ navrhol mi.

„No, si z devätnásteho storočia, takže si gentleman, držíš sa zásady „až po svadbe“, chceš byť vzorný syn, podobať sa svojmu otcovi, si jediný z rodiny, ktorý nemá partnera, ale každé dievča by ťa za neho chcelo mať, najradšej lovíš pumy,“ usmiala som sa naňho.

„Ako?“ spýtal sa.

„Hovorila som, máš sto rokov, takže si sa narodil v devätnástom storočí a keďže som dobrá z dejín, viem ako sa vtedy ľudia správali, na ramene máš jeden chlp z pumy a celý čas, čo sme išli chodbou na teba robili dievčatá oči a ty si si nič nevšimol a ani za jednou si sa neotočil,“ vysvetlila som.

„Si dobrá,“ pochválil ma.

„Ďakujem, ale už choď do triedy.“ Do obeda som ho nevidela a keď som vstúpila do jedálne, nemohla som uveriť vlastným očiam.

Autor: zuzika, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Jedinečná Bella - Prológ + 1. kapitola: