Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Je to sen? 2.kapitola

23.03.2009 (16:33) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1241×

Je to sen?

2.kapitola-Stratená

Let bol pomerne kľudný. Po celý čas som počúvala hudbu v mp3. Až na jednu chvíľu, v ktorej som skoro odpadla. No, vlastne som doslova odpadla. Nemám veľmi rada lietanie kvôli tomu, že často počúvam v televízii alebo rádiu, ako niekde lietadlo stroskotalo, alebo ho obsadili nejakí teroristi. Preto radšej stojím nohami pevne na zemi. No v túto chvíľu som nemala tú možnosť. Boli sme niekoľko tisíc metrov nad zemou uprostred noci. Nevedela som čo bude nasledovať, ale keď začalo kabínou triasť a prikázali nám zapnúť pásy, spanikárila som.  V napätých situáciách sa neudržím dlho pri vedomí, takže ani tu som nemohla sklamať. Hneď po pár minútach som omdlela.

Prebrala som sa na neznesiteľné pípanie. Boli to nemocničné monitory, ktoré sú mne už také známe pri mojich častých nehodách. Otvorila som oči a vedľa seba som uvidela otca opierajúceho sa o kraj postele lakťami. Mal sklonenú tvár a tak nevedel, že som sa zobudila. ,,Charlie, k-kde to som?" ,,Bella! Som tak rád, že už si hore. Už sa aj doktor začínal strachovať čo tak dlho spíš," povedal šťastným a zároveň utrápeným hlasom. ,, Ja? Počkať! Ako dlho už spím?" povedala som prekvapeným hlasom nechápajúc, prečo by sa o mňa mal niekto strachovať." ,, Bella, už sú to dva dni a to ti v podstate nič nebolo." Chcela som sa ho opýtať ešte na stovky otázok, ale v tom do miestnosti vstúpil doktor. Doktor? Veď vyzeral ako model z módneho časopisu. Neveriacky som na neho pozerala a stroj vedľa mňa trochu zrýchlil pípanie. No super! Už len to mi bolo treba, aby ma prezradila nejaká železná mašina. ,,Takže slečna Swanová,.." ,,Bella," prerušila som ho. Nemám vo zvyku aby ma niekto oslovoval slečna aj keď je to len doktor. Poriadny doktor, ak ste ma pochopili. ,,Bella, som Carlisle a chcem vám oznámiť, že ste úplne v poriadku. Len ste omdlela v dosť zaujímavej situácii." ,,V akej situácii? Čo sa stalo? Akurát viem, že lietadlo išlo spadnúť," povedala som zmätene. ,,Spadnúť? Povedal Charlie. ,, Bella, mali ste len turbulenciu. To sa niekedy stáva." Turbulencia? To som omdlela kvôli turbulencii? Ja som ale krava....nadávala som si. Preboha, krásny trapas. To sa môže stať naozaj len mne. Takže, kde mám Otta za najväčší trapas na svete? ,, Sleč-Bella, spravíme ešte pre istotu pár testov a potom môžete ísť domov," povedal Carlisle. ,,Ďakujem vám, Carlisle" povedala som vďačne a zároveň zahanbene. ,, Za málo, veď je to predsa moja práca" povedal a odišiel z miestnosti. ,,Bella, haha, ty si si naozaj myslela, že lietadlo spad...haha ...spadne?" vybuchol do smiechu Charlie, keď videl, že tu už nikto nie je. ,,Som veľmi rada, že som ťa pobavila, oci," povedala som sarkasticky. ,, Prepáč, ale keď...haha... ja som sa neu...haha...neudržal." Pár minút sa ešte rehotal, potom to prešlo do menšieho chichotania a napokon ustalo. Vysvetlil mi, že ma sem odviezol on a že už sme vo Forkse. Páni, tak ja som už tu?? No fajn, takže tento trapas zajtra budú vedieť už všetci. To som začala ohromne! Hmmm. V škole to asi budem mať ťažké, keď sa mi všetci budú hihúňať za chrbtom. No čo už, hádam na to po čase zabudnú. Z nemocnice ma asi po hodine pustili a my sme šli s Charliem domov. Vôbec sa to doma nezmenilo. Ani jeden kus nábytku som si nevšimla, že by zmenil svoju pozíciu. Teraz neviem, kto na tom bol horšie. Či otec alebo mama? No mama mala aspoň mňa, no otec nikoho. Ale ja som si vždy myslela, že on je ten tvrdý nepriestrelný človek. Nedával svoje emócie najavo a to pred nikým. Koniec koncov, som po ňom, takže by som o tom mala niečo vedieť, nie? Po tom ako sme prišli som sa vybalila, no veľa času mi to nezabralo keďže som tam mala asi 10 kusov oblečenia. Zišla som dole a urobila večeru. Najedli sme sa a ja som Charliemu povedala, že si už radšej pôjdem ľahnúť. Mala by som sa vyspať, keďže ma zajtra čaká škola.

Keď som sa zobudila, Charlie už doma nebol. Spravila som si raňajky, umyla si zuby a išla som sa prezliecť. Veľmi dlho som sa v šatníku nehrabala. Vzala som si bielu košeľu, naň čiernu vestu a modré riflové nohavice. Musela som uznať, že zas tak zle nevyzerám. Vlasy som si sčesala na jednu stranu do copu a vyrazila som do školy. Nebola zas tak ďaleko a tak som šla peši. (Musela som sa nejako psychicky pripraviť.) Už bola tu. Pár metrov predo mnou. Moja nová škola vyzerala celkom... celkom ..no normálne. Nevedela som čo mám očakávať, ale táto škola mi vyhovovala. Nadýchla som sa a vstúpila. V tom okamihu na mne pristálo asi sto párov očí a ja som sa cítila akoby som bola zo zlata alebo čo. Bolo mi to nepríjemné, tak som sa ich snažila ignorovať. Prvú hodinu som mala francúzštinu a tak som vyhľadávala triedu v ktorej by tá hodina mala byť. Našla som ju bez problémov. Nebolo to tu také veľké ako sa mi z počiatku zdalo. Porozhliadla som sa okolo no bolo tam len zopár žiakov zaneprázdnených svojimi debatami. Ja som sa posadila do lavice úplne vzadu v rohu tak, aby ma nikto nevidel. Nepomohlo. Aj tak som na sebe stále cítila ich pohľady. Zazvonilo na hodinu a ja som bola rada, že si ku mne nikto nesadol. Nevydržala by som to vypočúvanie. Celý zvyšok vyučovania som sa stále posadila tak, aby ma nikto nemohol sledovať a na obede som toho nebola výnimkou. Tam ku mne však podišlo dieča s čiernymi vlasmi vyčesanými do konského chvosta, s okuliarmi a s nesmelým úsmevom na tvári. ,,Ahoj, som Angela. Ty si asi Bella, však?" opýtala sa. ,,Áno, teší ma Angela." ,,Chcela som sa spýtať, či by som si nemohla prisadnúť. Nebude ti to vadiť?" Bola som prekvapená, že si chce ku mne niekto sadnúť, ale bola som jej aj vďačná zaa to, že mi aspoň o trochu zlepšila situáciu. ,,Samozrejme, len sa posaď. Vlastne, som ti zaviazaná. Nemám rada, keď na mňa všetci zízajú. Cítim sa ako z inej planéty." ,,No, vlastne ja som tu bola pred dvoma rokmi tiež nová, takže viem aké to je. V takýchto chvíľach treba trochu pomoci," povedala úprimným tónom. Vtedy som vedela, že je to dobrá osoba. Vlastne mi bola sympatická hneď od začiatku. Dúfala om, že by z nás mohli byť dobré kamarátky. Zvyšok obeda sme sa rozprávali o škole, samozrejme chalanoch a o tom, ako to tu chodí.

Bola som šťastná, že škola už skončila. Keď som prišla domov, spravila som si úlohy a  navarila obed. Keďže Charlie stále nebol doma, rozhodla som sa, že sa pôjdem niekam prejsť. Vzala som si bundu a vydala som sa po lesnej cestičke smerujúcej nemám potuchy kam. Rozmýšľala som a moja myseľ zase skĺzla do toho sna. Kládla som si milióny otázok na ktoré som buhužiaľ nevedela odpoveď. Takto som sa tam trmácala nejakú chvíľu, keď som si uvedomila, že lesná cestička je fuč. Do kelu! Čo teraz? Zablúdila som. Snažila som sa vrátiť, no úprimne nemala som ponatia kam idem. Vtedy sa les roztvoril a ja som vyšla na ,,Páááni, kde to som?" opýtala som sa sama seba. Stála som pri čistinke obklopenej hustou trávou a na vôkol mňa boli stromy. Bolo to tu krásne. Bola som zúfala, pretože som si začala uvedomovať, že som vlastne stále neviem kde. Ľahla som si k malému jazierku, čo tam bol a začala premýšľať, čo so mnou bude. Asi som zaspala, pretože keď som sa zobudila bola noc. Pochytil ma ešte väčší strach a ja som zrazu za sebou ucítila nejaké kroky.

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Je to sen? 2.kapitola: