Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Je diabol alebo anjel? Kapitola 1. Mám malé ruky...

14.05.2010 (07:00) • Tralala • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1832×

Kapitola 1. Mám malé ruky...

„To bol Charlie!“ kričala som babičke do kuchyne, keď som pokladala telefón.
„Ako sa má?“ opýtala sa, keď som k nej prišla.
„Hm, asi lepšie. Už mu dali sádru,“ odvetila som. Vedela som si živo predstaviť, ako sa musel tváriť.

Uškrnula som sa a pokračovala: „Vravel, že pre mňa príde na letisko syn jeho kamaráta. Hovorí ti niečo meno Jacob?“
„Milý chlapec. Keď ste boli malí, hrávali ste sa spolu,“ povedala s úsmevom, ktorý som na nej milovala. Moja babička bola taká typická rozprávková babička. Biele vlasy, živé modré oči a úžasné vrásky, ktoré obkolesovali celý jej rozprávkový úsmev. Náhle zmizol.

„Si si istá, že chceš ísť? Máš predsa rada slniečko.“
„Už mám letenku, baby, a okrem toho ma Charlie potrebuje.“ Obe sme sa zasmiali.
„A myslím, že mi zmena prostredia prospeje.“
„Kedy presne ti to letí?“
„O pól deviatej. Will povedal, že ma tam stihne odviesť, tak si nemusím brať ani taxík.“ Bola som rada, že ide Will so mnou aspoň na letisko. Mám pár chýb a jedna z nich je absolútna disfunkcia priestorovej orientácie.
„Už o pól deviatej?“ prekvapene sa opýtala. Zamračene pozerala na kuchynské hodiny a sucho zkonštatovala: „To nestihneš ani večeru. Len teraz som začala variť.“  Rýchlo sa pozrela na našu chladničku, ktorá si isto pamätá prvé televízne prejavy J. Kennedyho.
,,Nie som hladná,“ pohotovo som zaklamala a dúfala, že ma do odchodu môj žalúdok nesklame. „Idem ešte hore. Posledná kontrola a tak,“ žmurkla som na ňu a zmizla z kuchyne.


Moja izba. Moja milovaná izbička, ktorá bola mojim hradom po 16 rokov čo som tu bývala.
Sadla som si na kraj postele. Zrak mi padol k jej rohu. Jednu nohu mala ulomenú a tak bola podložená učebnicami z fyziky. Neznášam fyziku. Usmiala som sa.

Pohľadom som  prebehla po celom svojom kráľovstve. Od dverí, na ktorých bola prilepená fólia namiesto zrkadla, cez roh, kde som košom maskovala obhorený kus koberca. Veľký, polorozpadnutý stôl natlačený v kúte pri okne. Okno z nerozbitného skla pri ktorom na parapete trónil jediný tvor, ktorý to tu so mnou dokázal prežiť. Pod ním na nízkej komode bolo akvárium, ktorému skôr prischlo označenie "bazén smrti". Aj keď som robila čokoľvek, žiadna rybička tam neprežila viac ako 10 dní.
Zase som sa cítila ako to malé dievčatko, ktoré našlo ráno svoju rybičku Marschmelo (Marschmelo 1 - 13) plávať hore bruškom.

Ľahla som si. Otočila hlavu na bok a so štipkou hrdosti hľadela na svoju skromnú zbierku kníh. Spokojne som sa usmievala, keď som si od zhora dole čítala ich názvy. Úsmev mi však zamrzol na perách, keď som sa dostala k poslednej poličke. Mrzuto som hľadela na tú malú, kovovú, červenú haraburdu. Veď tu horelo len raz.

Prevrátila som oči a radšej sa pozrela na svoju vlastnoručne stvorenú maľbu oblohy.
Pamätám si to akoby to bolo včera. Mala som päť a zostala som doma dve hodiny bez dozoru. Keď sa babička vrátila, mala som pomaľovaný celý strop a vyrazené dva predné mliečne zuby. Myslím, že na zadnej stene mojej knihovničky by forézny experti, ešte stále našli moju DNA.
Zasmiala som sa pri predstave, čo všetko by tu vlastne našli. Bola som veľmi živé a hlavne tvrdohlavé dieťa. Opäť som sa zasmiala. Mňa nikdy neposielali za trest do izby samu. Mali priam panický strach z toho, čo by som stihla urobiť len za päť minút. Hm... babča mala aj tak prostriedky ako ma potrestať. Vlastne zato, že som knihomoľ môže ona, keď za trest dáva čítať knihy.

Stiahlo mi hrdlo a do očí sa mi nahrnuli slzy. Ja nechcem odísť. Nechcem! Nechcem! Nechcem! Schmatla som vankúš v tvare ovečky a drvila vo svojom náručí. Slzy mi už tiekli prúdom a vsakovali sa do chlpatej hlavičky. Bol to darček od Willa. Len tak, rád, často a úplne bez dôvodu dával darčeky. Hrdlo sa mi stiahlo ešte viac.
Will... Ja odchádzam a on zostáva. Nechcem! Nechcem! Nechcem! Chcela som kričať, ale nemohla som. Na koho som mala kričať? Na seba? To ja sa posielam preč. Babička bola proti a Willovi sa to vôbec nepáčilo. Mala som pocit akoby som sama a dobrovoľne bežala ku katovi. Na koho som mala kričať? Chcela som, aby ma niekto zachránil a zároveň nie. Bolo to správne rozhodnutie. Charlie ma potreboval. Utrela som si oči. Potiahla nosom. Tuhšie objala ovečku a pozerala na moju oblohu. Bolo to desné dielo, ale bolo moje. Teda, už len na chvíľu.

Zhlboka som sa nadýchla aby som zahnala slzy. Ozvalo sa zaklopanie. Pozrela som sa ku dverám. S rukou na zárubni stál Will a opieral sa o dvere. Usmiala som sa. Každá žena, pri pohľade naňho, by sa usmiala. Vysoký s neupravenými, svetlo hnedými vlasmi, modrými očami a teraz neoholeným drzým kukučom na tvári. Vedel, že s jemným strniskom sa mi páči najviac. Beštia! Chcel mi to robiť ešte ťažšie. Zamračila som sa.

„Klop, klop,“ povedal a upozornil na seba ešte raz.
Vystrčila som nos a vydula spodnú peru. Uchechtol sa.
„Môžem?“ spýtal sa a nahodil kukuč opusteného šteniatka. Zavrčala som. Opäť sa uchechtol a skočil vedľa mňa na posteľ.
„Prišiel si ma hodiť na letisko alebo baliť letušky,“ zahundrala som a vyplazila naňho jazyk.
„Bells!“ vykríkol a tváril sa zhrozene. Mal na sebe tesné čierne rifle a biele tričko, pod ktorým pri každom pohybe bolo vidieť vypracované telo.
„Ty si strašná herečka,“ prevrátila som oči a zasmiala sa. Zasmial sa aj on, vytrhol mi ovečku z rúk a podložil si ňou hlavu.

Zahľadel sa mi do očí. Zvážnel.
„Fakt odchádzaš?“
Zobrala som si do dlaní jeho ruku. Rozprestrela ju a priložila si dlaň o dlaň, ako som to robievala vždy. Sledovala som diametrálny rozdiel medzi nimi.
„Máš veľké ruky,“ vyhlásila som. Uškrnul sa.
„Nie, to ty máš malé ruky.“
„Páčia sa mi veľké ruky,“ pokračovala som.
„Páčia sa mi mále ruky,“ odpovedal ako vždy.
„Nechcem odísť,“ zamumlala som popod nos.
„Viem.“ A ťahal mi prsty od seba ako to robil vždy.
„Musím.“ Štipla som ho do dlane. Ucukol. Rýchlo som ho opäť chytila a zabalila obe naše ruky do päste.
„Viem.“ A začal naháňať môj palec svojim. Pritlačil ho a víťazoslávne sa uškrnul.
Zdvihla som obe ruky nad seba.
„Mám malé ruky,“ plačlivo som vyhlásila. Zhlboka som sa nadýchla. Nechcela som znovu plakať. Zdvihol svoju ruku a priložil ju k tým mojim. Tváril sa, že ich skúma.
Po chvíľke vyhlásil: „Nie to ja ich mám veľké.“ A obalil obe moje ruky tou svojou. Vytrhla som si ich. Prekvapene sa na mňa pozrel.
„Mám malé ruky!“ povedala som a preskočil mi hlas. Pozrela som sa mu do očí. Preglgla som a zadržiavala slzy. Hľadel mi do oči. Z tváre sa mu dal vyčítať smútok. Zľahka prižmúril oči a potom sa usmial.
„Prídem.“
Šokovane som zažmurkala.

„Vážne?“ opýtala som sa takmer nemo. Chytil moju ruku, rozprestrel ju a usmial sa.
„Vravím, že to ja ich mám ale veľké!“
Objala som ho: „Ďakujem.“
„Takto to ale nepokračuje,“ zahundral, keď sa usmieval. Vyplazila som naňho jazyk.
„Nie sme už na toto veľký?“ spýtala som sa a modlila sa aby povedal nie.
„Nie,“ vyhlásil a ja som sa zasmiala, „niektoré zvyky sú dobré Bells, a je jedno akokoľvek budeme veľký.“

„Vravím, že ja ich mám veľké.“ A opäť rozprestrel naše prsty.
„Dáš mi jednu?“
„Len, keď ty mi ju dáš tiež,“odvetil. Preplietla som prsty pomedzi tie jeho a zovrela ruku.
„Moja,“ radostne som vyhlásila.
„Moja,“zopakoval to po mne.
„Sú rovnaké.“
„Ja viem.“

predchádzajúca kapitola ‹- ∞moje zhrnutie∞ -› ďalšia kapitola » koniec

Autor: Tralala (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Je diabol alebo anjel? Kapitola 1. Mám malé ruky...: