Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Je aj láska návyková? - 36. kapitola

08.01.2010 (11:45) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 4484×

36. kapitola

Bella

Sedela som vo svojej izbe, s tým skurveným pocitom, že je niečo úplne na piču. Avšak nemala som ani šajnu čo, no keď mi zazvonil telefón a displeji sa objavilo číslo mojej sestry, tak som pochopila. Kurva! Dúfam, že Jazz niekoho nenapadol. Rýchlo som skontrolovala svoj štít, ale ten bol na svojom mieste. Že by sa predsa len neudržal? Potvrdila som hovor a priložila si telefón k uchu.

„Áno Alice?“

„Bella ja som to nevidela. Sakra, vôbec neviem ako sa to mohlo stať, ale nevidela som to. Všetko je na hovno. Prečo?“ vzlykla.

Kurva, nemôže tá Alice hovoriť zrozumiteľnejšie? Ja nečítam myšlienky, ani nevidím budúcnosť a už vôbec som tam nebola.

„Alice, klídek. Povedz mi čo sa stalo a prosím ťa pomaly. Tak, aby sme tomu aj my, spomalení upíri, rozumeli.“

Počula som v pozadí hlas Jazza a neviem či sa mi to len zdalo, ale som fakt počula, že tiež vzlyká. Sakra Bella, tebe tá láska ozaj škodí!

„No Bells, boli sme s Jazzom na nákupoch. Veď si si už musela všimnúť, že nemáme čo nosiť. Aj tá tvoja šatňa už zíva prázdnotou a to nehovorím o ostatných.“

Jasné, tak moja šatňa zíva prázdnotou. Podišla som k nej, otvorila dvere a prekrútila očami. Ak tam dám ešte jednu vec, tak už ju nezatvorím, ale nie, samozrejme Alice má na to vždy iný názor.

„K veci Alice,“ zavrčala som do telefónu.

„Jasné, no a behali sme po obchodoch a stretli sme Edwarda.“

„A kurva,“ vzdychla som.

„Tomu ver. Tiež to bolo prvé, čo ma v tej chvíli napadlo. No a on začal kričať po Jazzovi a potom aj po mne...“

„Dúfam, že mu Jazz nič neurobil?“ zhrozila som sa.

Keby mu Jazz ublížil, tak ségra neségra, roztrhala by som ho ako žabu.

„Nie neurobil. Ale Edward strašne vyvádzal a všimol si, že s Jazzom nie je tak nejako všetko v poriadku, veď vieš, ako to myslím. Tak som Jazza odtiahla preč, ale on si to teraz strašne vyčíta. Bella, sakra, čo budeme robiť?“

Jazz ani nevie, aké skurvené šťastie má, že Edwardovi neublížil. Ale čo teraz? Ani sama neviem, ako sa zachovať. Normálne by prezradenie znamenalo jediné, ale to neplatí pre Edwarda. Pre moje zlatíčko, lásonku, srdiečko – ty kokot, čo to tu meliem? Proste pre Edwarda toto neplatí.

„Neviem Alice. Kde ste?“

„Už neďaleko. Do piatich minút sme doma.“

„Dobre, budem vás čakať,“ povedala som a zrušila hovor.

Zišla som dolu do obývačky a nervózne začala prechádzať z jednej strany na druhú. Celý čas som si mrmlala. Kurva, prečo sa ten Edward musí všade pchať, prečo nemohol radšej zaliezť trebárs k Ronymu do baru? A prečo je moja sestra taký šialený maniak do nakupovania, to si nemohla si nájsť nejakú inú zábavu? Ja neviem, napríklad zbieranie vázičiek, alebo nejakú podobnú pičovinu ako Esme? Zaoberala som a svojimi trafenými myšlienkami, keď sa otvorili dvere a v nich stála Alice so skleslým výrazom a vedľa nej Jazz, ktorý vyzeral ako by mu práve niekto zobral najobľúbenejšiu hračku. Hmm no, Edward sa v niektorých chvíľach dal považovať za hračku, ale moju súkromnú, o ktorú sa s nikým nepodelím.

Ako ma Alice zbadala, hneď mi skočila okolo krku.

„Ach Bells, ja vôbec neviem ako sa to mohlo stať,“ vzlykala a hľadela na mňa, ako by som to ja mala vedieť.

„Alice, ukľudni sa prosím a všetko mi dopodrobna porozprávaj.“

Alice prikývla, pustila sa ma a prešla ku sedačke. Sadla som si vedľa nej a môj pohľad sa otočil k Jazzovi, ktorý stále postával medzi dverami.

„Kurva Jazz, nestoj tak ako kôpka nešťastia a sadaj!“ zavelila som a ukázala mu na voľné miesto vedľa Alice.

Jazz si povzdychol, podišiel bližšie a zvalil sa na miesto, ktoré som mu ukázala. Otočila som sa naspäť na Alice a tá sa pustila do rozprávania. Keď mi to všetko vyklopila, zostala som zamyslene hľadieť do prázdna. Znovu ma napadla len jediná veta: A čo kurva teraz? Nič ma nenapadalo a to sa mi často nestávalo. No dobre, odkedy poznám Edwarda, tak sa to stáva častejšie, ale predtým som si so všetkým vedela dať rady, tak budem musieť aj teraz niečo vymyslieť. V hlave som mala množstvo nápadov, ale každý bol priblblejší než ten predtým. Najviac sa mi pozdával ten, kde by som Edwardovi nahovorila, že sa mu to iba zdalo, ale taký blbý asi nie je, či hej?

„Sakra, nič ma nenapadá,“ vzdychla som.

Alice sa práve chystala niečo povedať, keď dostala víziu. Tie vytreštené oči, som už poznala ako vlastné boty. Po chvíli sa vrátila do normálu a ja som bola fakt zvedavá, čo sa kurva zase deje. Odkedy sme prišli do Vancouveru, tak mám pocit, že mi všetko nejako prerastá cez hlavu. Najskôr sa Alice zamiluje do človeka, potom toho magora dokonca premení, a aby tomu nebolo málo, naša nezničiteľná dokonalá Bella – čiže ja – sa taktiež zamiluje do človeka. Bože, kam tento svet speje? Alice sa konečne odhodlala prehovoriť – že bolo na čase.

„Bella, musíš ísť do Black star. Edward...“

„Čo zas vyviedol?“ skočila som jej do reči.

Ten môj chlap sa musí vždy dostať do nejakých sračiek. Nemohla som si nájsť niekoho normálneho? Hmm, ale zas v posteli sa mu nik nevyrovná. No čo už. Povzdychla som si.

„Opíja sa v bare a potom chce ísť na motorke domov. Pokiaľ mu v tom nezabrániš, dopadne ako Jazz. Zabije sa,“ povedala a mne v tej chvíli stislo srdce úzkosťou.

Ten chlap nie je normálny?! To mu ten chlast a tráva už vážne tak zatemnili mozog, že nevie rozumne rozmýšľať? No zas vedel to on vôbec niekedy? Pokrútila som hlavou.

„Kedy sa to má stať?“ opýtala som sa Alice.

„No myslím, že je najvyšší čas, aby si vyrazila,“ odvetila už trochu pokojnejšie.

Prikývla som, postavila sa a vzala do ruky kľúče od auta. Na nič som nečakala a rozbehla sa ku dverám. Nenechám predsa môjho sexuálneho boha, aby sa niekde roztrieskal na motorke.

„Ďakujem,“ ozval sa za mnou hlas Jazza, keď som otvárala dvere.

Nič som mu na to nepovedala a vyletela von. Nasadla som do auta, zaradila jednotku a o pár minút som sa už rútila ulicami Vancouveru. Netrvalo dlho a zaparkovala som. Dnes tu bolo poriadne narvané, tak som musela nechať auto v jednej z bočných uličiek. Vošla som do baru a moje oči hneď hľadali toho blázna. Avšak po Edwardovi ani chýru, ani slychu. Podišla som k baru a za ním stála zase tá štetka, čo vždy. Znechutene som prekrútila očami. No čo už, musím to nejako preglgnúť. Nahodila som najsladší úsmev, ako som dokázala.

„Ahoj, je tu Rony?“ opýtala som sa, lebo mi bolo jasné, že Edward bude najskôr s ním.

Pozrela sa na mňa pohŕdavo a ja som jej v tej chvíli chcela zakrútiť krkom.

„Je, ale nechce byť rušený,“ odvetila a začala sa venovať zákazníkovi vedľa mňa.

Tak to pŕŕ dievčatko. Mňa nikto ignorovať nebude a taká chudera ako ty už vôbec nie. Napadlo ma, že jediné miesto, kde môže Rony byť, je jeho kancelária. Na nič som nečakala, obišla som pult a zamierila do nej. Tá chudera sa asi spamätala, lebo sa mi postavila do cesty.

„Kam si myslíš, že ideš? Povedala som, že Rony nechce byť vyrušovaný,“ skríkla.

Ona si skutočne myslí, že ma týmto výstupom zastaví? Haha, škoda, že ani netuší, s kým sa rozpráva, lebo inak by už bola posratá od strachu. Posmešne som sa na ňu pozrela a pretočila očami.

„Ty si myslíš, že ma zastavíš?“ zasmiala som sa.

Ona prikývla a ja som sa už vážne rozosmiala. Ona je ešte blbšia, ako som si pôvodne myslela. Podišla som k nej bližšie a chcela ju obísť, keď ma chytila za ruku. Tak to už prehnala. Voľnou rukou som ju chytila za tú, ktorou ma držala a prudko ňou šklbla. Nie príliš, lebo to by som jej ju asi odtrhla, ale dostatočne, aby ju zopár dní poriadne bolela. Pozrela sa na mňa a v jej tvári bolo vidieť rozčúlenie. Potom sa bez slova otočila a zamierila k Ronymu do kancelárie. Mlčky som išla za ňou. Zaklopala na dvere a hneď ich aj otvorila. V kancelárii sedel samozrejme Rony a ako som čakala, tak aj Edward. Obaja vyzerali, že už majú dosť. Tá chudera začala vysvetľovať, že ma sem pustiť nechcela, a že toto a tamto. Len som prekrúcala očami a čakala, kým skončí svoj trápny monológ. Keď sa mi už zdalo, že jej to trvá dlho, pretlačila som sa popri nej a zastala až pri Edwardovi. Rony konečne poslal tú chuderu preč a my sme zostali sami.

„Bella, čo chceš?!“ otočil sa na mňa Edward a v jeho hlase bolo počuť, že je poriadne vytočený.

Trochu ma to zamrzelo, to všetko, čo sa stalo. Veď on v podstate nemôže za to, že moja sestrička je shopaholik.

„Ed, poď domov, prosím,“ zaškemrala som a dúfala, že ho môj tón presvedčí.

„Prečo by mal ísť?“ vložil sa do toho Rony.

Strelila som po ňom naštvaným pohľadom. Sakra, nemôže držať hubu?

„Pretože tu je na motorke a ja pochybujem, že ty si v stave, aby si ho mohol odviezť domov!“

Obaja zostali ticho. Otočila som hlavu na Edwarda a prosebne sa na neho pozrela.

„Poď Ed,“ šepla som a chytila ho za rameno, aby sa postavil.

„Prečo by som mal liezť do auta s niekým, kto mi klamal? Hm?!“ skríkol.

To ma naštvalo. Tak ja mu znovu idem zachrániť, tú jeho zasranú prdel a on tu bude po mne ešte húkať? Tak to nie, to sa chlapček veľmi mýli. Drapla som ho za ruku a prudko ním šklbla.

„Edward, ja ťa tu nebudem prosiť. Proste pôjdeš,“ povedala som a ťahala ho ku dverám.

„Hej, hej! Dobre... tak ja pôjdem. Kľud.“

Vytiahla som ho von a zamierila do uličky, kde som nechala auto. Podišla som k nemu a otvorila ho.

„Sadaj,“ zavelila som.

Fakt som bola poriadne vytočená z toho jeho výstupu v bare. Síce ho milujem, ale čo je veľa, to je príliš. Ja sebou zametať nenechám!

„Nemám v pláne sadnúť si do auta s takou klamárskou defkou, ako si ty!“ skríkol a tým ma ešte viac vytočil.

Tak to teda nie! Ja po sebe húkať nenechám! Hodila som po ňom pohľad, akým sa dívam na korisť. Nech si to chlapček trochu užije – ten strach. Pomaly som sa menila z milujúcej ženy a krvilačné monštrum, ale stále som sa ako tak ovládala. Podišla som pomalými krokmi k nemu.

„Nieeeee, nie a ešte raz nie,“ neprestával kričať.

„Povedala som ti sadaj,“ zavrčala som.

Ešte stále som sa ovládala.

„Už som ti kurva povedal, že so špinou, ktorá mi celý čas klamala do očí, si do auta nesadnem. To radšej nasadnem na svoju motorku a niekde sa zabijem,“ povedal a odchádzal preč.

Tak to teda nie. Teraz ma už vážne rozzúril. Moju myseľ zakryla červená clona a môj štít padol. Nikdy sa mi to ešte nestalo, ale tak všetko musí byť prvý krát, no nie? Nerozmýšľala som nad tým, či ma niekto uvidí, pravdu povediac som nemyslela vôbec. Jediné, čo teraz za mňa rozmýšľalo, boli moje upírske pudy a tie mi hovorili, že predo mnou stojí minimálne šťavnaté kuriatko, do chrumkava opečené – no proste podľa ľudí prvotriedna ľahôdka. Oči mi pritiahla tepna pulzujúca na jeho krku. Bože, tomu sa nedá odolať.

Odrazila som sa a skočila priamo Edwardovi na chrbát. Skôr než stihol vôbec zareagovať, som sa prisala na jeho krk. Zubami som prehryzla jemnú kožu a do mojich úst začala plynúť tá najlahodnejšia tekutina na svete. V tej chvíli mi zazvonil telefón. Kto ma to kurva teraz vyrušuje, keď večeriam? Avšak ten zvuk ma trochu prebral z omámenia a ja som pochopila, čo práve robím. Odtrhla som sa od Edwardovho krku a pretiahla cez seba svoj štít. Jeho telo padalo na zem a ja som ho v poslednej chvíli zachytila. Bože, ako sa mi to mohlo stať?

„Edward, preber sa,“ šepkala som, ako by to mohlo pomôcť.

Ani som sa nemusela pozerať, kto mi volal, ale bola som jej výnimočne vďačná za vyrušenie. Uvedomila som si, že sedím na zemi a v rukách držím Edwardove telo, ktoré sa už začalo mykať. Konečne som začala uvažovať – ja viem, že v mojom prípade, je to skôr výnimka ako pravidlo. Pochopila som, že ho musím čo najrýchlejšie odtiaľto dostať. Ešte by nás niekto uvidel a je známe, že niektoré veci proste nevysvetlíš. Vstala som s Edwardovým telom v rukách a rýchlo prešla k autu. Edward sebou mykal a ja som už mala chuť po ňom zhúknuť, nech sebou toľko nemyká, lebo ho do toho auta nenarvem, ale asi by ma v tejto chvíli aj tak nepočul. Len som prekrútila očami a položila jeho telo na zadné sedadlo. Obišla som auto, sadla si na sedadlo vodiča a vyrútila sa preč. Nezaoberala som sa rýchlosťou, len som si stále opakovala, že som to dnes dobre dojebala. O pár minút sme boli pri dome a mne až teraz došlo, že som musela fakt poriadne letieť, keďže cesta mi trvá obvykle tak dvadsať minút.

Vo dverách samozrejme stála už celá rodina. Emmett sa škeril jak malé decko, Rose sa na mňa pozerala so zdvihnutým obočím, v Alicinej tvári bolo vidieť úľavu, Esme sa pozerala ľútostivo a Carlisle, tak ten ma prekvapil. Vyzeral byť naštvaný, alebo sa mi to len zdalo. Ako posledného som si nechala Jazza. Ak ma Carlislov výraz prekvapil, tak Jazzov ma položil na kolená. On sa totižto usmieval ako mesiačik na hnoji. Nechápala som to, nemal by teraz zúriť? Nemala som však čas nad tým rozmýšľať, lebo Edward za mnou vykríkol. Neváhala som, vybehla z auta, otvorila dvere a vytiahla ho von. Upírskou rýchlosťou som prešla okolo auta až ku dverám domu.

„Tststs ségra, tak do teba by som to nikdy nepovedal, že práve ty sa pošmykneš,“ usmieval sa Emmett.

„Nemôžeš aspoň raz držať hubu?“ osopila som sa na neho.

Fakt som teraz nemala náladu na jeho fóriky. Prešla som popri nich a vošla do domu. Vybehla som po schodoch a vbehla do mojej izby. Tam som ho položila na pohovku. Za sebou som cítila prítomnosť všetkých, tak som sa otočila.

„Sakra Bella, na čo si myslela?“ vyrútil sa na mňa Carlisle.

Bolo mi jasné, že som urobila poriadnu pičovinu, ale že mi to bude vyčítať zrovna Carlisle, tak to som nečakala.

„Na čo asi? Máš pocit, že som vôbec myslela? Lebo ja si to nemyslím,“ skríkla som a až potom mi došlo, akú kravinu som povedala.

Aspoň Alice sa chovala normálne, teda keď beriem do úvahy situáciu. Podišla ku mne a sestersky ma objala.

„Som rada, že si prestala. Inak by ťa to do konca existencie mrzelo,“ šepla tak, aby som ju počula len ja.

„Ďakujem,“ šepla som rovnako potichu.

Alice ma len tuhšie stisla na znak, že to berie. Keď som zodvihla hlavu, všimla som si, že v izbe zostal len Emmett a Jazz a samozrejme Alice.

„Á sakra, ja som tvrdil, že táto rodina sa nejako rýchlo rozrastá. Ale som rád, že si si aj ty vyrobila vlastnú sexuálnu hračku. Konečne po nás nebudeš po nociach vrčať,“ povedal so smiechom Emmett.

Hodila som po ňom pohľad – ešte jedno slovo a roztrhám ťa na kúsočky, ktoré po tom spálim.

„Veď ja nič, ja muzikant. Ehm... tak ja už asi pôjdem za Rose,“ zasmial sa a vybehol z izby. Len som prekrútila očami – neviem, či sa mi to len zdá, ale v poslednom čase to praktizujem akosi často. Pustila som Alice a vrátila sa k Edwardovi. Kvokla som si na zem pri pohovku a sledovala, ako sa jeho telo zmieta v bolestiach. Po chvíli som na svojom ramene pocítila niečiu ruku. Ten dotyk ma zvláštne upokojil. Zdvihla som hlavu a zostala hľadieť do vysmiatej tváre Jazza.

„Ty Jazz, môžeš mi povedať, ako je možné, že sa škeríš ako lieskovec? Nemal by si byť naštvaný za to, čo som urobila tvojmu bratovi? U teba nebola iná možnosť, ale za toto môžem len ja,“ fňukala som.

Ty kokso, ja som vážne fňukala.

„Ale čo si Bella. Veď to je úplná jeba. Konečne sa už nebudem musieť pred bráškom schovávať, a keď bude rovnaký ako my, tak zase budeme vystrájať pičoviny ako za starých ľudských čias. Ani si nevieš predstaviť aký som teraz rád. A počkaj, keď sa Edward dozvie, že môže šukať dvadsaťštyri hodín denne bez toho, aby sa unavil. Ten z toho bude skákať dva metre dvadsať,“ smial sa Jazz a ja som si pomyslela, že sa vôbec, ale vôbec nezmenil.

„Myslíš, že mu to nebude vadiť? Že z neho bude krvilačná beštia?“

„Ale kokot! Uvidíš ako bude rád,“ presviedčal ma Jazz.

Prikývla som a pohľadom sa vrátila k Edwardovi. Počula som ako Jazz odišiel a ja som s Edwardom zostala sama. Rozmýšľala som nad tým, ako sa to vôbec mohlo stať. Potrebovala som niečo, alebo niekoho, na koho by som to zvalila, ale jediné, čo ma napadlo bolo, zvaliť to na moje pobláznené hormóny. I keď by ma zaujímalo, či vôbec nejaké mám. Musím sa opýtať Carlisla, ale až keď sa trochu ukľudní. Zatiaľ môžem rozmýšľať, ako to Edwardovi poviem. Neviem ako dlho som pri ňom sedela a rozmýšľala, ale odrazu ma napadla jedna vec.

„A kurva!“ sykla som.

Ako je možné, že som na to neprišla skôr. Tak toto je vážne prúser prvej triedy.

„Čo sa deje?“ vletela do izby Alice, ktorá asi počula moje syknutie.

„Ale nič, len som si niečo uvedomila,“ odvetila som stále vystresovaná zo svojho zistenia.

„A čo také?“ vyzvedala Alice.

„Že ho budem mať na krku do konca existencie...

Zhrnutie od NeliQ

Zhrnutie od slecinky

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Je aj láska návyková? - 36. kapitola: