Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Jane Hudson Volturi - Epilóg

10.04.2010 (10:00) • PinkVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 2370×

„Demetri,“ zašepkala som pomedzi vzlyky, ktoré sa mi samovoľne drali z úst.

S povzdychom si ma vyšvihol do náručia a odniesol ma do mojej izby. Tam ma pomaly položil na moju posteľ, venoval mi do vlasov malý bozk a bez slova odišiel. Vedel, že chcem byť v tejto chvíli sama. Tak dobre ma poznal.

Znova som upadla to toho šoku, ako na mojom prvom boji. Také situácie moje telo nezvláda najlepšie...

Konečne som necítila tú bolesť, čo mi trhala srdce. Už to bola len samota, ktorá ma zožierala. Prečo by som tu mala ďalej byť, keď mi tu chýba jediný dôvod mojej existencie? On dokázal vzniesť do môjho života šťastie, ukázal mi lásku, ktorú som dovtedy nepoznala. On bol mojím stredobodom vesmíru.  Bez neho už nechcem žiť! Chcem ísť za Demetrim... za mojou jedinou a skutočnou láskou.

Neviem ako dlho tu už ležím. Nevnímam čas, ani čo sa okolo mňa deje. Neviem, koľkokrát tu niekto bol, ak tu vôbec niekto bol. Vôbec ma to nezaujímalo, lebo ten, koho jediného chcem vidieť už nikdy viac nepríde. Moje slnko už viac nerozžiari tú temnotu, ktorá ma pohltila. Už nikdy neuvidím jeho prekrásnu tvár, jeho žiarivo-červené oči, jeho prenádherný úsmev... už nič.

Teraz mi na um zišli len dve možnosti: zomrieť alebo žiť s tým, že sa nič nestalo a pretvarovať sa, že je všetko v najlepšom poriadku. Tá druhá možnosť... to by bolo niečo strašné. Nedokázala by som to, pretože na neho sa nedá zabudnúť. Bola by som len ako chodiaca mŕtvola.

Neviem, kto by ma zabil, lebo to by sa neodvážil nikto, no bez Demetriho žiť nebudem!

Otvorila som oči rozhodnutá, že chcem zomrieť.  Pozrela som sa digitálne hodinky a zistila, že tentoraz som bola mimo len jeden deň.

Šla som sa prezliecť. Dala som si čierne tričko s dlhými rukávmi a na to červené s ramienkami. Ďalej čiernu sukňu a to všetko som zakončila dlhým plášťom.

Takto oblečená som sa rozbehla za Arom. Pred dverami do hlavnej sály som zastala.

Naozaj som rozhodnutá zomrieť?

Ak už nikdy neuvidím Demetriho, tak prečo nie?

Musím a nikto ma od toho neodhovorí.

Nádych... výdych....  Môžem ísť.

Prudko som otvorila dvere, čo pripútalo Marcusovu a Arovu pozornosť.

„Jane,“ pozdravil ma Aro. Ja som mu však neodpovedala a prišla rovno ku nemu. Podala som mu ruku a snažila sa mu nepozerať do jeho uhrančivých očí. Asi tušil, čo chcem urobiť, no ruku aj tak prijal. Zatvoril oči a sústredil sa len na moje splašené myšlienky.

Pozorne si prečítal každú jednu myšlienku vrátane tej, ktorá musela na neho doslovne kričať. Ja chcem zomrieť! Prečo mi to tu ešte predlžuje? Keď som ruku odtiahla, vystrašene na mňa pozrel.

„Jane! To predsa nemôžem. Zbláznila si sa? Je mi ľúto ale toto nemôžem dovoliť, lebo...“ nedopovedal, pretože niekto vošiel do sály. Ja som sa však neotočila, lebo mi úplne stačil nechápavý pohľad Ara raz na mňa a raz na toho, čo prišiel. V jeho tvári bola obrovská nechápavosť. Jeho ústa sa pomaly roztiahli do úškrnu a potom do úsmevu. Moje myšlienky sa konečne dali dokopy.

Demetri...

Otočila som sa zbadala ho tam. V celej svojej kráse, do detailu taký, ako som si ho pamätala. Ustráchaným pohľadom sa pozeral na Ara, no potom jeho oči skĺzli ku mne. Nemohla som uveriť, že je späť. Už som sa k nemu chcela rozbehnúť, keď som si uvedomila niekoľko vecí. Po prvé, nenastavil mi svoju náruč, ako to robil vždy, keď som sa k nemu chcela rozbehnúť. A po druhé, môj Demetri sa držal za ruku s Heidy! No tento obraz som si nepredstavovala ani v najhoršej nočnej more. Ako mi to mohol urobiť?

Váhavým krokom pristúpil ku mne.

„Jane, ja ti to vysvetlím,“ ozval sa. Začala som rýchlo nesúhlasne krútiť hlavou zo strany na stranu. Mala som najväčšiu chuť povoliť z mojej schopnosti a mučiť ho, až kým by doslova neškemral o svoj úbohý život.

Na Heidy som sa znovu už radšej ani nepozrela, pretože moja sebakontrola by bola v koncoch. Vždy som vedela, ako po ňom túžila, no Demetri mal záujem len o mňa.

Namiesto toho, aby som počúvala Demetriho vysvetlenia a pokus ma chytiť za ruku, som mu takú zavarila, že odletel dobré dva metre do vzduchu.

Ako mi toto mohol urobiť? Ako si to mohol dovoliť?

Heidy sa na mňa len nechápavo pozrela. Ja som na ňu zazrela pohľadom ´Ako si mohla?!´

Pretože ja som bola taká zbabelá, ušla som odtiaľ znova do svojej izby.

Ja tu už viac nevydržím. Neznesiem viac klamstva!

Zobrala som si najväčší kufor a s trasúcimi rukami som tam hádzala najnutnejšie veci.

Všetko som tam natlačila a znova sa oprela o stenu v mojom šatníku.

Ako mi to mohli urobiť? Každý vie len klamať! Prečo mi to Alec nepovedal?

Ako mohli...?

Znova som sa skĺzla po stene až na zem.

Tu ma už nikto nebude hľadať. Nakoniec ma budú musieť zabiť!!!

Niekto zaklopal na dvere a počula som, ako váhavo prešľapoval pred dverami.

„Choď preč!“ zasyčala som pomedzi zaťaté zuby.

„Jane, môžem ti to vysvetliť? Prosím! Nie je to tak, ako si myslíš. Vypočuj ma!“ kričal na mňa dotyčný za dverami. Bol to Demetri. Ľahla som si na zem a lícom sa oprela o studenú podlahu. Ako som si všimla v odraze, mala som rozmazanú celú očnú linku a aj špirálu. A to som nevypustila ani jednu slzu. Ach, prečo upíri nemôžu revať?

Nečakal, že mu prídem otvoriť a hneď vošiel dnu. Vošiel do šatníka a uvidel ma ako sa snažím postaviť, no nepomohol mi.

„Čo mi tu chceš vysvetľovať? To, že si ma podviedol? Alebo si vymyslíš ešte niečo originálnejšie?“

„Nie! Ja a Heidy sme súrodenci! Presne tak ako ty s Alecom. Ja som o tom nevedel. Hneď po narodení ju oddelili od rodiny... Hľadal som v starých záznamoch a uvidel tam jej meno. Chcel som ťa prekvapiť, no ty si zareagovala inak, mohol som to tušiť...

Je mi ľúto, čo som ti spôsobil.

Ja ťa ešte stále milujem, hlupáčik... len neviem, či aj ty po tom všetkom mňa,“ povzdychol si.

Otvoril svoju náruč a čakal na mňa.

Chvíľu mi trvalo, kým mi to zapadlo na správne miesto. Takže ma predsa len miluje? Heidy je len jeho sestra? Moje vzlyky náhla ustali a na tvári sa mi objavil šťastný úsmev. Šťastne som mu skočila do náruče a on mi vtisol bozk do vlasov. Potom mi začal perami prechádzať po celej tvári a neustále šepkal, dve najkrajšie slová, ktoré od neho môžem počuť.

Milujem ťa.

„Stále si taká tvrdohlavá, však?“ spýtal sa so smiechom. Teraz som sa už vážne neudržala... „Au,“ ozval sa hlasnejšie, keď ho zasiahla moja schopnosť.

„Vieš ako si mi chýbal?“ opýtala som sa ho.

„Ty si nevieš predstaviť, čo som prežíval, keď som ťa nemal pri sebe. Stále...“ jeho slová som mu vzala bozkom.

Ešte viac si ma k sebe pritisol. Jednou rukou ma pohladil po tvári a druhou zišiel po mojom chrbte a pritlačil si ma k sebe tak, že medzi nami nebol už žiaden priestor. Už bližšie sme si byť nemohli.

Opreli sme sa o seba nosmi a čelom. Chvíľu sme si pozerali do očí. Potom nasledovali ďalšie bozky.

Mojou rukou som mu aj ja prešla po jeho hebkej tvári. Urobil to isté...

„Milujem... ťa,“ povedal pomedzi bozky,

„Aj.. ja... teba...“ odpovedala som mu a znovu sa mi prisala na pery.

„Naveky,“ povedali sme po chvíli spolu.

Poďakovania

voldy

Kixy25

doda040506

ilovetwilight4ewer

Cukricek

ostruzinka

gina

MCullen

Elanor

kiki

mima19974

BellaTS

sMiley

(ak som na niekoho zabudla, kričte)

+ všetci čo ste to čítali a nezanechali komentár =)

ĎAKUJEM VÁM

Vaša MillieCull

PS: Ospravedlňujem sa vám ta menší šok (to s tým mŕtvym Demetrim). Nič lepšie mi nenapadlo. O=)

Dúfam, že sa vám celá séria páčila a prečítate si aj Giannu Volturi (2. séria=D).

Autor: PinkVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Jane Hudson Volturi - Epilóg: