Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ja k tebe nepatrím! To ona... - Prológ a 1. kapitola

02.08.2010 (07:15) • MirushQka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1525×

Prológ

„Jasper, priznaj si to! To čo sme k sebe cítili nebola láska, proste je to tak. Mrzí ma to.“ Neveriacky som hľadel na Alice - jediné svetlo v mojom zatratenom živote.

„Ako môžeš niečo také povedať!“ Zvýšil som hlas. Nekričal som na ňu, ale toto bol jednoducho nezmysel. „Alice! Po tom všetkom!“

„Po čom Jasper! Po čom? Ty to nechápeš, moje miesto je tu. Vedľa Ara,“ hovorila kľudným hlasom, pevným ako oceľ. Jej slová boleli, no ešte horšie boli jej krvavo-bordové oči, ktoré na mňa pozerali bez známky akéhokoľvek pocitu - už neboli také vľúdne ako niekedy.

„Alice, oni ťa klamú! To všetko je len dar, ktorý ťa k tomu núti!“ snažil som sa ju už zúfalo presvedčiť o tom, že toto všetko je len divadlo.

„Jasper, nie je to darom. Ja viem, čo cítim, a som si istá, že to cítiš aj ty. Neber to tak tragicky... Svet sa kvôli tomu nezrúti, ešte sa zamiluješ a všetko bude ako predtým,“ pohladila ma po líci. „Už musím ísť, Aro ma chce vidieť. Minimálne ma bude chcieť vidieť,“ stiahla svoju ruku z mojej tváre. „Budeš šťastný, Jasper, ja to viem.“ S týmito slovami sa nad mojou už dávno neexistujúcou dušou zatiahli tie najhoršie búrkové mraky, ktoré už nikdy nikto neprežiari tak ako Alice.

1. kapitola

„Ellie, ja som...“

Cŕŕŕŕŕn!!!!

S trhnutí som sa prebrala. Pol siedmej, pondelok.

Zasa to skončilo na vete: Ellie, ja som...

Ja som... Čo? Čo si? A kto vlastne si? Takmer mesiac ma v snoch straší neznámy chalan. Jeho tvár už poznám z každého možného uhla, rámovali dlhšie bloňďavé kučery, bol neprirodzene bledý a mal veľké, zlaté oči. Keď sa usmial – čo sa v mojich snoch často nestávalo – v očiach sa mu objavili iskričky. Vysnívala som si nádherného chalana, ktorý pravdepodobne ani neexistuje...

Som čistý blázon, akoby nestačilo, že niekedy viem čo sa stane ešte predtým, ako sa to skutočne stane...

„Verila by si tomu? On ma fakticky pozval na rande,“ švitorila vedľa mňa Paige. Splnil sa jej sen... Josh – chalan, o ktorom básni už dobrý polrok – ju konečne pozval do kina.

„Nechcem ti kaziť ilúzie, ale pozval ťa len do kina. A podľa mňa sa z neho aj tak vykľuje idiot. Ver mi, na toto mám nos,“ schladila som ju.

„Možno sa ten tvoj pocit tento krát nesplní,“ nedala si povedať.

„Koľkokrát som sa zmýlila?“

„Dobre, dobre... Si strašná!“ poťahala ma za ruku.

„Čo? A to už prečo?“ nahodila som psí pohľad a výraz zraneného šteňaťa. „Ja ti chcem len dobre.“

„Ja viem. Keď už sme pri tom, že koľkokrát si sa zmýlila, tak si dovolím ti pripomenúť, že ešte stále sa nikde neobjavil ten záhadný chalan.“ Týmto udrela klinec po hlavičke. Bol pre mňa citlivou témou. Jednak som si pripadala ako cvok, že som si vysnívala chalana a na druhej strane mi kradol nielen spánok, ale aj väčšinu myšlienok. Stále mi vŕtalo v hlave, kto to je. Niekedy som sa o ňom tak zarozprávala, až sa to so mnou nedalo vydržať...

„Začínam pochybovať, že ho vôbec niekedy uvidím aj niekde inde ako v mojej hlave.“

„Minulý mesiac si o ňom básnila jedna radosť a...“

„Ja viem,“ prerušila som ju rázne, „ja viem, ale možno predsa len existuje,“ doložila som potichu.

„Tak fajn!“ Zrejme vycítila, že toto je dnes obzvlášť citlivá téma. „Tebe sa s ním dnes zasa snívalo,“ skonštatovala súcitne.

„Hej,“ povzdychla som si. „Už ma z toho bolí hlava. Vieš si predstaviť, aké to je, keď ti celý deň, už mesiac v kuse, na viečkach tancuje obrázok totálne dokonalej osoby. Nevieš si predstaviť, aký je nádherný,“ zasnívala som sa.

Paige mi súcitne stisla ruku. Ďalej sme mlčky kráčali po parkovisku na prvú hodinu, až kým ma nezaplavil dôverne známy pocit blížiacej sa predtuchy.

Stisla som jej ruku na znak, že má zastať. A je to tu znova.

Obraz školského parkoviska sa v mojich očiach roztancoval. Cítila som, že Paige ma za ruku ťahá ďalej, vyzeralo by to dosť divne, kebyže zastaneme v strede parkoviska, a ešte keď budem mať v očiach totálne prázdny výraz.

Namiesto školskej budovy, ktorá stála predo mnou, som videla odľahlejší kút parkoviska, ktorý býva zvyčajne prázdny. Teraz tam stáli dve autá, vedľa ktorých stálo sedem postáv. Stáli v pároch, až na jedného. Bol tam aj ten chalan, s ktorým sa mi už toľkokrát snívalo. To on tam stál sám. Pozeral sa do zeme, no vzápätí zdvihol hlavu a díval sa priamo na mňa.

Zažmurkala som. Vrátilo ma to späť do reality, v ktorej mi Paige bolestivo zvierala ruku a ťahala ma ďalej do vnútra školy. Nechala som ju, nech ma odvezie až do triedy, potrebovala som si to v hlave utriediť.

Takže k nám bude chodiť do školy? A možno nie, možno som sa tento krát predsa len mýlila. No niečo mi vravelo, že to nie je pravda, že o chvíľu toho záhadného chalana z mojich snov predsa len stretnem.

Čo to bolo tento krát? Podstrčila mi neskôr na hodine zdrap papiera.

Ten chalan... Mám divný pocit, že k nám bude chodiť do školy. Odpísala som jej svojím strašným škrabopisom.

Ouuu... Vieš aj kedy? Zaujímala sa ďalej.

Čo som veštica? Nie je to aj bez toho dosť zlé? Pevne dúfam, že sa to v tomto prípade nesplní...

Už sa teším, keď ho uvidím. Som zvedavá, či je fakt taký nádherný... Na koniec vety dokreslila srdiečko.

Strašne vtipné...

Skrčila papierik do guličky a strčila si ho do vrecka. Venovala mi kyslý úsmev, no to už učiteľ rozdával výsledky testov...

Vem, že bola táto kapitola celá taká o ničom, ale v tých ďalších to už bude lepšie. :)

Zhrnutie

Autor: MirushQka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ja k tebe nepatrím! To ona... - Prológ a 1. kapitola: