Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ja k tebe nepatrím! To ona... - 2. kapitola

„Vieš, čo je tvoj problém?" nadhodila Paige.

„Nie, ale ty mi to určite prezradíš," snažila som sa príliš nesykať bolesťou, keď mi hrebeňom už dosť dlhú dobu česala vlasy. Neviem, o čo sa snažila, na mojich krátkych vlasoch sa nedá vytvoriť žiadny z obrázkov, ktoré mi vytlačené ležali na kolenách...

Nadýchla sa, že mi odpovie, no zostala ticho. Pretočila som stránku a v duchu zavdzychala nad záplavou hnedých, kučeravých vlasov, ktorými oplývala dievčina na obrázku. Ja by som si také nedopestovala, ani keby som sa roztrhať chcela.

„Hm? Paige? Haló! Čakám na tvoju inteligentnú odpoveď."

„Že máš nadpriemerne sexi susedov," povedala úplne šeptom.

„Čo?" Pozrela som na ňu. Vedľa nás predsa nikto nebýva. Sledovala som však jej prázdny pohľad a sánka mi padla smerom k podlahe.

„Prečo si mi nepovedala, že budete mať nové prírastky na ulici?" spýtala sa dotknuto.

„Lebo som to skutočne net..." Slovíčko netušila by však viac do tej vety nepasovalo. Z auta vystupovalo to najkrajšie stvorenie, ktorému moje sny v podstate krivdili.

Paige si všimla moje seknuté slovo a tak odpútala oči od tej nádhery a s dosť škredým pohľadom na mňa pozerala.

„Ty si to vedela!" vyriekla obvinenie. Nebola som však v stave, kedy by som bola schopná jej odpovedať. Srdce sa mi dosť prudko rozbúchalo a mojim pľúcam náhle dochádzal kyslík. Potriasla som hlavou a pozerala do podlahy - radšej.
„Paige," zašepkala som.

„Áno, ja viem," odpovedala mi tiež šeptom.

„Nie, nerozumieš." Aj naďalej som hľadela do podlahy a nedovolila som si zdvihnúť pohľad.
Zacítila som hrebeň, ktorý mi znova začal rozčesávať vlasy. To je dobré znamenie, Paige sa už spamätala.

„Očividne sú v pároch. Nie je to divné? A vlastne to je jedno. No, a ani tak nie je, keď tak nad tým rozmýšľam..."
Vtedy som ju vypla a začala som si utrieďovať chaos v hlave. V tom ma niečo napadlo. Mama.
Keby sa k nám mal niekto prisťahovať, ona by o tom vedela. Babky v nemocnici povedia, aj to čo nevedia.
Prudko som sa postavila, časopis spadol na zem. Paige bola tak zabratá do rozvíjania svojich teórií, že si ani poriadne nevšimla, že niekde idem.

„Mami, kto sú tí ľudia, ktorí sa práve sťahujú vedľa?"

„Doktor Cullen s manželkou a ďeťmi," odpovedala bez najmenších pochybností.

„Hlavná téma rozhovoru na tento týždeň. Nový doktor v meste." Mama pokrútila hlavou, čím dosť jasne vyjadrila svoj názor o pletkách starých babičiek...

„Bude robiť na chirurgii. Cahrleson sa zblázni. Ak mu vyfúkne stoličku primára, v nemocnici nastane peklo. Ten to len tak nenechá."

Zaliala sáčok čaju horúcou vodou z konvice.

„Veru nie," vzdychla si.

„Nechceš čaj?" opýtala sa ma.

„Čo? Jáj, nie. Nie, nechcem," prebrala som sa z ďalšieho nezmyselného a nepotrebného uvažovania o mŕtvom chrústovi.

„A Paige nechce? Choď sa jej spýtať."

„Paige?" zakričala som na celý dom a čakala som odpoveď.

„Zlatko, skutočne bol taký problém sa jej to ísť spýtať?"

„Áno?"

„Áno!" povedali sme naraz s Paige. Mama si len vzdychla a pokrútila hlavou.

„Chceš čaj?" zakričala som znova do útrob domu.

„Nie!" odkričala mi naspäť.

„Nie," povedala som mame, aj keď to určite počula.

„Idem hore." Vybehla som po schodoch. V momente, keď za mnou buchli dvere, som zbadala zasnívanú Paige ležať na mojej posteli.

„No čo si zistila, ty vyzvedač?" usmiala sa.

„Cullenovci. Bloňďák Carlisle bude robiť v nemocnici, na chirurgii." Až keď som si tú vetu spätne zopakovala, došlo mi, že mama mi nepovedala jeho krsté meno. Nechala som to tak, proste ďalší nepodstatný detail, ktorý ku mne priplával.

„Hm. Chlapcov ale majú chutných."

Všimla si moje zdvihnuté obočie a začali sme sa smiať.

........................................................................................................................................

„Myslím, že už pôjdem," nadhodila Paige, keď sme mali dopitý druhý pohár čokolády, playlist nám dohral a vonku blikali hviezdy.

„Hm," odpovedala som jej nezaujate.

„Neideš ma vykopnúť?" spýtala sa dotknuto.

„Jasné, to by som si nenechala ujsť," zaškerila som sa.

„Mimochodom, môžem ešte niečo k mojim novým susedom?"

„No, páľ."

„Ten bloňďák, čo tam vtedy vystupoval z auta, ja ho poznám." Dala som svoj nevinný pohľad, ktorý bol podľa spolužiaka ešte stále vražedný a nevšímala si jej ústa v tvare O.

„Č - čo?" zakoktala sa.

„No, ten bloňďák je ten bloňďák." Na druhé ten som dala osobitý dôraz.

„Prepáč, ale nechápem... Čo s tým bloňďákom?"

„No, on je ten chlapec, čo sa mi s ním snívalo."

Ďalšie O v podobe jej otvorených úst.

„Čo? A to mi vravíš len tak? Akože, veď nič sa nedeje?"

„A deje sa niečo?"

„Samozrejme!" V tomto prípade, asi môjmu mozgu nedošlo, čo by sa malo diať. Nevadí, stáva sa...

„Hej? A čo také?" bola som zvedavá.

„No... No..." odmlčala sa.

„Ja neviem, ale rozhodne to nie je len taká by the way skutočnosť... A ty si mi to tak povedala..."

„Prepáč."

„No nič, ja už skutočne pôjdem. Ešte sa zakecáme a mama ma prerazí. Toto v pondelok doriešime," povedala hlasom, ktorý skutočne nedovoľoval akékoľvek námietky.

„Jasné. No poď dole."

Zišli sme do obývačky a ktože to tam nesedel.
Skoro ma porazilo a Paige vyzerala, že o chvíľu poletí k zemi.
Naši noví susedia v celej svojej kráse...
Ja som sa našťastie spamätala prvá, čo bolo dobré, lebo mama mala v očiach jej vražedný pohľad - prototyp.

„Dobrý večer," vyhŕkla som. Paige sa spamätala o chvíľočku po mne a tiež zamrmlala nejaký pozdrav.

„Ellie, Paige..."

Popredstavovali sme sa, ale to je jedno, tie mená budem musieť aj tak počuť ešte raz, lebo si žiadne z nich nepamätám... Teda, až na jedno.

Jasper.

Jasper, Jasper, Jasper...

To meno mi znelo v hlave celú cestu k dverám, a znelo mi aj potom, keď už Paige odišla a ja som sa vracala späť k mame - slušnosť je slušnosť.

Jasper. Jasper. Jasper.