Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Isabelline slzy 7. kapitola

10.08.2012 (19:45) • RuskaVodka • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1281×

Bella:

„Mne sa to nezdá. Je to príliš jednoduché,“ namietla som.

„Bella, vysvetľovali sme ti to už asi šesťkrát,“ povedala Flavia.

„Ja viem, ale znie to príliš jednoducho. Vydávať sa za slúžku mi vôbec neprekáža. Veď som ňou bola celý život. Ale... niečo mi na tom nesedí.“

„Čo?“ opýtal sa opatrne Marcus a čakal na moju odpoveď.

„Ja neviem... mám z toho zlý pocit. Dobre, ja a Flavia pôjdeme na koči cez bránu, kde nás budú kontrolovať vojaci a ja sa budem vydávať za Flaviinu slúžku. Marcus sa zatiaľ prešmykne cez tajný tunel, kde ho bude čakať jeden z kartáginských vozov. Doktor ešte ostane v meste a bude sledovať situáciu, ako aj Popi a jej súrodenci. O pár dní potom prídu za nami do vojenského tábora. Správne?“

„Áno,“ odpovedali mi zborovo.

„Ale je to príliš jednoduché. Nepodarí sa nám to. Čo ak Aro vie, že chceme odísť z Ríma a upozorní na to vojakov?“

„A odkiaľ by to vedel?“ opýtala sa ma Popi unavene. Bolo už veľa hodín, pretože som nechcela súhlasiť s ich plánom. Pôvodne mala porada trvať asi desať minút. Ale to sa ešte nestretli s mojou tvrdohlavosťou.

„Čo ak má aj on špehov? Veď je jeden z najbohatších mužov v Ríme,“ opýtala som sa a pozrela som sa na Marcusa.

„Nemá nijakých špehov. Ak by mal, vedeli by sme o tom. Špehujeme ho vo dne – v noci,“ povedal Marcus a jemne sa na mňa usmial.

Nejde mi to do hlavy, aby sme len tak ušli z Ríma. Celý môj život nebol ľahký a tento útek sa mi nejako... nezdá. Ale čo ja s tým môžem urobiť? Možno by som na to mala pristúpiť. Veď Marcus je špehom už pár rokov a ešte ho nechytili a Flavia to isté. O útekoch toho vedia viac ako ja. Mala by som im veriť.

„Tak dobre. Ale aj tak sa mi to nezdá.“ Všetci si spokojne vydýchli a počula som aj niekoľko: „Konečne.“  

Flavia ešte niečo povedala Marcusovi a všetci sa pobrali spať. Asi som poradu natiahla o niečo viac, ako som myslela...

„Láska, všetko bude dobré,“ povedal mi Marcus a pohladil ma po tvári. Nežne sa na mňa usmial a ja som myslela, že sa roztopím.

„Ja viem. Aspoň v to dúfam,“ odpovedala som mu a usmiala som sa naňho. Potom sa naše pery spojili a ja som vedela, že všetko bude dobré.

Marcus:

Bella bola netrpezlivá a bála sa. Nebála sa o seba, ale o mňa. To ma potešilo, ale musel som ju stále utešovať, že všetko bude dobré. Stále som opakoval, že tajný tunel som použil už možno stokrát, ale Bella bola stále nepokojná. Opakoval som jej, že ju milujem a že budem stále pri nej a nikdy ju neopustím. Ale ani to jej nepomáhalo.

Deň predtým, ako sa mal náš plán uskutočniť, Bella doslova behala po dome a robila všetko možné, len aby sa zabavila. Bol na ňu dobrý pohľad, keď sadila kvety dole hlavou.

Podišiel som k nej a objal som ju. Začala ma vášnivo bozkávať a ja som myslel, že vyletím z kože. Odtiahol som sa od nej a sťažka som dýchal.

„Bella, ty ma raz zabiješ,“ zasmial som sa a ona sa uškrnula.

„Sľubuješ a nič.“

„Hej. To si ešte odpykáš.“ Začali sme sa naháňať po dome a Bella sa smiala ako zmyslov zbavená. Bolo to tak krásne, počuť jej smiech.

Nakoniec sme skončili v mojej izbe a Bella mi začala strapatiť vlasy.

„Moje vlasy sú zákonom chránené. Aký ti dám trest?“

„Ja sa ťa nebojím,“ povedala Bella vážne a hodila do mňa vankúš.

„Tak to nie,“ povedal som a začal som ju mlátiť vankúšom hlava-nehlava. Bella sa smiala a ja som sa snažil udržať si vážny výraz, ale veľmi sa mi to nedarilo.

Začul som trhanie látky a do vzduchu vyleteli pierka. Bella sa smiala ešte viac a ja som len s vypúlenými očami sledoval, ako mi pierka obsadzujú všetok priestor v mojej izbe. Tak to nie! Toto je moja izba, nie izba pierok! Hnusné pierka...

„Tak za toto mi zaplatíte, pierka!“ zavrčal som a pohľadom prepichoval tie biele mrchy.

Bella sa smiala tak, že jej tiekli slzy a ledva dokázala popadnúť dych na ďalší príval smiechu. Aspoň sa neznervózňuje zo zajtrajšieho dňa.

„Mar... Mar... Marcus, keby... keby si sa videl,“ povedala Bella medzi smiechom. Nechápal som, čo tým myslí, tak som sa šiel pozrieť do mysy s vodou, kde som sa ráno umýval. Keď som sa zazrel, aj mne bolo do smiechu.

Vo vlasoch som mal pozapletané pierka a moja tunika bola presne v strede hrude roztrhnutá.

„Ako? Kedy?“ pýtal som sa Belly, ale tá sa na mne dobre zabávala.

„Ty!“ skríkol som a hodil som sa na posteľ vedľa mojej lásky a začal som ju štekliť.

„Nie. Marcus, prestaň! Popišám sa. Prosím, Marcus, prosím. Prestaň.“ Bella sa smiala a ja som vedel, že ten zvuk chcem počúvať do konca života.

„Prestanem, keď mi povieš, odkiaľ mám tú obriu dieru na tunike.“

„Poviem, poviem. Len ma pusť,“ prosíkala Bella, ale v očiach mala iskričky radosti. Nechal som ju, nech sa vydýcha a dosmeje.

„No, tá diera. Vieš, ona...“

„Ona čo?“ chcel som vedieť.

„Ona sa proste zjavila. Z ničoho-nič. Bum a bola tam.“ Bella sa usmiala a ja som sa akože zamračil.

„Takže len tak. Z ničoho-nič.“

„Áno. Ale, tá diera ti pristane. Vieš, vidím tvoju hruď.“ V slove hruď zvýraznila Ď a začala sa smiať.     

„Čo sa ti nepáči na mojej hrudi?“ opýtal som sa jej, pretože teraz som naozaj nechápal.

„Vieš, vyzerá trocha ako detský zadoček.“

„Čo?! Ako to myslíš,“ opýtal som sa hlasom asi o dve oktávy vyššie.

„Že nie si vôbec chlpatý. Mám radšej, keď má chlap aspoň trocha chlpov. Takto vyzeráš ako... ako vosková sviečka.“

„To nie je pravda. Ja mám chlpy na hrudi. Minimálne päť,“ povedal som hrdo, na čo sa Bella začala smiať.

„Päť? To nemyslíš vážne,“ povedala a moje ego kleslo. Zarmútene som sa pozrel na svoju hruď. Mám si prilepiť na hruď parochňu alebo čo?

Bella si to zrejme všimla, pretože sa posadila a pritiahla si ma bližšie. Usmiala sa na mňa a pohladkala ma po mojej voskovej sviečke. Hrudi. Po mojej voskovej hrudi.

„Milujem ťa takého, aký si. Nič by som nemenila,“ zašepkala mi do ucha a ja som ju pobozkal. Potom sme si spoločne ľahli do postele, ale nič sa nedialo. Len sme sa rozprávali. Bella mi hovorila o našom pláne a zas vyšli na povrch jej pochybnosti. Do večera som mal čo robiť, aby prišla na iné myšlienky.

Zaspala mi na hrudi a ja som bol najšťastnejší muž na svete. Hladil som ju po vlasoch a nežne som jej dal bozk na líce. Miloval som ju nadovšetko a bol som ochotný za ňu dať život. Urobím všetko pre to, aby bola Bella šťastná a nikdy jej nič nechýbalo. Všetko...

xxx

Sloboda bola takmer na dosah. Stačilo, aby náš plán vyšiel.

Hneď na svitaní som sa vydal do mesta, ešte niečo vybaviť. Informoval som niekoľkých spojencov o situácií. Tí ma pochopili a popriali mi veľa šťastia. Celý plán mal začať okolo ôsmej.

Pomaly som sa presunul k múrom okolo mesta. Vošiel som do malej chalúpky, kde žila jedna starena. Poznala ma a vedela, prečo som prišiel. Nič sa ma nepýtala a ja som prešiel do pivnice. Pri jednej stene bola stará truhlica. Odtiahol som ju a vliezol som do diery v múre.

Tunelom som šiel po štyroch. Všade okolo mňa bola tma, ale vedel som, kadiaľ mám ísť.

Zabočil som doprava a o pár metrov doľava. Tieto odbočky mali zmiasť toho, kto by na tunel náhodou natrafil.

Zbadal som pred sebou svetlo a bol som na konci. Vyšiel som kanalizačným potrubím - do ktorého ústil tajný tunel - von, kde ma už čakal voz, ktorý blokoval priamy pohľad na vývod potrubia.

Vyšiel som von a pozdravil som sa s Claudiom, ktorý mi pomáhal vždy, keď mohol. Bol to môj jediný priateľ.

Podal mi sivý kabát a nôž. Poďakoval som mu a ľahol som si do sena na voze. Už len čakať.

xxx

Flaviin koč vyšiel z brány a ja som si úľavou vydýchol. Prešiel po cestičke pár metrov a ja som uvidel Bellu, ako hľadí na voz, kde som skrytý. V jej očiach vidím strach, ale pochybujem, že sa bojí o seba, keď tak úzkostlivo hľadí na voz.

Bol som šťastný, že je Bella v poriadku. Na chvíľu som si myslel, že nám to vyjde. Ale len na chvíľu...

Z brány, z ktorej vyšiel Flaviin koč aj s mojou láskou, vybehlo asi dvadsať rímskych vojakov. Obkľúčili koč a pohonič musel zastaviť kone. Jeden vojak otvoril dvere na koči a vošiel na chvíľu dnu. Potom som len videl, ako drží Bellu za ruku a ako ju sotil na zem, kde ju dvaja vojaci zviazali a chceli ju odviezť naspäť do Ríma.

Vtedy sa mi celý svet zrútil.

Vyskočil som zo sena a bežal som naproti Belle. Vojaci si ma všimli a ja som sa už nemohol vyhnúť boju. Zabil som asi troch, keď som pocítil prudkú bolesť v hlave. Otočil som sa a posledné, čo som videl, boli červené oči. Tma...   

Nezabite ma, že Marcusovi a Belle vždy podhodím do cesty prekážku, ale nemôžem si pomôcť. Dúfam, že kapitola sa páčila. :) Písala som ju na dvakrát a dúfam, že stojí aspoň za jedného smajlíka. :D :D

V ďalšej kapitole by ste sa mali dozvedieť, čo sa stalo s Bellou a Marcusom a akú prekážku budú musieť prekonať tentoraz.

Ďakujem Vám hlavne za kritiku, pretože tá mi pomáha zlepšovať ďalšie kapitoly. :) :) Vaša RuskaVodka...  

Autor: RuskaVodka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Isabelline slzy 7. kapitola: