Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » If only 31. kapitola - Voľnosť

02.07.2012 (12:00) • Emielee • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1312×

31. kapitola - Voľnosť

„Dobre, dobre, Riley, ešte niečo?“ prskla Bree nepríjemne, keď som jej opisoval členov žltookej rodiny.

„Áno, Rosalie je trochu, no... úzkoprsá a nemá ma priveľmi v láske.“

„Veď nie je jediná, kto ťa veľmi nemusí,“ hrubo odsekol Fred a ja som zacítil nepríjemný zápach, ktorý mi prerážal až do kostí.

„Čo si vlastne robil pri tom baráku?“ spýtala sa Bree prstom ukazujúc na Juliin dom.

„Zacítil som pach upírov, a tak som za ním išiel.“ Skvelé! Opäť som im nepovedal pravdu. Odnaučím sa to vôbec?

„No počkať! Fred sa postaral o to, aby si nás nemohol zacítiť. To sa mi nejako nezdá, Diego.“ Bree na mňa nedôverčivo hľadela a potom sa zadívala na Diega.

„To je fakt, videli sme ťa, ako pozeráš cez okno do domu. Čo si tam hľadal?“ Ešte aj Diego.

„No, nemôžeme si to nechať na neskôr? Momentálne to nie je najlepší nápad,“ odpovedal som nakoniec a rozbehol sa ku Cullenovskému sídlu.

„Tak, vitajte u Cullenovcov! Rodina, máme hostí!“ Behom sekundy sa obyvatelia domu presunuli k nám. Nevyzerali nejako zvlášť prekvapení, skôr zamyslení.

„Vitajte!“ diplomaticky prehovoril Carlisle s otvorenou náručou. „Som Carlisle Cullen a toto je moja rodina.“

„Už o vás niečo vieme,“ povedal Diego priateľsky a podal Carlislovi ruku. „Riley nám o vás porozprával aj nejaké mýty, aj zopár faktov. Moje meno je Diego, toto je Bree a Fred, aj my sme taká menšia rodina.“ Jemne sa pousmial. Bree s Fredom stáli trochu uvoľnenejšie dívajúc sa do Carlislových úprimných očí.

„Takže, náš Rileynko si priviedol domov svojich prvých kamarátov! Musíme si dávať pozor, aby si nepriviedol aj nejaké dievča! Ach, Rileynko, rastieš tak rýchlo!“ utrúsil na mňa Emmett a „jemne“ ma buchol do ramena. Diego sa zasmial úprimným smiechom, zatiaľ čo Fred s Bree sa pobavene uškŕňali. Carlisle pozval všetkých dovnútra. Až teraz som zbadal Jasperov nevraživý pohľad. Odchytil si ma pri dverách a pohybom ruky mi naznačil, aby som šiel von.

„Nejaký problém?“ šepol som ironicky s pozdvihnutým obočím.

„Problém? Problém?! Áno! Bella a Edward sú tu čo nevidieť! A ty si privedieš ďalších upírov! Kde si nechal rozum, dočerta?!“ syčal na mňa a nervózne rozhadzoval rukami.

„A tebe keď hodia kamaráti, tak to je v poriadku?“ Táto veta znela ako pri hádke dvoch malých detí.

„Peter a Charlotte dajú aspoň vedieť! Ale čo to sem strkáš! Máme už tak dosť veľké bremeno a teraz toto! Ach, Riley! Bola to chyba... Všetko... Ty si chyba...“ Jasper si prstami tlačil na koreň nosa a ani sa nesnažil o využitie svojich schopností, aby ovplyvnil moje pocity.

Akosi mi došli slová. Ja som chyba... Som chyba... Chyba... Asi som bol hlúpy, keď som si myslel, že ma majú radi.

 Riley, zlatko, nie si jediný, kto má rovnaké problémy a obavy. Ale sme rodina, ktorá drží pokope, v dobrom aj zlom. Teraz je najhlavnejšie, aby sme sa upokojili a začali racionálne myslieť, dobre? Sme rodina... Rodina...

V hlave mi znela mamina veta. Sme rodina, ktorá drží pokope. Oni sú rodina, ktorá drží spolu, a ja? Ja som... Čo som vlastne? Výsledok súcitu Carlisla a Esme? Som chyba...

„Fajn,“ povedal som potichu. „Moji priatelia zmiznú a ja s nimi. Zbohom, Jasper!“

„Počkaj, Riley, tak som to nemyslel. Som pod tlakom.“

„Ja tiež, a preto uvítam voľnosť, keď pôjdem s nimi. Bude to lepšie pre všetkých. Pre Bellu a dieťa, pre prípad, že prídu vlci alebo Volturiovci, pre Rosalie, ktorá si na mňa nezvykla a aj pre teba. Porozprávam sa o tom s ostatnými.“

Vstúpil som do obývačky, kde všetci živo diskutovali. Zacítil som chladný pohľad Alice. Vie to. Vie všetko.

„Alice, prepáč, ja musím,“ naznačil som jej perami. Pokrútila smutne hlavou.

„Riley, môžeš na slovíčko?“ spýtal sa Diego a tým si získal moju pozornosť.

„Isteže, čo ste si pre mňa nachystali?“ Pokúšal som sa o odľahčený tón, no nebol to bohvieaký úspech.

„Ty si vegetarián?“ 

„Snažím sa, no nie vždy sa to dá.“

„Ale kecá, je v tom fakt dobrý! Dokonca si trúfol aj na...“

„Emmett!“ napomenul som ho vytušiac, že jeho narážky mierili na Juliu. „Snažím sa zdržiavať ľudskej krvi a odolávať. Zabíjanie je kruté, s týmto súhlasím s Carlislom.“

„No fajn, a keď zabiješ srnu alebo hocičo iné – nie je toto tiež zabíjanie?“ predniesla Bree akoby bojovala za svetový mier. Určite by mala sľubnú kariéru v politike.

„Nuž, s údelom, aký máme, nič nenarobíme. Zabíjať potrebujeme k životu.“ Carlisle sa smutne usmial.

„Viete, každý má rôzne chute. A rýchlejšie splašíš srnu, než kvalitnú človečinu!“ Emmett rozveselil drobné osadenstvo. Dokonca aj Fred pôsobil priateľsky.

„Diego, a kam sa ďalej chystáte? Spomínali ste La Push, tak ste hádam usúdili, že to nie je najlepší nápad.“

Diego mlčky prikývol, potom sa nachvíľu odmlčal.

„Asi keď sme boli na Antarktíde a precestovali celý svet, tak ako Fred vždy chcel, tak sme sa rozhodli, že sa vrátime tam, kde to všetko začalo. Do Seattlu, po ceste minulosti. Vieš, nepamätáme si veľa z nášho minulého života, ale chceme vypátrať, kým sme boli, než si nás vytvoril...“ Diegova posledná veta visela vo vzduchu a vznášala sa nado mnou ako kríž.

„Odpustite mi,“ začal som sa ospravedlňovať, „nemyslel som racionálne, len som chcel, aby bola šťastná... Je mi to ľúto... Rád by som vám pomohol a pokúsil sa napraviť svoje škody.“

„Ďakujeme, vážime si to,“ povedal Diego a poklepkal ma po ramene.

„Ale teraz to nie sú len žvásty. Naozaj vám chcem pomôcť. Napríklad, môžem vám ukázať, kde som vás našiel, ako sme sa stretli a prečo práve vy. Všetko sa deje pre nejakú príčinu, nie? Ak by ste mi dovolili ísť s vami...“

„V žiadnom prípade!“ štekla Bree.

„Bree, prečo nie? Mne sa to zdá ako dobrý nápad,“ zhodnotil Diego.

„No tak počkať, počkať! Rileynko môže mať kamarátov, ale o škole v prírode nebola ešte reč.“ Aj keď Emmett podal svoju narážku hrubo, musel som sa zasmiať.

„Čomu sa smeješ?“ odsekla Alice. Alice? „Sme vo vážnej situácii a teraz sa nám bude hodiť každá ruka.“

„Ale nie taká, čo túži po krvi. Nech si ide, Alice,“ utrúsila Rosalie so založenými rukami. Toto je prvýkrát, čo sa postavila na moju stranu.

„Mala by si ho nechať rozhodnúť sa, Alice,“ pripojil sa Jasper. Chlácholivo ju držal za ramená, no ona sa mu vyvliekla a odišla do kuchyne.

„Riley nepôjde s nami!“ zvreskla Bree na Diega. „Fred, čo si o tom myslíš ty?“ Bree akoby čakala, že Fredova odpoveď bude negatívna, no Fred len mlčky sedel a pozoroval nás. Premýšľal.

„Možno mi pomôže,“ hlesol nakoniec.
Bree sa zamračila, zložila si ruky na prsiach.

„A čo vy? Vy súhlasíte, aby Riley odišiel?“ prihovorila sa k ostatným Cullenovcom.

„No, Riley je tu dobrovoľne. Ak bude chcieť odísť, tak môže.“ Carlislove zlaté oči mi pripomenuli prvý deň, keď som ich spoznal. Úprimné, láskavé... Nech si Jasper s Rosalie myslia, čo len chcú. Som Cullen. Stal som sa ním jednoduchým gestom, primitívnym, zastaraným – podanie ruky.

„Nebude to nadlho. Len im pomôžem a splatím dlh, čo mám voči nim. Potom sa vrátim. Budeme opäť spolu. Aspoň sa Bella bude pri vás cítiť pohodlnejšie, keď nebudem nablízku. A zoberiem si mobil, sľubujem.“

Esme ma okamžite objala a čudne zavzlykala.

„Budeš nám chýbať!“

„Aj vy mne,“ šepol som jej do vlasov.

„Takže ide s nami? No fajn!“ odvrkla nepríjemne Bree.

„Požičiam ti auto, ale ak sa mu niečo stane, tak ťa zavraždím!“ pípla Alice snažiac sa o nebezpečný tón. Potom ma silno objala. „A ber telefón! Ak nie, nájdem si ťa!“

„O tom nepochybujem, sestrička!“

„Rileynko nám rýchlo dospieva! Dávaj bacha!“ podpichol Emmett.

„Budem, Emm!“

„Nemyslím na seba, ale na Alicino auto!“ Zasmial som sa.

„Budeme ťa o všetkom informovať, synak.“ Carlislovo objatie bolo vrúcne, akoby vedel o všetkom, čo sa mi odohrávalo v hlave. „Nezabúdaj, kto si, Riley Cullen!“ šepol a pustil ma.

„Kde je Rosalie a Jasper? Ešte s nimi by som sa chcel rozlúčiť.“

„Rose sa šla pripraviť na Bellin príchod, ale pozdravuje ťa,“ začala Alice, „a Jasper si chce s tebou pohovoriť osamote, je v kuchyni.“ Prikývol som. Už len Rosalie by ma pozdravovala... Pomalým krokom som prišiel až pred Jaspera.

„Takže, my dvaja sme sa technicky už rozlúčili,“ prihovoril som sa potichu. Nechcel som riskovať ďalšie zvedavé uši.

„Nemusíš to robiť,“ povedal Jasper zamyslene, „kvôli mne.“

„Tu nejde o teba.“

„Ale áno, nechcel som, aby si odišiel. A sám si vravel, že pred problémami neutekáš, že sa ťa tak ľahko nezbavíme,“ pokračoval veľmi otvorene, až ma to zarazilo.

„Neutekám, idem riešiť iný. S Fredom, Bree a Diegom. Nezbavíš sa ma, to je fakt. Keď bude po celej tej patálii s dieťaťom, Volturiovcami a Juliou, tak sa vrátim.“

„Dobre, peknú cestu!“ hlesol napokon, akoby ma už ďalej nechcel počúvať.

To šlo celkom ľahko. Vrátil som sa do obývačky, kde si ma Bree premeriavala chladným pohľadom.

„Aspoňže máš auto!“ jej arogantný tón a nenávisť v hlase ma donútila zasmiať sa.

„A uvidíš, aké pekné! Tak, ideme?“

„Veci už máš zbalené,“ povedala Alice a ja som na ňu vytreštil oči.

„Ako si to...“

„To vieš, skúsenosti! Mobil máš, však?“ Prikývol som. „Maj sa, Riley!“ Ešte mi venovala tuhé objatie a až potom mi zverila kľúče od auta. „Viem, že sa vrátiš! Ale pohnite si, Bella a Edward sú tu čochvíľa!“

„Tak, môžeme?“

„My už sme dávno pri aute, keď si si nevšimol!“ zvolala Bree. Na perách mi pohrával jemný úsmev. Nakoniec to bude zaujímavý výlet.

„Kam ideme teda?“ spýtal sa Diego pri mne.

„Ešte sa musím s niekým rozlúčiť. Bude to len chvíľka. Počkajte ma v aute,“ poslednú vetu som skôr vyslovil ako otázku.

Zastavil som kúsok od Juliinho domu.

„Hej, to je ten dom, kde sme sa stretli,“ povedala Bree prstom nalepeným na okno Alicinho auta. Neodpovedal som jej a radšej sa pobral k zvončeku. Nesmelo som ho stlačil.

„Hneď!“ ozvalo sa zhora. „Prosím?“

„Julia, to som ja, Ri... Ray!“ Dúfal som, že nepočula moje koktanie.

„Ahoj! Čo tu robíš?“ riekla radostne otvárajúc dvere.

„Ahoj, chcel som ťa vidieť predtým, než...“

„Než čo?“ prerušila ma a v jej hlase bol počuť strach.

„Než... vieš, nehovorí sa mi to ľahko,“ začal som. Nehovorí sa mi to ľahko preto, lebo jej po prvé klamem, po druhé nechcem byť od nej tak ďaleko a po tretie sa mi vôbec nepáči jej výraz. „Julia, ja musím odísť do Seattlu, podľa všetkého sa našla moja skutočná rodina, ideme tam aj s Alice, ona čaká v aute. Ale vrátim sa... Kvôli tebe.“

„Ray, ako... prečo... ono...“ pípla potichučky.

„Bude to len na pár mesiacov.“

„Mesiacov?“ zarazila sa.

„Áno, no, kvôli podpisovačkám o adopcii a podobne. Nie je to žiadna sranda. Chcú mi tam vyšetriť aj anamnézu, lebo vo Forks sa nedá všetko.“

„Ale...“

„Budem ti volať, neboj sa!“ Vzal som jej smutnú tvár do dlaní.

„Sľubuješ?“

Jemne som ju pobozkal. „Na svoj život!“ Zahľadel som sa jej do očí. Venoval krátky bozk na čelo a odišiel.

Prešiel som asi dvadsať krokov, obzrel som sa i zakýval jej. Stála stále na tom istom mieste, ani sa nepohla.

Nastúpil som do auta a Bree neprestávala na mňa chrliť otázky.

„Kto to je? Ako sa poznáte? Čo ste to tam robili? Hm?“

Toto bude naozaj zaujímavý výlet...         

Autor: Emielee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek If only 31. kapitola - Voľnosť: