Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Icy heart - Kapitola štvrtá

08.01.2011 (16:45) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2439×

Kapitola štvrtá

„Edward, mám vážny dôvod domnievať sa, že sa ti niekto pokúsil otráviť manželku,“ povedal otec ustarostene.

Mal som pocit, že moje srdce zaraz prestalo byť a oči sa chystajú niekam na cesty. Moju Bell, že sa niekto pokúsil otráviť? Ale prečo by sa niekto pokúšal otráviť práve ju? Jej rodina nemá nepriateľov, nikto nemá dôvod. A ani moja rodina nemá nepriateľov, aspoň nie takých, ktorí by sa unúvali použiť niečo také ponižujúce ako je jed, na to, aby zabili mňa alebo ju...

„Si si istý, otec?“ chcel som sa uistiť a radšej sa posadil do kresla stojaceho pri kozube. Mal som pocit, že moje kolená sa premenili na želé.

„Keby som si nebol istý, netvrdím to, chlapče. Všetko tomu nasvedčuje, ale ten, čo to urobil, neodhadol množstvo otravy a tvoju manželku len priotrávil. Našťastie.“

Zapozeral som sa na spojovacie dvere a náhle túžil po tom, aby som tam mohol byť namiesto nej. Aby som trpel namiesto nej. Dal by som za ňu aj život. Neznáme pocity zmietali mojim telom, až som mal pocit, že ma rozkmásajú na kusy.

„Nepovedala ti z čoho sa otrávila?“ spýtal som sa a snažil sa zachovať si pevný hlas. Ale aj tak sa mi chvel. Otec mi položil ruku na plece.

Pokrútil hlavou. „Je veľmi unavená, synak. Jej komorná mi ukázala podnos s raňajkami. Všetko zjedla, ale zo šálky od čaju sa šírila podivná vôňa,“ povedal zamyslene. Ostatní členovia mojej rodiny len nemo počúvali a Dora bola vo vedľajšej komnate, započul som, ako sa ticho prihovárala svojej panej.

„Myslíš, žeby si ju dokázal rozpoznať? Tú otravu?“

Otec prikývol. „Myslím, že áno, dá sa to rozpoznať z vône. Väčšina jedov smrdí horko,“ povedal a čakal, čo urobím. Postavil som sa.

„Poďme teda do kuchyne, tam sú čaje,“ povedal som a vyšiel na chodbu. Nasledoval ma len otec, ostatní ostali v mojej komnate.   

Vybral som sa na koniec chodby a potom zamieril doprava, odtiaľ po chodbe a potom ešte doľava, po ďalšej chodbe, ktorá už viedla priamo do kuchyne. Otvoril som drevené dvere a poobzeral sa okolo. Hľadal som jedinú osobu – gazdinú Merybeth.

Zazrel som ju pri hrnci s vodou. Vedel som, že Merybeth by sa moju manželku nepokúsila otráviť. Merybeth bola kedysi jej opatrovateľkou. Ak by jej usilovala o život, mohla to urobiť už veľmi, veľmi dávno a nemusela čakať až doteraz.

„Merybeth, aký čaj si uvarila pani grófke dnes ráno?“ spýtal som sa. Merybeth trochu podskočila, keďže sa ma naľakala. Zadívala sa na mňa a potom sa usmiala.

„Dobré ráno, pán gróf. Mojej Bell som uvarila materidúšku, ako každé ráno,“ povedala a ukázala na malú kytičku bylín visiacu nad pieckou.  

Otec k nej podišiel a privoňal. Potom neochotne prikývol. „Bola to táto bylina, synak. Niekto do nej musel primiešať otravu,“ povedal dosť nahlas, aby to počula aj Merybeth. Tá sa chytila za srdce a zhíkla.

„Azda sa niekto nepokúsil otráviť moju Bell,“ povedala, ale sama vedela, že je to pravda.

„Povedz, Merybeth, motal sa niekto po kuchyni?“ spýtal som sa jej, keď sa posadila. Bola už stará a mala slabšie srdce. Nechcel som, aby sa jej, nedajbože, niečo stalo.

„Och, pán gróf, tu sa denne motá ľudí, veľa ľudí! Ale ten čaj varím mojej Bell každé ráno už od jej desiatych narodenín,“ povedala a tým mi dala ďalšiu stopu – niekto tam musel dať otravu včera.

„Od desiatych narodenín? Ja som myslel, že si bola jej opatrovateľkou už od narodenia,“ povedal som nechápavo.

Merybeth sa zasmiala. „Och, to som sa o ňu nestarala. Bell mala predtým inšie tútorky ako mňa, starú kuchárku,“ povedala a povzdychla si. „Pán gróf, kto sa pokúsil zabiť moje slniečko?“ spýtala sa ustarostene. Práve som zle počul, alebo naozaj Bell nazvala slniečkom?

Stlačil som jej vráskavú ruku stvrdnutú od ťažkej roboty. „Neviem, Merybeth, ale zistím to. Ty teraz spáľ všetky byliny, dobre? Urobíš tak?“ pýtal som sa opatrne. Vedel som, ako miluje svoje byliny, sama ich zbierala.

Horlivo prikyvovala. „Iste, pán gróf, iste. Ešte dnes ich všetky popálime a nazbierame nové, čisté, aby Bell mala materidúšku. Povedzte, pán gróf, ako ju liečite?“ spýtala sa a potľapkala mi po ruke.

Odpovedal za mňa otec. „Dali sme jej laudanum, ale vždy ho vydávi.“

Merybeth pokrútila hlavou. „Laudanum... To je zlé, zlé pre Bell. Ovarím trochu balšamu*, ten jej pomôže,“ povedala a už aj stála na nohách a z poličky nasypala niečo do šálky. Otec pristúpil bližšie a privoňal, potom prikývol. Merybeth sa načiahla za plechovým džberom a nabrala do neho vody. Tú následne vyliala do šálky s bylinou. Dúfam, že Bell pomôže.

„Nech ho vypije, uľaví sa jej,“ povedala a už utekala variť. Kývol som na otca, zobral šálku s odvarom a pomaly sa vybral späť do komnát. Musel som sa veľmi ovládať, aby som sa nerozbehol – tak veľmi som túžil byť pri Bell a utešiť ju najviac, ako budem schopný.

„Bol včera v dome niekto cudzí?“ spýtal sa otec zamyslene.

Prikývol som. „Včera sme tu mali pár hostí, medzi nimi aj lorda z Angelwoodu a jeho manželku.“

„Tých môžeme vylúčiť, prečo by sa snažili otráviť vlastnú dcéru – to mohli urobiť už pred mnohými rokmi. Bol medzi hosťami niekto, kto k tvojej žene prechováva nie práve vrúcne city?“ spytoval sa ďalej.

„Ja neviem, otče. Bell nie je práve spoločenská a neprejavuje príliš svoje pocity, ale nemal som pocit, žeby mala nejakých nepriateľov. Vôbec netuším, prečo by ju niekto chcel otráviť. Ale uvažoval som, že...“ odmlčal som sa, ale nakoniec som predsa dokončil: „Čo ak bola otrava určená niekomu inému?“

Otec sa zamračil. „A komu? Sám vieš, že keby chcel niekto zabiť teba, neotrávil by ťa, ale roztrhal, či prebodol srdce. Toto bol útok priamo na tvoju manželku. Musíš sa jej na to spýtať, možno bude vedieť, kto jej usiluje o život.“

Vošli sme do mojich komnát, kde potichu sedeli moja matka a súrodenci. Keď nás zbadali, s očakávaním na nás pozerali. Pokrútil som hlavou. „Vieme, čo ju otrávilo, ale nie to, kto ju otrávil,“ povedal som a vybral sa k spojovacím dverám.

Zadíval som sa na lôžko, na ktorom sa v klbôčku krútila moja manželka. Vyzerala taká slabá, taká zraniteľná... Kiežby som ju mohol prikryť svojim kabátcom a tak ju ochrániť.

Šálku s odvarom som položil na stolík vedľa lôžka a zadíval sa na Doru. „Choď, Dora, ja sa o grófku postarám sám.“

Dora bola očividne v rozpakoch. „Ale, pane, ja sa o pani postarám, nerobte si starosti,“ odporovala roztrasene. Som si istý, že sa jej ešte nestalo, aby jej niekto povedal, že za ňu niečo urobí.  

Usmial som sa. „Ja sa o ňu rád postarám. Choď už,“ povedal som. Dora nakoniec neochotne prikývla a pobrala sa preč.

Bell na mňa pozerala spopod privretých viečok. „Nepokúšaj Doru...“ zašepkala.

Pobozkal som ju na čelo. „Ako ti je?“ spýtal som sa jej.

„Mám pocit, že vnútri horím...“

„Bell, teraz dobre počúvaj. Vieš, o niekom, kto by ti chcel usilovať o život?“

Pokrútila hlavou, ale to nebolo vyslovené nie. „Kým ti nedám dediča, panstvo pripadá pod správu rodičov...“ zamrmlala potichu. Čo to znamená? Bell privrela oči ešte viac a ja som vedel, že viac z nej nedostanem, ani keby som sa veľmi snažil.

Podoprel som jej preto hlavu a prinútil ju vypiť aspoň dva dúšky odvaru. Potom som si sadol na stoličku vedľa postele, chytil ju za ruku a nemo sledoval.

Ako išiel čas, vystriedali sa v komnate všetci členovia mojej rodiny, Dora, Merybeth a ešte jedna pomocnica z kuchyne – myslím, že sa volala Mary. Bell stále spala a otec povedal, že je to dobré, vraj potrebuje spánok, aby nabrala nové sily. Veľmi som sa o ňu bál, nikdy som nepocítil také mocné zvieranie ľadovej ruky strachu, ako práve teraz. Bolo to iné, ako keď som sa bál o rodinu, omnoho iné. Toto mi priamo trhalo srdce. Kebyže sa Bell niečo stane, neprežil by som to. Tie neznáme pocity opantávali moju dušu, zvierali moje srdce a preberali nadvládu nad mojim telom.

Podvečer niekto zaklopal na dvere a potichu vošiel. Bola to moja matka a tvárila sa ustarostene.

„Synak, rozhodli sme sa, že sa vrátime do domu v Rapsberryskom parku. Je neďaleko odtiaľto a je blízko lesov,“ povedala a ja som sa na ňu zadíval. Neisto stála vo dverách, ale mňa a Bell pozorovala spokojným pohľadom.

„Určite nechcete ostať? Dal som pripraviť komnaty,“ povedal som potichu, keďže Bell ešte spala – našťastie.

Matka sa pousmiala. „Nie, synak, necháme vás samých, vy príďte navštíviť nás,“ povedala, potom ku mne podišla, pobozkala ma na čelo a pohladila po vlasoch.

„Som rada, že si teraz šťastný. Ona je tvojím šťastím, dávaj pozor, aby ti neuletela,“ povedala a potom pobozkala na čelo aj Bell.

„Ďakujem, matka, za všetko. Povieš aj otcovi?“

„On to vie, synak. Opatrujte sa tu,“ povedala ešte a potom nás nechala osamote. Keď som pohľad presunul na Bell, všimol som si, že už nespí.

„Dobré ráno,“ zašepkala a v očiach som jej zbadal niečo, čo som tam nikdy predtým nevidel – spokojnosť.

Odhrnul som jej vlasy z čela. „Ako ti je?“

„Omnoho lepšie.“

„Vysvetlíš mi, čo si predtým povedala?“ spýtal som sa, keď som jej pomohol usadiť sa na posteli.

Povzdychla si. „Edward, ty sa nikdy nevzdáš? Už to, čo som ti povedala, je príliš veľa. Nemôžem ti povedať viac, nie teraz, je príliš skoro. Prosím, nepýtaj sa ma na to viac,“ prosila ma.

Teraz som si povzdychol ja. „Dobre, Bell, sľubujem, že sa nebudem viac pýtať,“ povedal som a v duchu sa preklínal, že opäť dávam sľub, ktorý nehodlám dodržať. Veď ja raz z teba dostanem tvoje tajomstvá...

„Dáš si niečo pod zub?“ spýtal som sa a ukázal na vývar, ktorý chvíľku predtým doniesla Dora.

Bell skrivila tvár. „Na jedlo nemám ani pomyslene,“ povedala a v očiach jej šibalsky zaiskrilo.

„A na čo pomyslenie máš?“

Pritiahla si moju tvár k sebe. „Na niečo... lahodnejšie,“ zavrnela mi pri uchu a potom ma naň pobozkala. Prebehla mnou triaška a srdce sa mi roztrepalo ako motýlie krídelká.

„Bell... nemyslím...“ zavzdychal som aj ja a priľahol ju svojim telom, aj keď som si nebol svojimi činmi istý.

„Pšššt, už nemysli,“ povedala a spojila naše pery.

Poslúchol som ju a prestal myslieť, na to bude dosť času aj neskôr. Zodpovednosť za moje činy teraz prebrali moje inštinkty, moje pudy. A tak sme sa opäť vzniesli k výšinám, spoločne.

 Kapitola tretia || Kapitola piata

*Balšam = Mäta - povzbudzuje žalúdočnú činnosť, zmierňuje nevoľnosť, tíši bolesť.

V poradí štvrtá kapitola je úspešne za nami. Dúfam, že aspoň niektorí z vás prišli na koniec kapitoly. Tiež dúfam, že sa vám kapitola aspoň trochu páčila, aj keď mne sa zdala taká o ničom. Veľmi pekne vám ďakujem za všetky milé komentáre k predchádzajúcej kapitole. Stále nemôžem uveriť, žeby sa moja poviedka páčila až toľkým ľuďom. Ale vaše komentáre ma vždy nakopnú k ďalšiemu pokračovaniu. Kapitola je venovaná všetkým čitateľom , a špeciálne tým, ktorí komentujú. Ešte raz vďaka.

Budete chcieť aj pokračovanie? Vaša Nessie. :)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Icy heart - Kapitola štvrtá :