Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Icy heart - Kapitola piata


Icy heart - Kapitola piataHlásim návrat aj s piatou kapitolou IH. Ospravedlňujem sa za dlhé čakanie, ale nemala som čas. A čo nás čaká v kapitole? Žeby už Bell a Edward boli šťastní a mali pokoj? Nuž, to si budete musieť prečítať trochu nižšie. Príjemné čítanie, vaša Nessie. :)

Kapitola piata

Dni sa míňali s nocami, slnko podávalo ruku mesiacu, a čas utekal akoby mu horelo za pätami. Môj život s Bell sa stal veľmi... harmonickým. Stále tu boli pochybnosti, hlavne preto, že mi neverila, ale bola moja a to bolo najdôležitejšie. Keď som bol s ňou, svet získaval nové farby, nové rozmery, ktoré som nikdy predtým nevidel a ani o nich nepočul. Často som si pokladal otázku, ako som mohol bez nej žiť tak dlho... Odpoveď som síce nikdy nedostal, ale keď som si to porovnával, tak môj život predtým naozaj nebol práve zmysluplný. Teraz bola zmyslom môjho bytia drobná žena s telom ako bohyňa a s tými najčarovnejšími očami na svete.

Bell bola výnimočná, a to nielen svojím dôvtipom, ktorý som v nej objavil ako šelmu, driemajúcu v tmavom rohu. Bola zábavná, milá, pôvabná, bola mi všetkým na svete, kým som bol s ňou, aj vzduch strácal na vzácnosti. Od toho osudného rána, keď som ju takmer stratil, som všetko pozorne sledoval, dával som pozor, čo sa deje okolo, ale tak, aby to Bell nevedela. Tvárila sa, akoby sa nič nestalo, a ja som v jej fraške len pokračoval.

Každý večer, keď sme spoločne líhali na lôžko, som zatúžil po tom, aby mi prejavila svoju priazeň aj inakším spôsobom ako doteraz. Zatúžil som po tom, aby mi povedala, čo ju trápi, keď sa pozerá na hviezdy a mlčí, aké myšlienky sužujú jej krásnu hlávku, keď sa zamyslí. Ale na ňu som bol krátky. Nie a nie ju obmäkčiť. Začínal som si zúfať – čo som mal robiť, aby mi odpovedala na otázky?

Myšlienky mi zablúdili k tej noci, keď sa mi po prvýkrát vrhla do náručia. Vtedy bola taká zraniteľná, otvorená. Vedel som, že ju strašia démoni minulosti, ale nemohol som jej byť dobrý manželom, pokiaľ to ona sama nechcela. Bolo to ako cesta bez návratu – vyberiete sa na ňu, ale už nikdy nenájdete cestu domov. Taký som mal pocit, keď som žil s Bell – akoby ma od môjho predchádzajúceho ja delili celé míle.

Moje myšlienky prerušila až štíhla rúčka, ktorá ma poláskala po líci. Sklonil som sa a pobozkal Bell na čelo. V duchu som zajasal – predsa zdieľame jedno lôžko.

„Prečo ešte nespíš...“ zamrmlala ospalo moja manželka.

„Zamýšľam sa nad nastávajúcimi dňami,“ povedal som tíško, akoby som nechcel pokaziť čaro tohto okamihu.

Bell sa uškrnula, aj v tme som videl, ako sa jej v brade urobila jamka. „Ešte nebudú posledné, môj pane. Pokojne môžeš spať,“ povedala zvesela.

Zase mala hravú náladu. To sa mi páči. „To nie, nikam sa nechystám, aj keď moja matka si myslí, že sme tu všetci pomreli,“ zasmial som sa.

Bell sa zamyslela. „Môžeme ju ísť navštíviť, čo povieš? Musíme vychádzať medzi ľudí, ešte by si pomysleli, akí sme nevychovaní.“

Mierne som zagúľal očami. „V nevychovanosti si vo vedení.“

Bell ma capla po hlave. „Pšt, to je tajomstvo. Môj mrzutý manžel sa o tom nesie dozvedieť,“ zašepkala.

Zákerne som sa usmial. „Tak mrzutý vravíš... Však počkaj, tvoj mrzutý manžel ti ešte predvedie mrzutosť...“ povedal som a vrhol sa na jej belostné telo.

Začal som ju štekliť, až sa zvíjala, ale nevydala ani hláska. Často som sa na tom zabával, ale ona mi ako malé oduté dieťa odvrkla, že smiech by znamenal porážku. A to by ona nedopustila. Bola odhodlanejšia než akýkoľvek tvrdý generál. Pod jej vedením by možno aj Napoleon nakoniec vyhral.

„Edward... prestaň... prosím. Odvolávam to!“ vyhŕklo z nej a začala sa dusiť potlačovaným smiechom.

Rozhodol som sa jej udeliť milosť, a tak som ju objal a tvár zaboril do temena jej krásnej hlávky. Vdychoval som prekrásnu vôňu jej vlasov a premýšľal, čo viac si môže poloupír na svete želať. Možno len malého drobca, ktorý by okolo nás poskakoval a s detskou nevinnosťou sa nás vypytoval na všetko okolo.  

„Edward? Pôjdeme zajtra k tvojej matke? Ja... veľmi som si ju obľúbila, chýba mi,“ vyznala sa odrazu Bell a ja som na chvíľu stratil dych aj reč. To bolo po prvýkrát, čo také niečo priznala.

Pobozkal som ju do vlasov. „Určite sa poteší, a nielen moja matka.“ Nebol som si tým celkom istý, ale vedel som, že aspoň moja matka a otec budú šťastní, keď nás uvidia. Moja sestra síce bola tvrdým orieškom, ale len dovtedy, kým Bell dôvernejšie nespozná.

Ležal som so svojou manželkou v náručí a pozeral sa do tmy. Viečka mi oťažievali, ako som sa započúval do pokojného dychu môjho anjela. Prehral som boj a nakoniec som oči na chvíľku zavrel. Zaspal som...

Prebudil som sa až nadránom a to len preto, že som bol na lôžku sám. Celý zmätený som sa poobzeral po komnate, ale Bell som nikde nevidel. Len za paravánom som začul akýsi lomoz.

„Bell?“ spýtal som sa potichučky. O chvíľu Bell vyšla spoza paravánu a utierala si tvár.

„Prepáč, nechcela som ťa prebudiť. Bola som sa napiť,“ povedala a vkĺzla naspäť na svoje miesto, tam, kam patrí.

„Hmmm...“ zamrmlal som v polospánku a opäť odkráčal do ríše snov, v ktorej ma sprevádzala tá najkrajšia tvár na svete, patriaca čarovnej víle.

 

Ráno prišlo priskoro. Túžil som jedine potom, aby som celý deň objímal Bell a ležal s ňou na tomto lôžku. Zapozeral som sa na svoju manželku, ktorá vyzerala ako nevinné dieťa, keď mala ruku vloženú pod lícom. Zhlboka odfukovala, čo bol pre mňa znak toho, že stále spí. Zazdalo sa mi, že je akási unavená... V duchu som sa pousmial – bodaj by aj nie, keď sme v noci vyvádzali ako dvaja chorobomyseľní blázni.

Pohladil som ju po líci a čakal, či sa preberie. Takmer hneď sa pomrvila a pomaličky otvorila oči, ktoré vyzerali nesmierne príťažlivo, keď ich zakrýval závoj ospalosti. Viac sa ku mne pritisla a pobozkala na ma na nahú hruď.

„Dobré ráno,“ zamrmlala ospalým hlasom a zavrela oči.

Postrapatil som jej vlasy. „Dobré ránko, slniečko,“ povedal som jej. Vôbec neviem, prečo som ju oslovil práve takto, ale Bell sa na to posadila a zmätene si ma prezerala.

„Ako si ma to nazval?“ vybafla na mňa takmer chladne. Prekvapene som zažmurkal a posadil sa.

Snažil som sa ju pritiahnuť späť do náručia, ale nedala sa. „Bell, neblázni, je to len meno. Takto ťa predsa volala aj Merybeth...“ povedal som zmätene. Nechápal som, čo sa to s ňou deje. Akoby to bola opäť tá chladná semetrika ako predtým.

Bell sa zarazila, zbledla a potom zažmurkala očami, akoby sa snažila prebrať. Natiahol som k nej ruku, ale ona len odmietavo pokrútila hlavou a vybehla tak rýchlo, že som si to takmer ani nestihol všimnúť.

O chvíľku sa už spoza paravánu ozývali hlasné dávivé zvuky. Skamenel som na mieste a srdce sa mi takmer zastavilo.

Nie, prosím, nie znovu. Nie opäť, prosil som v duchu a roztrasene sa vybral k Bell, ktorá sa nakláňala nad miskou s vodou a umývala si tvár.

Podišiel som k nej a pohladil ju po vlasoch. Prinútil som sa upokojiť, aj keď sa mi to nedarilo. „Si v poriadku? Nič ťa nebolí?“ pýtal som sa jej, vážne jej hľadiac do očí.

Jemne sa usmiala. „Som v poriadku. Hovorila som ti, že nemám rada ryby,“ povedala a ja som sa zamyslel. V hlave mi nepríjemne tepalo, ako som sa o ňu bál, či sa niečo nestalo, ale predsa sa mi v nej napokon začali objavovať slová zo včerajšieho večera...

„Nechutí vám večera, lady?“ spýtal som sa, dodržujúc etiketu, keďže sme mali hostí. Medzi nimi aj rodičov mojej manželky. Opäť.

Bell sa usmiala. „Ale iste, pane, ale ryby nie sú mojím obľúbeným jedlom. Musíte preto ospravedlniť moju malú nechuť,“ povedala, dokonale sa ovládajúc. To len moje telo odmietalo poslušnosť.

„Iste, lady,“ zamrmlal som a opäť sa začal venovať svojej večeri, na svojom tanieri...

„Určite si v poriadku?“ uisťoval som sa znovu.

Pohladila ma po tvári. „Nikdy som sa necítila lepšie. Ale teraz už choď, o chvíľku príde Dora a musíme sa pripraviť na cestu,“ povedala a na dôvažok do mňa aj párkrát strčila, aby som odišiel z jej komnát.

„My sa niekam chystáme?“ povedal som zmätene, vzápätí si spomenúc, že sme sa rozprávali o návšteve mojej rodiny. Čo to so mnou urobila, že strácam podchvíľou spomienky?  

Bell sa uvoľnene zasmiala. „Môj pane, začítane byť aj senilný? Ideme predsa navštíviť vašu rodinu,“ uťahovala si zo mňa.

Zasmial som sa aj ja. „Neboj sa, len som na to pozabudol. Dobre, nechám ťa, nech sa môžeš pripraviť a ja dám zapriahnuť koč, aby sme mohli vyraziť do Rapsberryského parku.“

Ako som to povedal, Bell ustrnula, akoby si na niečo zlé spomenula. Zadíval som sa jej do očí a takmer prestal dýchať. V jej očiach som videl bolesť takú silnú, že mňa samotného by položila na kolená. Čo sa stalo?

„Bell?“ spýtal som sa, jemne jej potrasúc plecom.

„Už choď,“ povedala priškrteným hlasom, ktorý prezrádzal odmeranosť, bolesť, chlad. Možno aj strach. Pohladil som ju po vlasoch, pobozkal na čelo a vyšiel z jej komnaty.

Medzitým ako som sa odieval, nemal som čas myslieť na divné správanie mojej manželky, aj keď by som rád prišiel k jadru problému. Ale nepodarí sa mi to dovtedy, kým ona sama nebude chcieť. S potlačovaným hnevom som vyšiel z komnaty a vybral sa do jedálne – nájsť Henryho. Stretol som ho v polovici cesty do jedálne. Práve niekam niesol podnos s pečivom.

„Ach, dobré ráno, vaše grófstvo. Raňajky sú prestreté v jedálni,“ povedal s ľahkým úklonom.

Bože, ako ja tohto muža neznášam! „Dobré, Henry. Nebudem raňajkovať, chystáme sa na cestu. Prikáž lokajom, aby zapriahli,“ povedal som a mal v úmysle odísť späť do svojich komnát, ale zabránila mi v tom jeho zarazenosť.

„Prepáčte, vaše grófstvo, ale ak by som mohol byť taký smelý...“ hovoril, ale prerušil som ho:

„Nebuď smelý, proste urob, čo som ti prikázal,“ povedal som a nechal ho tam stáť.

Vošiel som do komnaty, pozrúc sa na spojovacie dvere. Podľa toho, čo som začul, Dora práve pomáhala Bell s obliekaním korzetu. Tuho som zavrel oči, aby som si zabránil predstavovať jej nádherné biele telo objímané zamatovou hebkosťou korzetu.

Sadol som si do jedného z kresiel a zadíval sa von oknom. Zdalo sa mi, že je tam akési podivné šero, ale v podstate mi to bolo jedno. Nikdy ma netrápilo počasie, na čo aj. Nemohol som sa nakaziť žiadnou chorobou, keďže som z časti upír. Teraz som sa obával iba o zdravie svojej manželky. V duchu sa mi vyjavila spomienka na jej strhanú tvár, keď som ju v to ráno videl dáviť. Škaredé spomienky však prehlušilo klopanie na dvere.

„Vstúpte,“ povedal som, stále otočený k oknu.

„Váš koč je pripravený, vaše grófstvo,“ povedal Henry. Takmer som zaúpel. Ako som len neznášal tie jeho móresy.

„Vďaka, Henry, môžeš ísť,“ povedal som a chvíľku na to počul, ako sa jeho kroky vzďaľujú od mojej komnaty.

Postavil som sa a s úmyslom oznámiť to Bell, som sa vybral k spojovacím dverám, ale tie sa otvorili. V nemom úžase som sa pozeral na krásne zjavenie s tvárou mojej manželky. Na sebe mala zamatové, modré šaty s volánmi a vysokým pásom, ktorý zvýrazňoval jej útly driek a farba zase rozjasnila jej oči. Vlasy mala vypnuté na temene hlavy a prikryté ľahkým klobúčikom. Doteraz som si nemyslel, že môže byť krajšia.

„Si krásna,“ pošepol som a pobozkal jej ruku. Bola tu Dora, takže som jej nechcel hrať ohnivé divadlo. Ale o chvíľku v koči... To už bude iná.

„Ďakujem,“ začervenala sa.

„Môžeme vyraziť, pani moja?“ spýtal som sa a ona prikývla. Ponúkol som jej rameno, do ktorého sa zavesila a svorne sme vyrazili na dvor, kde nás čakal čierny koč, v ktorom boli zapriahnuté dva biele žrebce, ktoré nám ako svadobný dar daroval môj švagor Emmett.

Pomohol som Bell usadiť sa na zamatom vykladanej lavici a zadíval sa na oblohu. Bola tmavosivá, predzvesť búrky. Len dúfam, že na miesto dorazíme skôr, ako nás tá búrka zastihne. Sadol som si do koča a Bell si pritiahol do náručia.

Koč sa pohol a obaja sme mlčali, nemali sme potrebu rozprávať – tak, ako mnohokrát predtým. Asi v polovici cesty sa vonku zablyslo a hneď na to nasledovala ohlušujúca rana hromu. Bell sa mi v náručí zachvela, akoby sa naľakala.

„Bojíš sa búrky?“ spýtal som sa, keď sa opäť mykla pri zvuku hromu.  

Pokrútila hlavou. „Len trochu,“ priznala sa.

Pevnejšie som ju objal. „Neboj, ja ťa ochránim pred všetkým,“ pošepol som jej do ucha a vzápätí ju naň pobozkal.

„Pred minulosťou nie,“ povedala sotva počuteľne.

Chcel som sa jej spýtať, čo tým myslela, ale v tom som začul prazvláštny zvuk. Akoby sa niekde niečo lámalo, a bolo to blízko. Kým som stihol prísť na to, čo sa deje, koč sa nahol v podivnom uhle, akoby padal na zem. Opäť som začul ten zvuk, ale teraz som už vedel, čo to je – zvuk lámania osy koča. V panike som sa pozrel na prestrašenú Bell a skryl ju v oceľovom bezpečí môjho náručia.

Počul som, ako kone vystrašene erdžia a fŕkajú, ako sa snažili striasť bremena. Koč sa prevrátil a ja s Bell sme pristáli na dverách. Cítil som, ako ma poškrabalo rozbité sklo, ale nezaujímalo ma to. Dôležitá bola Bell, ktorá sa triasla na celom tele a stále dookola opakovala: „Jeho nie“. Ale nekričala.

Začul som trhavý zvuk, ako sa strmene pod váhou uvoľňujú. Kone ťahali ako zbesnené, až sa strmene pretrhli. Koč však nezastavil. Až teraz som si uvedomil, že sme prechádzali po jednom z najvyšších kopcov v okolí. Koč sa naklonil a pod ťarchou našej váhy a prevrátil a začal sa – aj s nami – kotúľať dole svahom. Zvieral som Bell v náručí a snažil sa ju ochrániť, ale myseľ mi zatemňoval príšerný strach.

Keď som už myslel, že je koniec, koč vrazil do skaly a roklinou sa ozval štiepavý zvuk. Keď ustal, do uší mi dopadalo len zvonivé ticho, predzvesť tragédie. Odtiahol som sa dozadu a zadíval sa na Bell. S hrôzou som si uvedomil, ako zle je na tom...

Kapitola štvrtá || Kapitola šiesta


V poradí piata kapitola je úspešne za nami. Ešte raz by som sa rada ospravelnila za dlhé čakanie, ale určite poznáte uzatváranie známok na polrok  - a naši profesori sa tento rok vážne zlbáznili. Kapitolu by som rada venovala všetkým čitateľom a dúfam, že sa vám aspoň trochu páčila. Tiež by som rada poďakovala za krásne komentáre k predchádzajúcej kapitole, veľmi ma potešili a nakopli k ďalšiemu pokračovaniu.

Budete chcieť aj pokračovanie? Vaša Nessie. :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Icy heart - Kapitola piata:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!