Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I will change my life - 5. kapitola

08.10.2011 (15:30) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 2002×

Piata kapitola: Som na rade

Prešli dva mesiace od toho dňa v reštaurácii. Celé dva mesiace, počas ktorých som sa snažila Samovi vyhýbať. Až na pár momentov sa mi to podarilo. Sama som stretla ešte párkrát v reštaurácii, do ktorej chodievam s Michaelom, Miou a ostatnými deckami. Zakaždým som dúfala, že si ma možno nevšimne, ale ja som nikdy nemala veľa šťastia. Samozrejme, vždy, keď som sa tam objavila, si ma všimol a nezabudol mi zamávať a usmiať sa tým dokonalým úsmevom.

Nechcela som byť nezdvorilá potom, ako sa mi ospravedlnil a vlastne sme si to tak trošku vyjasnili. A aby som bola spravodlivá, musím uznať, že som vtedy svoju reakciu naozaj prehnala. Doteraz nechápem, čo to so mnou bolo, ale obviňujem Samovu prítomnosť. Vždy, keď som v jeho blízkosti, cítim sa nesvoja.

Panebože, ako dlho budem musieť riešiť, že sa pri Samovi necítim uvoľnene? Takto to predsa nemôže ísť ďalej. Rozhodne nie.

No najhoršie bolo, keď som ho stretla na školskej chodbe len pred týždňom. Tam som sa rozhovoru vyhnúť nemohla. Bola som tam sama. Samozrejme, okolo nás bolo veľké množstvo ďalších študentov a profesorov, ale ani jeden z nich mi v tej chvíli nerobil doprovod, bohužiaľ. Nemohla som mu len odkývať a robiť sa, že ma strašne zaujíma debata mojich priateľov. Musela som sa tomu postaviť čelom.

A to bola naozaj katastrofa. Keď si nato spomeniem, automaticky sa začervenám. Stále nechápem, ako mu mohlo napadnúť pozvať ma na obed. Veď predsa vie, že obedujem zakaždým so svojimi kamarátmi. Bože, to bolo naozaj trápne. Bola som tak vyvedená z miery jeho pozvaním, že som zo seba dostala vety, ktoré vyzneli naozaj príšerne.

Zakoktala som sa a vypadlo zo mňa len, že obedujem výlučne so svojimi priateľmi, pretože im dôverujem. Bože. No a samozrejme, že Sam to zle pochopil a povedal mi, že je úplne prirodzené, že mu nedôverujem, keďže ho ešte nepoznám. Keď mi došlo, akú volovinu som vyslovila, očervenela som ešte viac. Začala som mu vysvetľovať, že som to tak nemyslela a bla, bla, bla... Isteže som nezabudla koktať. Síce netuším odkiaľ sa táto vlastnosť objavila, ale podstatné je, že sa objavila. A to v tej najmenej vhodnej chvíli.

Sam ma stopol a povedal, že sa nemám trápiť. Vraj stačilo povedať, že nemám záujem a nemusela som si vymýšľať a zbytočne sa zamotávať do lží. Po tejto jeho konštitúciu som naňho civela s otvorenými ústami. Naozaj to vyznelo tak hlúpo? No, Bella, už to tak vyzerá. Zase si sa dokonale strápnila a ešte si Samovi dala košom.

No na druhej strane, keby to bolo celé inak, keby som zo seba v tej chvíli nedostala tie nemožné odpovede alebo ako to nazvať, zmenilo by sa niečo? Prijala by som Samove pozvanie na obed? Asi ani nie. Veď aj tak som s ním nervózna, nemohla by som to prijať.

Ale chcela by som. Chcela by som s ním ísť na obed. Chcela by som s ním stráviť nejaký čas osamote, aj keby to bolo len pár minút. Bohato by mi to stačilo.

Cítim sa tak hlúpo. Mala som to prijať a hotovo. Mohla som to skúsiť. Možnože keby som ho lepšie spoznala, cítila by som sa uvoľnenejšie. Mala som tomu dať šancu, ale teraz je už neskoro plakať nad rozliatym mliekom. Je načase konať. Musím niečo vymyslieť.

Mala by som sa so Samom znova stretnúť a všetko mu vysvetliť. Je mi jedno, že sa možno strápnim, teda pravdepodobne. Budem sa riadiť srdcom a nie rozumom, presne tak, ako som to spravila pri Edwardovi. Aj keď s ním to skončilo katastrofou, nikdy som neoľutovala tie chvíle, ktoré sme spolu strávili. To leto pred jeho odchodom bolo najšťastnejšie obdobie môjho života. Niečo tak krásne nemôžem ľutovať. Nie.

Môj život nie je prechádzka ružovou záhradou, ale má aj svoje svetlé stránky. A Edward je jednou z nich. Edward, jeho prítomnosť a prítomnosť jeho rodiny. Ich odchod stále bolí, ale už sa dokážem usmiať pri spomienke na nich. Všetci mi prirástli k srdcu. Úplne všetci, dokonca aj Rose.

Teraz ale nie je vhodná chvíľa na rozmýšľanie o Cullenovcoch. V tejto chvíli musím vymyslieť ako to vysvetliť Samovi. Zaslúži si vedieť, ako to je naozaj. Nechcem, aby sa cítil ponížene alebo potupene, aj keď nemyslím si, že ho moje odmietnutie až tak vzalo. Keby som si to myslela, príliš by som si fandila.

No to, čo ma najviac trápi je, že odvtedy sa so mnou nerozpráva, ani ma nepozdraví, nezakýva. Proste nič. Síce som ho v priebehu tohto týždňa niekoľkokrát stretla, robil sa, akoby ma nevidel. A to bolí. Asi je to hlúpe, ale naozaj ma trápi jeho ignorácia k mojej osobe.

Teraz je rad na mne. To ja musím niečo spraviť, on už toho spravil viac než dosť.

Po zvyšok prednášky som sa snažila premyslieť si, čo presne mu poviem. Nebude to ľahké, ale ja to zvládnem.

***

Keď prednáška skončila, bola som pevne rozhodnutá, že sa so Samom porozprávam ešte dnes. Je správne, aby som mu vysvetlila, ako to je naozaj. Možno by som ho niekam mohla pozvať ja, ale nie som si istá, či mám na to dosť odvahy.

Pri vchode do budovy som počkala na ostatných. Zase sme mali namierené do tej istej reštaurácie, kde chodíme pravidelne. A práve toto musím využiť. Predpokladám, že Sam tam zase bude a to je moja príležitosť a vlastne asi aj jediná šanca. Keď ho tam opäť stretnem, prihovorím sa mu a uvediem všetko na pravú mieru. Ja nie som zbabelec. Zvládnem to.

No čím bližšie k reštaurácii sme boli, tým moje odhodlanie opadalo, ale naopak, strach a nervozita rapídne stúpali. Nie som si istá, či to zvládnem. Och môj Bože.

Pred reštauráciou som sa ešte dvakrát nadýchla a vošla dnu. Poobzerala som sa okolo seba po celej reštaurácii, ale nikde som ho nevidela. Zaplavilo ma obrovské sklamanie. Aj napriek strachu a nervozite som sa tešila na chvíľu, keď mu to vysvetlím a uvidím na jeho peknej tvári ten okúzľujúci a milý úsmev.

Prestala som sa zamýšľať nad Samom a venovala sa zase na chvíľu priateľom. Oni si naozaj zaslúžia moju pozornosť. Sú to tí najúžasnejší ľudia na svete.

Objednali sme si niečo na jedenie a pri našom stole sa rozprúdila hotová vrava. Každý z nás mal za dnešok pár zážitkov, o ktoré sa chcel podeliť. Stále sme sa mali o čom rozprávať. Väčšinou sa rozoberali zážitky zo školy. Tých bolo naozaj najviac. No potom niekto nadhodil, že by bolo fajn, keby sme si zopakovali ten večer v klube. Je pravda, že odvtedy sme tam boli len dvakrát, ale naozaj som teraz nemala chuť tancovať. Bola som unavená. Po fyzickej stránke, ale aj po tej psychickej. Škola, práca, úlohy, prednášky, telefonáty s rodičmi a Angelou. Dokonca aj chvíle s mojimi priateľmi ma unavovali. Bolo toho dosť. Mala som veľké množstvo povinností, ale aspoň som nemyslela tak často a intenzívne na veci, na ktoré som myslieť naozaj nechcela.

Asi po pol hodine strávenej večnými rečami a jedením, sa dvere reštaurácie znova otvorili. Nie je na tom nič zvláštne, ale mňa to tak veľmi zaujalo preto, že ten kto tie dvere otvoril bol Sam. On a jeho kamaráti. S týmito ľuďmi sem chodí stále. Ale zaujímalo by ma, prečo prišli dnes tak neskoro. Obyčajne tu bývajú skôr ako ja.

Všetci piati si sadli k ich obvyklému stolu. Všimla som si, že Sam sa ani raz nepozrel mojím smerom. Toto ma zamrzelo, ale nesmiem dovoliť, aby mi to ubralo z mojej odvahy. So Samom sa dnes proste porozprávam a hotovo. Nech to stojí, čo to stojí. Zdvihla som sa zo stoličky a mala som namierené k stolu, pri ktorom sedel Sam a ostatní. No zastavil ma Miin hlas:

„Bella, kam to ideš? Ešte sme nedojedli a máš tu veci.“

„Len si musím niečo vybaviť. O chvíľočku som späť, fajn?“ odpovedala som jej na otázku a zase som vykročila.

Keď som bola od Sama už len pár krokov, odvaha ma opustila. Nie som dostatočne odvážna nato, aby som tam prišla. Pred všetkých jeho priateľov, pred jeho samotného. Otočila som sa a zamierila naspäť k nášmu stolu.

„Bella,“ oslovil ma Michael.

„Hm?“ Pozrela som sa jeho smerom a čakala čo z neho vypadne.

„Pôjdeš s nami do toho klubu? Presne tam, kde sme boli minule. Bolo tam pekne a skvelo sme sa bavili, spomínaš si?“ Keď som prikývla, pokračoval.

„No a čo keby si tam s nami zase zašla? Bude zábava.“

„Michael, znie to skvelo, ale ja som v poslednej dobe naozaj unavená. Nechce sa mi chodiť do nočných klubov, potrebujem sa vyspať a oddýchnuť si, nie tancovať, piť a ponocovať.“

„Ale Bells, predsa to ten jeden raz vydržíš,“ zapojila sa do nášho rozhovoru aj Mia.

„Ešte neviem. Premyslím si to,“ odpovedala som obom a zase som sa začala zamýšľať nad mojim prekliatym strachom.

Proste sa s ním musím pozhovárať. Nemôžem to už dlhšie odkladať. No tak Bella, ideme.

Napriek všetkému som sa znova postavila a znova som si to zamierila ku Samovmu stolu.

„Bella, kam to zase ideš?“ zase na mňa zavolala Mia. Otočila som sa na ňu.

„Hneď som späť,“ povedala som a zmizla jej z dohľadu. Zastavila som sa až za rohom pri stole, kde sedel Sam a jeho kamaráti.

„Sam,“ oslovila som ho potichu a premýšľala, ako asi pokračovať.

„Bella?“ Zdvihol hlavu a prekvapene sa na mňa pozrel.

„Čo tu robíš?“ spýtal sa.

„Mohla by som s tebou, prosím, hovoriť? Osamote,“ dodala som, keď otváral ústa, aby mi niečo povedal.

„Hmm, tak fajn. Hneď teraz?“

„Bolo by najlepšie, keby to bolo čím skôr.“ Nervózne som sa usmiala a dúfala, že sa zodvihne z tej prekliatej stoličky a pôjde so mnou niekam, kde nebudú, ani jeho, ani moji priatelia.

„Tak fajn, prosím.“ Postavil sa, ukázal rukou k dverám reštaurácie a pozrel sa na mňa.

„Fajn,“ povedala som a vybrala sa k dverám. Toto som predsa chcela, porozprávať sa a dostať šancu všetko mu vysvetliť. Tú šancu som dostala tak to teraz nemôžem vzdať.

Všimla som si prekvapené pohľady smerované na mňa od nášho stola. Zdá sa, že toto budem musieť niekomu vysvetliť. Povzdychla som si, vyšla pred reštauráciu, otočila sa na Sama a prehovorila:

„Sam, chcela by som sa s tebou porozprávať o tom, čo sa stalo minulý týždeň na školskej chodbe. Ja viem, že...“ Chcela som pokračovať, ale skočil mi do reči.

„Bella, nechaj to tak, dobre? Pochopil som, že nechceš ísť so mnou von. Beriem to tak ako to je, tak sa netráp, fajn?“ Očividne to zle pochopil, presne ako som si myslela, ale teraz som tu na to, aby som mu to všetko pekne-krásne vysvetlila.

„Sam, mám taký pocit, že si ma zle pochopil,“ prehovorila som potichučky.

„Nerozumiem. Čo som zle pochopil?“ spýtal sa a vyzeral naozaj zmätene.

„Nie je pravda, že by som s tebou nechcela ísť na obed,“ povedala som a poctivo sledovala jeho reakciu. Nadvihol obočie a vyzeral, že premýšľa.

„Bella, vysvetli mi, prosím ťa, o čo ti teraz ide, pretože tomu naozaj nerozumiem. Vravíš, že nie je pravda, že si so mnou nechcela ísť na obed, ale tvoje správanie tomu naozaj nenasvedčovalo.“

„Ja viem,“ povedala som.

„Tak potom...“ Tentoraz som mu do reči skočila ja.

„Bola som naozaj vyvedená z miery, keď si ma pozval na ten obed. Niečo také som nečakala a dosť ma to prekvapilo. Ty ma nepoznáš dosť dobre nato, aby si vedel, ako sa správam, keď ma niečo zaskočí, proste ma ešte nepoznáš. Tvoje pozvanie ma tak vykoľajilo, že som začala trepať dve na tri a ani som si neuvedomovala, čo vlastne hovorím. Mrzí ma, že si to zle pochopil a práve preto som teraz tu a robím zo seba debila,“ povedala som s červenými lícami a vrhla naňho jeden zo svojich plachých pohľadov.

„Takže to znamená, že by ti nevadilo ísť so mnou na obed alebo niekam inam?“ spýtal sa ma Sam a v jeho tvári bolo vidieť, že búrka je zažehnaná.

„Nie, nevadilo by mi to,“ usmievala som sa.

„Tak čo keby si mi to dokázala dnes večer?“ usmial sa a žmurkol na mňa.

„To by bolo super.“

„Tak fajn, vyzdvihnem ťa okolo siedmej, platí? Pôjdeme sa niekam navečerať a možno na nejaký film do kina,“ navrhol.

„Platí,“ povedala som, venovala mu ešte jeden úsmev a vrátila sa zase k ostatným.

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I will change my life - 5. kapitola: