Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I will change my life - 3. kapitola

04.10.2011 (20:00) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 2593×

Chcela by som poďakovať každej jednej osobe, ktorá mi nechala komentár pri prvej alebo druhej kapitole. Urobili mi obrovskú radosť. Ešte raz ďakujem a Vám všetkým venujem túto kapitolu. Tak si ju užite. :)

A čo sa týka akcie, mám jej naplánovanej viac než dosť, len si musíte ešte chvíľočku počkať. Nechcem nič uponáhľať a pre vývoj celej poviedky je potrebné ešte chvíľku počkať. Snáď to ešte vydržíte. :)

3. kapitola: Nový známy

Ráno som sa zobudila na neustále vyzváňanie budíka. Hodiny ukazovali 8.30, čo znamenalo, že som zaspala. Dokelu. V práci mám byť už o deviatej. Toto nemám šancu stihnúť. Prisahám, že tú Miu asi zabijem. Prekliaty klub. Prekliaty tanec. Panebože, kde mám tie hnedé nohavice? No vážne super, zaspala som a teraz dokonca ani netuším, kde mám nohavice. Tento deň naozaj nemohol začať lepšie.

Rýchlo som vstala a namierila si to do kúpeľne. Vyčistila som si zuby, tvár a trochu som sa namaľovala. Teraz sa musím ešte obliecť. Fajn, takže hnedé nohavice mám, teraz ešte nejaké vhodné tričko alebo blúzku.

Rýchlo som to na seba hodila a išla si zobrať do kuchyne aspoň nejaké jablko. Niečo jesť musím.

V rýchlosti som ešte skontrolovala Miu, samozrejme, ona ešte spinkala. Však počkaj, ja sa ešte vrátim a potom si to spolu vybavíme, dievča. Tomu ver. Ale aby som bola spravodlivá, musím uznať, že som sa včera naozaj skvelo bavila. A popravde to ani neľutujem. Bolo to skvelé.

Na chodbe som sa obula, zobrala ruksak a už som si to smerovala k môjmu milovanému staro-novému autíčku. Čakalo na mňa pred vchodom, tak som si rýchlo sadla za volant a vyštartovala smer práca.

Reštaurácia, v ktorej som pracovala, bola naozaj veľmi maličká, ale útulná. Pracovali tu skvelí ľudia a ja som sa v práci vždy cítila príjemne. Je dôležité, aby ste v práci, alebo aj iných kolektívoch, boli obklopovaní príjemnými ľuďmi. Teda, to si aspoň myslím ja.

Otvorila som dvere od reštaurácie a pozdravila Selly: „Ahoj, Sell."

„Čaves, Bells. Mimochodom vieš, že meškáš presne dvadsať tri minút?" Sarkazmus v jej hlase sa nedal prepočuť.

„Ja viem, mrzí ma to. Zaspala som a sľubujem, že už sa to nestane," ospravedlnila som sa.

„V pohode, Bells. A teraz už choď, dnes je tu celkom nával a to je ešte len ráno," povzdychla si, ale mne je jasné, že bola rada. Jasné, je to naozaj náročné obskakovať všetkých tých ľudí, ale následná tržba stojí za to.

Pobrala som sa dozadu, hodila na seba zásterku a išla makať.

***

Ako Sell predpokladala, bolo tu naozaj veľa ľudí. Po celý čas som sa nezastavila ani na minútu. No zlá nálada z rána ma však rýchlo prešla a ja som sa na zákazníkov usmievala. Presne, ako vždy, som sa v práci cítila príjemne.

Zmena mi rýchlo ubehla a ja som sa teraz pre zmenu ponáhľala naspäť na internát. Sú dve hodiny a ja mám o tretej prednášku. Super, pomyslela som si sarkasticky. Tuším sa mi zlá nálada začala vracať.

Keď som zaparkovala pred internátom na svojom obvyklom mieste, bleskurýchle som vystúpila z auta, zabuchla sa sebou dvere a namierila si to k výťahom. Na izbe som si rýchlo zobrala tašku s knihami a utekala do školy.

Keď som prechádzala cez školské chodby, mala som nos strčený v učebnici. Včera som sa nestihla naučiť všetko potrebné a teraz som sa to snažila dohnať. Prestala som vnímať okolie a venovala som sa len učivu. Na chodbách som sa orientovala len podľa pamäti. Aj keď, nepoznala som to tu bohvieako. Predsa len toto je len môj druhý školský deň, ale do jednej učebne snáď ešte trafím.

Keď som odbočovala doprava, snažiac sa dostať do jednej uličky, na ktorej na nachádzala učebňa, v ktorej som mala teraz prednášku, nechtiac som do niekoho narazila a všetky knihy mi popadali na zem. Povzdychla som si a vysúkala zo seba ospravedlnenie.

„Pardon, mrzí ma to. Nevidela som vás." Samozrejme, keď som sa ospravedlňovala, bola som celá červená. No napriek tomu som sa prinútila zdvihnúť hlavu a pozrieť sa na moju obeť.

Pozerala som sa do tváre muža. Krásneho muža. Mal tmavo-hnedé oči, len o niečo tmavšie ako sú tie moje, a čierno-hnedé, kučeravé vlasy. Jeho telo bolo dosť svalnaté a mužné, no pôsobil mlado. Keď som sa dostatočne spamätala a konečne prestala civieť na jeho dokonalé telo a peknú tvár, všimla som si, že sa na mňa usmieva a na rukách mal pozbierané všetky moje knihy. Teda, aspoň som myslela, že všetky. Rýchlo som sa okolo seba poobzerala, no žiadne knihy som nevidela. Takže ich predsa len pozbieral všetky.

„Nech sa páči," podal mi knihy a zoširoka sa usmial.

„Ď - ďakujem." Samozrejme moje telo a moja artikulácia nesklamali. Zakoktala som sa, a ako keby toho nebolo málo, očervenela som ešte viac. Toto snáď nie je možné. Pokrútila som hlavou a znova sa naňho pozrela.

„Mimochodom, ja som Sam," prehovoril, stále sa usmieval a vystrel ku mne ruku.

„Bella." Hurá, tento raz som sa nezakoktala. No, aspoň niečo.

„Bella, nemyslíš, že keď kráčaš po chodbe plnej ľudí, mala by si sa aj troška poobzerať?"

Očividne si ma doberal. Neviem prečo, ale nahnevalo ma to.

„No a ty by si sa zase mohol uhnúť," odvrkla som.

Zostal na mňa civieť s otvorenými ústami. Len aby ti tam nevletela mucha. Keď sa tak na mňa pozeral už aspoň pol minúty, prestalo ma to baviť. Nechala som ho tam stáť s otvorenými a ústami a vybrala sa do učebne.

Sadla som si a snažila sa ešte niečo natlačiť do tej mojej dutej hlavy, ale nešlo to. Stále som mala pred očami obraz Samovho svalnatého tela a krásneho úsmevu. Panebože, na čo to myslím? Mňa predsa nikdy žiadny muž nezaujímal. Teda, až na jedného, ktorému už navždy patrí moje srdce. No telo mi ešte zostalo. Pre Krista Pána, čo sa to so mnou deje? Od kedy myslím na takéto veci? Vážne som práve myslela na to, že by mi nevadilo darovať Samovi moje telo?

Snažila som sa tie príšerné myšlienky rýchlo vyhnať z mojej hlavy, ale nešlo to. Dopekla. Ten muž, Sam, bol v každej mojej myšlienke. Čo to so mnou spravil? Takto som sa cítila len pri Edwardovi. Len pri ňom a zrazu sa objaví nejaký chlapec a všetko to, čo bývalo, sa zmení.

Neviem, asi je fajn, keď sa mi páčia aj iní muži. Mala by som sa znova zamilovať a začať odznova, ale to všetko by som len mala. No ja nechcem. Veľmi dobre som si vedomá, že láska, ktorú cítim k Edwardovi, mi ubližuje. Nemala by som ju chcieť cítiť. Mala by som chcieť zabudnúť, ale... Zase je tu to prekliate ale.

***

Dnes som mala len dve prednášky. Keď obe skončili, bolo už sedem večer a ja som bola neskutočne hladná a na smrť unavená. Prišla som na internát a prvé, čo som spravila, bolo, že som si to namierila do kuchyne. Presnejšie do chladničky. Nemala som šajnu o tom, čo by som si mohla dať na večeru a nechcelo sa mi nič variť. Tak som sa rozhodla, že sendvič mi bohato postačí.

Najedla som sa. Upratala po sebe riad a zaliezla do sprchy. Dnes si dám len sprchu, nechcem znova zaspať vo vani, mám ešte nejaké povinnosti. V sprche som robila všetko mechanicky, a tak sa moja myseľ začala zase zaoberať Samom. Toto ma vytočilo. Nechcem naňho myslieť, veď na ňom nie je nič zaujímavé. Ani ho nepoznám a no a čo, že má dokonalú, svalnatú a mužnú postavu? No a čo, že má krásny úsmev a krásne oči? Dokelu, toto snáď nie je pravda. To už nemôžem myslieť na nič iné?

Doteraz vždy, keď som nemala čo robiť, keď sa moja myseľ nemala čím zaoberať, som myslela na Edwarda. Na Edwarda a jeho rodinu.

Ach, Bože, čo mám robiť? Vieš čo, Bella? Nebudeš robiť vôbec nič. Táto škola je obrovská, je minimálna šanca, že ho ešte stretneš na chodbe a vyzeral byť od teba starší, takže určite nebudete mať spolu prednášku. Teda dúfam, že nie. No na druhej strane, čo by sa stalo, keby som ho znova uvidela? To predsa nie je také strašné. Ja s ním nemám nič spoločné. No tak som doňho raz drgla a spravila si malý trapas. Z toho sa predsa svet nezrúti, no nie?

Vyliezla som zo sprchového kúta, omotala okolo seba osušku, vypochodovala z kúpeľne a naštvane treskla dverami. Nech vezme čert všetkých chlapov. Keď som začula kúsok odo mňa prekvapené zalapanie po dychu, zistila som, že už dávno nie som sama doma. Pozrela som sa na Miu a... Michaela? Čo ten tu robí?

„Bella, si v poriadku?“ spýtala sa ma Mia.

„Jasné, som v pohode. Prečo by som dokelu nemala byť v pohode?“ Uvedomila som si, že zvyšujem hlas, tak som sa len nevinne usmiala a snažila sa okolo nich prejsť.

„Nie tak rýchlo, mladá dáma,“ zastavila ma Mia.

„Niečo sa stať muselo, tak mi to, prosím ťa, vysvetli a netrieskaj tu s dverami. Ony zato nemôžu.“

„Mia, nehnevaj sa na mňa, ale naozaj nemám chuť ti niečo vysvetľovať. Som príšerne unavená a ešte sa musím pozrieť na nejaké učivo. Som totálne dutá. Porozprávame sa neskôr. Dobrú noc.“

Mia a Michael na mňa zarazene pozerali, no ja som si ich už viac nevšímala. Namierila som si to do svojej izby, kde som sa snažila aspoň trochu venovať učivu, ale hlavu som mala stále plnú myšlienok o Samovi.

Toto je zlé. Príšerné. Mám pocit, akoby som podvádzala. Aj keď, koho vlastne podvádzam? Iba ak seba. Edward si už určite našiel nejakú neodolateľnú upírku, ktorá mu môže ponúknuť viac ako ja.

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I will change my life - 3. kapitola: