Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I will change my life - 11. kapitola

14.12.2011 (20:15) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1869×

11. kapitola - Bella, si na rade

„Maj sa, ocko, a dávaj si pozor,” lúčila som sa s Charliem.

„Neboj, Bells. Ja budem v poriadku, ale ty si dávaj pozor,” povedal Charlie a hodil na mňa jeden pohľad "všetko viem, všade som bol". Dobre som vedela na čo naráža.

„Ocko, prosím ťa, sám si sa včera presvedčil, že Sam je úplne neškodný. Nemusíš si robiť obavy.”

„Samozrejme, že nie je. Asi ako Cullen, či nie?”

„Ocko,” zvolala som pohoršene a mierne vytočene.

„Už mlčím, ale nemysli si, Bell, že keď sa ten chlapec včera správal tak, ako sa správal, tak z neho padnem na zadok. Ani omylom.”

„To od teba ani nikto nežiada. Stačí, keď ho budeš tolerovať a správať sa aspoň trošku milo,” povedala som, ale Charlie len prevrátil očami. Usmiala som sa naňho a dodala som: „Aj tak nepoprieš, že sa ti pozdáva. Včera si vyzeral byť spokojný.”

„Ani nie,” začal sa vyhovárať Charlie. Nechala som to radšej tak, definitívne som sa s ním rozlúčila - teda aspoň na teraz - počkala som kým sa mi jeho lietadlo dostalo z obzoru a vrátila som sa do bytu.

Nech si Charlie myslí čo chce, Sam je iný než Edward. Sam totižto nie je upír a ani nikto z jeho rodiny. Nemá brata - čerstvého vegetariána -, ktorý si z vás chce spraviť občerstvenie. Vďaka bohu, druhý muž v mojom živote je rovnakého druhu ako ja. Aspoň toľko šťastia som mala.

***

Celý týždeň prebehol úplne normálne. Ocko sa vrátil do Forks, no každý deň mi volal. S mamou - aj keď bývala v tom istom meste - som sa stretávala asi toľko, koľko s Charliem. Čiže dosť málo. Ale taktiež sme zostávali v kontakte cez telefón. Je dosť smutné, že si na svojich rodičov neviem nájsť čas, ale mám školu a prácu a... Sama. Hlavne on zaberie všetok čas.

So Samom som sa stretávala každý jeden deň. V niektoré dni som mala len prednášky a zvyšok času som mala voľného. Inokedy som mala prácu a len jednu prednášku, čiže stále som mala voľný čas, no našiel sa jeden deň v týždni, a to konkrétne štvrtok, keď som mala celý deň plný. Začala som skoro ráno a skončila v neskorých večerných hodinách. V tomto prípade za mnou Sam prišiel cez pracovný čas. Sedel na barovej sedačke pri pulte a pozoroval ma pri práci. Takto to je už od začiatku nášho vzťahu. Spočiatku mi to prišlo zvláštne, ale už som si zvykla s som s týmto rituálom nadmieru spokojná.

Sama pre seba som sa usmiala, no potom som sa pozrela na hodiny a zhrozila som sa. Bolo pol siedmej a presne o siedmej mal po mňa prísť Sam. Dnes sme boli dohodnutí s jeho rodičmi na večeru u nich doma. Len čo som si na to spomenula, skrútilo mi od nervozity žalúdok. Toto bude prvýkrát, čo sa s nimi stretnem. Ale ako povedal Sam, teraz som na rade ja.

Náš vzťah sa každým dňom stával vážnejším a aj to ma riadne znepokojovalo. Síce som sa s Edwardovým odchodom zmierila, ale stále vo mne, niekde hlboko, zostali spomienky na tú príšernú prázdnotu. Bojím sa, že to dopadne rovnako. Napriek istým skutočnostiam, neviem, čo všetko sa môže stať. Mám pocit, že ďalšiu stratu by som nezvládla. Nie. Zabilo by ma to. Bože, v týchto chvíľach pochybností mám chuť toho hnusného upíra vlastnoručne zabiť. Ale je mi jasné, že to sa nikdy nestane. Za prvé, je to upír a ja som len slabý človek. A za druhé, nikdy by som mu nedokázala ublížiť. A práve za toto sa nenávidím. Dočerta s tým.

Povzdychla som si, nechala som Edwarda Edwardom a išla som sa pripraviť. Ten dnešok proste musí dopadnúť dobre. Musí!

***

„Bella, zlatko, toto sú moji rodičia, Juliana a Sam Renaldo starší. Mami, oci, toto je moja priateľka Bella,” predstavil nás Sam, keď sme všetci štyria stáli v obývačke. Teda, ak sa to obývačkou dá nazvať. Pod pojmom obývačka som si vždy predstavila malú miestnosť s telkou a sedačkou, kde sa rodina usadí vždy po nedeľňajšom obede. Toto bola obrovská miestnosť vybavená samými starožitnými predmetmi a žiadna telka tu nebola. Len obrovský majestátny krb a nad ním visel jeden obrovský obraz.

„Veľmi ma teší,” povedala som s milým úsmevom.

„Tiež nás veľmi teší, Bella. Sam nám o tebe veľa rozprával,” povedala s milým úsmevom Samova mama. Pán Renaldo len prikývol na slová svojej manželky a tiež mi venoval jeden milý úsmev.

Po chvíľke sa pri nás objavila gazdiná a oznámila, že večera je pripravená. Takže Renaldovci majú aj gazdinú. No ani sa nečudujem. Tiež by sa mi nechcelo celý tento dom upratovať samej. Pomocná ruka sa vždy zíde.

Keď sme sedeli za stolom a jedli, rozprúdila sa malá debata. Mimochodom, to jedlo bolo vážne dobré. Gazdiná by si za toto zaslúžila zvýšiť plat. Síce, možno jej platia slušne. Peňazí na to majú určite viac než dosť.

„Sam nám spomínal, že tvoja mama žije tu v Jacksonville a tvoj otec vo... Forks?” Pani Renaldová zmenila koniec vety na otázku. Asi si nebola istá, či povedala správny názov mesta. Alebo skôr správny názov veľkej dediny.

„Hmm, áno. Vo Forks,” povedala som.

„Priznám sa, že ešte nikdy som o tom mestečku nepočula, ale podľa Samových slov tam je pekne. Samá zeleň, príroda a čerstvý vzduch.”

„To záleží od vkusu človeka. Ja mám radšej Jacksonvill alebo Phoenix než Forks. Je tam príliš vlhko,” priznala som sa. A vlastne som chcela byť úprimná. Aký zmysel by malo hrať sa na niečo, čo nie som? Vôbec žiadny. Buď ma budú Samovi rodičia akceptovať takú aká som, alebo ma nebudú akceptovať vôbec. V tom horšom prípade. Ale ja pevne verím, že to nie sú žiadni pokrytci a pekne krásne sa so mnou zmieria.

Rozhovor sa poriadne rozprúdil. Teda, hovorila hlavne pani Renaldová, respektíve sa pýtala. A ja som odpovedala.

Samova mama bola veľmi výrečná osoba, ale už po pár minútach mi bolo jasné, že je veľmi milá, tolerantná a ohľaduplná. Taká mamičkovská. Nie tak ako Esme, ale... Neviem to opísať. Pani Renaldová je proste jedinečná... Originálna... Proste je len jedna.

No a Samov otec je skôr tichý typ muža. To mi nedáva zmysel. Predsa robí právnika. Tí by mali mať drzé ústa, pokiaľ sa teda chcú presadiť. No ale asi to nie je pravda. Alebo je pán Renaldo taký vyčerpaný z toľkého rozprávanie na súdoch, že doma radšej mlčí. Ktovie, no pôsobí ako pokojný a mierumilovný človek. No hovorí sa: Zdanie niekedy klame.

A Sam? Ten len sedel a v tichosti jedol. Síce po mne niekedy mrkol, ale len preto, aby skontroloval môj výraz. Očividne si robil starosti. Je to moja chyba. Bola som taká vyklepaná a vynervovaná... Je samozrejmé, že sa bojí. Ale nemá sa prečo. Mne sa jeho rodičia páčia. Sú to milí ľudia.

Po večeri sme sa presunuli do obývačky, kde sa zase začalo rozprávať, ale už nie s takou zvedavosťou ako v jedálni. Bola som úplne uvoľnená a celkom dobre som sa bavila. Aj Sam sa uvoľnil, keď si všimol, že som úplne pokojná. A že sa usmievam.

Neskôr ma pani Renaldová povodila po dome a všetko mi poukazovala. Celý dom bol podobne zariadený ako obývacia miestnosť. Veľké priestory so samými drahými starožitnosťami. Len Samova izba bola iná. Pôsobila úplne chlapčensky. Bola zariadená v tmavomodrej a bielej farbe a po stenách boli samé plagáty nejakých športovcov, ktorých som vôbec nepoznala. Presnejšie, videla som ich po prvý raz.

V dome boli ešte dve hosťovské izby, ktoré boli zariadené skôr moderne. Ale celkovo bol dom veľmi pekný a útulný. A našla som aj telku. Mali ju takmer v každej spálni a malej hale na poschodí.

Bolo niečo málo po polnoci, keď som Samovi navrhla, aby sme už išli. Bolo riadne neskoro a bola som príšerne unavená, ale Samova mama nám navrhla, aby som tam zostala cez noc. Nezdalo sa mi to práve najvhodnejšie, ale na nátlak oboch Samových rodičov som nakoniec povolila.

Miranda, ako sa ich gazdiná volala, pripravila mne a Samovi hosťovskú izbu, keďže podľa pani Renaldovej je vhodnejšie, než tá teenagerská Samova.

Takže teraz zaspávam v hosťovskej izbe v dome Renaldovcov vedľa Sama, ktorý má ruku omotanú okolo môjho pása a usmievam sa. V tejto chvíli som bola dokonale šťastná. Nič mi nechýbalo. Všetky moje obavy sa ukázali ako zbytočné. Samovi rodičia sú úžasní a on samotný taktiež. Čo viac si môžem priať?

Takže... Kapitolu som pridala pomerne skôr ako som mala na pláne, ale zhoršil sa mi zdravotný stav. To znamená, že aj keď sa cítim fajn, len na mňa niečo lezie, moja triedna učiteľka mi povedala, aby som zostala doma a neroznášala vírus po škole a blá, blá, blá... A ja sa doma riadne nudím, tak som sa do toho pustila.

A čo sa týka Sama... Áno, súhlasím. Je až príliš dokonalý, tak čo s tým urobíme? =D

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I will change my life - 11. kapitola: