Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I want to feel pretty! - 17. kapitola + 18. kapitola

Ahojte. Kapitola bude krátka, ale to len preto, lebo mám obmedzený prístup na internet. Mám horúčky a tak. Ale devätnásta kapitola je hotová, tak ak chcete rýchle pridanie ďalšej kapitoly, v ktorej bude veľký zvrat, pridávajte komentáre. Vopred ďakujem, ahojte. Pravdaže, prajem príjemné čítanie. Nesii

Tanya Denali

Nemôžem uveriť tomu, že dievča, ktoré nenávidím, je práve to, ktoré som chcela od Milesa a brata. Dievča, ktoré nám malo zlepšiť život.

„Irina, je tam písané aj niečo viac?“ spýtala som sa netrpezlivo. Vzdychla.

„Tanya, je to výnimočný talent. Miles tam napísal len toto. Isabella Swanová, ako sme zistili, má tri schopnosti, o ktorých zrejme ani nevie. Jedným z nich je štít, telekinéza a tretí neviem zistiť ani cez môj talent. Bude to zrejme nejaká podvedomá schopnosť, ktorú si nevedome blokuje. Premenením zrejme budem vedieť lepšie odhadnúť jej schopnosti.“ dokončila Irina.

„Ďakujem ti, Irina, sľubujem, že sa vrátim čo najskôr,“ pošepla som a zložila. Možno som to všetko už preháňala, ale jednoducho, dala som si sľub. Pokiaľ Bella nebude na dne tak ako ja, nebudem spokojná.

A na môj plán mi skvelo poslúžia Cullenovci.

Isabella Swanová

Vstúpila som na pozemok školy a pomalým krokom došla k Deanovi, ktorý sa hrabal v aute. Ruky som mu položila na plecia a usmiala sa. Troška sa strhol, ale okamžite zistil, že som to ja. Otočil sa ku mne a s úsmevom na tvári sa natiahol k mojej. Keď bol len pár centimetrov od mojich pier, odtiahla som sa. Tak nejako som ho nechcela, chcela som, aby sme znova boli priatelia. Deanovu tvár pokrivil smútok a sklamanie.

„Dean, prepáč, no mám afty, nechcem, aby si sa nakazil,“ vyhovorila som sa na prvú vec, čo mi napadla. Zdvihol obočie a potom sa usmial.

„Afty?“ spýtal sa a potom mi chytil líca. Stisol pery.

„Nevyzerá to na afty, ani tvoje líca nie sú napuchnuté,“ pošepol a premeral si ma.

„Čo sa deje?“ spýtal sa a prekrížil si ruky na prsiach. Sledoval moju tvár, nemohla som si dovoliť myslieť na udalosti, ktoré sa stali. „Je v tom chlap?“ pokračoval. Musela som sa rozosmiať.

„Dean, nepreháňaj to. Chlap? Nie, žeby sa mi nepáčili aj iní muži, lenže teraz chodím s tebou,“ povedala som, aj keď nie celkom pravdu. Pravda bola taká, že sa mi páčil iný muž a Dean bol len najlepší kamarát. No nemôžem mu spraviť, že mu to poviem do očí, keď sa to takto vystupňovalo.

„Musím ísť na hodinu, Dean, je tu Jearsy?“

„Ehm, no je nejaká divná,“ povedal a starostlivo si stiahol obočie. Usmiala som sa naňho a prikývla.

„Idem,“ pošepla som a rozbehla sa do školy, nevšímajúc si Deanove volania.

Utekala som na dievčenské záchody, v ktorých práve môže byť Jearsy. Otvorila som dvere a vstúpila dnu. Alice sa opierala o stenu a pozerala na mňa tými... prázdnymi očami. Rozbúšilo sa mi srdce. Snažila som sa ustúpiť a vyjsť zo záchodov, no zrazu stála za mnou a postrčila ma dopredu. Do prdele. Ešte aj ona s tým začína?

„Čo chceš?“ spýtala som sa jej nahnevane. Toto všetko ma prestávalo baviť. Áno, mám ju rada, ale keď na mňa zaútočí, budem sa musieť brániť, a aj keď viem, že ju Tanya ovláda a nikdy by za „triezva“ na mňa takto nevyskočila alebo mi neublížila. Pokiaľ ma bude ohrozovať na živote, budem nútená ju aj zabiť, čo bude vlastne pre mňa katastrofa.

„Vôbec nič,“ zasmiala sa a pozrela do zrkadla. Prekvapene som zdvihla obočie a podišla k Alice.

„Alice, nemôžem ti nejako pomôcť?“ spýtala som sa jej potichu a všímala si Alicinu reakciu. Na chvíľu, v odraze zrkadla, som znova spozorovala jej právú tvár, no hneď na to to bola znova maska. Odstúpila som od nej a rýchlo vyšla zo záchodov. Stále som sa obzerala ako som utekala na hodinu angličtiny, či nejde za mnou, keď som narazila do niečoho tvrdého.

Už som padala na zem, takmer som cítila chlad podlahy, keď ma zachytili chladné a jemné ruky Edwarda Cullena.

Áno, viem, príliš až príliš krátke, alebo viete, čo? Veď asi nie. No jasné. :D Najprv som to nechcela, ale teraz viem, ako sa budete zasa tváriť a aké budete hádzať na mňa vyčítavé pohľady, no dobre. Dám vám tu aj osemnástu kapitolu, ktorá je hneď pod týmito riadkami. Hádam si to budete vážiť a bude tu aspoň dvadsať komentárov. Predsa mám vysoké horúčky a snažila som sa len a len pre vás napísať pokračovanie.

18. kapitola

Prekvapene som zdvihla hlavu a pozrela do karamelových oči, ktoré sa vpíjali do mojich. Zrazu zastal čas. Nechápem, ako som sa nemohla odtiahnuť od neho, ako som sa mu dokázala pozerať do jeho očí, pritom vždy som po pár sekúnd sklopila oči prvá. A teraz? Oddane sa naňho pozerám. Jeho oči ma krásne hypnotizujú.

Tváre sme mali len pár centimetrov od seba. Cítila som z neho napätie, to samé som pravdaže mohla povedať aj o sebe.

Nohy sa mi roztriasli, v bruchu som pocítila mravenčenie a dych sa mi neuveriteľne rýchlo, až to bolo trápne, zrýchľoval. A čo mi šibe?! Veď Edward Cullen sa mi nesmie páčiť, alebo áno?

„Ehm, pustíš ma?“ spýtala som sa asi po tridsiatich sekundách, aj keď pre mňa to bola večnosť. Cítila som totižto na sebe pohľady ostatných spolužiakov, ktorí určite čakali na nejaké dokonalé divadielko a lá Edward a Bella zasa v sebe. Akože nie v sebe ako v sebe, veď ma chápete, to Cornelia vymyslela, ale... akože v sebe akože sa stále hádame. To som sa zamotala, čo? Radšej nebudem myslieť. Na dnes toho bolo veľa.

Zamrkal očami a prekvapene sa odtiahol. Rukou si zahrabol do bronzovej hrivy (polovica ženského obecenstva zavzdychala, pravdaže ja som si radšej sliny nechala pekne v papuľke) a stále prekvapene ku mne zdvihol zrak.

„Prepáč, neviem, čo sa stalo,“ ospravedlnil sa Edward. Zalapala som po dychu a ďalej neschopná akéhokoľvek pohybu alebo slova. Edward Cullen povedal prepáč Isabelle Swanovej. Najväčšej rivalke, ktorú z celej duše nenávidí a najradšej by ju videl niekde tridsať metrov pod zemou.

Asi mu muselo načisto preskočiť. „Čo si to povedal? Dobre som počula? Prepáč?“ pýtala som sa vykoľajene. Znova zamrkal oči a poškrabal si čelo.

„Asi som to povedal, prekáža? Mám povedať niečo iné?“

A zase je tu starý dobrý Edward. Povzdychla som si a sklonila hlavu.

„Nie, takto je to v pohode,“ šepla som potichu, no vedela som, že to počul.

„Počuj. Chcel som sa ťa spýtať...“ začal, no zasekol sa. Zavrel oči a zavrtel hlavou. Otvoril oči a znova v nich pohrávali iskričky rebelstva. Och môj bože, zasa sa vrátil, a to som si myslela, že by mohol byť už milý. A navyše, rozmýšľala som už aj o tom, že k nemu niečo cítim. Ako som mohla byť tak hlúpa?!

„Vieš čo? Vlastne nič,“ dopovedal a rebelsky sa usmial. Podišiel ku mne úplne blízko, až tak, že sa nám dotýkali telá, teda no... veď chápete.

Nehorázne ma to vzrušilo. V celom tele mi vybuchla vlna túžby. Skoro ma donútila sa natisnúť na jeho mramorové pery, ktoré mi toľkokrát ublížili.

Jeho pery natiahol k môjmu uchu a vzdychol. „Máš sa na čo tešiť.“

Ten sladký vzdych vo mne vyvolal triašku. Bola som slabá, veľmi slabá, skoro som sa neudržala na nohách. Musela som sa chytiť skriniek vedľa seba. Hlupák, tuto ma omamuje jeho vôňou. Veď vie, že pre ľudí je to ako tá najsladšia voňavka alebo najchutnejšia jahoda, ktorú jednoducho musíš ochutnať. Vie to a využíva to.

Oblizla som si pery, stále som nevnímala jeho slová. Myslela som len na jeho pery. Odtiahla som hlavu od jeho pier na mojom uchu a pozrela sa mu do tváre. Pár milimetrov nás od seba delilo. Len pár centimetrov.

„Bella, o čo sa to snažíš? Hádam ma nejdeš pobozkať?“ spýtal sa posmešne, ale videla som mu na očiach, že sa len tak tak ovláda aby to nespravil. Usmiala som sa. no aj tak ma zobrali jeho slová. Ako vždy.

„Pobozkať? A teba? Ani za svet,“ vysmiala som sa mu do tváre a vtedy som pocítila teplo na tvári. Do pekla. Prečo ma musíš ty hlúpe telo sklamať, keď ťa najviac potrebujem. Hlúpe ľudské červenanie. Chcem byť upír, ktorému ťažko vyčítaš z tváre, či ťa niečo trápi alebo či sa niekoho bojíš... chcem byť taká silná a nebojácna ako oni.

Víťazoslávne sa zasmial. „Tvoje telo reaguje inak. Mňa neoklameš,“

A potom sa odtiahol a pred tým, ako sa vzdialil, ma riadne plesol po zadku. Zvýskla som a chytila si zadok. S vyvalenými ústami som hľadela na vzďaľujúceho sa Edwarda ako aj niektorí spolužiaci, teda, zbehla sa tu celá škola, ktorá vyvalene hľadela na toto divadielko. Keď zašiel za roh, obzrela som sa. Všimla som si jednu jedinú osobu, sklamanú a smutnú. Dean. Dean, ktorého zbytočne klamem a vodím za nos, že ho milujem.

Ospravedlňujúco som podišla k nemu, no on odstúpil a kráčal preč. Zrýchlila som krok, musím sa mu ospravedlniť, musel predsa vidieť celé divadlo a to, ako som mu oddane hľadela do oči, ako som sa natiahla len pár milimetrov od jeho tváre. Ako som ho chcela pobozkať.

„Dean, počkaj, prosím, chcem ti to vysvetliť!“ kričala som na neho, no on nezastavoval. Zrazu som pocítila riadnu ranu do tváre, až ma knockautovala na zem. Zdvihla som hlavu a pozrela na Jearsy, ktorá na mňa naštvane zazerala.

„Ty mu už viac neublížiš, ty hlúpa hus! Počuješ?! Už sa k nemu ani nepriblížiš!“ kričala na mňa ako zmyslov zbavená, tvár jej pokrývala červená farba a ukazovala na mňa ukazovákom.

„Budem si robiť, čo chcem, Jearsy, a ty mi v tom nezabrániš!“ zakričala som na ňu naspäť a postavila sa. Nebolo treba si na ranu dávať ľad, aj tak to už mám zrejme alebo dúfam zahojené.

Bolo mi veľmi ľúto, že kričím na moju ďalšiu najlepšiu kamarátku, ale takto to ďalej nešlo, budem zrejme potrebovať pomoc. Podišla som k nej a strčila do nej, aby mi uvoľnila cestu. Zapotácala sa na bok a chcela mi niečo povedať, no ja som sa už rozbehla za Deanovým pachom. Smeroval do auta. Do riti! Zasa akože nestihnem žiadne vyučovanie?! To akože prepadnem na strednej škole?! A ešte v tomto zapádkove, do riti!

„Dean, počkaj!“ zakričala som na neho, keď som ho zahliadla ako smeruje k autu. Začal odomkýnať auto, musela som sa rozbehnúť troška rýchlejšie. Keby ma niekto uvidel a pýtal sa, prosto odvetím, že som behala štafetu a mám to vybavené.

Chytila som ho za plece práve vtedy, keď nasadal a otočila si ho k sebe. Silou upíra som ho pritlačila k autu a chytila tvár, aby sa mi pozeral do tváre. Zdvihol na mňa smutné a skoro uslzené oči. Bože! Tak toto som si neuvedomila. On ma až tak miluje?! Do čoho som sa to dostala?

Prišlo mi ho neuveriteľne ľúto, tak veľmi som sa mu chcela ospravedlniť, no vyšlo zo mňa len pár hlúpych slov.

„Dean, ja... prepáč. Ja ťa nemilujem ako môjho chlapca... len ako najlepšieho a najúžasnejšieho kamaráta na svete, prepáč...“ ospravedlnila som sa a sklopila hlavu. Odstrčil ma od seba.

„Hej?! A preto si sa skoro muchľovala s Edwardom Cullenom? Tým Edwardom Cullenom, čo ťa ponižoval celé roky?!“ vyčítal mi. Nevedela som sa mu pozrieť do tváre. Mal pravdu. Som neschopná, hlúpa.

„Ja... ja... som sa sa s ním ani skroro nebozkávala. To on zasa do mňa vyríval...“ vyhovárala som sa stále so sklopenou hlavou. Chytil mi bradu a zdvihol mi ju. Musela som sa pozrieť do jeho... smutných očí.

„Tak to presne, Swanová, nebolo. Zdalo sa mi, ako aj každému na škole, že si ma práve išla pobozkať,“ ozval sa hneď za nami hlas toho ničiteľa vzťahov, životov, priateľstva a bohvie ešte čoho.

Obidvaja sme sa otočila k Edwardovi, ktorý sa opieral o nejakú Toyotu a povýšenecky sa usmieval. Zaťala som zuby a ruky skrčila v päsť. Nahnevane som sa zadívala do Edwardovej tváre, ktorá sa stále usmievala a potom sa zrazu pozrel z môjho pohľadu na Deanov. Jeho úsmev sa ešte viac rozšíril. Zarazene som sa otočila k Deanovi, ktorý bol takisto poriadne napálený a chcel sa na Edwarda vrhnúť. Zatlačila som na Deanovu hruď práve včas.

„Nestojí za to, ani ja...“ To druhé som zašepkala tichšie. Pozrel na mňa a usmial sa. To má úplne prekvapilo.

„Bella, popravde som si aj myslel, že to nebude klapať. Príliš som na teba tlačil, Bella, nebolo to odo mňa fér, prosím, prepáč,“ ospravedlnil sa mi Dean, ktorý sa hneď pozrel na Edwarda. Vyvalila som oči a zalapala po dychu.

„Tebe šibe? Ty sa mi neospravedlňuj. Mal by si po mne vrieskať, mal by si mi povedať, aby som si kľakla na koleno a prosila ťa pred celou školou o odpustenie a to ty si ten, kto sa za to všetko ospravedlňuje? Počula som dobre?“ Hystericky som začala mykať rukami sem a tam. Bola som z toho zničená. Toto bola tá najhoršia odplata akú som kedy mohla dostať.

„Bella, je to moja chyba. Nechaj to tak. Teraz si musím niečo vybaviť s týmto hajzlom, pretože ty za to stojíš,“ povedal odhodlane, odtiahol ma nabok a vybral sa smerom k Edwardovi, ktorý stále stál opretý o Toyotu a čakal.

Na chvíľu sa nám s Edwardom stretli oči. Vydesene som mu hľadela do očí a zamykala hlavou, aby sa o nič nepokúsil. Usmial sa a potom pozrel na Deana, ktorý mu stál oproti a jednoznačne to nebol vyrovnaný súper. Za to ja som bola. Musím zakročiť.

Zrejme si poviete: Čo to, dopekla? (WTF?) Ale keďže k deju to bolo a je nutné, môžem povedať len toľko, znova  a znova vám prajem príjemné čítanie, veľa komentárov a čakanie na devätnástu kapitolu. :)

Zhrnutie

Autor: Nesii (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I want to feel pretty! - 17. kapitola + 18. kapitola:

Séria vlastne nebude. Mám to už premyslené, a neskutočne vám všetkým ďakujem. Fakt ďakujem.

dufam ze Edward sa ovladne,Bella sa nejako nevyzna vo vlastnych citoch,tesim sa na davetnastu

supeeeeeeeeeer!

Přeji brzské uzdravení.Moc se mi to líbí a děkuji za 18.kapitolu.

Mne sa nezdá, že by si bola chorá...kapitoly máš krásne
- som ti neskutočne vdačná, že aj ked doma ležíš v horúčkach, myslíš na nás...pokojne si počkám na chvíľu, kedy zase budeme spolupracovať...sama neviem, ako to bude zvládať, pretože choroba chytila aj mna....som rada, že mi krátiš tie dlhé chvíle v posteli s tvojou poviedkou..
takže ku kapitole 17.-
podla mňa bola skvelá... ten pohľad Tanyii....tá krava si asi nedá pokoj som rada, že si nám hned dala 18. kapitolu, lebo čakať na to by bolo príšerné..
fajn, takže teraz k celému tomuto článku:
ak si chorá, tak ťa obdivujem, že si niečo takéto krásne dokázala napísať, Alex.. ja sama bláznim, že nemôžem nič napísať, lebo môj mozog v chorobe dobre neslúži ale tvoj mozog teda slúži dobre...
...veľmi sa mi to páčilo...to s tým Deanom bolo fakt husté...Bella je zlatá, že ho nechcela raniť, ale malo by jej záležať aj na vlastnom šťastí, ale ona pri nom šťastná asi nie je...som rada, že to Dean pochopil a všetko je tak, ako má byť..
... to čo bol ten plesk po zadku? to ma fakt dostalo...ked si ich dvoch predstavím... je to zvláštne, ke dis to porovnáš s prvou kapitolou...Edward urobil fákt chybu, že ju nechcel...alebo, vlastne že sa jej vysmieval bola chyba... ani mne by sa asi nepáčila nejaká tučná veleryba, ale nevysmievala by som sa jej...

- môj názor na dalšiu sériu? hmmm...ja neviem...nemám rada veľmi série, no do tvojej poviedky by sa to hodilo, keby si to spravila takto...- v tejto sérii by si vyriešila všetky problémy....mohla by mať trebárs 25 kapitoliek... a potom v druhej sérii by si riešila len Edwarda a Bellu..je to môj nápad, ale ak sa ti nepáči, nič sa nedeje,...je to len návrh, akoby sa to mne páčilo
-popravde série sú v niektorých poviedkách zbytočné, preto sa mi nepáčia, ale do tvojej by to tak išlooo...tak nad tým popremýšľaj
-no, čo povedať...som spokojná s týmito kapitolami... prajem ti skoré uzdravenie, zlato a teším sa na dalšie kapitoly... samozrejme, aj na to, kedy sa ujavíš na facebooku a znovu budeme spolupracovať...

- takže, prajem ti skoré uzdravenie

Přidat komentář:

Nick:

Text: