Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I Love You, forever! - 7. Maškarný ples


I Love You, forever! - 7. Maškarný ples„Prepáč, nechcel som,“ uzavrel to a definitívne zmizol v sále. Ostala som tam stáť, neschopná slova. Nemohla som uveriť, že som práve dostala svoj prvý nenásilný bozk a on len povedal 'Prepáč, nechcel som'. Mala som sto chutí mu povedať to isté v okamihu, keď mu budem trhať hlavu. Pretože hnev, to bolo jediné, čo som teraz cítila. Všetka blaženosť zmizla.

7. Maškarný ples

Jedno moje ja si bolo už na sto percent isté jednou vecou. Aro musí zaplatiť za to, čo spravil svojím životom.  

Podvečer prišiel Daniel aj s novými šatami. Pozvala som ho do izby a dovolila mu po veľkom prejave, koľko práce mu dalo za tak krátky čas vyrobiť nové šaty, odhaliť ich.

„Čo?“ zvýskla som a nebola si istá či od hnevu alebo prekvapenia. Nikdy som nevidela takú nádheru, ale ich štýl a farba porušili všetky naše dohody.

„Predtým, než sa na mňa vrhnete,“ začal ľahkým hlasom Daniel, „chcel by som vás upozorniť, že som robil všetko, čo bolo v mojich silách. A som si istý, že keď si ich oblečiete, budete rovnako spokojná ako ja.“

„Daniel,“ oslovila som ho mierne. „Prečo ste im nedali nejakú tmavú farbu? Jasne sme sa na tom dohodli.“

„Ale no tak. Ako nová účastníčka plesu musíte vyniknúť nad ostatných. Musíte si spraviť dobrú mienku a upútať ich pozornosť.“ Mala som chuť ho zabiť. Bolo to práve to, čo som chcela najmenej zo všetkého, upútať ich pozornosť.

Vzala som šaty a išla sa prezliecť. Daniel išiel zatiaľ skontrolovať Kebi a Tiu, ktorých šaty boli hotové ešte pred zaslaním pozvánok na ples. Keď som sa obliekla a postavila pred zrkadlo, musela som dať za pravdu Danielovi. Krémová farba šiat mi naozaj pristala, hodila sa k mojim hnedým vlasom stočeným do drdolu na temene hlavy aj ku krvavým očiam. Práve som si nasádzala na tvár jednoduchú čiernu škrabošku, keď na dvere niekto zaklopal a následne vošiel.

„Ahoj, Bastián,“ pozdravila som ho s úsmevom. Ten neodvetil, len ostal ohromene stáť vo dverách. Bol už oblečený do elegantného čierneho smokingu s tmavohnedým motýlikom.

„Si... si nádherná“ Upír zalapal po dychu, to sa často nevidí.

„Ďakujem, no chcela som skôr niečo menej výrazné. Ale snáď to prežijem.“ Myslela som to smrteľne vážne, mierne som sa bála o svoj život, ale Bastián si to nevšimol. Pristúpil ku mne a vzal ma za ruku. Ako sme kráčali po chodbe k jedálni, kde sme sa mali všetci stretnúť, pošepkal mi:

„Neboj sa, budeš úžasná. Všetkým padnú sánky.“ A to sa aj stalo, keď sme prišli do jedálne. Stála tam Kristen v rozriasených čiernych šatách a bielou ružou za vlasmi spolu s Edwardom, ktorý bol, ako Bastián, oblečený do smokingu. Kebi mala zase krásne tmavomodré šaty s čiernym korzetom a perlami vo vlasoch. Doprovod jej robil Benjamin, ktorý, ako vždy, pôsobil vo fraku viac než len sexy. 

„Vyzeráš úžasne,“ tanečným krokom ku mne priskočila Kebi a objala ma.

„Ďakujem. Aj ty vyzeráš úžasne,“ opätovala som jej poklonu. Pozrela som na ostatných. Benjamin mal na tvári ten dobre známy pohľad zvodcu z lietadla. Ten však nebol smerovaný na Kebi, ale na mňa. Dopredu som vedela, že sa na plese musím pripraviť na Benjaminovu vášnivú priazeň. A Edward bol na tom rovnako. Nemal síce taký pekný pohľad, ale na chvíľu sa mi zazdalo, že by zaručene menil partnerky. Bolo to však asi spôsobené len jeho podvedomím, pretože po tom, čo sa včera stalo, som si bola viac než len istá, že sa mi bude vyhýbať. To Kristen stojaca vedľa neho dávala jasne najavo závisť. Oči jej len tak blčali túžbou vytrhať mi všetky vlasy z hlavy a moje šaty roztrhať na franforce.

Zaklipkala som očami a obrátil sa na Benjamina. „Kde sú Tia s Amunom?“

„Dnes nepôjdeme,“ odvetila mi za chrbtom Tia. „Tá upírka, Victoria, je na tom stále zle. Bojím sa nechať ju tu samú.“ Prikývla som.

„Tak poďme,“ vyzval nás Benjamin, ale Tia ma s Bastiánom zastavila.

„Marie, prosím, dávajte obaja pozor na Kebi. Je to človek a už minule sme mali problémy s jej ochranou. Nevravím, že Benjaminovi neverím, ale veď viete, aký je. Ľahko sa nechá zlákať peknými ženami.“

Prikývla som. „Jasné, Tia. Môžeš sa na nás spoľahnúť.“

Limuzína nás viezla ďaleko od mesta a ja som sa snažila prekonať triašku. Ostatní si mysleli, že sa obávam plesu a ja som ich v tom nechala. Ale nie. Pravda bola, že som sa bála stretnutia s Arom a jeho klanom. Prídu vôbec? pýtala som sa v duchu, ale vedela som, že prídu. Keď limuzína zastavila pred veľkou bielou vilou, poslednýkrát som si napravila masku a za pomoci Bastiána vystúpila.

„Upokoj sa. Všetko bude v poriadku,“ presviedčal ma, keď sme ako posledný klan stáli pred mohutnými dubovými dverami a čakali na ohlásenie. Dýchala som zhlboka, keď sa ozval hlboký hlas vo vnútri miestnosti a ohlásil Egyptský klan. Dvere sa otvorili a my sme pomaly vstúpili dnu.

Hala bola vysoká a priestranná. Na balkóne som zbadala niekoľko známych upírov z Volterry, ktorí držali stráž. Niekoľkých som poznala aj osobne – malú elfku s ryšavými vlasmi a vysokého leva, ktorý ma vždy dokázal svojou schopnosťou upokojiť. Boli to moji jediní priatelia medzi múrmi obrovského paláca vo Volterre. Vtedy som bola šťastná, že niekoho takého mám, osvetľovali mi temné dni, ale teraz som sa bála, aby ma nespoznali. Prebehla mnou ďalšia triaška, na čo ma Bastián pevnejšie zovrel.

Dav, pomedzi ktorý sme kráčali, už bol v hlúčikoch a zhováral sa. A mne nemohol uniknúť rozhovor o mne. Dve ženy, asi postaršie upírky, sa zhovárali o mojej krásnej pleti, ktorá nebola úplne taká snehobiela. Hovorili o mojich vlasoch, ktoré boli ako dážď, a o mojich šatách, ktoré boli jediné svetlé v celej miestnosti a vďaka ktorým si ma aj všimli. Škrobený úsmev z tváre mi však zmizol v okamihu, keď hovorili o medailóne, ktorý som mala zavesený na krku. Stuhla mi krv v žilách, keď som si spomenula na znaky tvoriace symbol Volterry. Ako som mohla byť taká hlúpa? Prečo som si ho nechala na krku? To som vážne bola až tak veľmi pohltená otázkami Ara a plesu, že mi to úplne vypadlo z hlavy? karhala som sa, nadávala si do nepozorných kráv. Ale ani to nezmiernilo pocit strachu, keď som prechádzala čoraz bližšie k Arovmu klanu a k nemu samému. Prestala som dýchať a len som sa nútila do krokov. Chcela som utiecť. Vzdať to a vypariť sa odtiaľto. Bežať, až kým by som pred sebou neuvidela more a už by tam nebola žiadna súš. V tej sekunde som sa chcela prepadnúť pod zem.

„Aro, môžete ísť so mnou?“ Táto jediná veta, ktorá Ara odpútala od nášho príchodu ma zachránila. Táto veta spôsobila, že moje srdce zajasalo a namiesto úteku som chcela začať tancovať a skákať od radosti. Odľahlo mi a moja tvár už sama vyčarila široký úsmev. Zastavili sme až na konci sály.   

„Som rád, že ste prijali pozvanie,“ privítal nás dokonalým hlasom mladý upír so svojou spoločníčkou. Ako mi spomínala Kebi, bol to Lord.

„Takúto príležitosť sme si nemohli nechať ujsť. A chcem dopredu ospravedlniť Tiu a Amuna, ktorí sa kvôli menším komplikáciám museli zdržať v letnom dome a dnes neprídu,“ slova sa ujal Benjamin. Prekvapil ma svojou diplomaciou.

„Och, to mi je ľúto, dúfam, že to nie je nič vážne.“

„Nie, ale rád vám to osobne vyrozprávam, ak vám na mňa zvýši čas.“ V jeho hlase som počula úsmev.

„Tak to musí,“ odvetil Lord a pokynul nám, aby sme sa pripojili k ostatným. Konečne som si vydýchla, keď som sa aspoň trochu mohla stratiť v dave a nebola som stredobodom pozornosti všetkých prítomných. Stiahla som sa s Bastiánom trochu do úzadia k jednému zo stolov plných krvavých nápojov a zložila si náhrdelník.

„Neskoro,“ ozval sa zvonivý hlas za mojim chrbtom, ktorý som veľmi dobre poznala. Medailón mi vypadol z ruky, no Bastián ho stihol včas zachytiť a šikovne si ho schoval do vrecka. Pomaly som sa otočila.

Dostala som ďalší malý infarkt, keď som uvidela malú elfku Alice v tradičnej róbe strážcu. Pribehla ku mne a vrúcne ma objala. To som nečakala. Rovnako, ako slová: „Rada ťa vidím.“ Už po druhýkrát za posledných pár minút mi spadol obrovský kameň zo srdca. „Po tom, čo sa stalo, som ťa tu nečakala.“

Odlepila som sa od nej a opäť sa chytila Bastiána. Bolo to len pri istotu, aby som mala nejakú „oporu“, ak by sa náhodou tento nevinný rozhovor zvrtol. „Áno, ani ja som nečakala, že prídem práve sem. Ale okolnosti chceli, aby som stretla klan z Egypta a tak som tu.“ Usmiala som sa neveselo a pozrela na ďalšieho Arovho verného strážcu. Alice mi venovala sprisahanecký pohľad.

„Musíme sa ešte v priebehu osláv porozprávať. Teraz mám toho trochu veľa, no chcem vedieť, ako si sa mala,“ usmiala sa a skôr, než som jej na to stihla niečo povedať, sa vyparila.

„Zaujímavá kamarátka,“ zašepkal mi Bastián, keď začala hrať hudba. A ja som musela súhlasiť. Áno, zaujímavá, to rozhodne Alice je, ale či je aj kamarátka...     

Bastián ma vyzval do tanca na valčík a ja som nemohla odmietnuť. Aj keď posledné, čo som chcela, bolo pretŕčať sa všetkým pred očami, chcela som tancovať a zabávať sa. Koniec koncov, dnes ma už dvakrát obišiel istý rozsudok smrti a ja som to chcela nejako osláviť.

„Smiem prosiť?“ Ďalšie a ďalšie otázky, na ktoré som musela v priebehu niekoľkých hodín odpovedať znova a znova. Zdalo sa mi to ako divadelná skúška, kde režisér skúša svojich hercov, či sa dobre naučili text. A ja som ho musela vedieť perfektne. Nemohla som predsa jednému povedať to a druhému ono. Príbehy sa museli zhodovať a prekrývať, až som mala pocit, že za ten výkon by som si zaslúžila minimálne Oskara.

Ako ubiehala hodina za hodinou a ja som pomaly ale isto striedal tanečníkov z celej sály, potrebovala som sa aspoň na okamih zastaviť a nadýchnuť. Oni možno boli upíri, ale ja som poloupír!

Vybehla som zo sály na balkón. Ovial ma studený vzduch a striaslo ma. Obloha bola čierna posiata hviezdami. Sledovala som ako sa ligocú...

„Nie je ti chladno?“ Otočila som sa zoči-voči Edwardovi. Stál vo dverách, s rukami vo vreckách a zjavne váhal, či má prísť bližšie ku mne. Trochu som spozornela. 

„Aj ty máš toho už dosť?“ odpovedala som mu otázkou.

„Hej, Kristen mi nedá vydýchnuť,“ zasmial sa a pristúpil ku mne. O krok som ustúpila. „Nemusíš sa ma báť, som taký unavený, že by som nedokázal uloviť ani babku na vozíku.“ Prijala som to, pretože som na tom bola rovnako. A najhoršie na tom bolo, že som v najbližších dňoch potrebovala už ísť na lov.

„Nie je ti zima?“ zopakoval svoju otázku. Prikývla som. Ako správny gentleman si vyzliekol sako a prehodil mi ho cez plecia.

„Ďakujem.“ Chvíľu sme len tak stáli a nepovedali si ani slovo. Obaja sme sledovali hviezdy a okolie.

„Je mi trochu ľúto, že som po tebe skočil,“ odrazu prerušil ticho. Nadvihla som obočie a prekvapene pozrela na neho. „Nerobím si srandu. Pretože ak by som po tebe vtedy neskočil, ak by mi Aro tak veľmi nevadil, mohol by som teraz niečo urobiť.“

„A čo?“ chcela som vedieť. Jeho šifry sa mi nepáčili.

„Ale nič.“ Otočil sa, venoval mi posledný neutrálny pohľad a odišiel. Počula som, ako sa jeho kroky strácajú v hlučnej sále. Vydýchla som si a pritiahla si bližšie jeho sako.

„Kašľať na to,“ pošepol opäť niekto za mojim chrbtom, ale skôr ako som sa stihla poriadne otočiť, Edward am schytil a pobozkal.

Nikdy som sa nebozkávala a nevedela som, čo mám robiť. Popritom som bola zmätená a chcela som odporovať. Lenže v tej sekunde, keď mi nežne láskal pery, sa všetok môj odpor stratil. Podlomili sa mi kolená, ledva ma stihol zastaviť pred pádom na tvrdú zem, a v bruchu som mala motýle. Cítila som trepot ich krídel kdesi až pri srdci. Jemne mi zahryzol do spodnej pery a ja som ich otvorila. Vnikol mi do úst a splietli sa nám jazyky. Motýle sa zdvojnásobili rovnako, ako pocit blaženosti. Chcela som, aby to trvalo večne a azda aj trvalo. Netušili sme, koľko času ubehlo, keď sme sa obaja konečne museli nadýchnuť. Až potom nám došlo, čo sme spravili. Prekvapene som na neho hľadela, keď som pri bruchu pocítila tlak. Nemusela som sa pozerať, možno som bola neskúsená v bozkávaní, ale bolo mi jasné, čo to je. Začervenala som sa a Edward tiež.

„Prepáč, nechcel som,“ uzavrel to a definitívne zmizol v sále. Ostala som tam stáť, neschopná slova. Nemohla som uveriť, že som práve dostala svoj prvý nenásilný bozk a on len povedal Prepáč, nechcel som. Mala som sto chutí mu povedať to isté v okamihu, keď mu budem trhať hlavu. Pretože hnev, to bolo jediné, čo som teraz cítila. Všetka blaženosť zmizla.


Túto kapitolu chcem venovať lu, ktorá ma svojimi komentármi donútila rýchlo pokračovať v tejto poviedke. :)

P.S.: Dúfam, že si na mňa nezabudla a túto poviedku budeš čítať aj naďalej. :)


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek I Love You, forever! - 7. Maškarný ples:

 1
3. marcela
16.09.2013 [16:33]

Emoticon Emoticon Emoticon

2. martty555
08.08.2012 [18:41]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

07.06.2012 [21:57]

Irmicka1 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!