Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I Love You, forever - 17. Bolesť bez konca

28.06.2013 (14:00) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1792×

17. Bolesť bez konca

Prehltla som slzy. Odmietala som plakať. Odmietala som urobiť radosť svojmu otcovi, katovi a dvojčatám. Vzduchom opäť zasvišťal kožený bič tesne predtým, ako mi dopadol na obnažený chrbát. Skríkla som. Už som ani nevedela, koľko rán som dostala. Boli ničím oproti obrovskej bolesti, ktorá ma spaľovala zvnútra. Chcela som znovu odpadnúť. Alebo niečo lepšie – zaspať a už nikdy sa neprebrať.

„Ešte,“ šepol Aro. Jeho hlas mi znel v ušiach len z diaľky. Nevidela som ho, no cítila som jeho blízkosť. Okolo seba som mala tmu vďaka Alecovej schopnosti. Zvierala ma okolo pása ako klzké telo hada a vytláčala mi vzduch z pľúc. Stisla som viečka a zadržala výkrik. Snažila som sa nevydávať žiadne zvuky len preto, aby som nerobila ešte väčšiu radosť svojmu otcovi. Ak sa ten muž vôbec ešte dal považovať za otca. Veď ktorý rodič by takto zničil vlastnú dcéru?

Koža mi pomaly zliezala z chrbta. Zrazu som tam mala kus obnaženého svalu. Uvedomila som si to, keď sa mi tá koža zviezla po chrbte podo mňa. Zdvihol sa mi žalúdok. Na pár sekúnd som bola rada, že nemôžem vidieť vlastný zúbožený stav. Vyvrátila som žalúdočnú kyselinu – žltkastú tekutinu, a znovu zamdlela.

***

Na jazyku som cítila tekutinu. Chladnú. Horkú. Prebrala ma. Slabo som otvorila oči a zažmúrila do svetla. Pred ním bola malá postava so strapatými vlasmi. Viem, že mi tá bledá tvár bola povedomá, len som si nedokázala spomenúť, odkiaľ. Jej ruka ma pohladila po tvári. Bola taká chladná. Na moju rozpálenú pokožku to pôsobilo ako hojivý balzam.

„Vydrž!“ prikázala mi tónom, ktorému by sa len ťažko dalo odporovať. Chcela som prikývnuť, ako náznak prísľubu, ale vlastné telo mi vypovedalo službu. Miesto akéhokoľvek pohybu mnou prebehla ostrá vlna bolesti. Z pľúc sa mi vydralo chrčanie a ja som si až teraz uvedomila, že ležím na bruchu. Dýchalo sa mi veľmi ťažko. Akoby som mala na chrbte niekoľkotonové závažie, ktoré ma chce rozgniaviť.

„Máš horúčku,“ šeplo to dievča zhrozene, akoby som si to sama neuvedomovala. Zrazu niekam zmizla a kým sa stihla vrátiť, z toľkého žmúrenia do bieleho svetla sa mi opäť zatvárali oči.

 „Milujem ťa, Bella. Šialene ťa milujem,“ šepkal. Načiahla som ruky za jeho tvárou, ale on sa odtiahol. Zamračila som sa.

„Edward,“ naznačila som perami a z úst mi vyšlo chrčanie. Tvár aj medové vlasy sa mu ligotali v slnečnom svetle a za ním bolo vidieť vysoké koruny stromov. Keď sa nehýbal, rezignovala som a spustila ruky k telu. Sklonil sa späť ku mne. Letmo ma pobozkal na nos a usmial sa.

„Prečo,“ skúsila som to znovu. Môj hlas znel chrapľavo, tak som si odkašľala. „Prečo, si mi to urobil?“ chcela som vedieť. Ešte viac sa usmial. Z toho úsmevu ma hrialo v podbrušku a akosi som sa na neho nedokázala poriadne hnevať. Spomalene sa postavil a mňa stiahol so sebou. Nohy som si necítila. Stála som na obláčiku zelenej trávi, ktorá tak však ani nevyzerala. Sledovala som Edwardov pohľad k tmavej postave v hmle. Nevidela som okolo viac než niekoľko metrov. Keď konečne vystúpila z hmly, uvidela som Kristen. Kráčala k nám s takou ľahkosťou, akoby sa ani nedotýkala zeme.

„Prečo si tu?“ naštvane som zovrela hánky. Zastavila tesne predo mnou a naklonila hlavu na bok.

„Prečo, prečo, prečo. Oci, a prečo je obloha modrá? Prečo pijeme krv? Prečo zabíjame ľudí? Och, sladká Bella, a prečo nie?“ Uškrnula sa, pričom vycerila dva rady bielych špičákov, neprirodzených pre upíra. Po tele mi prebehol mráz.  

„Edward ma miluje, Bella. Preto som tu. Bol by ochotný pre mňa urobiť čokoľvek.“ Zodvihla ruku a pohladila ho po tvári. Zakňučal, ako psík, ktorého pád škrabká na bruchu.

„Ale to nie je možné. Edward? Veď si tvrdil, že miluješ mňa. Však ma miluješ?!“ Môj hlas znel hystericky. Kristen sa schuti zasmiala a celá sa zavesila do jeho boku. Edward ju oblapil jednou rukou okolo pása.

„Bola to len hra, miláčik. Si Arova dcéra. Chcel som si trochu užiť, kým ťa odovzdáme späť tvojmu otcovi.“ Usmieval sa. Nedokázala som uveriť tomu, že to povedal. Klipkala som očami a snažila sa prebudiť z tejto nočnej mory. Zrazu sa Edward vymotal z jej objatia a lenivo ku mne prišiel. Pohladil ma po tvári. Chcela som ho odstrčiť, no vlastné ruky ma neposlúchali. „Chutila si úžasné, maličká,“ uznanlivo prikývol. Prisal sa mi na pery. Nebol to bozk, ktorý by som si užívala. Násilím sa mi dostal do úst jazykom a postupne sa rozliezal ako had. Vošiel mi až do krku a začal ma dusiť. Zaprela som sa mu do hrude, ale bolo to ako odtláčať stenu. Dusila som sa. Chripela som, z očí mi tiekli slzy zatiaľ, čo Kristen sa bláznivo smiala za Edwardovím chrbtom. Zovrel ma vo svojom náručí a ja som počula, ako mi praskajú všetky kosti.

Vykríkla som. Posadila som sa na posteli a hlasno dýchala. Srdce mi splašene bilo v krku a bola som celá mokrá. Na chrbte som cítila chladnú ruku. Vydesene som vyskočila a zatlačila sa do rohu izby v domnení, že je to Edward. Bola to však Alice. Prekvapene sa na mňa pozerala a potom sa na jej tvári objavil krátky úsmev.

„Som rada, že už sa cítiš tak dobre. Chvíľu som myslela, že umrieš.“

Uvoľnila som sa. „Cítila som sa tak. A možno by to nebolo zlé.“ Alice stiahla tvár, na čo som pokrčila ramenami. Už ma naozaj nebavilo stále trpieť.

„Pár dní si bola v bezvedomí. A skoro stále si sa zvierala v kŕčoch. Teraz si dokonca aj kričala. Snívalo sa ti niečo zlé, Bella?“

„Nevidela si moju budúcnosť?“ pekvapene som nadvihla obočie. Alice zavrtela hlavou a vysvetlila mi, že sny nevidí. Prikývala som. „Áno, mala som zlé sny. Teda, jeden. Bol o ňom.“ Odvetila som neurčito. Vo Volterre sa nikdy nedalo rozprávať na rovinu, preto som Edwardovo meno zamlčala.

„Hnevám sa na neho, vieš?“ zaťala svoje ruky do pästí. „Mal ťa chrániť a nechránil. Vlastne chránil, možno by som bola urobila to isté čo on, byť na jeho mieste, ale mohol to vymyslieť aj lepšie, vieš.“

Bola som v pomykove. „Čo mohol vymyslieť aj lepšie, Alice?“ chcela som vedieť. Alice na chvíľu zamrzla, akoby bola v nejakom tranze. Zrazu vyskočila a rýchlo začala krútiť hlavou.

„Ale nič, nič, Bella. Už by som mala ísť. Jasper za chvíľu končí so strážou a ja som mu sľúbila, že s ním pôjdem na prechádzku. Ach, ten môj sladký romantik.“ Zasnila sa a s tým už aj vychádzala z izby. „Rany sa ti budú ešte chvíľu hojiť, preto ti doporučujem ostať aspoň jeden deň v posteli,“ prehodila ešte cez plece a už jej nebolo.

Až teraz som si uvedomila, ako ma páli celý chrbát. Prešla som do kúpeľne a otočila sa k zrkadlu chrbtom. Pomaly som si nadvihla látku, ktorú som mala obviazanú cez chrbát a prestala som dýchať. Bolo to príšerné. Ohavné. Celý chrbát som mala posiaty krvavými čiarami, ktoré sa tiahli z jednej strany na druhú, kde-tu sa prekrývali, no pomaly sa hojili. Bolo tu však miesto, ktoré sa nehojilo azda vôbec. Trojuholníkovitý tvar kože, ktorá tam bola fušersky prišitá, aby sa opäť neskĺzla dole. Okraje boli zapálené a trochu tmavé, akoby ten malý kúsok pomaly hnil. Preboha. Ešte nikdy som nevidela pomalšie hojenie. Aspoň nie na sebe. Bola som poloupír, no hojila som sa neskutočnou rýchlosťou. Ale toto...

Stiahla som si obväz späť a potlačila znechutený výraz. Bola som zohavená. Neverila som, že by sa mi ten kus kože dokázal opäť zrásť k telu. Tak Arovi nestačilo, že mi ostali jazvy na srdci, potreboval ich aj vidieť? Zabolelo to, keď som sa pohla späť do izby a posadila sa na posteľ. Už sa mi viac nechcelo ležať. Chcela som sa hýbať, ísť na lov, utiecť. Bolo mi však jasné, že Aro ma za hradby Volterry nepustí. Rozhodne nie bez doprovodu minimálne dvoch ďalších upírov a dvojčiat. No aj napriek tomu som tu už odmietala viac sedieť. Prehrabla som sa v skrini a našla si tie najpohodlnejšie šaty, ktoré mi zahaľovali celý chrbát. Obula som si podpätky a nalíčila tvár. Určite som Arovi nechcela urobiť takú radosť, aby ma videl ešte viac trpieť. Nie, už som mu spôsobovala dosť potešenia. Ak ma chcel vlastniť, hrať sa so mnou ako s bábikou, nech sa páči, ale nedovolím mu, aby mal potešenie aj z mojich sĺz. Pri tom najlepšom scenári umriem skôr, než ma tak znovu uvidí.

Vyšla som na chodbu a vydala sa smerom k veľkej sieni. Upíri si ma prekvapene premeriavali a ustupovali mi z cesty. Na tvári som mala aristokratický výraz, ktorý hovoril, že mi všetko patrí. Prešla som cez tmavú chodbu, nadýchla sa a roztvorila dvojkrídlové dvere. Bol čas obedu. Už z diaľky som počula výkriky nevinných ľudí. A aj keď sa mi to hnusilo, bolo mi to jedno. Alebo som sa tak aspoň tvárila – aj tak by som s tým nič nezmohla. A teraz som ich už aj videla. Desiatky ľudí, ktorí sa zvíjali na zemi v bolestivých kŕčoch. Niektorí celí od krvi a mŕtvy. Iný v oceľovom zovretí upírov.

Nezastavovala som sa. Neobzerala. Hľadela som dopredu na Ara a isto kráčala k nemu. Prekročila som telo mŕtveho muža a potom prešla stredom kaluže krvi, ktorá sa nevyužite rozlievala po bielej podlahe. V krku ma šialene pálilo a hlad ma chcel rozorvať zvnútra. Stálo ma veľa síl nezahryznúť sa niektorému z tých úbohých ľudí do krku a pritom si udržať som nezúčastnený výraz. Nakoniec som zastavila tesne pred Arom. Vychutnával si ženu v stredných rokoch. Keď ma kútikom oka zazrel, neprestal. Vysal ju až do konca a potom jej telo odhodil k zemi. Narovnal sa proti mne.

„Bella, som rád, že ťa znovu vidím na nohách,“ uškrnul sa. Ach, Bože, daj mi silu ho okamžite nezabiť.

„Niečo také ma predsa nevyradí, oci,“ opätovala som mu úsmev. To ho trochu vykoľajilo. Naozaj si myslel, že sem prídem celá ublížená. Och, túto hru môžu hrať aj dvaja, drahý Aro.

„Dáš si niekoho?“ rozprestrel ruky okolo. Opatrne som zavrtela hlavou, aby som si nespôsobila priveľkú bolesť.

„Vlastne som sa chcela opýtať, či by si mi nedal pár stráží a dvojičky. Chcem ísť na lov do lesa.“ Z tváre mi neschádzal úsmev. Jemu však áno. Opäť. Žeby to už bolo dva nula?

„Prečo nie.“ Kývol rukou za mňa, ale ja som sa neotočila. Pozerala som sa Arovi priamo do očí tak, ako to robil on. Pri nás sa objavili dvojčatá. „Dojedzte. Pôjdete s Bellou na lov a dáte na ňu pozor. Nechceme predsa, aby nám ju niekto uniesol, však?“ uškrnul sa. Skoro som zaklapla zubami. Miesto toho som však ešte viac rozšírila svoj úsmev. Krátko som kývla hlavou a otočila sa na opätkoch. Vydala som sa k dverám nevšímajúc si, či tí dvaja kráčajú za mnou. Ale podľa nahnevaného dýchania som si tým mohla byť istá.

Ktosi desivo vykríkol. Donútilo ma to zastaviť. Otočila som hlavou k malému dievčatku, ktoré nemohlo mať viac než päť rokov. Túlila sa k pilieru zapustenému do steny, oči doširoka roztvorené. Snažila sa ubrániť pred Demetrim. Ten sa nad ňou týčil ako hrozivé monštrum s úchylným úsmevom.

Nechaj to tak, Bella. Nechaj to tak. Malé dievčatká tu predsa umierali vždy. Snažila som sa presvedčiť v duchu. Neúspešne. Tá malá mi bola až priveľmi sympatická. Hnedé kučierky jej padli na chrbátik, tvár biela od strachu, zelené očká, ktorými rýchlo klipkala. Vyzerala som aj ja tak niekedy? Napadlo ma. Možno vyzerala. Tak hrozne nevinne, ale ja osobne som si na to nikdy nepamätala.

Demetri sa po ňu načiahol a ja som k nim rýchlo vykročila. Šialene ma bolel chrbát a musela som zaťať zuby, aby som nevykríkla. Zachytila som jeho ruku a vytočila mu ju za chrbát. Potom ho druhou chytila za golier a prehodila cez celú miestnosť.

Razom všetko utíchlo. Všetci ma prekvapene sledovali, Aro trochu podráždene. Zastrčila som si to malé dievčatko za seba a sledovala Demetriho. Uprískou rýchlosťou sa postavil a pribehol späť. Teraz stál tri metre odo mňa. Nakrčil sa do útoku, oči mu blčali hnevom. Zavrčal na mňa, pričom odhalil svoje špicáky. Aj ja som sa prehla. Tá špina na mňa vrčať teda rozhodne nebude. Zavrčala som. Teda, aspoň chcela. Z úst sa mi však vydralo niečo desivé. Niečo medzi upírskym nahnevaným vrčaním a vrčaním vlkolaka. Cítila som ako sa zatriasli všetky steny. Rýchlo som zavrela ústa, šokovaná sama zo seba. Pohľady ostatných upírov však boli šokované viac. Za toto by stála aj spoločná fotka. Keď sa nikto nepohol, narovnala som sa a prebodla Demetriho pohľadom. Bál sa ma.

„Taj malej sa ani nedotkneš, inak z teba urobím vykosteného upíra, jasné?“ pohrozila som mu. Chabo prikývol. Otočila som sa k dievčatku. Bola ešte vystrašenejšia než predtým. Sklonila som sa k nej. „Ako sa voláš?“

„Samantha,“ šepla malá. Slzy mala na krajíčku.

„Bella. Takže, Samantha, nechcela by si ísť trochu na čerstvý vzduch?“ Horlivo prikývla malou hlavičkou. Podala som jej ruku a počkala, až mi dá tú svoju a potom sa napriamila. Pomaly som s ňou kráčala ku vchodu, dávajúc pozor, aby sme nemuseli prekračovať nikoho telo. Držala som ju pri stene a v duchu ďakovala, že moje šaty sa od pása nadol rozširujú, takže malá skoro nič iné nevidela.

„Chceš ju zabiť?“ spýtal sa ma Aro. Zastavila som pri dvojčatách a otočila sa k nemu.

„Nie. Nechám si ju. Aspoň zatiaľ,“ odvetila som prosto. Niekoľko upírov v miestnosti sa prudko nadýchlo. Také niečo bolo protizákonné.

„To nemôžeš. Videla toho priveľa. Musí zomrieť,“ protestoval môj strýko Caius. Otočila som hlavou k nemu s krátkym úsmevom a tým ho uzemnila. Môj rev zdá sa vyľakal aj jeho.

„Ale môžem. A nedovolím, aby sa jej niečo stalo. A ak by jej niekto z vás ublížil, zaplatil by za to,“ potichu som všetkých varovala.

„Bella, potom sa o tom ešte porozprávame,“ zavrčal Aro, čím znovu upútal moju pozornosť. Sladko som sa na neho usmiala. „Si silnejšia. Hmm. Aj o tom sa budeme musieť porozprávať.“

Otvorila som ústa, že mu na to ešte niečo poviem, keď z radu upírov vystúpil neznámi upír. Mal svetlé vlasy a vypracovanú postavu. Kožená bunda mu splývala na pleciach a pekne dopadala okolo bokov. V kútikoch úst mal trochu krvi a červené oči mu blčali.

„Som si istý, že Isabella sa s vami rada porozpráva, pán Volturi. Hneď ako príde z lovu.“ Pozrel sa znovu na mňa. Kto to, dočerta, je?

„Áno, Devin. Ďakujem. Vlastne, som vás s Bellou ešte nezoznámil, som to ja ale starý hlupák.“ Zasmial sa, no ja som mala pocit, že nás nezoznámil hneď schválne. Nebolo to preto, že bol starým hlupákom. „Zlatíčko,“ doširoka sa na mňa usmial, „toto je Devin Marlow. Anglický vojvoda a svoj snúbenec.“

Šokovane som otvorila oči. Prešla som po predstavenom od hora dole a nezmohla sa na slovo. Len mechanicky som zodvihla ruku, aby som si potriasla tou jeho. Bol chladný. Šialene chladný. Na tvári sa mu objavil široký úsmev a oči mu sčerneli. Aro sa predsa zmieňoval o snúbencovi už v Amerike. Ale toto som nečakala. Takéhoto chlapa som nečakala. Bol príťažlivý, aj keď mňa nejako neupútal. Možno len tými vlasmi, ktoré boli ako klasy osvetlené slnkom.

Tak fajn. Vysrať sa na celé doberanie a ukazovať si, kto má väčšie gule. Toto kolo rozhodne vyhral Aro na celej čiare. Otočila som sa obom chrbtom ako omámená a pevnejšie zovrela rúčku malej Samanthe. Dvojčatá mi kráčali za pätami, keď sme vychádzali zo siene. Prisahala by som, že Aro sa mi smial od ucha k uchu za chrbtom.  

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I Love You, forever - 17. Bolesť bez konca: