Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hvězda - 2. kapitola

13.02.2010 (13:00) • Nessienka, Blotik • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3345×

2. kapitola

Môj návrat nikto nekomentoval. Na noc som často odchádzal von. Esme to bolo ľúto, ale radšej to nechávala tak. Predsa len je noc v prítomnosti dvoch nadržaných párov dosť ťažká. Veď len ich myšlienky na ich nočné radovánky mi dávajú zabrať, nie to ešte počuť ich naživo. Aj keď sú spolu už niekoľko desiatok rokov, stále sa akosi cez tú svoju túžbu nepreniesli.

Carlisle väčšinou myslí na prácu, tak nemá miesto na takéto myšlienky.

Esme sa mi to snaží, čo najviac uľahčiť, tak v mojej prítomnosti myslí na blbosti typu: je ten nový stôl vhodný do jedálne? a podobné nezmysly. Za to som jej však nesmierne vďačný.

Emmett s Rose sú asi najtvrdší oriešok. Zdieľajú veľmi intenzívnu fyzickú lásku, čo je počuť hlavne v noci a v ich myšlienkach. Sú spolu dlho, ale ešte si akosi nezvykli na túžbu v upírej podobe, takže myslia na kraviny. Keď Rose myslí na nahé časti Emmovho tela, tak mám chuť ju roztrhať na malilinké kúsočky, ktoré by ani Google nenašiel. Ešte dokážem stráviť keď si nahé telo svojej ženy predstavuje Emmett. Ale nahé telo chlapa, to je teda niečo. Zvlášť určité partie v nižšej časti tela, ktoré radšej nechcem ani menovať. Nie som predsa gay, aby som musel premýšľať nad takýmito vecami. Aj keď by mi tak možno bolo lepšie a ja by som odohnal pobláznené puberťáčky.

„Hej bráško, poď na lov,“ kričal na mňa Emmett z prízemia. Ja som bol vo svojej izbe a márne sa snažil ich myšlienky prekričať hlasnou hudbou. To je nemožné.

„Dobre Emm, už idem,“ povedal som mu, vypol vežu a vyskočil von oknom. Nebudem sa predsa obťažovať chodením po schodoch, keď môžem vyskočiť a rovno zamieriť do lesa.

Tam ma dohnal Emmett a mlčky sme bežali lesom. No skôr ja som bol ticho, ale jeho myšlienky doslova kričali. Keby som bol človek, hlava by mi asi vybuchla.

„Emmett? Mohol by si myslieť na päť minút na niečo iné ako je nahé telo tvojej manželky a najnovšie polohy s ňou? Dosť ma to vytáča,“ povedal som Emmovi asi po pol hodine lovu. Akoby aspoň na desať minút nemohol myslieť na toho medveďa, s ktorým zápasí, ako malé dieťa.

„Bože, ty si taký suchár Edí. Dokonca aj Carlík je lepší ako ty. Aspoň si to vie užiť,“ povedal zo smiechom Emm. Ešte chvíľu a bude sa váľať po zemi.

„Buď rád, že ťa teraz Carlisle nepočuje,“ povedal som a Emmett sa prestal smiať.

„Čo nemám radšej počuť?“ spýtal sa z kríkov pobavený Carlisle. Skontroloval som mu myšlienky. Počul to. Emm má problém.

„Tak vidíš Emm, teraz máš problém,“ vysmieval som sa mu. Aspoň na chvíľu prestane myslieť na prsia mojej sestry.

„On to počul?“ spýtal sa zdesene Emmett a tváril sa pritom ako malé decko, ktoré pristihnú ako robí niečo, čo nemá. A Carlisleov trest bol ešte lepší. Začal som sa smiať. Každému podľa chuti, ako sa hovorí.

„Emmett, Emmett,“ káral otcovským tónom Carlisle Emmetta. To ma rozosmialo ešte viac a jeho myšlienky ani nehovorím. Práve si predstavoval Emmetta ako vykonáva svoj “trest“. Carlisle ho chce najskôr unudiť povinným čítaním jeho odborných kníh a potom mu chce zakázať prístup do Rosalinej postele. Presnejšie žiadny sex – na týždeň. Za to, že mu povedal Carlík a že je trochu suchár. Emmett si z neho takto robil srandu často, avšak ešte nikdy to Carlisle nepočul. Ja som o tom vedel, ale ešte som nenašiel príležitosť využiť to.

Carlisle podišiel k Emmettovi a za ucho ho ťahal domov. Ja som sa len smial. Emmett prestal myslieť úplne. Bol ako vygumovaný. Normálne sa bál nášho mierumilovného otecka Carlisla.

V pokoji som si ešte vychutnal beh a potom zamieril domov. Aj tak ma tie nákupy neminú a čo môžem urobiť dnes, radšej aj urobím. Pri Rose by to mohlo znamenať opätovnú smrť niekomu, kto už vlastne mŕtvy je. A kľudne aj viackrát.

„No konečne Ed,“ povedala Rose, ktorá stále na verande a nervózne podupkávala nohou. Z Carlislovej pracovne sa ozýval Emmettov znudený hlas. Carlisle ho núti čítať na hlas.

Ja ti ešte ukážem Carlíka, ja ti ešte ukážem suchára... Opakoval si v myšlienkach. Ja som sa snažil smiech zakryť kašľom, ale akosi sa mi to nepodarilo. Smiechom som sa natiahol – aký som bol dlhý a široký – na zem a smial som sa. Tie myšlienky – oboch – ma dostali. Emm si predstavoval ako ho vykastruje alebo ako mu spáli celú knižnicu a Carlisle si predstavoval jeho tvár, keď mu dá ten zákaz. Dokonca sa pohrával s myšlienkou, že by mu vybavil prax v mestskom blázinci.

„Nesmej sa ako pako a poď, lebo nám všetko vykúpia,“ povedala Rose naštvane hlasom alá bohyňa pomsty. Zaraz som sa prestal smiať. Ako poslušný psíček som ju nasledoval do jej auta. Radšej nech to mám rýchlo za sebou.

Ani som nezavrel poriadne dvere a Rose sa už rýchlosťou blesku rútila po ceste smerom do Seattlu, no jej obľúbeného obchodného centra. Oni ju tam priam zbožňovali. No kto by nemiloval zákazníčku, ktorá u vás v obchode nechá minimálne raz do mesiaca niekoľko tisícový účet.

Rose snáď po prvý krát po niekoľkých mesiacoch nemyslela na Emmettove nahé telo. Myslela na to, čo všetko mi kúpi. Už len s tých predstáv sa mi krútilo v hlave.

Šmykom zastavila pred centrom. Z auta sa vyrútila akoby jej horelo pod zadkom. Ja som ju len slimačím tempom nasledoval. Ešte, že som upír, ináč by som takéto niečo nemohol prežiť.

Zamieril som v obchode, v ktorej už pobehovala ako tornádo. Už aj ma ťahala do kabínky a strkala mi jeden kúsok za druhým. Po pravde ani neviem, čo som si obliekal a čo nie. Nohavice, košele, tričká. Jediné, za čo som bol vďačný, je to, že ma nenútila skúšať si trenky a boxerky. Ako to by som už vážne neprežil. A myslím, že aj niektoré predavačky by s tým mali problém.

Každú pol hodinu sme boli v inom obchode. Za sebou sme nechávali len prekvapené a udivené predavačky a tučné účty.

Po zničujúcich šiestich hodinách bola Rose konečne spokojná a my sme mohli odísť. Keby som bol človek, mám minimálne do smrti poznačené nohy.

Doma ma ovešala taškami a poslala ma do mojej izby. Dostať všetko to šatstvo do mojej už tak preplnenej skrine bol vážne nadľudský výkon.

Bol už večer, keď som skončil. Pozrel som von oknom. Dobre. Akurát sa začalo stmievať. Dúfam, že dnes bude moja hviezdička vidno, lebo neviem ako to prežijem.

Vyskočil som opäť von oknom. Začul som nárek z Emmovej a Rosinej spálne. Emmett dostal trest a Rose pekne nadáva. V myšlienkach aj nahlas. Carlisle sa smeje vo svojej izbe a Esme to radšej komentuje len v myšlienkach.

‚A to som si myslela, že jediné dieťa je tu Emmett a on ešte aj ten môj manžel je ako dieťa.‘ Krútila hlavou Esme. Ja som sa len smial a utekal smerom k mojej lúke.

Ľahol som si na to isté miesto ako včera a zadíval sa na oblohu. Jediná hviezda, ktorá tam svietila bola moja Isi. Usmial som sa pre seba. Ja mám ale šťastie.

„Ahoj Isi. Vieš, že si mi chýbala?“ spýtal som sa a opäť sa zasmial. Neviem čím to bolo, ale už som si nepripadal taký strelený ako včera. Možno to vyšetrenie odložím a tú kazajku si kúpim až potom. Aj keď v prípade upíra by sa skôr hodila nejaká železná klietka.

Ty môžeš byť rada, že si tam hore. Predstav si vražedné nákupy s mojou upírou sestrou. To radšej nech mi odtrhnú ruky a ja budem vďačný,“ povedal som sarkasticky. Niekedy mám dojem, že sa ma moja sestra snaží zabiť za to, že sa s ňou naťahujem, pre každú blbosť.

„Dneska sa vidíme druhý raz a ja dúfam, že to bude pokračovať ešte dlho. Ja to bez teba nevydržím. Si pre mňa dôležitá. Aj keď ťa znám len druhý deň. Som šialený, čo?“ takéto sprostosti som nepovedal už dlho. Po pravde nikdy.

„No čo, proste mi asi chýba taká ta bútľavá vŕba, ktorú väčšinou majú také tie preafektované baby na stredných,“ povedal som zamyslene. V poslednej dobe mi pripadá, že trepem len samé sprostosti.

Bola už noc a na nebi stále svietila len Isi. Moja Isi, moja malá hviezdička. No popravde asi veľká hviezdička.

Dlho som ešte rozprávala. Toto všetko je pre mňa nové. Ešte nikdy som to nezažil. Niečo vo mne po týchto rozhovoroch ostávalo. Taký neznámy pocit spokojnosti.

Pohľad nikoho:

Niekde na inom mieste než je zem sa odohrával rozhovor.

„Is, poď sem. On ťa nepočuje.“

„Al, ale ja neviem. Príde mi taký...dobrý a láskavý. A taký osamelý.“

„Nechaj ho už na pokoji. Vieš, že by ťa to nemalo zaujímať.“

Rozhovor prebiehal medzi dvoma neznámymi bytosťami. Nikto ich ešte nikdy nevidel. Alebo že by áno?

shrnutí (blotik)

<< - >>

Ako sme napísali aj predtým, ponáhľať sa budeme podľa počtu komentov. Tak čítajte a komentujte. Budeme vďačné za akýkoľvek komentár. Tak ani kritkou nešetrite :D

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), Blotik, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hvězda - 2. kapitola :