Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hodiny už odbili, zlatko - 10. kapitola

04.04.2012 (07:00) • JaNkA261199 • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 1599×

Jake mi pomohol postaviť sa. Privinul si ma k sebe a nežne ma pohladil po vlasoch.

„Také mi už nesmieš robiť,“ smial sa z plných pľúc.

Jeho hnedé oči sa pozreli do tých mojich. Také krásne oči som ešte nikdy v živote nevidela, teda okrem Jakeových.

„Jake? Čo by si povedal na to, keby som bola iná. Iná ako ty. Nenávidel by si ma?“ Pozrela som sa na neho prosebne.

Jake sa zamračil, povrtel so sebou a trochu ma stisol. Bol nervózny. Vždy som to poznala podľa drobných náznakov, no tomuto sa drobný náznak nedá povedať.

„Jake, čo sa deje?“ Chytila som mu tvár a snažila som si ju otočiť k sebe.

Nechcel. Nechcel sa na mňa pozrieť.

Bež. Bež preč, zašepkalo mi niečo do ucha.

Pustila som ho. Utekala som rýchlejšie a rýchlejšie. Stále rýchlejšie. Čo keď ma kvôli tej otázke nebude mať rád.

Zrazu sa za mnou ozval rev. Hrozný rev a ja som sa otočila.

Za mojim chrbtom stál muž. Muž mal vlasy blond farby. Na sebe rifle a koženú bundu.

„Pomôžem vám?“ Nepozerala som mužovi do tváre.

„Takéto dievča osamelé v lese? A ešte k tomu v šatočkách ako na rande? Čo sa stalo, nechal ťa?“ Zazrela som neprirodzený pohyb jeho hlavy.

„Neviem,“ priznala som a otočila som sa, že odídem.

Ľahšie odísť skôr, ako utekať neskoro. Túto vetu mi mama opakovala takmer neustále.

Krok, krok, krok.

Jedna noha, Druhá noha.

Nádych a výdych.

Takto som sa musela sústrediť na všetko, lebo som mala stále ten čudesný pocit, že ma niekto sleduje..

Utekaj. Utekaj!

Hlások v hlave mi vždy radil dobre, a tak som teraz nemohla neuposlúchnuť.

„Ale, ale.“ Ten muž stál zrazu predo mnou.

A teraz som sa mu už do tváre pozrela. Bola bledá a svetlá. A oči. Oči mal červené.

„Čo odo mňa chcete?!“ zvrieskla som tak, že vtáky zosadli so svojich hniezd a začali poletovať po celom lese.

Tento pocit, keď lietajú vtáky, ma väčšinou tak upokojoval, ale teraz... Znepokojujú.

Urobila som krok späť.

On urobil krok dopredu.

Ja krok späť.

On krok dopredu.

„Bella! Bella, kde si? Hráme sa na schovávačku? Ja nechcem. Veď si vravela, že si pripravila niečo na jedla, poď sa najesť,“ začula som Jakeov hlas z diaľky a myslím, že aj ten muž ho počul.

Znepokojene sa na mňa pozrel a rýchlym pohybom bol u mňa a ani neviem prečo.

„Zakrič mu, nech sa nebojí, že budeš preč iba... čo ja viem, ako dlho to bude trvať... dvadsať minút.“ Zasmial sa a prešiel mi prstom po hrdle.

Tep mi vyšplhal na najvyššiu hodnotu. Zrazu som sa bála. Nie o seba. O Jakea.

„Jake. Neboj. Veci sú v košíku. Čo keby si to pripravil. Daj mi dvadsať minút.“ Než som to stihla dopovedať, za stromom sa objavila silueta vlka. A za ďalším ďalšia. A ďalšia.

Všetci vrčali a vrčali. To vrčanie mi zrazu pripadalo také oslobodzujúce.

„Ty jedna mrcha,“ zasyčal upír za mnou a rozbehol sa preč.

Ďalších päť vlkov sa rozbehlo za ním.

A ten posledný, kto pri mne ostal, to bol Jake.

„Som tak rada. Som rada, že sme tu. A kde si ma to vlastne vzal?“ Jeho hnedé oči sa mierne leskli.

„Ku mne domov,“ povedal a privinul si ma k sebe.

Vedela som, že Jake býva niekde neďaleko Aljašky, ale nevedela som, že ma tam niekedy vezme.

Autor: JaNkA261199 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hodiny už odbili, zlatko - 10. kapitola: