Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hero, love and vampires 6. kapitola

02.12.2010 (17:00) • PinkVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1786×

6. kapitola

Zastal som autom pred nemocnicou a hneď zachytil Carlisleove myšlienky. Zbadal nás, a tak vybehol von.

„Ešte stále sa necíti dobre,“ povedal som a pomohol Belle vystúpiť z auta. „Myslím, že je chorá, alebo čo.“

„Vážne si myslíš, že by to bola choroba? Videl si už niekedy poloupíra chorého?“ spýta sa.

„Ani len poloupíra!“

Belle sa zdalo byť už lepšie. A to sa napila len čistej vody, ktorú jej dal Carlisle. Ale som rád, aspoň sa už nemusí toľko trápiť. Keď som ju videl úplne zničenú, nebolo mi to jedno. Chcel som jej pomôcť! Nemohol som sa len tak na ňu pozerať! Nie po tom, čo urobil Demetri!

„Takže... je to presne tak, ako som si myslel, Edward,“ ozval sa Carlisle. Myšlienky si veľmi dobre strážil, takže som nemohol prísť na to, čo sa deje. „Nevoľnosť, závraty, stále je unavená. Čo ti to pripomína?“ Sklonil som hlavu a pozrel sa na zem.

Veď... to nemôže byť možné. Je poloupír! Nemôže to byť pravda.

„Ako to je možné? Veď je poloupír, Demetri je upír!“ Ani som si neuvedomil, že som zvýšil hlas. Carlisle sa na mňa len prísne pozrel.

„Veď je to predsa to najlepšie, čo ich mohlo stretnúť, Edward. Neviem, prečo z toho robíš drámu.“

Že pre čo? Dobre, mňa by do toho nemalo byť nič. Ale keď mi na nej záleží! Keď Demetri je len jeden výborný herec, ktorý by si za svoju úlohu zaslúžil Oskara. Carlisle to nechápe. Ale poviem mu to a všetko bude v poriadku. Potom zostáva len Bella. Aj ona sa musí dozvedieť pravdu. Nemôže žiť ďalej v tých klamstvách, nezaslúži si to.

„Ide o to, že vieme, kto stojí za tým všetkým Za útokmi na Volterru.“

Demetri:

Zatiaľ bolo všetko podľa plánu. Aj keď... nezdalo sa mi najlepšie, že som práve Bellu musel odtiaľto odpratať. Mal som ju rád... kedysi. Je to minulosť, a tú už nezmeníme.

Prešiel som okolo trónnej miestnosti. Dúfal som, že na recepcii nikto nebude, ale mýlil som sa. Sedela tam Gianna a pri nej stál Felix. Do kelu, toto mi vážne chýbalo! Potreboval som skontrolovať Damiána. Naozaj mu verím, ale každý dokáže občas niečo pokaziť. A ak sa niekto od nás dostal k Arovi pod ruku, je po mne, po nás.

„Ahoj, Demetri. Braček, kde sa ponáhľaš? Nevyzeráš dobre.“ Povzdychol som si.

„No, musím ísť niečo vybaviť.“

„Chýba ti Bella,“ dodala Gianna a povzbudivo sa na mňa usmiala. Ak tu začnú rozoberať tú princezničku, tak im niečo urobím.

„Potrebuješ pomôcť?“ spýtal sa Felix. Už sa tváril vážne. Konečne!

„Nie, ale ďakujem. Odkáž Arovi, že sa vrátim večer. Toto bude na dlho.“

Podišiel ku mne: „Nejaký problém?“ spýtal sa potichu, aby to Gianna nepočula.

„Nie, naozaj. Fakt chcem len ísť niečo vybaviť.“

„Potrebuješ pomôcť, Vieš, ešte stále som sa ti neodvďačil za posledný boj. Nebyť teba, iste by som teraz niekde poletoval ako prach.“ Nebyť toho dňa, nikdy by som sa nepokúsil vzdorovať Arovi a ostatným vládcom.

Felixovi som len poďakoval a odmietol jeho pomoc. Potom som sa rozbehol preč z hradu.

Bol to len jeden chlapec, ktorý mi povedal o tom, že voľne sa žije oveľa lepšie, ako keby som bol stále pod dohľadom. A práve vtedy sa mi v hlave zrodil krásny nápad. Chlapca som ušetril a poslal preč s tým, že sa ku nemu vrátim. A to je práve Damián! Mal by sa zdržiavať vo Volterre, v nejakom hoteli. Názov si už nepamätám, pretože mi ho tuším ani nestrihol povedať. Ale máme šťastie, že moja schopnosť vynikajúco funguje. Inak by som sa asi veľmi zdržoval hľadaním ho. A to by nás len zbytočne zdržalo. Dnes v noci sme chceli napadnúť hrad znovu. Kvôli tomu som chodieval každý deň vytvárať nových upírov. Hlavne mužov, no nájdu sa tam aj ženy a nejakí tí mladí. Ale dúfam, že všetci sú starší než sedemnásť rokov.

V aute som sa prezliekol. Plášť som si na seba už nedával, aby som nepriťahoval pozornosť, keďže je jar a svieti slnko. Vzal som si preto svetlejšie oblečenie a okuliare na oči, aby som mohol zakryť ich farbu.

V meste som sa snažil chodiť v tieni. I keď sa to občas nedalo, pretože bolo poludnie a slnko priamo nad našimi hlavami.

Prešiel som okolo nákupného strediska a zachytil Damiánovu myseľ. Pootočil som sa a uvidel malý a nenápadný hotel. Damián teda vie prekvapiť.  Je na prízemí, teda ak by som prešiel na druhú stranu ulice, mali by sme sa uvidieť.

„Damián!“ pozdravil som ho.

„Ešte som sa vám nestihol ospravedlniť za to, že ste ma nechali na žive.“

„To je dobre. Je čas, aby som ťa zoznámil s mojou... a vlastne už aj našou armádou. Znova zaútočíme na Volterru!“

„Ale ty si Volturi! To predsa nejde!“

„Možno som, ale taktiež nechcem byť celý čas – a nebaví ma to – byť stále Arov poskok.“

„Zaujímavé,“ zasmial sa. „No dobre, dajme sa do práce!“

„Ako som ti už hovoril, mám armádu novorodených. Raz sme sa pokúšali zaútočiť, ale dopadlo to katastrofálne,“ porazene som si povzdychol pri spomienke na ten deň.

Keď Bella odišla, šiel som pred hlavný vchod. Na ceste som sa takmer stretol s Arom, ale moja schopnosť ma našťastie varovala skôr. Vzal som si to opačnou stranou. Pred hradom to vyzeralo hrozne. Všade boli tí, čo som stvoril ja. Tí, ktorých krv sa zmiešala s mojim jedom! Nemohol som tomu uveriť, ten pohľad bol otrasný!

Trhlo mnou. Spomienky boli také živé!

„Prepáč mi to!“ vyhŕklo zrazu z Damiána. „Ešte to nemám celkom pod kontrolou. Môj stvoriteľ vravel, že mám dobrú schopnosť. Ale v jej používaní som vraj úplný jeleň. Ale čo sa dá robiť?!“

„Nie, nie, nie. Je to skvelé, Damián. Dá sa to využiť v boji. Ty vlastne dokážeš vytvoriť u ľudí ilúzie. A sú to vlastne ich spomienky na nepríjemnú udalosť. Mám pravdu?“

„Áno,“ usmial sa.

„Tak to je skvelé! Raz som videl upíra s takým darom, ale to už bolo veľmi dávno.“

„Ešte žije?!“ Nesúhlasne som pokrútil hlavou. „Aha, myslel som si, že by som sa s ním mohol stretnúť. Bolo by vážne dobré spoznať ho.“

Ďalšia vlastnosť, ktorú pripisujem k Damiánovi – ukecanosť! Ak mám úprimne povedať, takých ľudí či upírov moc nemám v láske.

„Neviem, neviem!“ zasmial som sa.  „Potrebuješ sa naučiť nejaké tie triky pri boji. A hlavne, Damián. Nech ťa všetci bohovia chránia, ak sa dostaneš k Arovi!“

„Aro Volturi?“

„Áno, to je presne on. Takže, prosím, bez môjho vedomia nič nerob.“ Prikývol.

Edward:

„O čom to hovoríš, Edward? Kto za tým stojí?“

„Útoky na Volterru. Nebyť jedného upíra, nebola by tu ani Bella,“ vydýchol a pri tom ma pichlo až niekde v srdci. Ako to Demetri mohol urobiť takému milému stvoreniu ako je Bella. Mal som o nej zlú mienku, ale to sa zmenilo v momente, keď som ju videl zoslabnutú. Nie je namyslená a všetko ostatné, aké princezné zvyčajne bývajú.

„Edward, kto to je?!“

„Ten, kto stojí za tým, čo je s Bellou.“

„Nechci mi povedať, že to je Demetri!“ Carlisle si svedomito strážil myšlienky, takže inú reakciu od neho som ani vidieť nemohol.

„Bohužiaľ, je to pravda. Či mi veríš, alebo nie.“

„Veď ju žiadal o ruku,“ nesúhlasne zavrtel hlavou. „Prosím, vezmi ju domov. Keď prídem, dohodneme sa, čo urobíme. I keď nás by to nemalo trápiť. Máme ju len postrážiť!“

„Nie. Carlisle. To sa nedá. Musím ju mať stále pri sebe. Nechcem, aby jedného dňa odišla. Nesmie...“ zlyhal mi hlas. Len to pomyslenie na deň, keď odíde, ma zabolelo. Neverím tomu, že ju Demetri bude milovať. Hlavne nie po tom, čo som videl a počul od Alice. On sa nezmení zo dňa na deň, alebo z mesiaca na mesiac. Nie je takej povahy! Chcel by som vidieť jeho reakciu na informáciu, že bude otcom. Možno by ho to ani nezaujímalo. Myslím, že práve to by aj urobil. Ale čo ak by mu hrklo v jeho bedni a spamätal by sa, bolo by to dobré, ale len preňho a Bellu. Ale čo ja?

„Edward,“ začal. „Viem, ako si sa k nej správal, a že sa za posledné dni tvoje správanie výrazne zmenilo. Možno to je tým, že k nej naozaj niečo cítiš. Ale pochop, že je dcérou Ara. Je Volturiová.“

„Mňa to nezaujíma!“ skočil som mu do reči.

„A čaká dieťa s Demetrim. Viem, že ani to nie je dôvod na to, aby si k nej niečo necítil. Ale čo ak si to dieťa bude chcieť nechať – čo je pravdepodobné. Veď ktorá matka si nenechá svoje dieťa? Čo urobíš potom? A Demetri? Čo ak bude to dieťa chcieť?“

„Vypočul si si odo mňa to, že Bellu nemiluje, tak prečo mi tu dávaš kázne o ňom a Belle?“ Neodpovedal nahlas, ale pokračoval myšlienkami.

Edward, tak rád by som bol, keby tu zostala. Ale to nejde. Keď zistí, že je tehotná, počkám, až sa skončia všetky boje vo Volterre a priveziem ju späť. Nemôže tu zostať.

„Čoby nemohla!“ zavrčal som.

Predstav si, že by si mal dievča, ktoré by si miloval, neskôr by si ju aj opustil, ale ona by ti o pár dní povedala, že je tehotná. Myslím, že by si ju začal milovať, nie?

„Ak by ma sklamala, tak nie. Carlisle, je to zložité!“

Viem, že to je zložité, ale nechaj ma, prosím, dohovoriť a neskáč mi do reči. Vieš, že to nemám rád! No dobre, tak to bol asi zlý príklad, ale tak.. iste by si si uvedomil, že je to tvoje dieťa. A to dievča by si predtým miloval, tak vrátiť čas späť by nebol taký problém. Možno je Demetri iný, je Volturi, ale aj on sa môže zmeniť. Pamätaj na to.

„On?“ zasmial som sa. „Iba ak v mojom sne, ale ja nespím, takže žiadne sny sa plniť nebudú!“

Choď s ňou domov. Nech sa vyspí, dones jej nejakú krv. Musí sa z toho dostať. Potom uvidíme, ako bude zvládať tehotenstvo.

Prikývol som.

Autor: PinkVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hero, love and vampires 6. kapitola :