Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hero, love and vampires 3. kapitola

01.11.2010 (21:00) • PinkVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1819×

Zhlboka som sa nadýchla. Vlhkosť, vôňa čerstvého ranného vzduchu sa miešala s nádhernou lesnou, iné vône, ktoré určite patrili upírom. No jediná vola výraznejšia ako ostatné. Taká... neopísateľná. Tú si budem musieť zapamätať – čo vôbec nebude ťažké - a zistiť, kto to je. 
Otvorila som oči a zistila, že som v nejakej izbe. Stena naľavo bola celá presklená, bol odtiaľ krásny výhľad na okolitý les. Na opačnej strane boli zas poukladané rôzne cédečká. Boli rôznych žánrov, no najviac prevažovali len skladatelia klavírnej hudby. No zaujalo ma však ich poukladanie. Malo to nejaký systém – to som si istá, ale vôbec som mu nerozumela. Som veľmi zvedavá, kto má práve túto izbu. Bude to istotne veľmi zaujímavý človek! 
Posadila som sa na posteľ. Znovu sa mi vracali spomienky na včerajší deň. Demetri, ktorý sa ma pýta, či sa stanem jeho ženou. Felix a môj otec so strachom v očiach. Ďalej násilné odlúčenie od mojej rodiny. Pohľad na Demetriho, ktorý sa so mnou ani nerozlúči, len poslúchne otcov príkaz. 
Najviac ma však trápil Demi. Veď mu na mne záležalo. Alebo nie? Budem to musieť zistiť, lenže sama sa do Volterry nedostanem, Carlisle by na to prišiel. Ale myslím si, že by sa mi to nakoniec aj podarilo. Nejako tajne sa dostať do lietadla, a potom už len vystúpiť niekde v Európe. Bolo by to super!
Započula som tiché a rýchle kroky, ktoré šli z vedľajšej izby. Dvere sa otvorili a v nich stála Alice. V tvári mala vystrašený pohľad, výraz zas naštvaný. Čo to má byť? Veď však ona nemohla vedieť, že sa niekde chystám. Alebo to je kvôli niečomu inému? A v tom mi to konečne došlo. Carlisle mi hovoril, že dokáže vidieť budúcnosť. 
„Isabella! Do žiadnej Volterry nepôjdete. Takéto šoky mi nesmiete spôsobovať. Vaša budúcnosť potom zmizla! Cestou vás mohol hocikto zabiť! Sľúbte mi, že také veci už nikdy nebudete plánovať!“ hovorila strašne rýchlo. Ale jedno som pochytila. Vykala mi! 
„Alice, prepáč mi to. Absolútne som nemala potuchy, že by si to mohla vo svojej vízii vidieť. Carlisle mi o tom niečo hovoril, ale zabudla som. Prepáč. Ale prečo mi zas vykáš? Nedohodli sme sa, snáď, na niečom? Žiadne vykanie, prosím.“ 
„Aha, prepáč... Bella. Ja som si už zvykla na to oslovovanie. No a to o tej budúcnosti. Neviem, čo ti hovoril o mne, ale rada ti to poviem. Aby si nabudúce nezostala prekvapená! No tak je to založené hlavne na rozhodovaní. A je jedno, či dotyčného poznám, alebo nie. Ty sa rozhodneš, napríklad, že pôjdeš do Volterry. Tak ja už uvidím tvoju budúcnosť. No ak sa rozhodneš, že zostaneš tu, tak sa to znova zmení. Zaujímavé, čo? No a teraz pri tebe som videla, že odídeš, cestou sa ti však nestane, no... vo Volterre by ťa.... asi zabili. Musíš tu zostať dovtedy, pokiaľ sa nevyrieši to s tými upírmi,“ a usmiala sa. 
„V prvom rade ti ďakujem za varovanie. Ale čo ak chcú práve mňa? Tak by som mohla zachrániť aspoň otca.“
„Bella, žiadna Volterra. Aro bude žiť! Je predsa vládca.“
„Ale ak budú mať nejakého stopára? Ľahko ma budú môcť nájsť. Alebo ak niekto bude môcť čítať myšlienky ako môj otec. Alebo aj bez použitia ruky! Alice, bude to aj váš koniec!“ Pozrela som sa jej do očí. Ale ona mala v tvári úplne pokojný výraz! To nemôže byť možné, v tejto rodine musia byť upíri asi pekne trafení! 
„Ja vidím budúcnosť a Edward dokáže čítať myšlienky. Bez toho, aby sa niekoho dotkol. Tak? Si v dobrých rukách, my sa o teba postaráme, neboj sa,“ zasmiala sa. „Mimochodom, toto je Edwardova izba.“ 
„Je krásna. A kto to vlastne je, počula som o ňom od Carlislea len to, že vie čítať myšlienky. A že je to jeho syn, teda tvoj brat.“ Prikývla. 
„Tak... zišlo by sa spoznať osobne všetkých členov rodiny. Čo ty na to? Istotne tu budeš aspoň pár týždňov, nebude ti to na škodu! Ou, a aby som nezabudla, musím ťa nejako zmeniť. Aby ťa len tak hocikto nespoznal.“
„A je to nutné?“ spýtala som sa s nádejou v hlase. Nerada by som na sebe niečo menila. Len prikývla. 
„Prepáč, ale áno! Ozaj, nie si náhodou hladná? Esme niečo navarila. Tuším, že palacinky.“ Zas sa usmiala sa a pri tom odhalila svoje žiarivo biele zuby. Ak mám povedať pravdu, tak hladná ani tak nie som. Ale ak sú na obed... alebo raňajky sú palacinky, hladná som! Zasmiala som sa.
„Palacinky, super! Tie mám veľmi rada.“ 
„Tak to sme sa potom dobre trafili. A ešte ti musím oznámiť, že zajtra nastupuješ s nami do školy. Na príbuzenských vzťahoch sa dohodneme neskôr.“ Škola?! Ach, to bude teda zlé! Učenie sa nenávidím odvtedy, čo mi otec najal súkromného učiteľa. Takto som sa aspoň naučila základné veci. Časom som však študovala j u nás vo Volterre, takže by to tu nemal byť problém. 
„Škola!“ porazenecky som vydýchla. „Ale nesťažujem sa, treba to skúsiť aj tu, lebo inak by sme sa unudili k smrti.“ 
„Dobre, tak poď, môžeme skočiť do obchodov, keďže tu nemáš nič na oblečenie, potom sa môžeme pustiť do prerábania jednej z hosťovských izieb. Môžeš si vybrať z dvoch.“
„Zabudla si najesť sa,“ pripomenula som jej. 
„To áno. Tak teda makáme, nech to všetko dnes ešte stihneme!“ 
Spolu sme vyšli z izby. Hneď za dverami bola dlhá chodba. Na jej konci bolo obrovské okno, cez ktoré sem prúdilo svetlo. Celá chodba tak bola osvetlená. A keď sa k tomu pridali ešte steny žltozelenej farby, tak to bolo veľmi pekné. Alice ma viedla ďalej. Zišli sme po schodoch. Do nosa mi udrela úžasná vôňa palaciniek! Začali sa mi zbierať slinky. Tak dlho som už nemala toto jedlo! 
Prišli sme do kuchyne. 
„Vitajte u nás,“ ozval sa krásny ženský hlas. Myslím, že to bola Esme. Ako vravela Alice. Dúfam...
„Ďakujem. Inak, vonia to skvele!“ Usmiala sa. 
„Esme, pôjdeme na nákupy. Ale len do Seattle,“ oznámila jej. 
„Dnes?“
„Áno. Vezmem len Bellu a ešte možno aj Jaspera. Potom by sme mohli skočiť na lov, aby to zajtra nebolo medzi ľuďmi také zlé. A ešte som skoro zabudla!“ Alice sa otočila ku mne a pokynula mi, aby som si sadla na stoličku. „Bella, prosím, že ti nebude vadiť, keď budeš na zvieracej krvi?“ opatrne sa ma spýtala.
„Ešte nikdy som to neskúšala. Lebo vo Volterre som pila len a len ľudskú. Vlastne vždy mi tú krv nosili. Až kým som nebola schopná si niekoho „uloviť“ aj sama,“ priznala som. No tu sa budem asi musieť naučiť piť tú zvieraciu. Už konečne viem, čo to znamená u upírov byť vegetarián! 
„Neboj sa. To istotne zvládneš!“ 
Esme mi prichystala na tanier tri palacinky a na vrch dala šľahačku. Hneď som to zjedla, pretože to bolo vynikajúce! Poďakovala som jej. Alice mi nedala ani vydýchnuť a už ma niekde ťahala. 
„Bella, nemôžeš tu chodiť v týchto šatách!“ Pozrela som sa na seba. A vážne! Na sebe som mala zelené šaty, ktoré som mala zo všetkých najradšej. Boli veľmi pekné. „Čo by si pomysleli, keby ťa tu tak niekto uvidel? Nájdem ti niečo oveľa lepšie.“ Zastala pred nejakými dverami. „Tu je moja izba. Ty budeš mať svoju hneď vedľa. Oproti je Edward,“ vysvetlila mi v skratke. 
„Ďakujem.“ Alice rýchlo vošla do izby, samozrejme, že mňa ťahala za sebou. 
„Počkaj tu,“ ukázala na posteľ, „donesiem ti niečo, čo by ti mohlo byť dobré!“ Povzdychla som si. Je to tu ešte horšie ako vo Volterre. Ak tu budem celý čas s Alice, tak sa asi zbláznim. A to sa poriadne ani neoznáme! Cítim sa tu ako nejaké malé decko, ktoré potrebuje byť stále pod dozorom. Ale ak sľúbili otcovi, že sa o mňa budú starať, tak to museli vziať pekne doslovne. Ale čo ja zmôžem? Som len úbohý poloupír, ktorého odlúčili od rodiny a teraz je niekde v Amerike. Nevie ako sa dostať odtiaľto preč, nemá ani peniaze. Je to zlé! 
Zatiaľ čo Alice niečo hľadala, som sa rozhodla vyskúšať svoj štít. Možno bude fungovať aj tu cez steny. A keď Alice povedala, že jej brat Edward vie čítať myšlienky, tak ho trošku potrápime. Istotne s tým nemá ani najmenšiu skúsenosť. 
Sústredila som sa a tlačila tú neviditeľnú hmotu smerom k Alice, ktorá bola pravdepodobne v šatníku. Z tej izby oproti som počula nejaké kroky, takže Edward tam musí byť. Cítila som, že sa pomaly dostávam k Alice. Postavila som sa a podišla bližšie k dverám, kde bola. Už som ju mala pod štítom. A teraz len čakať, čo bude ďalej. Z tej izby som počula nervózne poklepkávanie nohou. Došlo mi, že to bola práve tá izba, kde som spala! 
„Toto by ti mohlo byť dobré!“ povedala Alice a hodila mi dlhé džínsy so svetlomodrým tričkom na ramienka. 
Zrazu sa otvorili dvere.
„Môže mi niekto z vás povedať, prečo nepočujem vaše myšlienky, ale len Esmine a Emmetove a...“ Myslím, že ešte chcel pokračovať, no naše pohľady sa stretli.

Autor: PinkVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hero, love and vampires 3. kapitola :