Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Guvernantka - 26. kapitola

22.07.2012 (12:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 60× • zobrazeno 9035×

Edward:

„Ocko,“ pípla Renesmee. Pousmial som sa. Zase som ocko, to je niečo. Bella tvrdo spala a Nessie chcela ísť na záchod. Pomohol som jej dostať sa z pevného objatia Isabelly a šiel som s ňou na toaletu. Čakal som vonku, kým si moja dcéra veselo pospevovala pri cikaní. Zas to bola ona, moja bezstarostná Nessie.

„Bála som sa, že nepríde,“ šepla mi, keď sme sa vrátili do izby a ona si znova ľahla k Belle. Snažila sa byť opatrná, aby ju nezobudila.

„Aj ja.“ Pousmial som sa a prikryl Renesmee až ku krku.

„Aký bol môj ocko?“ opýtala sa z ničoho nič a ja som trocha zneistel.

„Bol to môj dobrý priateľ, Nessie. Mal som ho rád.“ Čo viac som mohol povedať?

„Bella by sa mu páčila, čo povieš?“ Zbožne sa zadívala na Bellu a pohladila ju po líci. Moja dcéra ju milovala z celého svojho nevinného srdiečka. Možno som to nemal dopustiť, ale vlastne som si ani nevšimol, kedy sa to stalo, ako som si nevšimol, kedy sa to stalo mne.

„Určite áno,“ usmial som sa. Nessie sa posunula bližšie k Isabelle a urobila mi miesto, aby som si ľahol k nim. Skopol som z nôh topánky a uložil sa po vrchu prikrývky.

„Vieš, čo by sa mi páčilo?“ Hlasno si zívla a položila hlávku na vankúš. Pokrútil som hlavou, aj keď si myšlienky vôbec nestrážila. „Páčilo by sa mi, ak by bola Bella navždy s nami a bola moja mama. Ja vyrastiem a ty tu budeš sám,“ povedala smutne.

„Ty sa chystáš tak skoro vyrásť a opustiť ma?“ Pohoršene som zodvihol obočie. Nessie sa uškrnula.

„Určite sa vydám a všetci niekoho majú. Ty máš zatiaľ mňa, ale potom nebudeš.“ Pretočila sa na bok.

„Hmmm... Koho si vezmeš?“ Začal som ju hladkať po chrbte, ako to mala rada. Najprv uvažovala nad Jasperom, no potom si spomenula na Alice. Jej myseľ sa fascinujúco zaplnila trblietavými farbami a neistými obrazmi budúcnosti. Miloval som jej dúhové snívanie. Jej vysnívaný princ mal zatiaľ moju tvár. Ako inak.

„Neviem. Niekoho si nájdem.“

„Nessie, spinkaj. Myslím, že stačí, ak začneme hľadať zajtra. Čo povieš?“ Nessie vážne prikývla a zatvorila oči. Spala behom pár sekúnd. Ležal som na boku a uprene sledoval každučký nádych a výdych oboch týchto bytostí. V prvom rade som nemohol uveriť tomu, že je Bella naozaj tu. Je znova tak blízka a reálna. Jej vôňa ma pálila v nose a krku a ja som sa v tom priam vyžíval.

Všade naokolo bolo toľko všakovakých zvukov a myšlienok, no ja som vnímal len ju. Natiahol som sa cez Nessie a pohladil jej jemnú pokožku tváre. Pokojne snívala. Ak by bola hore, najskôr by pred mojim dotykom cúvla a to bolelo. Najradšej by som ju zvieral v náručí a ako šialenec a blázon ju odmietal pustiť zo svojho zovretia. Pripadal som si v tomto komicky. Keď sa zamilovali moji súrodenci, ľutoval som ich. Všetko naokolo prestalo existovať a razom stratilo svoje jasné kontúry. Mysleli zrazu inak a nevedeli sa nabažiť prítomnosti toho druhého, aj keď mali pred sebou večnosť. O koľko šťastnejší však boli odo mňa. Láska, ktorá ma tak bolí a bodá, je len jednostranná a večnosť nás nečaká. Bella je človek. Chápal som zrazu Jamesa a jeho pocity. Miloval ľudskú ženu, v ktorej lone rástlo jeho semeno. Ju už miloval a dieťa si nemal čas zamilovať, lebo bol zronený jej stratou. Myslel som, že keď sa zaľúbim, bude to rana ako z dela, no nebolo to tak. Uvedomoval som si, že to, čo cítim, je iné a silné, ale snažil som sa to všemožne vytesniť a umlčať láskou, ktorú som už cítil k Renesmee. Teraz som však stratený. Ako dlho potrvá, kým sa ma Bella prestane báť a stane sa to niekedy? Prišla len a len kvôli Renesmee. Nebudem si nič nahovárať.

Začalo svitať a Nessie som musel v spánku trocha krotiť, lebo sa párkrát zo sna rozohnala rukami. Trocha prudšie sa otočila a Bella okamžite otvorila oči. Dvihla sa na lakti a prikryla moju princeznú. Zodvihla pohľad a stretla sa s mojim. Tiež som ležal na boku a díval sa uprene do jej očí. Jemne sa jej kútiky pier zodvihli do plachého úsmevu. Položila sa späť a ešte chvíľu sa na mňa dívala, kým zas zaspala. Tak veľmi by som chcel vidieť jej myseľ.

Renesmee vstala už o šiestej ale poctivo zostala v posteli. Ja som šiel po raňajky. Keď som zbadal kuchára a oboznámil sa s jeho mysľou a tým, čo robil v noci, rozhodol som sa, že sa o raňajky postarám mimo tento skvelý hotel. Nakúpil som a keď som sa vrátil do izby, tie dve sa bláznili v posteli. Bella šteklila Renesmee a tá sa smiala ako pominutá.

„Len čo vytiahnem päty, tu je party,“ šepol som a polož na stôl pečivo a džem. Nessie prebehla k stolíku a Bella šla za ňou. Sadli si na pohovku. Bella otvorila fľaštičku s marmeládou a strčila do nej lyžičku. Nabrala trocha toho červeného gélu a dala ho Nessie pred ústa. Tá si vzala lyžičku do úst a potom zagúľala očami a nakrčila nos.

„Čo je?“ opýtala sa Bella a rýchlo nabrala aj sebe a ochutnala. Spokojne sa usmiala. „Je výborný,“ šepla.

„Lepšie by to bolo s krvou,“ šepla Nessie a Bella znechutene nakrčila čelo a pozrela na mňa. Roztržito som sa pousmial, no Nessie sa nad tým nepozastavovala. Bola rada, že si pred Isabellou už nemusí dávať taký pozor. Po raňajkách sa obe obliekli a pokračovali sme v ceste. Mali sme pred sebou ešte pár hodín. Opustili sme hustejšiu civilizáciu a nakoniec aj jej posledné zvyšky v podobe posledných obydlí. Bella sa so záujmom dívala z okna. Keď sme hodinu nevideli jediného človeka a žiaden dom, výrazne zneistela.

„Kam to vlastne...“ šepla.

„Carlisle kúpil sídlo hlboko v tajge. Celá rodina sme potrebovali niekam ďaleko, aby sme...“ Odmlčal som sa. Potrebovali sme chvíľu žiť ako upíri. Nemohli sme vedieť, ako na to celé zareaguje, či to niekomu nepovie. Zjavne pochopila, čo som chcel povedať, lebo prikývla a viac sa nepýtala. Samozrejme, že sme si všetci uvedomovali, že toto miesto nebude vhodné pre Bellu, ale aspoň chvíľu, kým si na nás zvykne, kým si zvykne na to, kým sme, chvíľu tu zostaneme.

Bella:

Dorazili sme pred obrovské sídlo. Pôsobilo ako vystrihnuté z iného sveta. Myslím, že v takých to stavbách v hororoch prebývajú upíri. Boli sme niekoľko míľ od akéhokoľvek iného domu. Vedela som, že nepočítali s mojou prítomnosťou a tak som sa rozhodla to pre začiatok nekomentovať. Pozrela som na Edwarda a ten sa pousmial.

„Neboj sa. Pustí sa do toho Esme a za pár dní to vyzerať inak. Dnu to už celkom prerobila. Uvidíš,“ povedal chlácholivo a ja som prikývla, aj keď som tomu ani trocha neverila. Môžem sa otočiť na päte a odísť? Nie, to už nepôjde. Som niekde v divočine, kde mi pri slove voda z úst vypadne kocka ľadu. Kde môžem ísť? Nikam. Môžem nasledovať upíra a jeho rodinu a dúfať, že ma nezjedia. Edward zastal a pozrel sa na mňa, ako neisto kráčam smerom k tomu domu.

„Nepáči sa ti tu. Však?“ opýtal sa a napäto čakal na odpoveď. Čo som mu mala povedať? Trmácam sa sem, cez pol sveta.

„Ja... Ešte som to nevidela zvnútra,“ povedala som polohlasom.

„Nechceme sa tu zdržať dlho. Možno rok a potom chceme do civilizácie, aby Nessie nastúpila do školy, ale ak sa ti tu nebude páčiť, tak odídeme, kam povieš,“ povedal vážne a mne sa otvorili ústa. Nessie prebehla okolo nás, akoby tu bola už dávno zabývaná a vybehla po kamennom schodišti.

„Ako odídeme? Myslíš mňa alebo nás troch alebo...“

„Myslím všetkých, Bella. Sme rodina. Držíme spolu a ak jeden z členov nedokáže napríklad žiť v starom zámku v Ruskej tajge, tak sa presťahujeme tam, kde to bude vyhovovať všetkým.“ Usmial sa na mňa a pokračoval s mojim kufrom v ruke ďalej ku schodom.

„Počkať! Ak poviem, že tu nechcem zostať, celá rodina sa presťahujete napríklad do Mexika?“ opýtala som sa pridusene. Edward sa pozrel k masívnym dverám, odkiaľ vykukla Renesmee a zaškerila sa.

„Emm ti odkazuje, že mu somebrareolo nepristane. Čo je to vlastne to somrealo... Či ako to je?“ zatrilkovala Nessie a Edwrad sa uškrnul.

„Sombréro, zlatko. To je veľký Mexický klobúk.“ Pozrel sa na mňa a mykol ramenami.

„Mexiko nám celkom nevyhovuje, lebo je tam dosť slnečno. Museli by sme do západu slnka sedieť doma.“ Edward urobil ďalší krok a ja som ho chytila za rukáv.

„Ak tu nebudem chcieť zostať...“

„Ak nebudeš chcieť zostať, pôjdeme inam. Všetci. Sme rodina a tým, že o nás vieš a aj napriek tomu si tu, znamená, že si jej súčasťou. Naše zväzky nie sú príbuzenské, založené na krvnom pute, ale sú založené na dôvere, láske a súdržnosti. Sme spolu, lebo chceme byť spolu. Dúfam, že som ťa teraz nevydesil,“ povedal opatrne. Ja som sa cítila na odpadnutie. Oprela som sa o masívne zábradlie a nohy sa mi podlomili. Potrebovala som si nutne sadnúť. V hlave mi hučalo. Edward pustil kufor a chytil ma do objatia.

„Si v poriadku? Bella, stalo sa niečo?“ Naozaj som ho vystrašila, lebo mnou zalomcoval a vyhodil si ma do náručia. Oprela som si hlavu o jeho obrovské rameno.

„Ja som nikdy nemala rodinu. Vždy som verila, že raz budem mať. V mojich predstavách išlo vždy o ľudí, ale nemôžem si veľmi vyberať, že?“ Edward zodvihol obočie a potom zaboril tvár do mojej hrubej vetrovky. Mala som pocit, že sa dusí smiechom, no keď mi zas pozrel do tváre, vyzeral celkom vážne.

„Rodinu si väčšinou nevyberieš. Aj ja sa niekedy divím, s kým to žijem, ale mám ich rád a myslím, že aj ty ich máš rada a všetci máme radi teba. Nemáš v tejto tajge veľmi na výber. Možno zopár medveďov, ale to mi potom ver, že sme tým lepším výberom, aj keď niekto by možno nesúhlasil.“ Vybehol so mnou tých pár schodov. Postavil ma a v sekunde bol späť s kufrom. Nessie predo mnou otvorila dvere do korán a ja som prekročila prach. Edward mal pravdu. Vnútri to bolo krajšie. Bolo tu teplo a v obrovskej hale horel krb. Carlisle zišiel dole po kamenných schodoch, na ktorých bol natiahnutý bordový koberec. Cítila som sa ako na audiencii u cára.

„Ahoj, Carlisle,“ šepla som a on sa celý rozžiaril.

„Vitaj, Bella,“ povedal náhlivo a než som sa spamätala, stál pri mne a natiahol ku mne ruku. „Rád by som ťa objal,“ povedal zamatovo a ja som trocha v rozpakoch a s ružovými lícami prikývla. Opatrne sa nahol a objal ma. Z boku sa pri nás objavila Esme.

„Bella,“ šepla, keď ma Carlisle pustil a objala ma ona. „Som rada, že si tu. Ničoho sa neboj, bude sa ti tu páčiť a ak nie, tak si na to Mexiko nejako zvykneme,“ povedala pobaveným tónom a ja som sa uvoľnene usmiala.

„Netrvám na Mexiku. Vyhovuje mi celkom aj stredná Európa. Myslím, žeby sme niečo našli.“ Začala som sa cítiť prirodzene a to bolo dobre.

„Musia tam byť hory a medvede,“ zaburácal Emmetta a okamžite ma objal. Trocha to zabolelo, keď som tvárou vrazila do jeho hrude. Alice na nič nečakala a skočila mi kolo krku.

„Ja som vedela, že prídeš,“ zatrilkovala.

„Iste. Ja viem,“ šepla som a priložila si ruky ku spánkom, akože vidí budúcnosť, no ona nakrčila čelo.

„Ta celkom jasné to nebolo, lebo ja vidím len jasné rozhodnutia a ty si dosť váhala. Až keď si nastúpila do lietadla, chvíľu bola budúcnosť jasnejšia, no potom si zas váhala a od včera je to tak päťdesiat na päťdesiat,“ povedala rýchlo a ja som vyvalila oči.

„Alice, desíš ju,“ šepol Jasper a gentlemansky sa mi uklonil, akoby už pochytil prvky tejto kultúry. Rosalie ma jemne objala okolo ramien. Ona jediná mala na sebe krátke koktailové šaty, inak boli všetci oblečený v súlade s nízkou teplotou okolia. 

„Ja som rada, že vás znova vidím. Majte so mnou trpezlivosť. Musím to celé vstrebať. Správajte sa úplne normálne. Ja si musím zvyknúť,“ preniesla som rázne a nekompromisne. Emm sa neisto pozrel na Jaspera a potom sa uškrnul.

„Jasne! Idem teraz zložiť nejakého medveďa a pekne ho vysajem. Po ceste prevalcujem pár stromov, možno si zabehnem trocha zaskákať na skaly a cestou späť zbehnem tých päťdesiat míľ do najbližšieho obchodu Nessie a Belle na čerstvé pečivo,“ povedal pobavene a ja som si založila ruky na hrudi. Mňa nedostane.

„Dones aj džem a mlieko. Ďakujem,“ šepla som a všetci sa zasmiali. Tvárila som sa, že je to v pohode, ale mala som zvláštny pocit, že je toho všetkého bez najmenších ťažkostí schopný.

Esme ma previedla po dolnom poschodí. Stihla už niečo upratať a prerobiť, no bolo tu stále dosť práce. Bola som aj dosť unavená a hlavne, bolo toho na mńa dosť.

„Kde mám izbu?“ opýtala som sa, keď hodinky ukázali deväť.

„Poď,“ šepol Edward a viedol ma na poschodie. Nessie utekala pred nami a zabočila do bočnej chodby.

„Tu spím ja,“ skríkla. Chcela som zabočiť k nej, no Edward ma stiahol za ruku a viedol ďalej. Na konci chodby otvoril dvere. Na dlážke bol obrovský, ťažký plyšový koberec so statným medveďom a výjavmi lovu. Podobné koberce viseli aj na stenách. Nebolo tu ani pamiatky po špine a zatuchline. Všetko mi prišlo nové, dokonca aj obrovská drevená posteľ s baldachýnom, ktorá dominovala celej miestnosti. V rohu sa chúlil písací stôl, ktorý bol síce asi dva a pol metrový, ale pri tej posteli a veľkosti izby pôsobil malinký. Na stole bolo množstvo papierov a dve notebooky. Pozrela som na stôl a na Edwarda.

„To je vážne moja izba?“ opýtala som sa a Edward prikývol.

„To je ockova izba,“ povedala Nessie za našimi chrbtami a Edward jej niečo nezrozumiteľne povedal. Otočila som sa k nemu a on bol nevinnosť sama.

„Takže je to tvoja izba. So mnou sa nepočítalo? Mysleli ste, že nepriletím, čo?“ Založila som si ruky v bok. Edward previnilo sklopil pohľad.

„Chcel som ti dať najpohodlnejšiu posteľ v dome. O mne ani nebudeš vedieť, ale pokojne sa odsťahujem, ak chceš,“ povedal samozrejme. Trocha som cúvla a pokrútila hlavou.

„Naozaj si si čo i len chvíľu myslel, že poviem nadšene áno? Edward, nie sme ani jeden druh a momentálne si nie som istá, či sme z jednej planéty.“ Samú ma prekvapila moja otvorenosť. Edward strelil pohľadom k dverám a zavrčal. To vo mne vyvolalo zvláštne pocity. Nebála som sa. To ma už prešlo. Skôr mi to prišlo až príliš živočíšne a trocha uletené.

„Bella, môžeme sa o symbióze druhov porozprávať, keď budeme mať viac súkromia? Poznáš predsa mojich bratov a počujú všetko. Momentálne sa pekelne dobre bavia,“ zaškrípal zubami.

„A čo si čakal, že ti poviem, keď si ma ubytuješ vo svojej izbe?“ Nahnevane som prešla k tej veľkej posteli.

„Myslel som to dobre. Prepáč mi to,“ šepol. „Doprajem ti súkromie,“ povedal tvrdo a zatvoril za sebou dvere.

Uložila som sa a zaliezla do ľadovej postele. Triasla som sa hodnú chvíľu, kým som ju svojim teplom trocha vyhriala. Myslela som, že za mnou pribehne ešte Nessie, no najskôr jej to nedovolili, aby som si oddýchla. Snažila som sa vyše hodiny zaspať, no hrozne snežilo. Vonku príšerne fučalo a silný vietor sa zapieral do stien budovy a okien. Chumáče snehu narážali do skla a ja som si vytiahla ťažkú prikrývku až pod oči. Vonku zakňučala meluzína, ako keď zaplače dieťa, a okno sa v tú chvíľu s treskotom otvorilo. Jeho krídla buchli o stenu a ja som vypískla. Nadskočila som na posteli. Do izby začal vietor valiť tisícky snehových vločiek. Dvere sa otvorili a hneď zavreli a izbou niekto rýchlo preletel. Okno bolo v stotine sekundy zatvorené a ja som konečne cez usadajúce vločky videla, kto ma zachraňuje.

„Vonku je dosť veterno. Zakry sa. Ešte raz to okno otvorím a privriem okenice,“ šepol a ja som poslúchla. Zakryla som sa až cez hlavu ako malé dieťa a zas sa do miestnosti dostal ten studený vzduch. Trvalo to chvíľočku a posteľ vedľa mňa sa prehla. Vykukla som z pod prikrývky. Edward kľačal na posteli a s úškrnom sa na mňa díval. Viac som sa odkryla.

„Prečo sa smeješ?“ opýtala som sa tvrdo.

„Lebo vyzeráš dosť vydesene a vonku len fúka,“ šepol.

„Divíš sa mi? Som na konci sveta s...“

„S upírmi,“ zašepkal a sklonil hlavu. „Ty mi stále neveríš, že by som ti nedokázal ublížiť.“ Smutne sa mi pozrel do očí. Na jeho vlasoch sa práve topili obrovské vločky snehu a jedna kvapka mi dopadla na ruku. Bez toho, aby som mu niečo povedala som sa natiahla a zašla mu prstami do vlasov. Tým sa z nich uvoľnila malá spŕška vody a niekoľko kvapiek mi zmočilo tvár. Bol tak nádherný a tak veľmi smutný.

Nadvihla som sa na lakti. Ruku som mu z hlavy presunula na krk a doslova som si ho vtiahla k sebe. Neprotestoval a mäkko sa poddal. Uložil sa na chrbát a privrel oči. Ja som sa pretočila na brucho a pohladila ho prstom po nose až k ústam. Vytiahla som sa vyššie, až som na neho trocha naľahla a on prekvapene otvoril oči a uprel ich do mojich.

„Takže mi nikdy neublížiš?“ šepla som.

„Nikdy,“ naznačil perami.

„A čo ak ja ublížim niekedy tebe?“ Nadvihla som obočie. Edward ma svojou obrovskou rukou pohladil po tvári a ja som do nej ochotne pritlačila líce. Bol chladný, ale to mi vôbec nevadilo.

„Chystáš sa mi ublížiť, Bella?“ opýtal sa napäto.

„Nie,“ pípla som a vysunula sa ešte vyššie, aby som dosiahla na jeho dokonale krojené pery. Neobratne som sa mu zaprela na hrudi rukami a pritlačila ústa na jeho. Bola som poriadne nemotorná a aj som sa trocha bála, ako zareaguje. Keď som ho bozkávala pred tým, myslela som, že je to obyčajný muž. Teraz som ho pobozkala s tým, že viem, kto je. Srdce som cítila byť až v krku, ako ho vyburcoval adrenalín, ktorý sa mi uvoľnil do tela. 

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Guvernantka - 26. kapitola: