Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Grazie mille Volterra. Addio! - 9. kapitola

15.11.2009 (14:30) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2449×

9. kapitola

Edward

Sedel som v izbe svojej jedinej lásky a priblblo sa usmieval. Opájal som sa pocitom dokonalého šťastia. Stále som si musel v hlave premietať tú úžastnú noc.

Z kúpeľne ku mne doliehal zvuk tečúcej vody. Nechal som Bellu radšej vysprchovať sa samú, lebo som vedel ako by to zas dopadlo. Keď sme boli pri sebe, boli sme ako dva magnety. Nie, že by som po nej netúžil, ale mali sme teraz na starosti dôležitejšie veci. O hodinu a pol je porada a my tam samozrejme musíme byť. Bella síce na začiatku nechcela, aby som išiel s nimi za Fabiusom, ale ja by som ju tam samotnú nikdy nepustil. Aj keby nebolo tejto noci a ona by bola s Damianom. Ani vtedy by som jej nedovolil odísť bezo mňa. Na to ju až príliš milujem.

Spomenul som si na Arovu reakciu, keď som za ním včera prišiel.

Išiel som po chodbe, rozhodnutý požiadať Ara, aby som sa mohol pridať ku garde na misiu do Rumunska. Avšak netušil som, kde ho mám hľadať. Po chodbe išla predo mnou nejaká upírka. Podišiel som k nej.

„Prepáčte, neviete náhodou, kde by som našiel teraz Ara?“ opýtal som sa zdvorilo.

Usmiala sa a v jej myšlienkach som počul: „Je chutný. No škoda, že je zadaný. Nechala by som si povedať.“

Ja a zadaný? Nechápal som, aj keď svojím spôsobom mala pravdu. Moje srdce bolo už dávno zadané, ale aj tak som netušil, prečo si to myslela. Veď o mojej láske k Belle vie len moja rodina. Pokrútil som hlavou a prestal sa tým zaoberať. Stále som čakal na jej odpoveď.

„Je vo svojej pracovni. Zavediem vás tam?“ opýtala sa s úsmevom.

„Ďakujem. Budem rád.“

Naznačila mi, nech idem za ňou. Jej myšlienky sa stočili na nastávajúcu misiu. Bolo mi jasné, že ide tiež. Teraz mi zostáva už len dúfať, že mi Aro povolí ísť s nimi. I keď som bol rozhodnutý ísť, aj bez jeho súhlasu. O pár minút sme zastali pri bohate zdobených dverách. Zaklopala a z vnútra sa ozval Arov hlas:

„Vstúpte.“

Otvorila dvere a pokynula mi nech vôjdem. Keď som vošiel, dvere sa za mnou zavreli. Očami som prebehol miestnosť. Celá bola zariadená veľmi honosne. Dve steny zaberali police s knihami. Niektoré boli zjavne dosť staré a vzácne. Trochu mi to pripomínalo Carlislovu knižnicu. Na ďalšej stene sa vynímal veľký obraz nočnej Volterry. Uprostred miestnosti stál starožitný stôl, za ktorým v kožennom kresle sedel Aro.

„Čo ťa privádza, drahý Edward?“

„Prišiel som vás o niečo požiadať.“

Usmial sa a mňa v tej chvíli napadlo, že vôbec nezapadá do mojej pôvodnej predstavy o ňom. Vždy som si myslel, že je len krvilačným upírom, bažiacim po moci a nových talentoch. Ale keď som takto videl, sedieť v kresle s knihou v rukách, ako sa na mňa usmieva, cítil som, že keby to nie je slávny Aro Volturi, možno by som si ho aj obľúbil.

Zameral som sa na jeho myšlienky. Zaujímalo ho, prečo som prišiel. Na malú chvíľu sa v jeho mysli objavil aj obrázok Belly, ale hneď na to začal rozmýšlať nad zajtrajším bojom s Fabiusom. Mal som pocit, že chce predo mnou niečo utajiť.

„O čo sa jedná?“ opýtal sa.

Nadýchol som sa. No čo, pri najhoršom mi povie nie a ja nie neberiem ako odpoveď. Ale bol by som radšej, keby súhlasil.

„Chcel by som vás požiadať o dovolenie ísť zajtra do Rumunska spolu s gardou.“

V jeho tvári sa objavil prekvapený výraz. Podvihol obočie a jeho mysľou sa znovu prehnal obrázok Belly.

„Je to kvôli Belle?“

Teraz som zostal pre zmenu prekvapený ja. Ako to môže vedieť? Že by mu to prezradila Bella? Alebo Carlisle? Alebo ten hajzel Damian? Arovi sa zjavne zdalo moje premýšľanie príliš dlhé, lebo mi položil ďalšiu otázku.

„Miluješ ju?“

Ak som bol pred tým prekvapený, tak po tejto otázke som úplne stratil reč. Stále som nemohol pochopiť, ako je možné, že o tom vie. V prvej chvíli ma napadlo moju lásku k Belle poprieť. Už len z dôvodu, že som nevedel, ako by na pravdu reagoval. Ale niečo ma prinútilo prikývnuť. Viac som však nedokázal. Len som hľadel na Ara a čakal na jeho reakciu. Očakával som všeličo – hnev, výsmech, čokoľvek iné ako to, čo Aro povedal.

„To ma teší.“

„Pro... sím?“ podarilo sa mi vykoktať.

Asi ešte nikomu sa nepodarilo ma šokovať toľkokrát za taký krátky čas. Aro sa zasmial.

„Že ma to teší. Bella si zaslúži byť milovaná.“

„Ako to myslíte?“ opýtal som sa nechápavo a snažil sa niečo zistiť z jeho myšlienok.

Avšak v jeho myšlienkach sa ako na just objavovala len zajtrajši porada. Čo tým chcel vlastne povedať, že si zaslúži byť milovaná? Veď je s tým Damianom a pokiaľ viem, tak ten ju miluje a ona jeho tiež.

„To ti musí povedať Bella. Ja na to nemám právo,“ odvetil.

Teraz som bol už skutočne zmätený. Netušil som, čo to má všetko znamenať. Chcel som sa Ara opýtať, čo tým myslel, ale on ma predbehol.

„Takže na tvoju žiadosť odpovedám - ÁNO. Môžeš sa pridať ku garde. Možno nám tvoj dar pomôže. Zajtra ťa teda čakám ráno na porade,“ povedal, chytil do ruky knihu a začal čítať. Tým mi dal jasne najavo, že náš rozhovor sa skončil.

Teraz som už dobre vedel, o čo Arovi išlo. Mal Bellu svojím spôsobom rád a chcel, aby bola šťastná. Rovnako ako som to chcel aj ja. Z rozmýšľania ma vytrhol dotyk prstov na mojej tvári. Zdvihol som hlavu a zadíval sa do tých najkrajších očí na svete.

„Si v poriadku?“ opýtala sa ma Bella s obavou v hlase.

„Nikdy mi nebolo lepšie,“ odvetil som a stiahol si ju k sebe na kolená.

Ruky mi omotala okolo krku a ja som sa žiadostivo prisal na jej pery. Nikdy sa jej nenabažím. Naše jazyky sa okolo seba túžobne ovíjali. Boli sme pre seba ako stvorený. Bella povrtela zadočkom a ja som v tej chvíli cítil, ako sa moja mužnosť preberá k životu. Trochu som sa odtiahol. Bella sa na mňa pozrela s otázkou v očiach.

„Láska, o hodinu aj niečo je porada a ja by som ešte rád išiel s tebou za rodinou. Verím, že ich poteší, keď nás uvidia spolu.“

Bella sa pousmiala, pobozkala ma na nos a vstala. Prešla ku skrini a vybrala z nej jednoduché tmavomodré šaty. Z komody vybrala nejaké spodné prádlo, taktiež v tmavomodrej farbe. Už len tá predstava, tmavomodrej farby na Belle, ma vzrušovala. Tú farbu som na nej miloval. Položila oblečenie na pohovku a nechala ručník, ktorý mala ovinutý okolo seba, spadnúť na zem. Teraz predo mnou stála úplne nahá a mne sa od prekvapenia otvorili ústa. V nohaviciach som pocítil tlak. To mi snáď robí náročky. Pomaly si obliekla nohavičky a podprsenku. Ja som len sedel s otvorenými ústami a premáhal sa, aby som po nej neskočil.

„Zavri tie ústa, lebo ti do nich naprší,“ zasmiala sa a mrkla na mňa.

To ma trochu prebralo z tranzu. Kým som v hlave stmolil nejakú odpoveď, bola už oblečená.

„Môžeme ísť,“ povedala a pristúpila ku mne.

Podala mi ruku a prinútila ma, sa postaviť. Ruka v ruke sme sa vydali za našou rodinou.

Bella

Edward chcel, aby sme išli ešte pred poradou za jeho rodinou. Čím sme boli bližšie k ich izbám, tým som bola nervóznejšia. Malá časť vo mne sa obávala, či ma prijmú po tom, čo som spravila Edwardovi. No na druhej strane som sa strašne na nich tešila. Predsa len, vždy som ich brala ako moju adoptívnu rodinu. Ani som sa nenazdala a stáli sme pred dverami izby, ktorú som pridelila Carlislovi a Esme.

„Neboj, budú radi,“ zašepkal Edward a povzbudzujúco sa na mňa usmial.

Opätovala som úsmev a zhlboka sa nadýchla. Edward otvoril dvere a vošli sme dnu. Vo vnútri stál Carlisle s Esme a Alice s Jasperom. Nesmelo som sa usmiala a chcela niečo povedať, ale to mi skočila okolo krku Alice.

„Bella, sestrička, ani nevieš aká som rada. Ja som vedela, že sa napokon dáte dokopy,“ výskala a prudko ma objímala.

Očkom som pohliadla na Edwarda, ktorý stál vedľa Jaspera a sledoval ako ma Alice drtí v objatí.

„Som rád, že si konečne šťastný bratček,“ povedal Jasper a potľapkal Edwarda po pleci.

Edward sa na neho usmial. Alice ma konečne pustila a ja som podišla k Esme. Objala ma. Nie tak prudko ako Alice, ale s jemnosťou jej vlastnou.

„Som rada, že sa moja dcéra konečne ku nám vrátila. Ani nevieš ako si nám chýbala. Verím, že teraz už bude všetko dobré,“ povedala a usmiala sa.

Jej slová boli tak krásne, že keby som človek, tak teraz určite plačem. Veľmi ma dojalo, že o mne hovorila ako o dcére. Aj ja som ju brala ako svoju mamu. Chcela som jej povedať niečo pekné.

„Ďakujem... mami,“ zašepkala som jednoducho.

Jej objatie zosilnelo a mne bolo jasné, že som jej tým oslovením urobila veľkú radosť. Keď ma pustila, prišiel na radu Carlisle. Ten ma objal len jemne.

„Vítam ťa naspäť v rodine,“ povedal.

„Ďakujem,“ hlesla som.

Podišla som k Jasperovi. Od Alice som vedela, že si stále vyčíta ten incident z mojich osemnástich narodením. Na nič som nečakala a sama som ho objala. Prekvapene na mňa pozrel, ale potom sa žiarivo usmial.

„Som rád, že ste sa dali s Edwardom znovu dokopy. Ani nevieš ako ma to vtedy...“

„Už si to nevyčítaj Jasper,“ skočila som mu do reči. „Čo bolo, bolo. Hlavné je, že sa to nakoniec všetko napravilo.“

Jasper len prikývol, ale v tom sa rozrazili dvere a v nich stál Emmett s Rosalie.

„Sestrička,“ skríkol Emmett, skočil ku mne a začal ma drtiť v náručí.

Ešte šťastie, že som už upír, lebo ako človeka, by ma určite rozpučil. Rose len stála vo dverách a jemne sa usmievala.

„Ani nevieš, aký som rád, že ste sa konečne umúdrili. To vám teda trvalo. Konečne môj bratček už nebude najstarší panic na svete,“ povedal Emmett so smiechom.

„Emmett,“ skríkla káravo Rosalie spoločne s Esme.

Ja som sa len začala smiať.

„To už nie je od minulého mesiaca, od plesu,“ prezradila som mu.

Emmett ma pustil z objatia a nechápavo sa na mňa pozeral. Potom hodil zamračený pohľad na Edwarda. Čakala som, aká múdrosť zas z neho vylezie.

„A to mi nikto nevedel povedať?“ opýtal sa naštvane.

Všetci, ako jeden, sme vybuchli do smiechu. Po chvíli sa k nám pridal aj Emmett. Keď sme sa trochu ukľudnili, podišla ku mne Rose.

„Sestrička, som rada, že ste s Edwardom našli napokon k sebe cestu. Môžeš mi odpustiť, ako som sa k tebe predtým chovala?“

„Rose, ja som ti už dávno odpustila,“ hlesla som a objala ju.

Po chvíli sa ozvala Alice.

„Mali by sme už ísť. Porada o chvíľu začína.“

Rozlúčila som sa so svojou znovu nájdenou rodinou a spolu s Edwardom a Alice sme sa vydali na poradu. Začal ma opantávať zváštny pocit. Pocit, že sa stane niečo zlé...

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Grazie mille Volterra. Addio! - 9. kapitola: