Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Femme au masque - 3. kapitola

23.01.2013 (14:45) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 2835×

Bella:

„Nie, nemôžem vystupovať. Tom, pochop ma, je mi naozaj zle. Necítim sa na to. Sľubujem, že ti to vynahradím. Sklamala som ťa niekedy?“ Znela som vážne zúfalo. Potrebovala som odísť skôr, ako spravím voľajakú hlúposť.

Kto by to bol kedy povedal, že tu natrafím na la mia cantante.  Krv, ktorá patrí len jednému upírovi. Každý máme svoju vlastnú spievajúcu krv. Osobnú značku, mojou je ten neznámy mladík. Je to silnejšie ako ja. Prečo práve ja, prečo práve teraz a tu? Za celé dlhé roky som sa nestretla s týmto, predpokladala som, že mňa toto prekliate obíde. Keby som bola vonku na ulici a nikde by nebolo ani živej duše, určite sa neovládnem. Pripravila by som ho o život. Čo ak by som si ho počkala? Len trochu ochutnala. Kvapka krvi ešte nikoho nezabila.

Dosť!

Zakazujem si na to myslieť. Musím rýchlo preč. Ja nie som vrah.

„Nie, nesklamala, ale uvedom si, že mám bar plný ľudí a ty pracuješ pre mňa,“ rozkrikoval sa po mne Tom, ktorý tu bol majiteľom. On nie je zlý, práve naopak, je skvelý. No keď ide o biznis, nepozná ani vlastnú matku.

„Môj drahý Tom, teraz ma dobre počúvaj. Tvoj podnik nestál za nič, ľudia chodili okolo a nikoho nenapadlo vojsť dnu. Bol to posratý pajzel, ktorý stal za hovno. Potom som prišla ja a tvoj podnik prosperuje. Tak láskavo hybni tým svojím tučným zadkom a oznám ľuďom, že druhé predstavenie sa ruší.“ Nerada som zvyšovala hlas, ale ak nechcel, aby som tu zabila nevinnú bytosť, musím odísť.

„Ale...“ Chcel namietať, ale rýchlo som ho zastavila. Len si odfrkol a šiel. Mne si nedovolí veľmi protirečiť. Vie dobre, komu za svoj úspech vďačí.

Za dva mesiace zarobil to, čo niekedy za dva roky. Som jeho senzáciou číslo jeden. Počula som, ako oznamoval hosťom, že sa druhé vystúpenie ruší. Ľudia boli veľmi sklamaní a nespokojní, ale Tom im sľúbil pre každého pohárik zdarma a bol pokoj. Vbehla som do svojej šatne a zhodila zo seba všetko. Prezlečená som bola ani nie za dve sekundy. Schmatla som svoju kabelku a uháňala preč. Šla som zadným východom, aby som sa vyhla ľuďom. Nik nemusel vedieť, že sem chodím tancovať. Nedajbože by som tu stretla niekoho známeho a už by boli reči. Nehanbím sa za to, čo robím, ale som právnička a musím dávať pozor na svoju reputáciu.

Dobehla som k svojmu milovanému autíčku značky Aston Martin, ktoré ma tu pekne čakalo. Posadila som sa do čiernych kožených sedačiek a naštartovala. Plyn som dala o podlahu a vyrazila. Nemala som jasný cieľ, kam idem, proste som išla. Po pol hodine krúženia mestom som parkovala pred bytovkou, v ktorej bývala Sophie. Vybehla som si to hore schodmi a zabúchala na dvere. Nejako som sa pozabudla, koľko je vlastne hodín. Nikto neotváral, a tak som začala zvoniť štýlom – opretá o zvonček.

Dvere sa rozleteli a v nich stála Sophie.  Na sebe mala ružové pyžamo s macíkom, strapaté vlasy a v ruke držala sekáčik na mäso. Pohľad vraha to iba istil. Byť v pokojnej nálade, aj sa zasmejem, ale teraz mi do smiechu nebolo.

„Bella?! Ty si normálna?! Vieš koľko je hodín? Normálni ľudia o druhej ráno spia. Ty fakt nie si pri zmysloch,“ rozkrikovala sa po mne, a pritom šermovala sekáčikom. Bála som sa, aby si neublížila. Medzi tým vyšiel nejaký starší pán a tiež mal pohľad vraha.

„Milostné hádky si nechajte za dvere bytu. Nikto nie je na vás zvedavý,“ zaburácal tvrdým hlasom a tresol dverami. Teraz som sa už musela zasmiať, ale Sophie mala na to iný názor.

„Fajn, teraz si bude myslieť, že som lesba. Tak poď dnu, čo už s tebou, keď si tu,“ povedala a šuchtala sa do bytu s bosými nohami. Zvalila sa do kresla, nohy na široko od seba a sekáčik v ruke. Sadla som si oproti nej.

„Ten sekáčik nechceš odložiť? Pre každý prípad,“ spýtala som sa, no pohľad jednoznačne hovoril, že nie.

„O ten sekáč sa nestaraj a kápni božskou. Čo tu chceš uprostred noci.“ Vedela som, že za iných okolností by sa takto nesprávala, ale je unavená a ja blázon som sem prifujazdila. Čo som vlastne čakala. Aha, už viem. Čakala som, že moja najlepšia priateľka bude mať trochu pochopenia, keď sem prídem. Keby to nebola otázka života a smrti, neotravujem ju.

„Ja, no... Mrzí ma to, ale niečo sa stalo. Potrebovala som niekoho, nemohla som ostať sama.“ Nemám nikoho, za kým som mohla ísť. Mám iba ju. Prišlo mi jej zrazu ľúto, nemala som prísť neohlásene. Mala som jej zavolať, povedať čo sa stalo a až potom prísť.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa vystrašene.

„No, ja som spoznala, teda stretla som v bare človeka. Muža, ktorý...“ Nemohla som dohovoriť, lebo chytila pohľad psychopata.

„Spoznáš muža v bare, kde pracuješ, a preto sa sem trepeš? Bella, to nemohlo počkať do zajtra? Mohli sme ísť na kávu. Podotýkam zajtra, tam by si mi všetko vyrozprávala.“  Ona si myslí, že som prišla preto, že som sa do niekoho zamilovala? To si vážne myslí, žeby som ju s týmto obťažovala? Tak málo ma pozná? Skôr ako chcela pokračovať, som začala ja.

„Chcela som ho zabiť,“ skríkla som a vtedy stočila svoju pozornosť na mňa. Mala som pocit, že je konečne ochotná ma počúvať.

„Bella, prečo? Veď ty sa živíš zvieracou krvou,“ šepla, ale počula som, že má strach v hlase. Naozaj sa ma bála a to ma pichlo pri srdci. Nikdy som nezabila človeka, nikdy by som nikomu neublížila, ona to vie a predsa sa ma teraz bojí. Bolesťou som skrivila tvár a prehovorila.

„La tua cantante.“ Tieto slová jej stačili. Otvorila ústa a ruku vystrela pred nich. Vedela veľmi dobre, čo to pre upíra znamená. Hovorím, Sophie je zasvätená do všetkého.

„Spievala ti jeho krv? Ako je to možné?“

„Tá vôňa mi zmrazila celé telo, prešla mojím mozgom. Bola to opojná vôňa, s príchuťou kvetín. Tá vôňa je moje prekliatie. Dovolím si povedať, že to bolo ako božia tekutina. Ani si nevieš predstaviť koľko sebaovládania ma stálo, aby som ho nezabila pred všetkými. Skoro som to nezvládla. Dokonca som mala myšlienky, že si na neho niekde za rohom počkám. Nič tak lahodné som nikdy necítila. Viem, že ľudská krv musí byť lepšia ako zvieracia, ale toto sa určite nedá k ničomu prirovnať. Vôňa tak sladká a lahodná, ako to najjemnejšie a najopojnejšie víno.“ Pri spomienkach na tú vôňu som slastne zapriadla.

„Prosím ťa, upokoj sa,“ žiadala ma a v tej chvíli som sa spamätala. Hlavu som dala do dlaní a mala chuť plakať. Čo so mnou robí obyčajná spomienka na to, čo som, našťastie, neurobila. No chcela som, prečo som to chcela. Ja nemám chcieť zabíjať. „Začni od začiatku, čo sa presne stalo?“

„Tom uviedol moje číslo, vyšla som na pódium a mala som to číslo, kde mi zákazník rozopne šaty. No dnes bol bar plný starých chlapov, až potom som si všimla mladíka s bronzovými vlasmi, ktoré mu trčali do všetkých strán. Jeho zelené oči ma k sebe akoby volali. Bol sám a povedala som si, prečo nie. Šla som teda k nemu, kým som pri ňom nebola, neuvedomovala som si jeho vôňu. Je pravda, že voňal krásne, priam božsky. No keď sa ma dotkol, mala som pocit, že vyletím z kože. Až vtedy som si začala uvedomovať, že tá najsladšia vôňa ide priamo od neho. Musela som zadržať dych. Na jednej strane som ho chcela mať ako predkrm a na druhej som túžila po jeho horúcom dotyku.“ Nedokážem vysvetliť, čo sa v tej chvíli vo mne dialo. Nikdy som nič podobné necítila. Toto číslo som už párkrát mala a žiaden dotyk ma nepálil, jeho dotyk však vyvolal plamene.

„Poznáš ho? Je miestny?“

„Nie, v živote som ho nevidela a dúfam, že ani neuvidím. Neviem, či by som sa dokázala ovládnuť, keby som ho ešte stretla. A po pravde, neviem, či sa chcem ovládnuť. Ak budem sama, neručím za seba. “ Nechcela som jej klamať v tom, ako to cítim. Vždy som bola k nej úprimná a to sa nikdy nezmení. Musí vedieť, čo pre mňa, pre upíra znamená la tua cantante.

„Nehovor tak, ty nie si žiaden vrah, Bella. Prekonáš to, bola to len náhoda, možno ho nikdy neuvidíš. Nepoznám nikoho tvojho druhu, ale viem, že ty si silná žena a nikdy nedopustíš, aby ťa ovládla strana upíra.“ Sophie vstala a posadila sa vedľa mňa. Silno som ju objala a začala plakať.

„Ďakujem, ďakujem ti za všetko. Nemala som za kým ísť. Si moja jediná rodina,“ povedala som medzi vzlykmi. Sophie ma požiadala, aby som u nej ostala aspoň do rána. Mala o mňa strach a nechcela ma pustiť. Vďačne som to prijala.

***

Nedokázala som na neho zabudnúť celý víkend. Pred očami som mala tie zelené studničky, plné pery. Na tele som stále cítila jeho letmý dotyk, ktorý síce trval iba sekundu, ale bol jemný ako motýlie krídla. Ešte teraz sa pristihnem, ako sa chvejem pri spomienke na jeho dotyk. Ležala som v posteli a vyliezla som z nej iba, keď som šla na lov. Dúfala som, že zvieracia krv mi pomôže zabudnúť. Keby dnes nebol pondelok a nemusela som ísť do práce, ostanem  v posteli. To však nebolo  možné, príde mi ten nový poskok. 

„Debil,“ zanadávala som za volantom. Keby som šla pešo, bola by som v práci omnoho rýchlejšie. Neznášam raňajšie zápchy, človek ich nedokáže obísť za žiadnu cenu.

Celých dvadsať minút som sa pohybovala štýlom brzda – plyn – brzda. Konečne to vyzeralo nádejne a ja som sa potešila, že sa pohnem o viac ako o meter, ale v tom z pravej strany prišlo auto a pichlo sa predo mňa. Strieborné Volvo. Čo za magora má tú drzosť sa tu len tak vopchať. Ani smerovku nevyhodil. Zatrúbila som na neho, i keď som vedela, že to nebude mať žiaden efekt. Zablikal mi výstražkami na znak toho, že ďakuje. To svoje ďakujem si môže strčiť, vie kam. A k tomu ja som mu prednosť nedala.

„No?“ spýtala som sa do mobilu, keď mi zazvonil.

„Kde si? Forest zúri, vraj si tu mala byť pred viac ako pol hodinou.“ Sophie znela skutočne zúfalo. Určite si svoju zlosť vybil na nej.

„Trčím v zápche. Povedz mu, že prídem hneď, ako to bude možné,“ dohovorila som a strčila mobil do kabelky. Mám toho dosť. Nedovolím tomu slizákovi, aby si riešil svoje komplexy na nej. Pri prvej príležitosti som stočila volant na parkovisko. Vyskočila som z auta a čo najrýchlejšou ľudskou chôdzou som sa premiestnila do práce.

„Kate, zapíšte ma,“ húkla som po recepčnej, čo zapisovala príchody a odchody. Letela som do kancelárie. Skoro sa mi podarilo vyraziť dvere. Na hodinách ukazovalo pol deviatej ráno. O deviatej mám klienta. Začala som sa prehrabávať v spisoch, ktoré som mala pre pána Brosmena pripravené, keď mi niekto zaklopal na dvere.

„Ďalej,“ ozvala som sa. Myslela som, že to je Sophie, ale zmýlila som sa. Bol to John. Ako vie, že som tu?

„Dobré ráno, Isabella, viem, že čakáte na klienta, ale o desiatej príde ten mladý muž. Preto vás chcem požiadať, aby ste si pre neho pripravili nejaký prípad. Niečo ľahšie, aby videl ako to tu chodí. Viete, ako to myslím,“ usmial sa na mňa. Presne som vedela, kam tým smeruje. To isté urobil aj so mnou. Dal mi prípad, aby videl, ako dokážem uvažovať a na čo v skutočnosti mám.

„Rozumiem, pán Forest,“ prikývla som mu a natiahla sa po telefóne, ktorý začal vyzváňať. Pripadám si ako prezident. Od rána niekto volá.

„Swanová pri telefóne,“ ozvala som sa profesionálne do slúchadla.

„Slečna Swanová, nebudete mi veriť, ale manželka mi dovolila vídať dcérku. Chcem vám poďakovať, ale už viac nie je potrebný súd,“ tešil sa pán Brosmen. Mala som z toho úprimnú radosť, celý mesiac sme presviedčali jeho manželku, aby mu dovolila vídať dcérku. Je to predsa jej otec a dieťa nemôže za nezhody rodičov. Dieťa je v takýchto situáciách nevinne. Nemalo by platiť za chyby rodičov.

„To som rada. Užite si chvíle strávené s dcérkou. Dovidenia, pán Brosmen,“ rozlúčila som sa s ním a položila. Zvyšok času som strávila hľadaním vhodného prípadu pre stážistu. Ale jemu sa to povie, že ľahký prípad, všetky ľahké som dávno vyriešila a ostali mi tu už len ťažšie. Nevadí, aspoň sa ukáže v pravom svetle.

Klop... Klop... ozvalo sa na dvere mojej pracovne. Desať hodín presne. Hm... Dochvíľny je, to mám rada. Presnosť je výsada kráľov. Má u mňa malé, zatiaľ bezvýznamné plus.

„Vstúpte,“ zvolala som a tvárila sa, že riešim niečo v papieroch. Dvere sa pomaly otvorili a mňa do nosa udrela krásna sladká vôňa.

„Dobrý deň, hľadám Isabellu Swanovú,“ zaznel mužský hlas odo dverí. 

 V úvode sa ospravedlňujem. Viem, že ste už dúfali v príchod stážistu, no v budúcej kapitole sa ho už určite dočkáte. Chcela by som poďakovať za komentáre pri predchádzajúcej kapitole a povedať, že niekto si všimol niečo, čo bude dôležité. :) Milo ma to prekvapilo, že si niekto všíma detaily. :) 

Ďalej tu bolo želanie na dlhšie kapitoly, aj to bude, sľubujem, že pomaly budú kapitoly aj dlhšie ako 2 000 slov. :) Som vďačná za verných čitateľov, pretože by som bola nútená s poviedkou seknúť, a to veľmi nerada. Chystám si na vás pár vecí, ale všetko má svoj čas. :) 

Vaša 9moncici9 :) 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Femme au masque - 3. kapitola :