Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Edward Voltury - 6

25.02.2010 (17:45) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1526×

hudba

„Bella! Ako dlho si tu?“ opýtala sa ustarostene Esme.
Neodpovedala som jej, zato som namierila otázku na Jaspera.

„Čo mi nemôžete povedať? Čo sa stalo s mojim dieťaťom?“
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

6. KAPITOLA -

(Bella) Už nevládzem!

(Edward) Ochrancu nezaprieš!

Pohľad: Bella

Na obidvoch som vrhala zabijácke pohľady, ale bohužiaľ všetok hnev, čo mnou lomcoval si zlízol Jasper. Môžem ja za to, že ma takú schopnosť? Celý čas sa nervozne ošíval. Bol zo mňa celkom hotový. Pokúšal sa ma upokojiť, ale po troch márnych pokusoch to vzdal. Bola som rada. Ak by som sa upokojila, asi by som stratila všetku odvahu na to, čo som sa chystala urobiť, ak by mi hneď naodpovedal. Neviem či sa dá upíra na smrť ubiť panvicou, ale za pokus to stojí.

„Jasper, ak mi hneď nepovieš, čo je s mojím bábätkom, tak si ma nepraj!“ upozornila som ho a jednu ruku som začala pomaly naťahovať k panvici na sporáku.

„Neviem či som ja ten správny, ktorý by to mal povedať,“ zakvílil.

Asi sa ma naozaj zľakol. Strach sa mu odzrkadľoval na celom tele, ale najviac v očiach. V tých krásnych zlatých očiach, takých podobných Edwardovým. Opäť mnou prešiel nový nával bolesti.

Edward, neviem si predstaviť, že ťa už nikdy neuvidím. Ty si mi zaplnil prázdne miesto v srdci, ale už je neskoro aby som ťa odtiaľ vytrhla. Nie, to urobili iní a mne tam teraz ostala iba veľká diera, ktorá sa stále zväčšuje a pohlcuje všetko, na čom mi ešte záleží.

Bolí to! Veľmi to bolí! Nikto mi nedokáže pomôcť. Človek, ktorý by to mohol dokázať už tu so mnou nie je. Nevráti sa! Už nikdy!

Viem, že som Edwarda nazvala človekom, pretože on je človek. Nikoho ľudskejšieho som nepoznala. Nezáleží na tom, že on si o sebe myslel, že je monštrum keď to tak nebolo. Akoby mohlo monštrum milovať, akoby ma mohlo chrániť, akoby mohlo odolávať mojej krvi len preto, lebo nedokázalo zniesť pomyslenie na to, že mi ublíži? Akoby ma mohlo monštrum urobiť tou najšťastnejšou ženou na zemi? 

„Dobre teda,“ povolila som. Obaja si uvoľnene vydýchli. 

„Esme,“ otočila som sa na osobu, ktorá mi bola ako ďalšia mama. Ona mi nebude klamať, tým som si bola istá.

„Tak mi to povedz ty,“ vyzvala som ju.

Chvíľu len bezradne pokukovala po Jasperovi, ale napokon sa odhodlala odpovedať.

„Bella, ja...“ zavŕzgali dvere a dnu vtrhli Alice s Emmetom.

Oni si fakt vedia vybrať pravú chvíľu.

„Bella, len sa neunáhli,“ vypískla Alice a silno ma objala.
„O čom to hovoríš? Veď ja sa nechystám nič vyviesť.“

„Ešte nie. Ale budeš,“ zavzlykala.

Alice a tie jej vízie. Ako rada by som vedela, čo sa jej preháňa v jej malej hlavičke.

„To je to až také zlé?“ jemne som sa odtiahla a pozrela jej do očí.
„Uhm,“ prikývla a znova sa na mňa zavesila.

Človek by neveril, ako môže byť, taký malý trpaslík ťažký.

„Tak, kto mi to povie?“ vyhlásila som nekompromisne.

„Ja,“ ozval sa Carlisle odo dverí. Všetci sa naňho s vďačnosťou zahľadeli, len ja som ostala stáť, ako prikovaná. Pozerala som sa všade inam len nie na neho.

Dávno som vedela, že to nebudú dobre správy. Ale chcem vôbec vedieť, čo sa stalo? Nie je lepšie žiť v nevedomosti bez bolesti, ako s bolesťou ale vedieť, čo sa vlastne stalo?

Jasne že to prvé. Ale to by som nebola ja, ak by som nechcela vedieť pravdu nech je akákoľvek. 

Prinútila som sa naňho pozrieť.

„Tvoje dieťa Bella, to bohužiaľ neprežilo. Prišli sme neskoro. Je mi to ľúto,“ na konci sa mu zlomil hlas a podišiel ku mne. Jemne ma chytil za ruku. Ale mne to také nepripadalo.

Prudko som sa mu vytrhla a utekala. Utekala pred všetkým žiaľom ktorý sa vo mne nahromadil, pred mojou rodinou, ktorá mi ho tak veľmi pripomínala. Pred poznaním že som zlyhala.

Ani neviem ako som dobehla na kraj ulice, Nepamätám si ako som vybehla von z hotela ani na to kde som vlastne utekala.

Pred očami som mala iba jediné veci, ktoré mi dávali nádej. Autá! Rýchle autá za ktorými sedeli neopatrný vodiči, nezodpovedný pubertiaci, alebo len ospalý ľudia vracajúci sa domov z práce. Aké ľahké by bolo, skočiť jednému z nich do cesty. V okamihu by som mohla byt tam, kde som chcela. Pri tom, koho som milovala.

Takže toto Alice videla?! Moju smrť?! 

Nikdy som takto nerozmýšľala. Ale na čo mi je život, ak ho nemám s kým prežiť?
Prečo mohol on odísť, vziať so sebou aj naše dieťa a mňa tu nechať? Prečo nemôžem ísť za ním? Nie ja môžem! Stačí si len inak položiť otázku: Prečo, by som nemohla isť za ním? Veď ma tu už nič nedrží. Cullenovci si poradia aj bezo mňa, hoci by mi veľmi chýbali, najmä Alice. Charlie by sa možno chvíľu trápil, ale potom by sa z toho dostal a René by mu pomohla. Ako veľmi ich ľúbim, škoda že im to nebudem môcť povedať. Naposledy!

„Idem za tebou láska,“ boli moje posledné slová pred tým, ako som urobila prvý krok v ústrety mojej smrti...

Pohľad: Edward

Jasné že sa môžu pokaziť. Iné vysvetlenie na môj odraz v ňom nie je, iba ak by som sa nachádzal v krajine krivých zrkadiel. Ak sú upíri skutoční prečo by nemohli byť aj rozprávky ozajstné?

Zlaté oči, bronzové roztrapatené vlasy, telo za ktoré by dievčatá dali aj dušu. Takto ľudia bežne nevyzerajú.

„Edward, ty idiot,“ okríkol som sa v mysli, „nezabúdaš náhodou na niečo?“
Upír. Nie človek. Ja nie som človek. Na to si budem musieť zvyknúť.

Vzal som si šaty a rýchlo sa obliekol. Potom som si šiel vyčistiť zuby, ešte stále som na nich cítil krv. Hygiena bola dokončená a teraz už len pohnúť s tým mojim három. Veď predsa len, prvýkrát sa stretnem s mojou rodinou a priateľmi. Musím pôsobiť aspoň trocha elegantne. 

Hoci pre nich to bude asi trocha čudné podať mi ruku a predstaviť sa, keď ma už poznajú 2 storočia, ale pre mňa nie. 

Na poličke som našiel hrebeň a pokúšal sa s ním robiť takú činnosť, ktorá sa mala podobať česaniu, ale bohužiaľ hrebeň môj nápor nevydržal a zlomil sa mi v ruke. Ďalšia vec na ktorú si musím zvyknúť. K všetkému, budem musieť pristupovať jemne. Ale na toto som vážne nemal nervy, za obeť šli ešte ďalšie dva hrebene ale po tých, som si povedal, že by to mohlo stačiť. Hoci som s vlasmi nijak nepohol, ale bal som sa ešte niečoho dotknúť.

Zlomené hrebene som vyhodil do koša a potom som si to namieril von z izby. Ani som vlastne nevedel, kam chcem ísť, len som prosto chcel niekam vypadnúť. Ja viem že nie je veľmi múdre chodiť po hrade sám, ale na druhej strane je tu toľko miest, kde som strávil tak veľa času, čo keď si na nejaké z nich spomeniem?

Vydal som sa po dlhej chodbe vedúcej k točitému schodisku. Niečo mi vravelo, že by som tam nemal ísť, ale ja hlupák som samozrejme nemohol poslúchnuť zdravý rozum. Zliezol som dole schodmi aj napriek presvedčeniu, že tam na mňa čakajú iba problémy. 

To čo som tam videl mi vyrazilo dych.

Dve malé dievčatká pripútané reťazou k stene. Mohli mať menej ako 7 rokov. Pri nich sa skláňal mladý blondiak a jednému z nich... SAL KRV. 

Ako môže ublížiť takým slabým stvoreniam? Oni sa nemôžu brániť. A tu nie je nik, kto by ich ochránil.

Omyl som tu ja. Ja ich dokážem ochrániť. Ja musím.

V tej chvíli sa vo mne prebudil známy pocit, ktorý ma naplnil silou. Silou vzdorovať tej oblude, ktorá sa živí krvou takých bezbranných detí.

Viem že som to nemal robiť, ale už bolo neskoro hocičomu zabrániť. Vykročil som dopredu a doslova odtrhol toho upíra od krku malého dievčatka. Chvíľu bol ako omámený, nechápal čo sa deje, ale to mu netrvalo dlho.

„Čo tu chceš mladý?“ vyhŕkol na mňa, len čo sa trocha spamätal.
„Pusť tie deti!“ zavrčal som naňho bez okolkov.

„Pustiť si večeru? To nemyslíš vážne! Veď si upír, poď a dáme si spolu ja sa podelím,“ pokúšal ma.
„Pusť tie deti!“ zopakoval som.
„A čo sa stane ak odmietnem?“

„Zomrieš!“
„Tak poď,“ kývol na mňa rukou, „najprv ťa zabijem a potom si pochutnám na ďeťoch.“

5. kapitola - 7. kapitola

moje shrnutie

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Edward Voltury - 6: