Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dvojča - 8. kapitola

23.03.2010 (14:45) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 10987×

8. kapitola

Nič som nespozoroval, ale zrazu som začul ten najkrajší hlas na svete.

„Nathaniel, prečo s prišiel?“

NATALY: 

Cítila som sa veľmi čudne, ako rozdelená na dve polovice. Jedna moja časť vrieskala a búrila sa proti koncu, ktorý prichádzal. Druhá bola zo všetkým zmierená a plakala od bolesti nad stratou novo nadobudnutej rodiny.

Bola som celkom mimo svojho tela. A to doslovne. Stalo sa presne to isté, ako keď zomrela Bella, len s tým rozdielom, že ja som ešte nebola celkom mŕtva.

„Poď sem a chyť ju za ruku. A úpenlivo si želaj, aby si odpustila,“ povedal Nathaniel, a ja som sa márne snažila pochopiť prečo prišiel. Nemohla som sa ho ani spýtať, nikto ma nevidel, ani nepočul. Bolo to čudné. Bola som tam a nečinne sa prizerala, ako sa ma snaží Nathaniel vrátiť. Nepočula som všetky prosby o návrat. V podstate som ich ignorovala. Chápala som Molly, prečo sa tak správala a odpustila som jej. Momentálne som sa radšej sústreďovala na Edwarda. Na muža, ktorého s hrdosťou môžem nazývať svojím. A teraz mám o neho prísť? Nie! Nie, to nedovolím! Mám síce zlomené srdce a zomieram, ale nikdy sa nevzdám. Nevzdám sa, keď som konečne našla šťastie a rodinu.

Neviem čo sa stalo. Či za to mohlo moje odpustenie alebo predsavzatie, že neodídem dobrovoľne, ale cítila som, že ma neznáma sila ťahá naspäť k môjmu telu. Pomaličky som sa presúvala k svojmu telu a nakoniec som s ním splynula. Ostatní si nič nevšimli. Mysleli si, že je to beznádejné. Teraz som to už bola ja. Moje srdce bolo celé, ale jasne som cítila, že už nikdy nebude ako predtým. Nikomu nič nezazlievam, ale dokonale ma to poučilo. Bude trvať veľmi dlho, kým sa naučím veriť bytostiam ako je Molly a jej matka.

V tomto čase to však bolo nepodstatné. Najdôležitejšie bolo, prečo prišiel Nathaniel. Nikdy nechodí zbytočne a jeho návšteva môže znamenať jediné, musím sa vrátiť.

„Nathaniel? Prečo si prišiel?“ spýtala som sa zo zlým tušením a otvorila oči. Odvšadiaľ sa na mňa niekto usmieval, ja som sa však venovala jedinej tvári. Tvári mojej jedinej lásky – Edwardovej tvári.

„Nataly,“ zašepkal úľavou a schoval ma vo svojom bezpečnom, oceľovom náručí. Kedykoľvek inokedy by som si to užívala, ale nie teraz.

Neochotne som sa vyvliekla z jeho objatia a pozrela na Natha.

„Tak prečo si prišiel? Pochybujem, že si prišiel na čisto zdvorilostnú návštevu,“ povedala som, ale nepýtala som sa. Bolo to skôr strohé konštatovanie faktov.

„Máš pravdu, neprišiel som len tak,“ povedal a prišiel bližšie ku mne. „Je čas vrátiť sa,“ povedal a tak potvrdil moje najhoršie obavy.

„Ale ja už nechcem odísť. Chcem tu ostať a žiť s mojou rodinou,“ povedala som pevným hlasom plným úzkosti. Ak ich budem musieť opustiť, pukne mi srdce. A obávam sa, že tento krát by som to už nerozchodila.  

„Vieš, že nemusíš. Je spôsob ako ostať s rodinou,“ povedal a významne pozdvihol jedno obočie. Zamýšľala som sa nad tým, ako to myslel. A potom mi to došlo. To môže znamenať jediné. No pekne ma dobehol!

„To nemyslíš vážne, však? Nikdy som nechcela byť ako Analia,“ povedala som roztraseným hlasom. On to vedel. Vedel, že sa to raz stane, preto mi to vždy pripomínal.

„Ak tu chceš ostať, budeš musieť byť ako Analia,“ povedal pobavene.

„Ty si to vedel! Vedel si, že tak raz dopadnem! To preto si mi to vždy pripomínal!“ obvinila som ho, avšak úplne zbytočne. Bolo to úplne očividné a on sa to nesnažil skrývať.

„Hovoril som ti predsa, že sa na to hodíš. A pozrimeže, mal som pravdu. Ako obyčajne,“ povedal pokojným hlasom a pobavene sa na mňa pozeral. Hnev ma však rýchlo prešiel. Síce som toto nikdy nechcela, ale je to jediné riešenie.

„Mohol by nám niekto vysvetliť, kto je Analia?“ spýtal sa pobúrene Edward. Asi ho štvalo, že nemohol čítať Nathove myšlienky.

„Analia bola prvý strážnym anjelom, ktorý ochraňoval upírov,“ povedala som potichu. Vedela som, čo ma čaká. Nedokážem opustiť rodinu a hlavne nedokážem opustiť Edwarda a deti. A tak mi ostáva  len jediná možnosť – stať sa anjelom strážnym Cullenovcom.  

„A čo to má spoločné s tebou?“ spýtal sa už pokojnejšie Edward.

„Pre mňa to znamená veľa, Edward. Ak chcem s vami ostať – a ver tomu, že chcem – tak sa budem musieť stať strážnym anjelom. Presnejšie vaším strážnym anjelom,“ povedala som a skryla si tvár do Edwardovej hrude.

„A preto si smutná?“ spýtal sa pobavene a prinútil ma pozrieť mu do očí.

„Nie som smutná, som šťastná, že s vami ostanem, len som naštvaná. Stanem sa jediným anjelom, ktorým som sa nikdy netúžila stať,“ povedala som a pobozkala ho na pery.

„Ehm,“ odkašlal si zrazu niekto. Ale nebol to Emm. Bola to Molly?

„Prepáč, Nat. Ospravedlňujem sa ti za to, čo som ti povedala. Som rada, že si mi zachránila život, a že si zachránila aj mamu. Budem ti vďačná, až do smrti. Teraz by sme už radi išli. Máme toho veľa, čo o sebe nevieme,“ povedala a usmiala sa na mňa.

„Nerob si starosti, úplne ťa chápem. Buďte šťastné a občas si na mňa spomeňte,“ povedala som a tiež sa usmiala.

Potom ma obe objali – na moje veľké prekvapenie – a potom odišli. Nepochybujem, že odteraz budú stále spolu.

„Ale ja som neprišiel len kvôli tomu, Nat. Prišiel som kvôli svadbe,“ povedal a usmial sa na mňa. Padla mi sánka. Kvôli svadbe? Nepostrehla som, že by sa niekto chcel ženiť, alebo vydávať.

„A kto sa ide vydávať?“

„Ty,“ odpovedal jednoducho a moja sánka klesla ešte nižšie.

„J-j-j-ja? A-a-a-ale v-veď ma ni-ni-nikto nepožiadal o r-r-r-ru­-ku,“ vykoktala som nakoniec zo seba. Toto je ako skrytá kamera.

„Edward?“ povedal Nathaniel a významne sa pozrel na menovaného. Nechápavo som pozeral z jedného na druhého.

„No, je pravda, že som ťa chcel dnes požiadať o ruku. Ale ani vo sne mi nenapadlo, že by sme sa dnes mali zobrať,“ povedal šokovane. Ja som vypleštila oči ešte viac.

„Ty si ma nechceš vziať?“ spýtal sa s obavami Edward. Ako sa vôbec môže pýtať na niečo také?

„Jasné, že si ťa chcem vziať. Len ma to prekvapilo,“ povedala som nežne a pohladila ho po tvári. Môžem byť ešte šťastnejšia?

„Tak na čo ešte čakáme? Poďme sa pripraviť!“ vykríkla nadšene Alice a už ma ťahala do jej obrovskej kúpeľne. Neskúšala som ani protestovať, načo aj. Chcem sa za Edwarda vydať, a je mi jedno či dnes alebo o sto rokov. Stále ho budem milovať rovnako.

Alice ma posadila na stoličku do stredu svojej obrovskej kúpeľne. Na poličkách boli všelijaké prípravky na skrášlenie. Pochybujem, že by Alice niečo s toho potrebovala. Skôr si myslím, že to zohnala kvôli mne.

Alice odbehla preč a keď sa vrátila, niesla nejaký vak, ktorý vyzeral akoby bol plný. Žeby svadobné šaty?

„Alice? Čo to je?“ spýtala som sa nesmelo.

„Predsa tvoje šaty, Nat. Vedela som, že sa raz s Edwardom zoberiete a tak som zohnala šaty. Mala som tušenie, že sa budú hodiť skôr a mala som pravdu. Ešte, že som zohnala aj iné veci. Obrúčky a kvety a obleky, šaty...“ začala vymenovávať a ja som sa snažila vnímať ju aspoň trošku. Bolo to ťažké, ale aj tak sa mi to nepodarilo.

„A kde sú ostatní?“

„Pripravujú všetko ostané, ale teraz si choď umyť vlasy. Máme toho veľa,“ povedala a v očiach sa jej objavil záhadný lesk. Niečo ako šťastie. Radšej som ju poslúchla a urobila, ako povedala.

Nasledujúce dve – alebo tri? – hodiny som strávila v Alicinej kúpeľni. Nikto sa tu neobjavil, boli sme tu sami dve.

Počas týchto hodín ma česala a upravovala, dolaďovala každý detail. Nakoniec mi ukázala šaty. Musím uznať, že boli presne podľa mojich predstáv. Boli celé biele a na prsiach a v spodnej časti sukne boli vyšité červené kvietky. Boli to veľmi jednoduché šaty bez ramien. Boli až po zem. Ani neviem ako to Alice dokázala, ale boli úplne dokonalé. Úplne pre mňa.

K šatám bol aj dlhý závoj, ktorý bol upevnený v korunke na hlave.

Nakoniec som sa obliekla do tých nádherných šiat. Príjemný materiál hladil moje telo. Bola som veľmi nervózna, ale ktorá nevesta nie je v deň svojej svadby?

„Ešte niečo,“ povedala a stále mi nedovolila pozrieť sa do zrkadla. Potvorka jedna. Vraj sa tam nepozriem, kým nebudem dokonalá. To už podľa mňa som, ale Alice si to nemyslí. Ešte nemám kyticu a nemám ani topánky. Akoby topánky chýbali k tomu, čo na mne Alice čarovala takmer tri hodiny.

„Tu máš,“ povedala a podala mi nejakú podlhovastú modrú krabičku. Otvorila som ju a prekvapene otvorila ústa. Bol tam nádherný náhrdelník z bieleho zlata. Bol jednoduchý, ale o to krajší.

„Je to moje. Takže to máme niečo staré, niečo modré a aj niečo požičané. Dobre. Teraz sa obuj a potom sa môžeš pozrieť do zrkadla,“ povedala a podala mi pár bielych lodičiek, ktoré boli na bokoch červené. (pozn. autora: to namiesto tej čiernej)

Keď som si ich obula, nadýchla som sa a pozrela do zrkadla. To ma prinútilo zalapať po dychu. Zo zrkadla sa na mňa pozerala dokonalá bohyňa, ktorú som len matne spoznávala. Alice vie naozaj robiť zázraky. Keď sa vráti – išla sa prezliecť – musím jej poďakovať.

Vlasy mi sčesala dozadu a pripevnila mi ich malými sponkami s perličkami a kvietkami na koncoch. Vyzeralo to úplne dokonale.

Vďaka decentnému a jemnému líčeniu dokonale vynikli moje striebristé oči, ktoré úplne žiarili.

Obzerala som sa v zrkadle a nemohla sa vynadívať na to, čo zo mňa urobila Alice. Vtedy sa však prirútila do kúpeľne a v ruke držala moju kyticu. Boli v nej biele ruže a aj biele ľalie. Dokonalá krása dozdobená modrými perličkami. Mám pocit, že toto je asi tá najdokonalejšia svadba na svete – a to som ich videla naozaj veľa. Veľmi veľa.

Alice mala na sebe biele šaty asi po kolená vyšité čiernymi kvetmi. Alice bola moja družička a preto mala iné šaty ako Rose a Esme. Ich šaty boli nariasené a boli opačných kombinácií. Zatiaľ čo Esmine boli hnedé previazané ružovou stuhou s ľaliou, Rosine šaty boli ružové, previazané hnedou stuhou s ružami.

„Alice, vyzeráš úžasne,“ povedala som obdivne. Vedľa nej budem vyzerať ako otrhaná žobráčka.

„Ale len dovtedy, kým sa v miestnosti neobjavíš ty,“ povedala a sestersky ma objala okolo ramien a pobozkala ma na líce.

„Vitaj do rodiny, Nataly,“ povedala a opäť sa vyparila. Nemala som čas spýtať sa kam išla, pretože vtedy vošiel do izby Carlisle. Poprosila som ho, či by ma neodviedol k oltáru. Nostalgicky som si predstavovala Charlieho v obleku. Dúfam, že sa aj s Bellou pozerajú. Bola by som rada.

„Vyzeráš úžasne, Nat,“ povedal Carlisle a ponúkol mi rameno. Schmatla som svoju kyticu a ochotne ho prijala.

Carlisle mal na sebe čierny smoking so svetlo ružovou košeľou. Pravdepodobne preto, aby ladil s Esme.

„Ďakujem, že ma odvedieš k oltáru. Veľa to pre mňa znamená,“ povedala som dojato a stlačila jeho ruku. Len sa na mňa usmial a zastavil sa na vrchu schodišťa.

Pred nami sa objavila Alice a povzbudivo sa na mňa usmiala. V tom momente sa rozozvučala nádherná hudba, ktorú som na žiadnej svadbe ešte nepočula.

Oddávať nás mal Nathaniel.

Len čo Alice zišla aj posledný schod, išli sme my. Každý môj krok bol opatrný a neistý. Bola som strašne nervózna. Mala som čo robiť, aby som udržala rovnováhu. Nakoniec sa mi to však podarila a ja som stúpila na dlážku hneď pod schodmi. Zdvihla som hlasu a niečo ma v tej obývačke prekvapilo.

V jej strede bol oblúk z kvetov a pod ním stál ten najdokonalejší muž na svete. Keď sa na mňa usmial, pochybnosti aj nervozita zmizli. Vystriedalo ich nekonečné šťastie.

Ulička k “oltáru“ našťastie nebola vôbec dlhá. Carlisle potom dal moju ruku do Edwardovej a išiel si sadnúť k Esme.

A potom nasledoval obrad. Vôbec som ho nevnímala. Pozerala som sa Edwardovi do očí a bola som tou najšťastnejšou bytosťou pod slnkom. Ožila som, až keď sa Nathaniel spýtal Edwarda:

„A teraz sa pýtam teba, Edward Cullen. Berieš si Nataly za svoju manželku, aby si ju urobil na tomto svete šťastnou? Budeš ju milovať a ochraňovať až do konca vašich dní a nikdy jej nezlomíš srdce?“

„Sľubujem. Ani na okamih nebude sama,“ povedal pevným hlasom slávnostne Edward.

„A teraz sa pýtam teba, Nataly. Berieš si Edwarda Cullena za svojho manžela, aby si ho urobila na svete šťastným? Budeš ho milovať a ochraňovať celú jeho rodinu až do konca vašich dní a nikdy ho neopustíš?“

„Sľubujem. Nikdy nebude sám,“ povedala som podobné slová ako Edward.

„Tak vás teda pred tvárou vašej rodiny a všetkých anjelov prehlasujem za upíra a anjela, za manžela a manželku. Teraz si vymeňte obrúčky,“ povedal slávnostne Nathaniel.

Emmett nám podal krásne obrúčky z bieleho zlata. Edward nežne zobral moju ruku a nastokol mi obrúčku. Potom ju pobozkal a následne moju ruku pustil. Ja som urobila to isté.

„A teraz pobozkaj svoju ženu,“ povedal Nathaniel. Edward zobral do dlaní moju tvár a začal ma nežne bozkávať na pery. S radosťou som mu bozky oplácala.

Kedysi som si nemyslela, že nájdem svoje miesto na svete. Zdá sa, že som sa mýlila. Našla som ho tu. Aj keď som sa kvôli tomu musela stať strážnym anjelom. Ale získala som lásku na celý život a dokonalú rodinu. Čo viac si priať?

Tak dúfam, že sa vám kapitola páčila rovnako ako celá poviedka. Nebudem si tu teraz vylievať srdiečko, ale mala som túto poviedku fakt rada. Písala som ju pre vás, a prevne verím, že aj keď ste nekomentovali bohvieako, aj tak sa aspoň pár ľuďom páčila.

Pac a pusu, nessienka :)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dvojča - 8. kapitola: