Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dvojča - 7. kapitola

19.03.2010 (20:45) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1794×

7. kapitola

Tak o dva týždne to všetko skončí. Konečne odovzdám Molly tak kde patrí. Konečne bude šťastná. Vtedy som si vôbec neuvedomila, ako som sa mýlila. Dopadlo to najhoršie ako mohlo.

NATALY:

Deň sa míňal za dňom, týždeň za týždňom a napokon ubehol mesiac. Bol to najkrajší mesiac v mojom doterajšom živote. Mandy príde až dnes. Niečo ju zdržalo. Upodozrievam ju však, že sa bojí stretnutia so mnou. Nikdy som ju nevolala, ona prišla sama.

Existencia v rodine Cullenovcov bola jednoduchá. Vedela som o nich všetko a tak som sa nepotrebovala pýtať. Len som odpovedala. Rozprávala som im o svojom živote. Smiali sme sa na dávnych zážitkoch, keď som bola ešte človek a bola som s Bellou.

Najviac času som však trávila s Edwardom a deťmi. Spoločne sme sa o ne starali. Boli to malí anjelici. Ešte sme nezistili aké majú schopnosti, ale budú mocní, to viem určite.

Jediný problém bol však v tom, že som sa do Edwarda zamilovala. Bolo to jednoduché a ja som sa tomu neubránila. Mal pre mňa ostať len mužom mojej ženy a otcom mojich neterí a synovca. Avšak to by som nebola ja, aby som nespravila niečo, čo som nechcela. Snažila som sa tomu zabrániť, dokonca som s ním málokedy ostávala sama. Jasper bol zo mňa na prášky. Mala som ale čudný pocit, že nie len zo mňa.

Zlom nastal jeden deň. Deň, ktorý mi naveky zmenil existenciu.

Bolo to asi týždeň dozadu. V dome sme ostali len ja a Edward. Ostatní boli na love. Deti už vyrástli a tak ich boli učiť loviť. Edward ostal doma, vraj sa mu nechcelo. Teraz už chápem, že to mali všetci perfektne naplánované.

Sedela som v obývačke a len tak pozerala do steny. Nechcelo sa mi púšťať telku. Akurát som premýšľala ako dlho ešte budem môcť ostať pri rodine.

Sedela som tam dlho, keď sa z ničoho nič ozvala nádherná hudba. Zmätene som sa poobzerala a všimla si Edwarda ako sa ležérne opiera o stenu asi dva metre odo mňa. Mal na sebe čiernu košeľu a obyčajné rifle, ale on vyzeral ako boh. A tak nádherne sa na mňa usmieval. Myslela som si, že sa na mieste roztopím. Podišiel ku mne a nádherne sa usmial.

„Smiem prosiť?“ spýtal sa milým hlasom a podával mi ruku. Na nič som nečakala a uchopila nastavenú ruku.

Strhol ma k sebe no náručia a začal sa so mnou pohybovať do rytmu hudby. Naše telá boli v dokonalej symfónii. Pozerali sme si navzájom do očí a vychutnávali si prítomnosť toho druhého.

Skončila sa pieseň a my sme stáli v strede obývačky a stále sa držali v pevnom objatí. Vzduch akoby zhustol a v miestnosti bolo cítiť elektrické napätie.

Zrazu sa však sklonil a jeho pery sa začali približovať k mojim. V mojom tele sa odohrával veľký boj. Jedna moja časť plesala a chcela zničiť aj posledné centimetre a pobozkať ho. Tá druhá kričala a metala sa. Kričala na mňa.

„Edward,“ zašepkala som, „ja nie som Bella. Toto nie je správne,“ dopovedala som a odtiahla sa od neho. V očiach sa mu mihla bolesť, ale rýchlo ju skryl. Namiesto nej sa objavilo podráždenie.

„Nataly, ja viem, že nie si Bella,“ povedala a pristúpil bližšie. Automaticky som cúvla.

„Edward, toto nie je správne. Priťahujem ťa len preto, že vyzerám rovnako ako Bella,“ povedala som a opäť o krok cúvla.

„Nie si ako Bella, Nataly. Možno, že zvonku vyzeráš ako ona, ale nie si ona. Mňa neláka tvoje telo preto, že vyzeráš ako ona. Zaujíma ma, ako sa to telo pohybuje, aké je pružné a elegantné. Nezaujíma ma len ako vyzerá tvoja tvár, ale ako sa tá tvár tvári. Každý úsmev, smiech dokonca aj mračenie je iné. Tvoje oči sú iné, ty celá si iná. Tvoja vôňa, tvoja povaha. Ak sa pobodáš Belle, tak len fyzicky. Psychicky si niekto iný. Psychicky si Nataly. A ja ju milujem,“ povedal a mne sa zatajil dych. Tak dlho som čakala, kedy mi to niekto povie. A teraz mi to povedal muž, povedal mi to upír, ktorý patril mojej sestre.

„To si iba namýšľaš. Stále miluješ Bellu a ja sa len na ňu podobám. Vidíš ju vo mne,“ povedala som a ostala stáť zo sklonenou hlavou.

„Nataly,“ povedal nežne, až som zdvihla hlavu, „ja som Bellu miloval a stále ju budem mať určitým spôsobom rád. Ja ju ale nevidím v tebe. Vidím ju v deťoch, ktoré mi dala. Keď zomrela, myslel som si, že už nikdy nebudem schopný niekoho milovať. Jej láska prichádzala pomaly a dala môjmu životu stratený lesk. Naopak ty, ty si prišla ako uragán. Ako uragán si prevrátila hore nohami môj svet. Bella bola pre mňa slnko. Ty si pre mňa aj mesiac, aj hviezdy. Si pre mňa všetkým, čo osvecuje moju existenciu. Milujem ťa tak, že oproti tomu, boli všetky moje city len úbohosťou,“ povedal a ja som opäť sklonila hlavu.

„Milujem ťa, Nataly. Milujem ťa tak, že mám chuť skákať, kričať a tancovať,“ povedal a pristúpil ku mne. Ale už som viac necúvla. Bolo to iné. Jeho slová boli pravdivé, cítila som to. Cítila som ich silu, ich pravdivosť.

Chytil mi tvár nežne do dlaní a pozeral mi do očí.

„Zbožňujem ťa,“ povedal a usmial sa.

„Aj ja ťa milujem, Edward Cullen,“ zašepkala som. Edwardovi sa rozžiarili oči a začal sa opäť približovať k mojim perám. Tentokrát som sa však neodtiahla. Už som necúvla. Nechcela som. A vtedy sa jeho pery obtreli o tie moje. V bruchu mi poletovali motýle a zrazu sa mi na chrbte objavili krídla. Vyľakane som na ne pozrela, ale nevenovala som im prílišnú pozornosť. Tú som venovala osobe, ktorá ma zvierala v náručí, akoby som bola najcennejší poklad.

Taký bol náš prvý bozk. A nebol ani posledný. V poseldných dňoch sme sa stále bozkávali. Všetci z nás mali radosť. Stále však tomu nemôžem uveriť. Je to ako sen. Sen, z ktorého sa už nikdy nechcem prebudiť.

„Nataly, niekto ťa tu hľadá,“ zakričala na mňa zdola Molly. Včera som ju priviedla. Vie, že to nie je len tak pre nič. Síce by som to nikdy nepriznala, ale mám ju veľmi rada. Je mi ako dcéra. Nechcem o ňu prísť, ale musím byť zo svojou skutočnou mamou.

„Už idem!“ zakričala som. Akurát som ukladala deti spať. Už nespávajú tak dlho ako predtým, ale ešte stále dosť. Keď dospejú budú im stačiť len dve hodinky denne.

Zbehla som dolu, kde už čakala nastúpená celá nedočkavá rodina. Otvorila som a tam naozaj stála Mandy. Snažila sa to zakrývať, ale cítila som ako sa bojí. Snáď si nemyslí, že som ju sem zavolala, aby som ju zabila?

„Poď ďalej, Mandy,“ povedala som čo možno najmilšie a trochu odstúpila od dverí, aby mohla vojsť. Chvíľu zaváhala, ale potom vošla. Prevrátila som nad ňou očami.

„Posaď sa prosím,“ povedala som jej, keď sme vošli dovnútra, kde už sedela pripravená rodina. Molly sedela v rohu a cez Emma a Jazza ju nebolo vidno.

„Mandy, toto je moja rodina,“ povedala som a začala ukazovať, „Carlisle a jeho manželka Esme, Jasper a Alice, Emmett a Rosalie a nakoniec Edward,“ povedala som a ona sa na každého usmiala. Teda snažila sa usmiať, ale nejak jej to nešlo.

„Rada by som ti predstavila ešte niekoho,“ povedala som a pre ostatných to bolo niečo ako znamenie. Posunuli sa tak, aby bolo vidno na Molly.

„Mandy, rada by som ti predstavila Molly. Tvoju dcéru,“ povedala som a s obavami sa na ňu pozrela. Vyzerala byť v šoku. Molly sa zase tvárila akoby to nepočula. „A Molly, toto je tvoja matka,“ povedala som. Teraz aj Molly bola v šoku. Dlho bolo ticho, no nakoniec sa ozvala Molly.

„Moja mama? Nehovorila si, že je mŕtva?“ spýtala sa a jej hlas znel naštvane. Tohto som sa obávala.

„Prečo si hovorila, že moja dcérka zomrela? A čo si jej urobila? Toto nie je moja dcéra,“ kričala na mňa hysterická Mandy. To som si mohla myslieť, že si to nenechajú vysvetliť. Povzdychla som si.

„Musela som. Teba poslali dolu a ja som nevedela, či tam neostaneš. Molly potrebovala ochranu. Tak som ju chránila a bola som nútená okolnosťami zrýchliť jej rasť. Keby som nemusela nikdy by som ti netvrdila, že tvoja dcérka zomrela,“ povedala som ticho na svoju obhajobu.

„Mala si mi to povedať,“ povedala nahnevane Mandy. V očiach sa jej blýskala nenávisť. Pozrela som na Edwarda. Vyzeral, že sa na ňu čochvíľa vrhne. Asi nemyslela na pekné veci. Radšej som sa to ani nepokúšala zistiť a prosila Edwarda pohľadom, aby nič nerobil. Chvíľu vyzeral, že váha, ale nakoniec len prikývol.

„Takže ty si mi klamala, Nataly? Ako si mohla? Ja som ti verila. Verila som ti, že ma máš rada a ty si pritom bola presne taká bezcitná ako o tebe hovorili!“ kričala na mňa Molly a jej hlas bol každým slovom vyšší a vyšší.

„Ale...“ snažila som sa niečo povedať, ale nedala mi možnosť.

„Nenávidím ťa!“ vykríkla na mňa a vtedy akoby sa zastavil svet. Moje, už tak čudne bijúce srdce, sa zadrhlo a prestalo byť úplne. Vo vnútri som cítila obrovskú bolesť. Akoby sa mi srdce rozdelilo na dvoje. Pred očami sa mi zahmlievalo v pravidelných intervaloch. Cítila som ako celé moje telo slabne, až som nakoniec padala k zemi. Prestala som vnímať. Jediné, čo som si uvedomovala bolo len, že umieram. Za celých šesť rokov som túžila po smrti toľkokrát, že to ani nebolo možné. A teraz keď chcem žiť, zomieram. Nikdy som si však nemyslela, že mi srdce zlomí dievča, ktoré je mi ako vlastná dcéra.

EDWARD:

Len tak-tak som stihol zachytiť Nataly pred tým, ako sa stihla otĺcť o zem. Celá rodina mala o ňu strach. Získala si nás všetkých rovnako rýchlo, ako predtým jej sestra.

Nataly mala na tvári veľmi veľa emócii. Lásku, hnev, zradu. Bolesť.

„Čo ste jej urobili?“ spýtal som sa zdesene, keď sa stále nepreberala. Im to však bolo jedno. Objímali sa a na nejakú Nataly, ktorá ich obe zachránila, si vôbec nespomenuli.

„Zlomila jej srdce,“ ozval sa mi za chrbtom hlboký mužský hlas. Otočil som sa a tam stál nejaký chlapík s tmavými vlasmi a ešte tmavšími očami. Mal krídla, čiže anjel. Nemôžem povedať, že by sa tváril nejako príjemne. Mne to však bolo jedno. Jediné čo ma zaujímalo bola Nataly, a to, že zomiera. A kvôli nim dvom. Zrazu sa premohla obrovská zúrivosť.

„No a čo? A ona mi nezlomila srdce, keď tvrdila, že je mama mŕtva?“ spýtala sa akoby nič Molly.

„Vy to naozaj nechápete? Veď ona vám obom zachránila život! Teba Mandy zachránila pri pôrode, ktorý by si určite neprežila. Keď ťa potom našli Mocní, tak ukryla Molly a na úkor vlastného života a zdravia ju chránila akoby to bola jej vlastná dcéra. Pozri sa ne jej ruky a nohy. Na jej krídlo. Všade má jazvy od toho prekliateho anjelského ohňa, keď bojovala s Mocnými, keď im nechcela dať Molly. Dokonca kvôli vám aj zabíjala. A vy poviete, že je vám jedno, že ste ju odsúdili na istú smrť?“ kričal som po nich dosť nahlas a dosť hystericky.

Obidve sa otočili na toho anjela.

„Je to pravda? Je to pravda, Nathaniel? Naozaj to všetko urobila?“ spýtala sa previnilo Molly.

„Je to naozaj všetko pravda. Nataly má to najlepšie srdce zo všetkých anjelov. A vždy to dopadne tak ako teraz. Nikto to neocení, všetci sa jej boja a pritom vôbec nemajú dôvod,“ povedal Nathaniela jeho tón sa vôbec nedal identifikovať.

„Nedá sa jej pomôcť?“ spýtal som sa a nepodarilo sa mi zakryť bolesť v hlase. Čo je to za prekliatie, že vždy stratím ženu, ktorú milujem?

„Asi sa dá... len neviem presne ako. Nikdy som nemusel niekomu zaceľovať srdce...“ povedal do potichu Nathaniel.

„Aspoň to skús,“ povedal som prosebne. Nezvládnem len tak sedieť a nič neurobiť. Nechcem stratiť aj Nataly.

„Ten, kto jej zlomil srdce, by to musel úprimne oľutovať,“ povedal a pozrel na Molly, „tak čo Molly? Ľutuješ to aspoň trochu?“ povedal zvedavo a všetky oči smerovali na Molly.

„Ja... neviem. Chápem prečo to robila... ale, ja neviem... asi hej. Čo... čo mám robiť?“ spýtala sa popletene. A mne ostalo aspoň zrniečko nádeje.

„Poď sem a chyť ju za ruku. A úpenlivo si želaj, aby ti odpustila,“ povedal a Molly na chvíľu zaváhala. Pozrela na matku a tá len prikývla. Podišla teda k Nataly a chytila ju za ruku. Ja som ju držal za druhú. Nebola náhodou nejaká ľadová?

Prišiel k nej aj Nathaniel a ruku jej priložil na čelo. Začal si niečo mrmlať v cudzom jazyku. Molly sa v mysli úpenlivo modlila a prosila Nataly o dopustenie. Tak úpenlivo, že to snáď ani nebolo možné.

Sedeli sem tam snáď desať minút. Ja som dúfal, že sa niečo stane. Molly prosila a dúfala, dokonca sa modlila. A Nathaniel si stále mrmlal.

Začínal som byť vážne zúfalý a pomaly sa zmieroval s jej smrťou. Aj keď mi to trhalo moje mŕtve srdce. Bellinu smrť som ešte dokázal zvládnuť – ako tak. Ale ak mi zomrie aj Nataly? Pôjdem do Talianska. O deti sa postarajú aj ostatní. Asi by nechceli otca, čo je len chodiaca troska.

Nič som nespozoroval, ale zrazu som začul ten najkrajší hlas na svete.

„Nathaniel? Prečo s prišiel?“

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dvojča - 7. kapitola :