Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dvojča - 6. kapitola

15.03.2010 (19:30) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1885×

6. kapitola

„Z Forks sme odišli, pretože...“

NATALY: 

„Z Forks sme odišli, pretože sme museli. Valila sa na nás armáda novorodených, ktorých stvorila Victoria. Vedeli sem, že by Bells urobila nejakú hlúposť a nemuselo by to dopadnúť dobre,“ povedal a ja som len prikývla. Poznám svoju sestričku dokonale, určite by niečo vyviedla.

„To si teda píš,“ povedala som. Vtom však oblohu preťal obrovský blesk a ozval sa ohlušujúci hrom. Toto mohlo znamenať jediné.

„Vylez von, espurio!“ ozval sa zvonku zlovestný hlas jedného z mocných. Si nedajú pokoj. A to všetko kvôli Molly. Nedokážu sa k nej cez moju obranu dostať.

„Toto bude na dlhšie,“ povedala som smerom ku Cullenovcom. Išli za mnou. Hádam im Mocní neublížia.

Cestou som si uvoľnila krídla a vyčarovala si dva plamenné meče. Horiace meče, alebo tiež anjelský oheň. Jediné čo spoľahlivo zabije akéhokoľvek anjela.

Cullenovci zalapali po dychu. Toto budem riešiť neskôr.

„Zdravím, Samchiel. Asi si neprišla na zdvorilostnú návštevu,“ provokovala som bieleho anjelika stojaceho pred domom. Okrem Samchiel – vysokej blondíny – tam boli ešte piati Mocní.

„Ty vieš prečo sme prišli, espurio. Vydaj nám toho Nefilima,“ povedala zlovestne. Len som si znudene povzdychla. Týmto by nevystrašila nikoho. Blesky a hromy? Ja viem nahnať väčší strach ako ona, ale radšej to nerobím. Len málokedy je potrebné nahnať niekomu strach.

„Ach, Samchiel. Povedala som ti už miliónkrát a hovorím ti to naposledy. Molly nikdy nedostaneš predtým než sa premení,“ povedala som provokatívnym hlasom a zamávala mečom v ľavej ruke a následne aj s tým v pravej.

„Nataly prosím ťa, pochop. Plníme len vôľu Stvoriteľa,“ zašepkala na mňa Orifiel. Milý anjelik, ale stále plní Samchieline nezmyselné rozkazy.

„Ale prosím ťa. Stvoriteľa? Veď on má milovať všetky stvorenia bez rozdielu. Asi na neho lezie senilita,“ povedala som ľútostivo. Prvé pravidlo je vedieť sa súperovi vysmiať. Naučila som sa to hneď na začiatku. To by sa asi naučil každý po kom by išla kopa Padlých.

„Ako si dovoľuješ urážať Stvoriteľa?“ prskala na mňa Samchiel. Potom po mne hodila guľu z anjelského ohňa. Pekný trik. Guľa ma trafila do pleca. Pálilo to ako čert, ale navonok som na sebe nedala nič znať.

„A akým právom, ty zabíjaš nevinné bytosti?“ spýtala som sa zvedavo. Bola som poriadne naštvaná. Ak neprestane provokovať, zbavím ju jej krásnej hlavičky, aby nemala toľko problémov.

Samchiel sa zasmiala. Asi jej tie blonďavé vlasy vliezli na mozog, keď sa so mnou zahráva. Môže mať tisíc rokov, ale ja som nebezpečnejšia ako ona. Zvlášť z výcvikom a schopnosťami, ktoré mám.

„Nikdy sa nepoučíš. Vždy budeš ochraňovať tých, čo si to nezaslúžia,“ povedala a akože nenápadne sa pozrela na Cullenovcov. Tak toto prehnala. Nech sa mi vyhráža, ale ich nech nechá na pokoji.

„To je tvoja úloha Samchiel, ale ty sa nikdy nenaučíš nič dodržiavať. Ty musíš zabíjať nevinných, aj keď na to nemáš právo. Absolútne žiadne. Prečo si nepriznáš, že sa len mstíš?“ spýtala som sa pobavene. Túžbu po pomste z nej som cítila takmer hmatateľne. Akoby bola všade okolo. Avšak ja som jej nikdy nepomohla pri jej plnení. Aj preto ma nenávidí. Snaží sa pomstiť za smrť svojho syna – Nefilima. Aké ironické, zabíja tých, za ktorých sa chce pomstiť. Asi to nemá v hlavičke v poriadku.  

„To je hlúposť,“ vykríkla a do mňa udrel blesk. Au, to bolelo. Nedá si pokoj a nedá. Ešte, že sa rýchlo oklepem.

„To nie je hlúposť a ty to vieš. Zabudla si, kto je tu anjel pomsty?“ spýtala som sa zvesela, aj keď to vo mne vrelo. Prečo mi nedajú pokoj?

„Vydaj nám Molly. To je posledné varovanie,“ povedal výhražne Barbiel a zamával plamenným mečom. Už som raz mala tú česť bojovať s ním. Teda nie je to žiadna slasť. Je dobrý.

„Nikdy v živote ju nedostanete!“ vykríkla som a vzniesla sa do vzduchu.
Strmo som sa rútila k zemi a zaútočila na Samchiel, ktorá bola veľmi prekvapená. Ja som bola väčšmi, keď ma za pravé krídlo chytil Barbiel a trochu mi ho nalomil. Bolelo to, veľmi to bolelo. Barbiel lámal krídla Padlým, mal v tom prax. Dúfam, že moje krídla sa nedajú zlomiť.

Zavila som do bolesti, keď mi ho nalomil viac. Rýchlo som sa mu radšej vyšmykla a krídla ako tak schovala. Bolelo to ešte viac, ale boli aspoň v bezpečí.

Z bokov na mňa zaútočili Jehoel a Kemuel. To ma štvalo najviac. Všetkých som ich poznala a bolo mi ľúto len poraniť ich. O vraždení už vôbec nemohla byť reč.

Rýchlo som uskočila a vrhla sa na Barbiela. To nečakal a meč mu vypadol. To som využila a prevŕtala ho tým svojim. V sekunde sa zmenil na obláčik svetla a zmizol v nedohľadne. Moje srdce krvácalo. Násilie sa mi vždy hnusilo, ale k tomu ma dohnali jedine oni.

Prekvapene sa na chvíľu zarazili, avšak nie na dostatočne dlho.

Jehoel ma zachytil mečom na ramene a chrbte. Kemuel trafil brucho a nohu. Bola som taká prekvapená a ubolená, že som sa ani nestihla brániť.

V tom mi napadla spásonosná myšlienka. Ak sa mi podarí schmatnúť Samchiel a trošku ju ohroziť, mohla by som ich prinútiť vypadnúť skôr než ma rozrežú na malé kúsočky.

Vyskočila som do vzduchu a dopadla pred prekvapenú Orifiel. Proti nej by som nešla, nikdy by sa mi nesnažila ublížiť. Má na to až príliš dobré srdce. Vedľa nej stál tiež prekvapený  Uriel – jej “manžel“. On by nespravil nič, čo by ranilo jeho milovanú. Preto aj stáli bokom a nebojovali.  

Preskočila som aj týchto dvoch. Dopadla som asi tri metre pred Samchiel. Tá však na nič nečakala a zahnala sa po mne. Trafila takmer všetky neporanené miesta. Zaúpela som od bolesti, ale nedala som jej čas znovu zaútočiť. Všetkou silou, ktorá mi ostala som sa sústredila na jej meč a vyrazila jej ho z ruky.

Priskočila som k Samchiel a spútala ju svojou schopnosťou – zmrazenie. Chytila som ju odzadu a meč priložila blízko jej hrdla.

„Odíďte, lebo zomrie,“ zakričala som na nich bolestne. Nenávidím zabíjanie. Barbiel bol prvý Mocný, ktorého som zabila. Nerada by som k nemu pridala aj Samchiel.

Chvíľu na mňa pozerali avšak meč pri jej hrdle ich presvedčil. Schovali meče a rýchlo odleteli. Potom som pustila Samchiel a aj tá odletela.

„Ešte sa vrátime espurio a potom sa uvidí, či si nesmrteľná,“ zakričala ešte na mňa Samchiel a zlovestne sa zasmiala.

Potom som uvoľnila krídla dopadla na kolená. Triasla som sa ako osika a všetko ma bolelo. Nedokázala som ani držať otvorené oči. Jediné, čo som dokázala, bolo udržať si vedomie.

„Nataly!“ vykríkli takmer zborovo všetci Cullenovci a prihnali sa ku mne. Alice niekde zmizla. O chvíľu sa vrátila z nejakou čiernou taškou.

„Si v poriadku zlatíčko?“ spýtala sa starostlivo Esme.

„Vyzerám tak?“ položila som rečnícku otázku.

„Páni to bolo vážne pekelné predstavenie,“ povedal Emm a zasmial sa. Vo mne to len tak vrelo. Toto vôbec nie je smiešne. Vyskočila som na nohy. Ignorovala som fakt, že sa mi príšerne točilo v hlave.

„Emmett, to nie je sranda. Nenávidím zabíjanie a násilie. Posledné čo by si mal robiť, je smiať sa na tom. Je to skôr na plač. Pozri aké som monštrum. Zabila som Mocného,“ zakričala som s posledných síl. Chcela som ešte niečo povedať a potom vypadnúť, ale zradilo ma vlastné telo. Došli mi sily a ja som sa rútila v ústrety tej sladkej temnote. Ponorila som sa do nej a posledné, čo si pamätám je, že ma niekto zachytil, aby som sa neotĺkla o zem.  

EDWARD:

„Emmett, to nie je sranda. Nenávidím zabíjanie a násilie. Posledné čo by si mal robiť, je smiať sa na tom. Je to skôr na plač. Pozri aké som monštrum. Zabila som Mocného,“ zakričala na neho Nataly. Bol som na neho naštvaný. Mala pravdu, toto vôbec nebola vtipná situácia. Jediné s čím so nesúhlasil bolo to, že nie je monštrum. Keby ním bola, teraz by neľutovala to, že ho zabila.

Vyzerala, že chce ešte niečo povedať, ale v tom sa jej oči vyvrátili dohora a ona neodvratne padala k zemi. Na poslednú chvíľu ju zachytil Jasper. Bol som mu vďačný – ani neviem prečo.

„Odnes ju dovnútra,“ povedal Carlisle pokojne, ale v myšlienkach sa bál, aby nezomrela. Mala veľmi veľa zranení.

Chcel som vynadať Emmettovi, ale jeho myšlienky zneli aj bez toho dosť kajúcne a hlavne zúfalo. Bál sa, že Nataly ešte viac ublížil. Nechal som ho preto radšej tak a mieril za Carlislom.

Nepustil ma do jeho pracovne – kde ošetroval Nataly – tak som čakal pred dverami. Prekvapivo tam stála celá rodina. Dokonca aj Rose, aj keď predtým povedala niečo iné.

Po nekonečne dlhom čase konečne otvoril dvere a pokynul nám, aby sme vošli. Všetci sme sa tam nahrnuli.

„Jej popáleniny sú už takmer vyliečené. Má toľko jaziev,“ povedal potichu a v jeho myšlienkach som to videl. Desiatky – možno aj stovky – rôznych popálením hyzdilo jej ruky, nohy a celé telo.

„Čo ma trápi je rana na krídle. Nemôžem zastaviť to krvácanie. Neviem čo mám robiť,“ povedal a jeho hlas bol na konci previnilí, bolestný. Bol nahnevaný sám na seba, že jej nedokáže lepšie pomôcť.

„Nevyčítaj si to, Carlisle. Robil si, čo si mohol,“ povedal som pokojne. Len prikývol a ďalej sa obviňoval v myšlienkach. Radšej som to nechal tak.

Stáli sme tam ešte pár minút, keď sa začala Nataly prebúdzať.

„Nataly?!“ spýtal som sa potichu, keď sa obzerala okolo seba.

„Ako som sa sem dostala?“ spýtala sa hlasom plným života. Akoby to, čo sa stalo pred chvíľou bol len sen.

„Jasper ťa doniesol,“ povedal som a usmial sa. Bol som strašne šťastný, že je v poriadku.

„Bolí ťa niečo?“ spýtal sa Carlisle profesionálne. V myšlienkach sa pýtal sám seba, či je možné, že je po tých všetkých zraneniach v poriadku.

„Som v poriadku. Zranenia po anjelskom ohni ma môžu zraniť, ale nemôžu ma zabiť. Je len jediný spôsob ako zomrieť – zlomené srdce. Anjelský oheň páli a dosť bolí, ale neublíži mi na dlhšiu dobu. Ale bolí ma krídlo,“ povedala a sykla od bolesti. Podľa Jasperovho výrazu ju bolelo dosť.

„Krváca ti. Neviem ako by som ti mohol pomôcť,“ povedal previnilo Carlisle. Nataly sa na neho povzbudivo usmiala.

„Spravil si dosť. Toto si vyliečim sama,“ povedala a uprela na mňa svoje žiarivé oči. Mala čaro. A to veľké čaro. Niečo neznáme ma k nej ťahalo.

„Mohol by si mi s tým pomôcť?“ spýtala sa neisto. Len som prikývol.

„Najskôr mi pomôž posadiť sa,“ povedala a natiahla ruku. Rýchlo som jej pomohol. Bolo vidno ako zatína zuby, aby nevykríkla od bolesti.

„Podaj mi ruku,“ povedala a ja som tak urobil. Nechápal som na čo.

„Teraz polož druhú na moje krídlo, tam kde je natrhnuté,“ povedala a opäť som tak automaticky urobil. Ruku som položil len zľahka, nechcel som jej ublížiť. Potom sa stalo niečo neuveriteľné. Z jej ruky, cez moju, vychádzalo prekrásne modrasté žiarenie. Bolo to príjemné, ale šteklilo to. Trvalo to sotva pár sekúnd a potom to zmizlo. Jej krídlo bolo opäť celé a nekrvácalo. Podľa Jasperovho výrazu ju už ani nebolelo.

„Vďaka,“ zatrilkovala a zoskočila s lehátka.  Všetci sme len prekvapene pozerali.

„Mám schopnosť liečenia, ale len keď sa sústredím. Zranenia sa mi väčšinou vyliečia sami. Mala by som odísť,“ povedala a sklonila hlavu. Začal mnou lomcovať hnev. Prečo chce stále odísť?

„Prečo chceš odísť?“ spýtal som sa nehnevane. Rodina so mnou v myšlienkach súhlasila. Dokonca aj Rose.

„Pretože musím. Videli ste aké som monštrum.“

„Prečo si to myslíš? Dala si im jasne na výber a oni nepočúvli. Zabila si ho v sebaobrane. Keby si bola netvor, nestarala by si sa o nič. Užívala  by si násilie. Ale tebe sa hnusí, hnusí sa ti zabíjanie. Tak už takéto veci nehovor! Povedala si , že máš dovolenku, prečo ju nestráviš s nami?“ spýtala sa jej moja malá sestrička Alice a nahnevane metala rukami. Mala pravdu. Z nejakého dôvodu som chcel, aby ostala s nami čo možno najdlhšie.

„Ale zabila som ho! Zabila som Barbiela! Možno ma nenávidel, ale bol živá bytosť. Nech už robil čokoľvek, mal právo na život. A ja som mu ho zobrala,“ povedala smutne. Mal som pocit, že sa za chvíľu rozplače a chcel som ju utešiť. No bál som sa. Bál som sa, že by to nebolo správne, že by to neprijala.

„Na čo vlastne prišli? A kto je tá Molly?“ spýtal som sa namiesto toho. Aj tak ma to veľmi zaujímalo. Prečo sa ju snažila chrániť aj za cenu vlastného zdravia?

„Pred viac ako rokom som spoznala jedného anjela. Volala sa Mandy a bola tehotná. Mala krátko pred pôrodom. Vedela, že po nej idú Mocní, ale nebála sa o svoj život. Bála sa, že zabijú jej dieťa. Nedovolila mi nič urobiť. Aj ona ma nenávidela ale prechovávala ku mne úctu. Vážila si ma. O pár dní porodila. Nebola som pri nej, nechcela to. Ale pomáhala som jej aj na diaľku. Bol to veľmi náročný pôrod a hrozilo, že to jedna z nich, ak nie aj obidve neprežijú. No hneď na to prišli Mocní. Mandy odtrhli krídla a chceli zabiť aj dieťa. Ja som ju ukryla. Stále ju chránim svojimi schopnosťami a Mocným to dosť vadí. Molly ale nič zlé neurobila. Jej matka urobila chybu a zaplatila za to najvyššiu možnú cenu. Prišla o krídla a bola naveky vyhnaná z Raja. Ale Molly je len nevinné dieťa. Nemajú právo len tak niekomu zobrať život,“ povedala nahnevane. Mala pravdu, nikto na to nemá právo. Veľmi ma však ohúrilo jej správanie. Naozaj má neobyčajne dobré srdce a chráni ostatných aj napriek tomu, čo jej urobili. Aj napriek tomu, že ju nenávidia.

„Ona vie o tom, že jej dcéra žije?“ spýtala sa Esme.

„Nevie o tom. Je lepšie, že o nej nevie. Svojimi schopnosťami ju chránim a zrýchľujem rast ako sa dá. Pôvodne som ju chcela držať v nevedomosti, kým sa nepremení, ale teraz to budem musieť ešte viac zrýchliť. Je pre všetkých nebezpečné, že sa ešte nepremenila. A hlavne pre Molly,“ povedala pevným hlasom.

Chcel som sa ešte niečo spýtať, ale oblohu opäť preťal blesk, potom druhý a nakoniec tretí. Nataly si znechutene odfrkla a vydala sa pred dom, kde už stáli traja anjeli.

NATALY:  

A opäť sú tu. Nenávidia ma rovnako, aj keď som im v živote nič zlé neurobila. Tri postavy boli najobávanejšie. Všetci Mocní sa ich báli a rešpektovali ich. Ja som nemala prečo sa báť, momentálne som bola len znechutená a naštvaná. Prečo mi nedajú pokoj?

„Prečo ste prišli, Archanjeli?“ spýtala som sa otrávene. Jediné, čím som si istá je, že na mňa nezaútočia. Archanjeli majú zakázané používať anjelský oheň na bojovanie.

„Akoby si to nevedela. Zabila si Barbiela a brániš výkonu spravodlivosti,“ povedal Michael. Nikdy som ho nemala rada. Na môj vkus je až príliš arogantný.

„Spravodlivosť? Vari Mandy nezaplatila za svoju chybu? Vari ste jej nezobrali krídla a nevyhnali ju z Raja? Prečo má prísť o život aj Molly?“ pokladala som rečnícke otázky bez náznaku odpovede. Odpovede som dávno poznala. Musí zomrieť, lebo je to dieťa hriechu.

„Je to spravodlivosť a ty nemáš právo brániť jej výkonu,“ povedala pohoršene Gabriel. Pokladala za veľkú potupu už len to, že so mnou hovorila.

„Keď hovoríš o spravodlivosti, prečo ste nepotrestali aj Samchiel? Sama sa previnila. Sama mala dieťa, dokonca viac detí, ale nikdy ste ju nepotrestali,“ povedala som pohoršene ja.

„Nemáš právo súdiť nás. Samchiel nemôžeme potrestať, je to Veliteľ,“ povedala Gabriel. Rafael bol vždy ticho. Niekedy som mala pocit, akoby toto všetko išlo mimo neho.  

„Nemám právo súdiť vás? Ja vás predsa nesúdim. Len neuznávam dvojaký meter,“ povedala som a za sebou počula prekvapené zalapanie po dychu zo strany Edwarda. Viem prečo. Toto neuznávala ani moja sestra – nenávidela dvojaký meter.

„Vydaj nám Molly,“ povedal opäť Michael a bol si istý sám sebou.

„Nikdy ju nedostanete,“ povedala som pokojne pevným hlasom.

„To bolo posledné varovanie. Mysli na to, o čo môžeš prísť,“ povedala Gabriel a významne sa pozrela na Cullenovcoch. Vo mne vzkypel hnev. Ako sa opovažuje vyhrážať im? Akoby nevedela čo som už obetovala pre rodinu.

„Nemáš právo na zabíjanie. A už vôbec nepomysli na to, že by si im ublížila. Ináč to bude to posledné, čo urobíš,“ vyštekla som na Gabriel. Toto už je vrchol všetkého. Naštvane som si vytvorila plamenný bič. Ten som si vytvorila len ak som bola fakt naštvaná.

„Ak nechceš skončiť ako Barbiel tak sa prac. Vy všetci. Choďte sa pchať Bohu do zadku!“ vykríkla som v hneve. Ale bola to pravda. Michael a Gabriel by boli schopní oblizovať aj zem po ktorej chodí, len aby sa mu zavďačili. Rafael tomu všetkému len potichu prizerá.

Gabriel len zhnusene zaprskala a bola preč. Ešte stihla vyvolať “strašidelný“ hrom. Michael ju nasledoval a urobil to isté. Si myslia, že sa ich bojím?

Nakoniec ostal len Rafael a tváril sa previnilo. Skryla som bič.

„Prepáč, Nat. Nevedel som ich zadržať,“ povedal ospravedlňujúco. Ja som ostala len prekvapene pozerať. To je po prvýkrát, čo mi povedal menom.

„Nemáš sa za čo ospravedlňovať, Rafael. Nemohol si ich zadržať. Odíď v pokoji a nezožieraj sa,“ povedala som pokojne a usmiala sa na neho. Usmial sa a už bol preč. Po jeho odchode nezaznel hrom, ale zasvietilo na mňa slnko. Pozrela som sa na seba. Veď som vždy tvrdila, že som čudná. Na slnku ako jediný anjel žiarim. Na modro.

„To máš každý deň takýto?“ spýtal sa ma Jasper.

„Ani nie. Teraz ale budem musieť vyriešiť Molly. Je na čase, aby dospela,“ povedala som a svojimi schopnosťami jej zrýchlila starnutie. Zastavila som to presne mesiac od plnoletosti. Nepotrebujem, aby ňou začali plieskať hormóny z premeny.

Myšlienkami som sa naladila na Mandy a dohodla sa s ňou. Dokážem sa na diaľku s niekým spojiť, ale len s anjelom. Povedala, že o dva týždne tu bude.

„O dva týždne príde Mandy a ja deň predtým privediem Molly. Dúfam, že vám to nebude prekážať,“ povedala som a pozerala do každej prenádherne tváre. Zastavila som sa na Carlislovi. On má vždy posledné slovo.

„Ani nejmenej mi to nebude prekážeť. Budem nadšený, keď sa stretnem s takým bytosťami ako sú ony dve,“ povedal nadšene. Ozvala sa jeho vedecká vášeň.

Tak o dva týždne to všetko skončí. Konečne odovzdám Molly tak kde patrí. Konečne bude šťastná. Vtedy som si vôbec neuvedomila, ako som sa mýlila. Dopadlo to najhoršie ako mohlo. 

páčilo sa x nepáčilo sa

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dvojča - 6. kapitola :