Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve stratené holubice - 27. kapitola

21.01.2013 (09:15) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1922×

„Ty ma chceš vážne zabiť," zanariekala som pri vchode. Popri dlhých radoch barových stoličiek sa tiahol asi päťmetrový bar ožiarený meniacim sa svetlom z fialovej na rúžovú, z rúžovej na zelenú, červenú a znova fialovú. Zavzdychala som a teatrálne si prešla rukami po tvári. Toto naozaj nemyslí vážne!!!

Keď sme vošli do domu a obývačky stále porozhadzovanej od Vickinho bláznenia, pri ktorom sa ju snažila prestavať, myslela som, že si zo mňa s tým nápadom s klubom iba robí srandu, došlo mi to až keď sa začala ako každá správna žena, ktorou nikdy nebudem, pripravovať. Vtedy som jej tú jej červenú hlavu skoro otrieskala o zem, nebyť toho, že je upír a z toho logicky plynie, že je silnejšia než ja a nie je v mojej moci ju poraziť.

„Zabavíš sa, Bella," odpovedala potmehúdsky Victoria.

„Pochybujem," zamručala som potichučky protestne za jej vlniacim sa chrbtom, ktorý si to už mieril ku barovému pultu.

„Počula som," stihla som zaznamenať ešte jej otočenú hlavu o deväťdesiat stupňov doprava a následné znenie jej čiernych opätkov zaniknuté v hluku búšiaceho repu a zremixovanej hudby. Beznádejne som sa vybrala za ňou, preklínajúc toho, kto vymyslel nočné oslavy, svojim zvyčajným ťažkým buchotom zdolala okraj tanečného parketu a posadila sa na vysokú barovú stoličku povedľa nej.

„Ty sa vieš opiť?" spýtala som sa jej s nesmelým výrazom, v ktorom sa zračila nevyslovená otázka, Victoria sa znova s tým istým potmehúdskym výrazom zasmiala a prehodila si vlasy cez plece.

 „V podstate. Keby som toho vypila veľa, organizmus by sa mohol preťažiť. V podstate áno," zašveholila svojim rozkošným hláskom nevhodným ku jej veku a ďalej sa tvárila, že toto prostredie je jej blízke a dokonale sa v ňom vyzná, čo sa o mne však povedať nedalo. Nervózne som sa mrvila, skákala pohľadom z čašníčky na ľudí okolo a v duchu preklínala moment, kedy som s týmto nápadom súhlasila.

„Môžem vám niečo ponúknuť?" ozvalo sa pol metra odo mňa tak nečakane, že som prekvapene nadskočila a s počarovanm výrazom si cynicky položila ruku na srdce, akoby mi menší šok mohol privodiť porážku. Čašníčka bola odrazu päťdesiat centimetrov od nás, v ruke držala vínový pohár a pre efekt druhou rukou vyťahovala takú tú čudnú kovovú vec, v ktorej sa miešajú nápoje... Mám osemnásť, ale toto mi proste v živote neprišlo na um, vypytovať sa na názvy barových pomôcok na miešanie nápojov.

 „Poprosím dve Bloody Mary," zapriadla Vicky skôr, než som vôbec stihla otvoriť ústa, vystrúhala koketný úsmev a z malej čiernej kabelky, ktorá ležala na jej pravom stehne, vytiahla uhladenú desaťdolárovku, ktorú následne posunula smerom ku čašníčke.

Tá si o niečo skôrší zisk s úsmevom vložila do vrecka a ja som mala čo robiť, aby som sa nad jej vysmiatou tvárou nezačala potichúčky chichotať.

„Vicky, Vicky, Vicky, choď tancovať," provokovala som ju uštipače, na čo jej dokonalé čelo ozdobilo niekoľko zamračených rýh a jazyk samovoľne vyšiel z úst, oči sa Victorii prižmúrili a jej výkon by som ohodnotila niečím vhodným ku malým deťom v škôlke, ktoré sa nechcú podeliť o svoje hračky a panovačne si ich privlastňujú. 

Kútiky úst mi samovoľne vyleteli hore a napriek Victoriinemu očividnému pesimizmu obsiahnutému v tejto poznámke sa aj jej odazu pery vykrútili v úsmeve oveľa krajšiemu ako mám ja, a s rovnaký očakávaním zapriadla.

 „A prečo nejdeš ty, Bellinka?" S očividnou hozbou, ktorý predstavoval lasermi vysvietený parket som sa na ňu neveriacky pozrela.

„Aspoň postráž nápoje a miesto," zasmiala sa odľahčene a naozaj ladným krokom vykročila v pakete, kde sa ku nej ako na zavolanie nahrnul akýsi muž s hnedými vlasmi. Vzápätí sa mi Victoria aj s ním stratila v dave. Toto bude dlhý večer...

(Victoria) 

 „A ako sa vlastne voláš?" pýtal sa ma ten muž so snahou viesť do svojho hlasu aspoň trochu zvodnosti, ktorú som falošne opätovala. To, z čoho som bola nervózna, bola Bella, ktorú som momentálne nikde nevidela, no zlý pocit bol zahnaný akou-takou nádejou, že je už dosť stará na to, aby sa o seba dokázala postarať sama, aj keď sa pri každom odlúčení stalo niečo zlé buď mne, alebo jej, no momentálne som naozaj necítila nijakú hrozbu, aspoň pri mojej maličkosti nie.

„Victoria," usmiala som sa letmo, načo následoval typický chlapčenský povzdych.

„Takže, Vicky, nechceš objednať drink?" navrhol milo, v tóne sa mu miešala akási preradnosť, ktorú som nedokázala pochopiť. 

„Victoria," zdôraznila som opäť jemne, „a ja veľmi nepijem, takže nie."

„Dobre," vydýchol mi do tváre, „čo tak sa prejsť?" navrhol znova a opäť som začula ten počarovaný podtón. Milý môj, lepšiu zámienku na večeru si mi ani nemohol poskytnúť.

 „Samozrejme," usmiala som sa sladko. Popri vychádzaní z miestnosti som si ešte všimla Bellu, ako sedí pri bare a znudene miešala limetku v nepriehľadnej červenej tekutine o čosi svetlejšej než krv, z ktorej však stále cítiť podivnú vôňu alkoholu zvaného vodka. Vzápätí ma ovanul vzduch, ktorý by mohol byť svieži, ja som sa však stále cítila rovnako, ako v preplnenej miestnosti, v ktorej bol cítiť cigaretoý dym. Následovala som oného muža, ktorý so mnou prechádzal z tých vysvietených ulíc do tých menej zaľudnených, temnejších uličiek. Jeho úmyslom som si bola istá, on ten môj však pozvoľna ani trochu netušil.

 „A tvoje meno jest?" opýtala som sa ho milo s predstieraným záujmom.

 „James." Popri rýchlej chôdzi som náhle stuhla, na tri sekundy ma zachvátil silný citový príval bolesti spôsobený naoko neškodným menom. Aké patetické. Istý James to zobral za čosi ako výzvu. Ani nie o dve sekundy som sa ocitla pricapená pri blízkej stene zničeného štúdia a na chrbte som pocítila cudzie ruky.

„Okamžite tie tvoje paličky polož," zavrčala som na neho s tichou hrozbou, načo sa zasmial a svojou chabou ľudskou silou sa ma snažil umlčať.

Pocítila som nádherné vzrušené uspokojenie, keď sa mu spoza vyškerených úst vydral prekvapený výkrik, spôsobený neprirodzenou polohou jeho pravou vretenou kosťou, ktorú som zlomila ako suchý konárik na zaprášenej ceste dvoma prstami zovretými okolo nej. Mlčky som ním hodila o stenu oproti, po ktorej sa bezvládne zviezol dole.

 „Buď ticho a nebude ťa to až tak bolieť," šepla som uspokojujúco.

 „Čo si zač?" vykríkol načisto zhrozene. Stále ten istý otravný stereotyp otázok... Čo si zač? Prečo to robíš? Jeho bolestivé stony boli utlmené mojim strašidelným smiechom, ktorý sa mi vydral spoza už zbiehajúceho sa jedu v ústach.

„Tvoja sladká nočná mora," zasmiala som sa znovu. O sekundu neskôr ticho preťalo výkriky Jamesa, ktorý sebou mykal a slabučko si snažil odtlačiť moju hlavu od jeho spievajúcej krčnej tepny. Jeho ruka sa ocitla v zovretí tej mojej, vzápätí však ostala chabo položená na zemi, nabiehajúca krv hlásala ďalšiu zlomeninu.

Po chvíli telo ochablo, zovretie, výkriky a pokusy o uvoľnenie či žadonenie o život zamĺkli. S vecným pokojom som sa odtrhla, rokami praxe som nemala ani kúsoček látky zašpinený, už čisté ústa si znova pre istotu otrela a mŕtve telo ostalo ležať pri kontajneri, okolo ktorého sa pomaly začali šíriť plamene. Nikto nezistí, čo sa tu stalo.

Nadmieru spokojná som vyrazila späť ku klubu, keď ma čosi zarazilo. Belliná vôňa, tiahnúca sa von z neho, miešaná iným pachom a čerstvo sa tiahnúca ku zadnej časti. Odtiaľ sa tiahla na druhú stranu miesta, z ktorého som prišla na ďalšú spleť temných uličiek. Dokonalé miesto, kde sa môžu páchať všetky svinstvá. Miesto, kde sa tiahla Bellina stopa.

Prečo som vždy taká sprostá a nechám sa zviesť vôňou krvi? Hlúpa, hlúpa, Victoria! Rozzúrene som vyskočila na najbližšiu strechu, keďže bola už dosť tma, a po ostrých škridliciach a plecových podliatinách som sa vydala behom na miesta, kde by mohla byť, vďakabohu za môj očividný stopársky talent. 

Popri východnej strane jednej zo slepých uličiek som odrazu začila Belliné strhané stony plné agónie a strachu.

„Okamžite ju pusť!" zrevala som nazúrene na akéhosi idiota, ktorý máchal Belle nožom pri hrdle. Bez otočenia na mňa ju okamžite zdrapil za plece, svojimi slizkými rukami sa obmotal okolo jej krku a k tepne jej priložil nôž.

„A kto mi to prikáže?" zasmial sa nechutne, svojim hlasom ma vyprovokoval ešte viac.

To, čo sa však stalo následovne, otriaslo celým mojim vedomím. Ostrá špička nožu sa okamžite zaryla do vystupujúcej šľachy, Bella znovu bolesťou strhane vykríkla.

S výkrikom čistej zúrivosti som sa rozbehla smerom k nim, muža jedným ťahom odstrčila od menovanej a v sekunde mu zlomila väzy, nestačil ani hrknúť. Potom som okamžite podišla k Belle. Jednou rukou sa v agónii držala za hrdlo, druhou hmatkala po zemi a nohami sa plazila preč.

 „Neboj sa, už je mŕtvy," šepla som smerom k nej upokojujúco, načo sa ubolenými očami pozrela do mojej tváre. Pri tom pohľade plnom bolesti som sa až prikrčila.

„Vicky," vydralo sa jej spoza pier šepotavo, „ja určite zomriem," presviedčala ma nezmyselne. Prestala sa plaziť, unavene sa zložila na chladnú zem a z hrudníka jej vychádzali drásavé nádychy. Sledovala som pramienok sladkej krvi, vo vzduchu sa ku mne dostala dráždivá aróma. Vo vnútri som zbierala všetky svoje sily. Mám na to dosť sebazáchovy? Dokážem sa ovládnuť? Preboha, je to tvoja priateľka! Čo si myslíš, že budeš robiť v prípade toho, že nedokážeš ovládať svoje pudy? Sú len dve možnosti. Tepnové krvácanie ju zabije. Premena je jediný spôsob, ako ju zachrániť. Možno by sa ale dalo... Mlč, Victoria, dokážeš to!

„Nezomrieš," šepla som rozhodne smerom k nej a jemne ju pohladila po tvári zvraštenej bolesťou.

„To nedovolím," dokončila som potichu a po druhýkrát za večer priložila svoje nechutné tesáky ku postupne chladnejšiemu a chladnejšiemu krku. 

Bella znovu vykríkla...

Počet komentárov v minulej kapitole síce nebol taký gigantický, ako v minulej, no obsah komentárov potešil rovnako. Ďakujem vám teda, dievčatá, za moju podporu. :) Väčšinu poďakovaní som už odovzdala v mojej kapitolovke VAMDN, tu dodávam poďakovanie istým autorkám názvami hela1007 a martty55, ktoré to so mnou a s DSH ťahajú zdá sa mi, že už od mojej jednorátovky, ktorá vzrástla v túto obsiahlu kapitolovku...

Mám pre vás dve správy... Tá zlá je, že nás už čaká iba nejakých pať až desať kapitol, ta dobrá je, že zvrat na konci pravdepodobne vzrastie v druhú sériu, ktorá sa nebude odohrávať v Londýne... No, Bellina premena, trochu nečakané, ale zvraty, tie ja vážne rada. :3 Hudba je, ak si dovolím trvdiť, tiež dokonalá a zdá sa, že jedinou špatou je, že poviedka sa volá Dve stratené holubice a jej autorkou som ja... No, štýl písania, som Len človek, ale je pravda, že náležite na svoj vek by to mohlo byť lepšie, ale čo už, já píši vám, co mohu více? :) Každopádne ďakujem za vašu ochotu čítať to a za nádherné komentáre, ktoré sú pod tzv. veľkou čiarou. :D Ešte jedna otázka, celkom nepodstatná... Nevie niekto náhodou, čo sa stalo s RuskaVodka? :)

VictoriaJamesLaurent :) 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve stratené holubice - 27. kapitola: